Družstevná revolučná spomienka. Jana natiahnutá na novej sedačke spokojne obzerá mohutné pohodlné kreslá. Majú krásnu zelenkavú farbu. Rovnakú, ako v tom rakúskom katalógu od Mariky. Pyšne ho minulý mesiac priniesla do šatne. Vraj teraz, po tej nežnej revolúcii, môžeme ísť nakupovať hoci kam. Trebárs aj rovno do Viedne. No veď hej. Slastne upije z ešte stále tuzexovej kávy. Ktovie čo z toho všetkého nakoniec bude. Každopádne, aspoň mama môže byť spokojná. Tie božie mlyny, síce ťažko, ale predsa niečo zomleli. Veď celé roky nemohla prísť komunistov na meno. Stačilo, ak videla červenú farbu a už sa prežehnávala. Vďaka nim prišla o celoživotné úspory, deda zavreli a majetok skončil na družstve. Aby toho nebolo málo, brata, ktorý bol farárom utrápili niekde v base. Včera jej nevyšiel čas, no dnes ju už musí ísť pozrieť. Ešte odloží riady a o chvíľu spokojne vykračuje hornou cestou k rodnému domu, celá zvedavá čo povie na politiku. No starká žiadnu oslavu nechystá. Iba vyt