Družstevná revolučná spomienka

 

 

Družstevná revolučná spomienka.

Jana natiahnutá  na novej sedačke spokojne obzerá mohutné pohodlné kreslá. Majú krásnu zelenkavú farbu. Rovnakú, ako v tom rakúskom katalógu od Mariky. Pyšne ho minulý mesiac priniesla do šatne. Vraj teraz, po tej nežnej revolúcii, môžeme ísť nakupovať hoci kam. Trebárs aj rovno do Viedne. No veď hej. Slastne upije z ešte stále tuzexovej kávy. Ktovie čo z toho všetkého nakoniec  bude.

 Každopádne, aspoň mama môže byť spokojná. Tie božie mlyny, síce ťažko, ale predsa niečo zomleli. Veď celé roky nemohla prísť komunistov na meno. Stačilo, ak videla červenú farbu a už sa prežehnávala. Vďaka nim prišla o celoživotné úspory, deda zavreli a majetok skončil na družstve. Aby toho nebolo málo, brata, ktorý bol farárom utrápili niekde v base.

Včera jej nevyšiel čas, no dnes ju už musí ísť pozrieť. Ešte odloží riady a o chvíľu spokojne vykračuje hornou cestou k rodnému domu, celá zvedavá čo povie na politiku. No starká žiadnu oslavu nechystá. Iba vytiahne slivovicu a zdvihne pohárik:  

„ Nech im pán boh odpustí, ja na to nemám sily.“

No Jana stále dobiedza:

„ Uvidíš, bude lepšie !“

Iba mávne rukou:

„ Keď všetko prehrmí, potkany znovu vylezú z dier. Šikovné a nenažrané. Ako vždy. Včera boli fašisti, dnes komunisti a zajtra z nich vyklíčia najlepší demokrati. Moja milá mňa už nič neprekvapí. Ľudia sú stále tie isté špiny. “

Rozleje voňavý čaj a zmierlivo zahundre:

„Teda niektorí.“

Ticho posedia. Už veľmi niet o čom. Chvalabohu, ten divný a zlý svet zostane na chvíľu vonku za dvermi.

--------------------------  

 No keď príde domov nemilosrdná realita na ňu ziape z každého kúta. Telka, noviny, rádio. Všetci sa idú roztrhať od revolučného nadšenia! Zamyslene pokrúti hlavou. Jej vlastne tí komunisti, až tak nezavadzali. Veď na družstve nie je zlý život. Máme prémie, doplatky, naturálie, lacné bývanie.  Dochované štyri svine do roka je bežná norma. Kačice a kurčatá nepočíta. Čo tam po politike, keď je plný tanier na stole! Ani ten ich prvý máj ju príliš netrápil. A vôbec, keď muža raz nahovorili aby niesol nejakú zástavu dostal dvesto korún navyše!

Myšlienka na vlastného chlapa ju poteší. Kedysi naháňal všetky sukne na okolí, sebavedomý frajer na pohľadanie. No ona vedela ako na neho. Stačilo podržať v pravej chvíli a bolo vymaľované.  Do svadby sa mu síce nechcelo, ale syna zaprieť nemohol. Dnes je spokojný. Má pri nej všetko, čo dobrý chlap potrebuje. Plné brucho a prázdne gate.

 A ona je každý deň šťastná, prešťastná, že ho má. Vie sa postarať, zabezpečiť rodinu. Postavil jej najkrajší dom v dedine.  Nech ostatní vidia, podľa osvedčeného hesla: Treba žiť tak, aby všetci okolo závideli!  Prekvapene pozrie na hodinky. Je čas isť do maštale kŕmiť. Poobedňajšia šichta od tretej do šiestej. Ešte nachystá deťom niečo jesť a upaľuje do roboty.  

------------------

Cestou zabočí na vrátnicu. Službu má starý Belák. Často sám krivká po maštaliach, prihovára sa každej jalovici. Niektorí ho majú za blázna, ale ona vie svoje. Rozumie dobytku lepšie, než všetci tí namyslení  veterinári dokopy. Len vďaka nemu nemá žiadne úhyny.

 Víta ju svojím typickým pokojným úsmevom :    

„ Janka, ten ryšavý býček štvrtý v pravom rade od konca nevyzerá dobre. Doniesol som mu trochu  domáceho sena, to ho postaví na nohy. “

Vďačne kývne, zaleje mu kávu a chvíľu s ním posedí. Sála z neho ľudské teplo, porozumenie. A pritom mu život vyložil na chrbát krivdy viac, ako sa dá zniesť. Po vojne z neho spravili kulaka, išiel do basy, syna mu zabili a dnes nemá z čoho žiť, lebo ľudia ako on žiadny dôchodok nedostanú. Tak dopadol  kedysi najlepší  gazda široko ďaleko.

Nechápala jeho zmierenie, láskavé slovo čo má pre každého. Ako môže odpustiť, zabudnúť ? Keď na to prišla reč, vždy iba smutne pokrútil hlavou:

  „ Nenávisť Janka je najhoršia choroba. Pomaly zabíja, berie silu. A ja jej už nemám nazvyš.“

Odloží hrnčeky a pomaly zavrie dvere. Vonku stretne Dušana. Traktoristu, s ktorým robí už pár rokov. Behá s kŕmnym vozom, obsluhuje šípovú lopatu na kydanie hnoja. Ona prihŕňa siláž a seno. Dohliada na každý kus dobytka aby sa dostal k žrádlu, čistí napájačky. Nie je to zlé. Ustajnenie je nové, vzdušné, žiadne polorozpadnuté chlievy ako kedysi.

Po hodine si dajú pauzu na cigaretu. Jana slastne vyfúkne voňavý dym. Tú chvíľu pohody jej nikto nepokazí. A tie jeho večne ufrflané reči už vôbec nie. Ale on si nedá pokoj. Len čo zapáli zožmolenú spartu, hneď nadáva. Na každého má čosi. Začne nevďačnými deťmi a skončí pri tom nemožnom prezidentovi.   

Potom otrávene  kopne do prázdneho suda a miesto bodky za vetou začne s klebetami :

 „ Ktovie, čo bude. Všetci šéfovia na rýchlo vystúpili zo strany. Ale ľudia vraj aj tak chcú toho tvojho za predsedu. On je jediný medzi nimi bez červenej knižky.“  

Počúva iba na pol ucha. V hlave jej poskakujú spomienky. Peter robil na družstve odmalička. Vždy vedel čo treba. Nemal školy, no bez problému strčil do vrecka všetkých tých neduživých inžinierov, ktorých nikto neučil ako treba niekoho poslať do riti.  Bez tejto základnej zručnosti, žiadna robota nejde od ruky. Keď prišli nové kvalifikačné predpisy na funkcie, z vedenia ho donútili ísť na diaľkové štúdium. Nasľubovali mu hory doly, vybavovali skúšky, len aby vydržal. Po šiestich rokoch konečne dostal diplom. Čakala ho skvelá kariéra. Stačilo vstúpiť do strany. A vtedy sa zaťal. Vraj žiadneho debila na schôdzach zo seba robiť nebude. Darmo ho prosila, kvôli deťom, aby mohli na školy. No keď ho prišiel presviedčať ustráchaný strýko, ktorý u tajných leštil stoličky a podčiarkoval vety v novinách za neskutočné prachy spozornela. Tá červená banda jej pripomínala diablov spolok . Naláka ťa na plný stôl, no nikdy nevieš ako a kde za tie výhody zaplatíš.

Zamyslene vyfúkne dym. Tvárou jej prejde ironický úsmev. Kto by si to bol pomyslel. Prešlo pár rokov a tá kedysi úžasná stranícka knižka je zrazu horšia než guľa na nohe.

  Dušan ju drgne do pleca a ukáže na kopu nachystanej siláže:    

„ No čo povieš ideme na to pani predsedova?“

  Rázne vstane, zašliapne špak a zahučí mu do tváre:   

„ Ja som pani Poláková. Vždy a všade, keby náhodou. Jasné?!“

Poslušne prikývne, zalezie do traktora a spustí kŕmenie.

-----------------------

Soňa s obavami pozakrýva malého Adama. Konečne zaspal. Dcéra ho ráno nechala doma s teplotou,  vraj nemôže zostať s ním, musí do roboty. Smutne pohladká spotené chlapča. Dobre vie, že za tou jej usilovnosťou je zas nejaký frajer. Synčeka, kúpila len tak, náhodou. Opitá niekde na zábave. A odvtedy nemá pokoj. Chce mať chlapa za každú cenu.

 Ešte že, robí na družstve dojičku. Ráno síce vstáva o štvrtej ale o siedmej už je doma a môže povarovať malého.

Zaleje kávu a unavene padne do kresla. Sama tiež žiadnu veľkú lásku nezažila, ale ten jej  viac menej náhodný  frajer, k oltáru ísť musel. Taká bola doba. No prakticky nič moc nevyhrala. Mladomanžel odišiel robiť do Čiech a viac ho nebolo. Zostala s malou sama.

 Opatrne a potichu vyjde na dvor. Obriadiť hydinu, pokiaľ Adamko spí. Pozrie cez plot. Suseda Jana už robí poriadky. Komanduje tú svoju svorku jedna radosť. Občas v slabej chvíľke jej závidí. Má deti, spoľahlivého muža, najkrajší dom, najdrahšie auto.

No na druhej strane, za tých sto rokov čo sa poznajú vždy pomohla. Ochotne jej povarovala dcéru, vybavila robotu, vždy ponúkla všetko čo mala nazvyš. Ovocie, zeleninu, klobásy zo zabíjačky. Aj teraz uteká k nej s plným tanierom koláčov:

„ Tu máš daj si, dobré tvarohové.“

Neodolá. Ona je totiž úplne naj. Gazdiná, kuchárka, kamarátka. Soňa prežúva a pritom komentuje  sladké reči z televízie.  

„ Včera rozprával ten nový minister. Vraj za pár rokov budeme ako v Rakúsku.“

 Jana zamyslene prikývne.

„  Možno hej. Ale to by museli všetci konečne prestať kvákať a začať normálne robiť.“

Obidve súhlasia a chcú ísť príkladom. Prestanú kvákať a idú robiť.  

-----------------

Teplé farby zapadajúceho slnka kreslia milosrdné tiene na ošúchaný nábytok. Elena smutne pozerá po starej izbe. Hneď po svadbe, keď sa nasťahovala do svokrovho domu, muž nadšene rozprával  čo všetko urobí, kúpi, opraví. Prešiel rok a začal s výhovorkami. Vraj tatko, už desať rokov vdovec je zvyknutý na svoje. No keď zomrel, zostalo všetko po starom. Ani narodenie dcéry nepomohlo. Na opravu chalupy nemal čas, peniaze. A hlavne chuť.

Najprv sa hnevala, potom plakala a dnes zmierená, ľahostajne obzerá zanedbaný dom. Jej Dušan proste nepatrí medzi tých čo vedia. Zarobiť, vybaviť, zohnať. Robí v neďalekej fabrike. Všetci okolo neho majú súkromné fušky, iba on nie.

Vytiahne z košíka drobné nahnité  jablká. Na kompót. Usilovne okrajuje každý hnedý kúsok, šupku, zvyšky po červíkoch. No nakoniec to vzdá a vyhodí ich sliepkam. Má pocit, že sú rovnaké, ako ona. Tiež v nej nič dobré nezostalo. Iba taká pachuť zo života.

Hoci má školy, skončila v kancelárii na družstve. Je doma, nemusí cestovať. Zarobí  viac, ako v meste. No stačí pozrieť na robotnícke výplaty a normálne škrípe zubami. Majú raz toľko ako ona. Ale teraz sa to možno zmení a nebudú zarábať iba tí s lopatou v hlave.

 Odhodlane vstane, podvedome pripravená na nový štart. No zrkadlo na chodbe ju zastaví v rozlete. Preboha zas pribrala! Nešťastne hľadí na tie dlhé prúžky, ktoré mali z nej urobiť dámu. Síce pri tele ale elegantnú. No ako tak  pozerá je z nej obyčajné pásikové jelito. Nevadí, pôjde s babami do mesta a v cukrárni zabudne na tie svoje hnusné šunky.   

------------------

Jana nervózne pobehuje okolo hrncov. V kuchyni je plno kriku a rečí ako na kostole. Uťahaný muž po robote, dvaja  synovia, v tom správnom veku keď všetko čo ich nezje, zjedia ony a malá Marika, vymodlené dievčatko. Petrov miláčik a jej slniečko. Hneď naloží plné taniere. Fazuľu s údeným a poriadnou klobásou, makový koláč a na zajedenie zopár rezňov, keby prišla chuť. Všetci stíchnu.  Počuť iba klepot tanierov a prežúvanie. S úľavou zahryzne do šťavnatého kuraťa. 

Práve tieto okamihy sú pre ňu najlepší čas na modlitbu. Pocíti vďaku za ten plný stôl a je ochotná mrmlať otčenáš od rána do večera. No jej posvätná nálada nikoho nezaujíma. Chalani, ledva prehltnú posledné sú sto,  hneď začnú do seba rýpať. Čo kto neurobil, ako v škole. Muž nemá nervy na tie ich hádky a rozčúlene nadáva na celý svet.  Malá začne pišťať kvôli zabudnutej bábike a nikto nepočuje vlastného slova. No prejde pár minút, všetci vypenia a zalezú do svojich kútov.

 Vytiahne víno a na znak krehkého rodinného mieru zaleje dolu hrdlom končiaci deň. Peter pridá k dobru štamprlík  slivovice. Pre istotu, na trávenie. Pustí správy a sklamane pozerá na obrazovku. Práve tam  mudruje ten divný nový minister poľnohospodárstva. Vraj treba napraviť krivdy minulosti, a zrušiť družstevnú veľkovýrobu. Naštvaný obráti do seba ďalší pohárik: 

„ Kde prišiel na také kokotiny?“                                                                

Pre istotu vypne zvuk. Nie jemu príliš do reči. No Janu Dušanove klebety ďalej  svrbia na jazyku. Naloží mu ešte rezne a začne nenápadne  vyzvedať:

„ Vraj na porade bolo dusno?“ 

Znechutene mávne rukou.

„ Ale to vieš všetci tí čo žili pred posratí celé roky teraz nevedia prestať tliachať , celí hotoví z toho, že môžu hubu otvoriť! Vraj boli donútení vstúpiť do strany!  A pritom pamätáš, taký Karol, každá riť mu bola dobrá, len aby sa tam dostal! “

So smiechom prikývne a pyšne vyhlási:

„ No vidíš, ani nevieš ako a je z teba teraz hrdina! “

Veselo ju tľapne po zadku.

„ Netrep hlúposti a poď radšej do pelechu.“

Rada poslúchne, veď sex je ako chlieb. Nikdy neomrzí.

-----------------

 Dnes je sobota a pekný slnečný deň. Chalani  robia s tatkom okolo dreva a malá šla k babke. Jana má  konečne šancu vyraziť s babami do mesta. Pokúpiť čo treba a hlavne čo netreba. Vraj všade otvárajú trhy. Je tam úplne všetko, nielen banány a mandarínky. Zo západu. Aj tie hanbaté kazety, s kozatými babami a  nadmieru urastenými chlapmi na správnom mieste. Elena jej to včera s chichotom zvestovala, akoby mala šestnásť.  Nečudo. Ten jej Dušan nie je žiadna výhra. Napokon taký kus baby, ako je ona, len tak hocikto nepretiahne.  

Doma rýchlo niečo pochystá pre rodinu na zjedenie a už aj trúbi na susedky. Obidve vychystané, nadšene vybehnú z dvora, rýchlejšie než kury na zrno. Ledva usalašené, hneď začnú kvákať jedna cez druhú. Soňa spustí prvá:

„ Vraj Balogh z mechanizácie, včera v krčme vykrikoval, že už na budúci mesiac sekne s robotou a doma na dvore bude mať vlastný auto servis. Spolu so synom. “

Elena hneď pohotovo pridá komentár:

„ No bodaj by nie, za tie roky nakradol z družstva toľko súčiastok, že z toho vyžije ešte aj jeho vnuk!“

Po chvíli, aby reč nestála vytiahne ďalšiu klebetu:

„ Trnková včera dala výpoveď z učtárne. Chce mať u mamky v podkroví luxusný butik. Sestrenica z Nemecka jej bude posielať samé lepšie veci.“

Jana sa rozrehoce na celé kolo:

„ No hlavná vec, že ona sama vyzerá akoby vypadla z kontajnera. V nedeľu pred kostolom ju všetci obzerali.  Dostrihané nohavice, rozgajdané sako. No hrôza. Divím sa, že ju farár pustil na omšu.“

 

 

Soňa rozčúlene rozhodí rukami:

„ Akurát on je ten pravý, čo by mal súdiť!  Zorganizuje akože pobožnosti  pre mladých, tam zbalí pomaly najkrajšie dievča v dedine a ide s ňou do Talianska. Vraj potrebuje nabrať duchovnú silu! “

Elena mávne rukou:   

„  Je tam toho. Nechaj ho nech si aj on trochu užije!  Pretrtká dva týždne v kuse a zas môže byť pol roka svätý.“

No ona len tak nevymäkne:

„ Milá moja keď ho tlačia gule, nech ide tajne do bordelu a nerobí z nás debilov! A to nehovorím o tých jeho zbierkach! Vraj na faru! Spokojne začne po omši vyratúvať kto koľko prispel. Babky hneď vyťahujú peňaženky, ktorá pre ktorou, len aby v hanbe nezostali. Špina jedna, nemá v sebe kúska cti!“

Nadávajú ďalej, rozbehnuté na najvyššie otáčky. Našťastie onedlho zaparkujú pri novej tržnici.   Vytiahnu tašky, kabáty a preladia v hlave na lepší program.  

-----------------------

 Prejdú tri hodiny a majú  dosť. Hľadania, behania a hlavne igelitiek naprataných do prasknutia. Unavené zapadnú do najbližšej kaviarne. Vyťahujú jedna pred druhou pestrofarebné tričká pre deti, rifle, voňavé škatuľky. Prekvapené pozerajú do prázdnych peňaženiek. To množstvo tovaru ich zaskočilo. Zvyknuté zháňať, obiehať kamarátky po obchodoch v úpornej snahe získať miesto v tom nekonečnom kruhu známostí, kde každý niečo prihodí a niečo získa. A zrazu stačia iba obyčajné prachy. Neuveriteľné!   

Popletené ,neisto miešajú obrie šľahačkové poháre. Tá revolučná premena im akosi trčí v žalúdku.  Elena ťažko vydýchne:

„ Čo myslíš Janka, bude lepšie?“

Ona nezaváha a nadšene udrie do stola.

„ Akože bude, veď je. Už si zabudla, ako sme stále v rade na tatranky?! A teraz pozri!“

Z tašky vyťahuje ako dôkaz  veľkú čokoládu s fialovou kravou, ktorú doteraz videli iba v rakúskej televíznej reklame.  

Obidve, trochu váhavo, prikývnu a objednajú koňak. Na guráž. Spláchnuť ten škaredý pocit zo zmeny, ktorej tak málo rozumejú.

Poobede konečne zaparkujú doma. Soňa ich ešte pozve k sebe. Niečo pojesť. Lebo im nikde tak nechutí, ako za vlastným stolom. Vytiahne naloženú šunku, čalamádu. Spolu s chlebom nakrája aj trochu tej istoty, že ony tri si vždy nejako poradia. Veď spolu fungujú celú večnosť. Na rovnakej ulici, pieskovisku, škole, v robote.

 

 Ako čas bežal , zvládli všetky tie udalosti značky prvýkrát. Lásky, zrady, chlapov, deti. Ostatné nemalo veľký význam. O pracovných ambíciách nikdy nechyrovali. Za to robota bez konca je ich spoločná priateľka. Najvernejšia z verných. Doma, na poli, v maštali.  Istota, ktorá bola aj vždy bude. Žiadne revolúcie ju nezrušia a zamatové tým dupľom. 

-------------------

Včera mali  kaderníčky hotové eldorádo. Strihali, natáčali, farbili, ledva stíhali.  Dôvod prečo všetky ženy z družstva chceli mať na hlave niečo iné ako smradľavú šatku je prostý. Dnes je členská schôdza, najdôležitejšia udalosť roka.  

Jana tento krát chvalabohu nič nemusí, trvalá drží a šaty ešte ako tak zapne. Za to Peter sa márne snaží natiahnuť  kostolné gate.

„ Do riti, ja to môžem jebať!“

Hádže o zem nažehlený oblek. Pohotove mu vytiahne zo skrine, ďalšie, aspoň trochu slušné nohavice. Nervózne ich schmatne a beží do kúpeľne. Posledné dni s ním nie je reč. Radšej ho opatrne obchádza,   ako nášľapnú mínu, no nič nepomáha. Šteká po deťoch, na obed zjedol iba dva taniere a večer v posteli skončil prv ako začal. Niečo je vo vzduchu a ona stále netuší odkiaľ vietor fúka.  

Nervózne vybehne von. Za plotom zbadá Soňu. Vyobliekaná s novou frizúrou hovorí nezvykle pomaly:  

„ Počula si, na schôdzi budeme transformovať!“

 Nemá náladu , tak iba zahundre:

„ Čo to trepeš, aké transformátory, veď nie sme elektrárne!“

Dôležito vytiahne krk dohora:   

„ Milá moja nesleduješ dobu, všetky družstvá musia prejsť tým oným... no procesom.“

Zamyslene na sucho prehltne. Tak preto Peter behá po dome, príjemný ako hladný potkan. Rýchlo jej niečo odvrkne a beží za mužom. Vybafne na neho bez varovania:

„ Čo sa chystá ? Vieš niečo?“

Najprv iba mávne rukou, no jej ustráchaný pohľad ho obmäkčí:

„ Nič vážne, len treba odhlasovať podiely.“

„ Aké podiely?!“

„ No družstevné. Predseda zohnal právnika so znalcom, celý majetok, budovy, zvieratá budú ohodnotené  a podľa odpracovaných rokov a výmery pôdy vloženej do družstva dostaneš cenný papier tzv. družstevný podiel.  Už nebudú jednotné poľnohospodárske družstvá ale podielové poľnohospodárske družstvá. Akože  hurá, veľká zmena!“

 

 

Prekvapene pokrúti hlavou:  

„ A to kto vymyslel?!“

Peter iba pozrie očami do hora a hnusne zakľaje.

------------------------

Soňa spokojne vykračuje. Teší sa z dcéry. V utorok, keď varovala Adamka, Veronika prišla až neskoro večer. A nie sama. Na peknom aute ju doviezol neznámy pán. Jasné už nie najmladší, ale podľa nej v tom správnom veku na solídnu známosť. Bláznivé roky za sebou, no ešte stále pri sile.

Slušne posedel pri večeri, vypil kávu. Bolo vidieť, že sa v nových pomeroch dobre vyzná. To on jej hovoril o tej transformácii. Vraj keď odrobila toľko rokov má šancu na slušný majetok. Ak bude mať záujem rád poradí. Ustlala mu v hosťovskej, aby vedel, že je vítaný. Aj Adamka vychystala do škôlky, nech majú mladí pokoj. No ráno ho už nebolo, odišiel ešte v noci. Za to dcéra vyzerala na šestnásť.  Darmo sex je najlepšia kozmetika. 

Zabočila do vyzdobenej družstevnej jedálne a začala snívať. O dcérinej usporiadanej rodine, kde bude všetkého tak akurát. Aj lásky aj chleba. Dúfa, že bude mať lepší osud, ako mala ona. Sama s deckom, obracala každú korunu. Teraz jej ešte pomôže, ale dokedy ?! Smutne pozrie na svoje pokrútené prsty, boľavé nohy. Za chvíľu nebude vládať. Veď dovolenku mala, ani nepamätá. Ťahá každú sobotu, nedeľu. Len aby bolo z čoho.

V rohu sály zbadá Elenu. Drží jej stoličku na lepšom mieste medzi babami z kancelárie. Vďačne kývne a v duchu sa už vidí v tých dobrých časoch, ktoré predsa raz musia prísť!  

---------------

Na schôdzi prebieha obvyklá viac menej formálna debata. Trochu vzruchu do ospalej sály prinesie predseda. Chudák popletený vyhlási, že plne podporuje demokratické zmeny v krajine a je ďalej pripravený hájiť  vedúcu úlohu komunistickej strany pri rozvoji  socialistického poľnohospodárstva. Uf! Všetci, naliati družstevným vínom, sa rehocú ako kone.  

 Peter síce zostane v predstavenstve, no na hlavného šéfa odmieta kandidovať. A tak všetko beží po starom. Správa o hospodárení nikoho netrápi. Prečo aj? Veď bolo dobre a podľa všetkého bude ešte lepšie. Každý počúva na pol ucha a dvíha ruku na povel spolu s ostatnými. Nič nenasvedčuje tomu, že práve tento deň by mal byť nejakým spôsobom významný. Stoly sú plné klobás a tlačenky, alkoholu je viac než dosť. Všetci spievajú a pritom netušia, že sa práve úplne  bezstarostne lúčia so životom aký doteraz poznali. Akurát opitý Janin muž cestou domov vykrikuje niečo o hlúpom stáde, ktoré si bez problému odhlasuje hoci aj cestu do pekla. No ju trápi jediné. Dostať ho bez úrazu do postele. 

----------------

Elena nevie čo skôr. Z roboty vypadla až po šiestej. Aj tak nestíha. Zrazu treba milión papierov. Podiely, nájomné zmluvy s vlastníkmi pôdy, formuláre z pozemkového fondu.  A všetko musí byť, najlepšie už včera, lebo dotácie. Ide jej z toho hlava prasknúť. V pokluse obieha dcéru, pchá do seba ďalšiu tabletku a pritom hádže niečo do hrncov. V tom zmätku prehliadne Dušana. Stojí v rozpakoch v kuchyni a tlačí pred seba svojho bratranca:  

„ Elka, Tomáš prišiel na kus reči.“

Spotená zafučí dobrý večer a rýchlo postaví na kávu. Vytiahne zo skrine včerajšie koláče a beží do pivnice po víno. Návšteva je návšteva. Hoci nevítaná, na stôl treba niečo dať. V kútiku duše dúfa, že chlapi začnú debatovať a ona zmizne do postele. Omyl. Muž jej nenápadne zašomre spoza pleca:   

„  Vieš, on prišiel za tebou. “

Nevládze byť prekvapená. Automaticky pretrepe seba aj pohostenie do obývačky. Padne do kresla  s vytesaným úsmevom. Keď sa trochu spamätá s úžasom hľadí na sebavedomého chlapa pred sebou. Nemá nič spoločné  s tým nesmelým chudákom, ktorého stretávala  na rodinných oslavách. Podľa rečí, v robote veľa vody nenamútil. Síce vyštudoval, ale na družstve vydržal iba pár mesiacov. Našťastie dostal miesto na poľnohospodárskej správe. Ten úrad vždy fungoval ako bezpečný azyl pre neschopných inžinierov, čo utiekli z krutej prvovýroby.

Nečakaný hosť dôkladne narovná dečku na stole a spustí divne serióznym hlasom :  

„ Vieš Elenka, teraz mi v práci pridelili  dôležitú agendu a potrebujem mať pri ruke spoľahlivého človeka, najlepšie z vlastnej rodiny. Tak som rozmýšľal, že práve ty by si mohla. Plat síce nie je bohvie čo, ale na druhej strane.“

Dôležito prehltne a pokračuje:

„ No nájdu sa možnosti na slušné odmeny.“

Potom priblíži  zmenu pomerov:  

„ Teraz už nie sme nejakí smiešni chudáci čo prekladajú papiere po stoloch. Všetky dotácie pôjdu iba cez nás. Bez môjho podpisu nikto nedostane ani korunu!“

 Nevládze počúvať a pre istotu snaživo prikyvuje. Určite má pravdu. Veď aj názov majú nový, honosný. Žiadny obyčajný úrad, ale platobná agentúra. Pozbiera sily, na moment sa vzchopí a dostane zo seba aspoň jednu celú vetu:

„ No ja neviem, uvidím.“

Tomáš vstane a miesto rozlúčky iba urazene sykne pomedzi zuby:

„ Daj vedieť do prvého.“

Po pár dňoch na ten rozhovor zabudla. No mužova výpoveď z roboty jej rýchlo vrátila pamäť.  Vďaka slávnej kupónovej privatizácii, fabriku kde pracoval vyše dvadsať rokov, noví vlastníci vytunelovali za pár mesiacov. Zostal bez výplaty. Aby toho nebolo málo aj na družstve začali prepúšťať.

Predstava, že by obidvaja napochodovali na úrad práce ju dosť vydesila. Predsa štátna správa je lepšia istota. Nezostávalo jej nič iné, iba rýchlo bežať za bratrancom a začať kariéru úradníčky.   

---------------------

To všeobecné nadšenie, že bude lepšie strácalo dych. Netrvalo dlho a zmutovalo do neúprosnej obavy že naozaj zlé časy už búchajú na dvere. Svet okolo nabral nečakanú rýchlosť a pohodlné životy bežných ľudí  kŕmené dlhoročnými istotami zmizli rýchlejšie, než zabudnutý sneh po prvej jarnej búrke. Tie komunistami  predpísané jednotné noty života, podľa ktorých všetci, v relatívnej pohode, spievali rovnakú pesničku už nikto nehral. Každý skúšal čo ho napadlo, obchodoval, zháňal, vyrábal, dovážal. Niekto chytil dobrý vietor, iný bežal zlým smerom a prišiel aj o posledné gate. No väčšinu ľudí, hlavne na vidieku, čakala predtým nepoznaná chudoba.  

 S družstvami to išlo dolu vodou. Mliekarne a mäsokombináty krachovali, ako na bežiacom páse. Menili majiteľov, zmluvy boli iba zdrap papiera bez ceny. Firmy neplatili za tovar, všetci dlhovali všetkých. Nikto nikomu neveril a tak fungoval iba cash. Manažéri behali s gučou peňazí pod zadkom ako na divokom západe. Veselo prekvital výmenný obchod. Niečo za niečo.

 Aby toho nebolo málo, obchodníci  vo veľkom podplácali veterinárov a vozili mäso za pár korún, pochybného pôvodu.  Na maštaliach stál dobytok, ošípané, ktoré nikto nechcel a ak sa aj niečo predalo, iba za minimálnu cenu. Proste totálny chaos. Pre tých hore, bez ohľadu na stranícke tričko bolo poľnohospodárstvo hotové eldorádo na nehorázne kšefty. Prevody pôdy, dotácie, fondy. A všetko sa dialo nenápadne, bez publicity. Pretože koho už zaujímajú neobrobené hektáre na konci sveta. Ak sa aj niekto príčetný ozval, že stavať haly na najlepšej pôde je ťažký hriech,  hneď dostal nálepku starej štruktúry, čo bráni modernizácii krajiny. Každý kto pripomenul, že potravinová bezpečnosť nie je zlý nápad, bol vyhlásený za spiatočníka, ignoranta a komunistu. Rabovanie v priamom prenose politici cudne pozakrývali heslami o voľnom trhu, slobode a konkurencii. No ako sa dá konkurovať zahraničnému farmárovi, ktorý dostáva  štyrikrát vyššie dotácie to už žiadny z tých skvelých ekonómov nevysvetlil.

-------------------

Jana rezignovala a sama s fľaškou vína spomínala na lepšie časy. Ich dom už zďaleka nebol ten najkrajší. No horšie bolo, že práve jej rodina, čo mala vždy viac ako ostatní, ledva vyšla s biednymi výplatami. Peter chodil domov, ako zbitý pes.

Akurát pozerala z okna, keď neznáme luxusné auto zastalo pri plote. Na bránu búchali dvaja mladí chlapi v elegantných oblekoch. Určite zas nejakí mestskí zbohatlíci nevedia trafiť k miestnemu chudákovi čo im chce predať dom. Polorozpadnuté chalupy v okolí  sa postupne menili na vyčačkané víkendové paláce. 

Pripravená trápne vysvetľovať odkiaľ a kam znechutene vykukne z okna. No tentoraz jej odhad nevyšiel.

 Mladý muž ju zaskočil priamou otázkou:   

„ Môžem hovoriť s pánom Polákom?“

Trochu ju striaslo, ten studený tón jej pripomínal eštebákov z komunistických filmov. Napriek tomu ich pozvala ďalej. Muž sedel rozvalený na gauči. Zazrel na nepozvaných hostí, ako lev vyrušený pri sieste. Nedali sa odradiť a prešli  priamo k veci:     

„ Pán Polák chceme Vám ponúknuť  dobrý obchod. Máme záujem o podielové listy družstva. Vy jediný z vášho predstavenstva ste schopný niečo v tej veci aj reálne urobiť. Ak podporíte náš zámer..“.  

Veta rozseknutá napoly, zostala visieť vo vzduchu. Peter bez varovania na nich vyštekne:   

„ Vypadnite.“

Ona, ako správna pani slušná, ktorá každého pohostí, stojí primrznutá na prahu, s táckou v ruke. Páni, bez pozdravu tresknú dvermi. Jeden z nich ironicky vyhlási:

„  Nevadí, jeho vina, zostane s holou riťou! “

Muž, zmizne do krčmy. Jana sa pustí do roboty, v nádeji , že vyženie z hlavy tú divnú návštevu.  Uprace, vyláme fazuľu, po žehlí obrusy, vyhádže sviniam staré kompóty. A nič. Tí chlapi jej sedia stále v hlave, horšie než  zlá svokra pri šporáku.

------------------

Dnes agentúra zíva prázdnotou. Všetci sú na školení. Elena znudene pozerá do okna. Miesto obeda  vytiahne z tašky jogurt. Smutne študuje  biely téglik. Bez cukru, bez ovocia, bez tuku. Nevadí, veď aj ona je taká celá bez. Akoby bez života. Tá úradnícka nuda jej totálne vybila baterky.

Našťastie  pohľad na obálku v zásuvke jej zdvihne náladu. Tomáš neklamal. Pracuje iba mesiac a už jej hodil niečo navyše. Vraj tak viac menej bokom, za snahu. Oficiálne je vedená ako pomocná administratívna sila, no v skutočnosti obieha iba okolo neho.

Prekvapene  prepočítava peniaze. Rovných desať tisíc. To je rozhodne viac, než čakala. Tvárou jej preletí úsmev. Niečo odloží a zostane aj na pekné nové šaty. Konečne schudla, robí v meste, musí trochu vyzerať.  

Rýchlo postaví na kávu. Chce si ju vychutnať sama. Poobede zas budú chodiť za šéfom celé delegácie. Aby dal podpis, prižmúril oko, zaistil, posunul žiadosť. Dobre vie o čo ide za tými zatvorenými dvermi. No ona žiadne klebety vynášať nebude. Nemôže si to dovoliť. Muž je stále doma, dcéra na škole.  Musí vydržať. Nech riskujú tí, čo sú za vodou.   

------------------------

Soňa kráča po maštali. Práve odišiel kamión s teľnými jalovicami a jej zostalo na dojenie posledných pár  kráv.

 Starý Belák zatvára široké brány a pritom ironicky komentuje prázdnu maštaľ:    

„ No pekne dobačovali, svine červené.“

Porobí čo treba a za necelú hodinku už šliape domov. Keď kráča okolo plnej silážnej jamy prekvapí ju nečakaný hluk. Dušan naberá obrovskou lyžicou haldy polozhnitej senáže do pristavenej vlečky. Hneď vie pre koho. Gusto, jeho strýko odišiel pred dvoma mesiacmi z družstva. Nakúpil teľce, špeciálne plemeno na mäso. Vraj chce byť tzv. samostatne hospodáriaci roľník. To je teraz nová ekonomická kategória. Žiaľbohu zatiaľ to vyzerá skôr na samostatne krachujúceho roľníka.

Nezostáva mu nič iné, len brať kde sa dá. Hoci aj to staré krmivo, dobré akurát do hnoja. Ľahostajne vzdychne. Tak ide život, každý si pomáha ako vie. Smutné je, že práve iba ona nevie. Ale, že vôbec nič.

 Pri bráne na ňu kričí Jana:

„Dobehni na kávu, príde aj Elena. “

Vďačne prikývne.

Za polhodinu už sedia spolu v zadnej kuchyni. Tam im je najlepšie.  Opreté o police plné uhoriek, nohy vyložené na sudoch s natopenou masťou. Tá hojnosť okolo je pre nich oáza istoty. No fľaša koňaku na stole miesto kávy hovorí jasnou rečou. Prišli ťažké časy, treba zbierať sily.

Smutne hľadia do zeme. Jana nervózne znáša dobroty, akoby sama seba chcela presvedčiť, že veď im nič nechýba. Našťastie aspoň Elena je vo forme. Namaľovaná v pekných šatách, najmenej o desať kíl ľahšia. Odkedy robí v meste je iný človek.

Nadšene melie svoje vlastné novinky. Vraj v robote jej Tomáš zas prihodil niečo navyše. Bez papiera, aby ostatní nezávideli. Rázne odmietne štrúdľu a klobásy, no o to viac jej chutia voňavé poháriky. Po necelej hodinke už správne rozkokošená máva rukami na všetky strany.

„ Baby moje, zabudnite  na družstvo. Nemá budúcnosť. Viete ako sa dnes oplatí hospodáriť? Treba všetko predať. Zvieratá, stroje, zbytočné haly, prepustiť  ľudí. Nerobiť nič, iba sem tam niečo pokosiť. Úplne stačí zhrabnúť dotácie za pôdu. Bez nákladov, bez starostí. Ak vieš v tom chodiť, čaká ťa raj na zemi. Ľudom stačí dať pár korún za prenájom pôdy a máš dosť hoci aj na taký palác, ako má Sviták!“

 Naschvál spomenie suseda oproti, ktorý si ešte nedávno aj na bicykel do roboty musel požičať. Dnes má vilu a mercedes v garáži. Kde na to zobral, nikto nevie. V krčme klebetia, že syn s nevestou  predávajú pašované cigarety a on sám kšeftuje s bločkami od nafty.

   Zamyslene preberajú poloprázdne poháre. Po chvíli Soňa nahnevane buchne do stola:

„ To je aká kravina!  Veď dotácie boli vždy na liter mlieka,  kg mäsa, syra...“

Elena ju hneď pohotove odbije:  

„ Jaj milá moja boli, ale nebudú. Páni tam hore nie sú sprostí!  Keby mali naozaj hospodáriť  padnú na hubu raz dva. Takto zhrabnú peniaze za nič. “

Jana rázne skočí do debaty:  

„ To si žiadny predseda nedovolí. Všetko zlikvidovať. Veď by ho ľudia opľuli na prvom rohu. “

Náhle  jej docvaknú súvislosti a začne nahlas rozmýšľať:

„ To je práve to. Domáci ťažko vyhodia z roboty pol dediny. Ale cudzí môže. Preto prišli za Petrom.  Vraj nech neváha a pomôže. Nebude ľutovať.“

Obidve na ňu prekvapene pozerajú. Rozčúlene vysvetľuje:

„ Samozrejme ich poslal do riti, veď ho poznáte!“

Chvíľu ticho prežúvajú. Elena Janu sestersky objíme:

„ Dohovor mu, nebude banovať. Pozri, deti ti pôjdu na školy, v dome všeličo treba. A keď budete obaja doma bez roboty, čo potom? On nič nezachráni. Moji šéfovia už majú rozrobený celý okres. Každý podnik.  A kto nebude chcieť predať podiely tým správnym ľudom, tomu osladia život veľmi rýchlo. Veď oni  sedia na dotáciách, ako žaby na prameni. Bude chýbať podpis, pečiatka, potvrdenie, hocijaká hlúposť. Akože pozdržia platby a vyrobia taký problém, že to položí každého.“

Soňa sa nečakane usmeje:

„ Baby pamätáte ako predseda kedysi chodil  vybavovať dotácie? V družstevnej jedálni sa od rána smažili palacinky pre úradníčky, naložili do auta fajnovú zabíjačku, víno, jablká. Len aby úradníci privreli oči a nerobili zbytočné problémy. “

 Zasnene pozerá na plný stôl. Elena neváha a rozleje ďalší koňak. 

„ Jaj milé moje, boli časy, boli. Dnes všetci vystresovaní sedia za stolom s vychladnutou kávou a posúvajú po stole papieriky s číslami. Koľko percent, ktorý dostane keď vybaví dotačný titul, projekt a pri kontrolách prehliadne čo prehliadnuť treba. Žiadne klobásy zadarmo, ale milióny na účtoch! A to nehovorím o pozemkovom fonde. To je hotové eldorádo na prachy.“

Sedia  ticho, zamotané vo vlastných spomienkach. Na časy spoločného majetku. Vtedy z družstva každý bral čo potreboval. Kukuricu rovno z poľa, naftu, šrot pre kury, súčiastky z dielne, drogériu zo skladu. Nálada pripomína prázdnu fľašu na stole. Soňa zahryzne do koláča. Napriek sladkej chuti má na jazyku samé horké slová.

„ Toľké roky robíme a nakoniec  všetko krachne. Príde nejaký navoňaný zlodej  a tie naše slávne podielové listy budú tak akurát na dve veci. Na nič a na hovno. “

Jane už idú na nervy tie pohrebné reči. V snahe zmeniť tému rýchlo otvorí čerstvo zavarený pohár : 

„ Skúste, skvelý recept, obyčajná tekvica a chutí ako ananás.“

Elena urazene odvrkne:

„ Milá moja, ja, ak budem mať chuť na ananás tak si ho kúpim a nebudem žrať nejakú repu, ako dáke prasa!

 Otrávene pozerajú na tie rozmočené kúsky, nečakané premenné na symbol doby, ktorá zmizla akosi pri rýchlo. Teraz už nikto nebude potrebovať ich kuchárske fígle, ako sa zaobísť bez toho či onoho. Tá smutná pravda ich tlačí k zemi. Rozlúčia sa na rýchlo, len tak. Bezradné a smutné.

----------------------

Jana skontroluje deti a driemajúc v kresle čaká na muža. Je rozhodnutá. Musí svojho chlapa presvedčiť aby konečne prestal riešiť družstvo a miesto toho radšej ratoval vlastnú rodinu. Nakoniec za tú drinu si zaslúži niečo na prilepšenie. Predsa po toľkých rokoch neodíde len tak naprázdno. Je v predstavenstve, treba využiť príležitosť. Jasné, nebude to celkom čistá hra, ale o hriechoch nech spievajú tí, čo majú plné bruchá!

Peter príde z krčmy už o desiatej. Našťastie je pripitý tak akurát. Stále pri zmysloch, no pritom správne rozjarený na voľnú debatu.

Starostlivo ho obieha. Má už svoje roky, treba mu opatery. Vytiahne minerálku, zohreje slepačí vývar na žalúdok.  

Neprotestuje. Ani náhodou. Vďačne sedí za stolom a sŕka polievku. Ona zacíti šancu a nenápadne  vyzvedá:

„ Tak ako, čo nového?“

 Jeho prísny pohľad neveští nič dobré. Radšej trochu zahanbene odloží tanier a začne nariekať:      

„ Elena hovorila, že páni tam hore už všetko rozhodli. Družstvá zrušia a nám nič nezostane. Ani peniaze, ani robota. “

Ľahostajne  mávne rukou.

„ Pre tých čo chcú, bude roboty vždy dosť.“

Nahnevane protestuje:

„ Roboty to hej, ale peňazí nie. Tie nové firmy vedia nasľubovať hory doly, ľudia robia, ako sprostí a výplaty nikde! “

 Mlčí a ona ďalej melie svoje: 

„Pozri, chalupa vždy pýta peniaze. Chalani majú tiež svoje nároky, za chvíľu pôjdu na školy. Kde na to zoberieme?! Doplatky a prémie nebudú, vraj niet z čoho.“

Znechutene odvrkne:    

„ Čo plašíš. Vždy nejako bolo a nejako bude.“

Nevzdáva sa a dobiedza  ďalej:

„ Vieš tí dvaja čo tu boli, možno...“

Vstane, treskne rukou do stola a zaziape na celé kolo:

„ Ja nepotrebujem od nikoho rady, čo a ako mám ukradnúť! A už vôbec nie, od takých vymydlených hajzlov ! “

Rýchlo zahrá sprostú:

„ Veď ani nevieš čo chceli!“

Prudko ju ovalí zlý smiech:   

„Cha, cha... Tak ja neviem čo chceli! A ako je možné, že to vieš ty?!“

Zahnaná do kúta, zmierlivo fňuká:    

„ Ja len, aby si  nakoniec nezostal práve ty, ten jediný sprostý bez koruny! “

Tľapne ju po zadku :

„ Neboj, my dvaja to vždy nejako uhráme.“

  Vďačne sa k nemu pritúli, k svojej jedinej istote v tom novom popletenom svete.   

-------------------

 Soňa uloží Adamka a čaká na Veroniku. Pribehne celá rozžiarená.

„ Mama, Stano chce aby som s ním robila vo firme.“

Celá zvedavá, spozornie:  

„ Aha. A čo tam ako budeš?“

Veronika nadšene vysvetľuje:  

„ Čo príde. Účtovať, robiť faktúry, behať po firmách a tak.“

Jej radosť je prudko nákazlivá. A tak pre istotu vyženie z hlavy nepríjemné otázky. Veď nakoniec  prečo by sa aj ona trochu nepotešila? Tá dcérina známosť síce nie je celkom podľa jej gusta, ale nevadí. Život ju predsa dávno naučil, že nemusí byť všetko akurát.  

Uvaria si čaj, ticho posedia. Spolu a pritom každá sama so svojimi snami.

---------------------

Dnes je v kancelárii slávnostná nálada. Šéfa povýšili. Prišiel vedúci odboru a okrem obložených chlebíkov má aj  plnú hubu rečí o úžasnom význame Platobnej agentúry. Elena trochu znudene počúva chvály na svojho nadriadeného. Aký je spoľahlivý, dôveryhodný , samé blá, blá...

Chvalabohu, po necelej polhodinke už znovu všetci svietia za svojimi obrazovkami. Cez obed kolegyne  vypadnú do mesta zbierať kalórie a ona smutne vytiahne z tašky zvädnutý šalát. Moc jej neberie, ale dúfa, že za odmenu bude konečne, aspoň chvíľu sama.  

No Tomáš stále tvrdne za stolom. Že by ho zas strašili tie jeho žalúdočné vredy? Vyzerá otrasne. Zelený odtieň v tvári, spotené ruky, uhýba očami. Ako správna starostlivá sekretárka vybehne pohotovo do kuchynky.  

„ Urobím ti čaj.“

Unavene vzdychne:

„ Keď myslíš.“

Chvíľu váha, no potom odloží horké byliny a radšej mu zaleje niečo na nervy s poriadnou lyžicou medu.

Tá vôňa a sladká chuť mu očividne pomôže. Spokojne vydýchne: 

„  Dobre, že si tu. Viem, že ty ma určite nepodrazíš. “

Trochu zmätená mu ešte pridá za lyžicu medu.

„ Aké podrazy, veď ťa povýšili?!“

Odpoveď je iba ironický úsmev. Sedí ticho, stiahnutý do seba, ako slimák v ulite. Potom náhlivo zhrabne nejaké papiere a medzi dverami zahundre:

 „ Keby niečo, išiel som do terénu.“

Univerzálna veta každého úradníka, ktorá zakryje čokoľvek. Nedospatú opicu, nákup, kaderníka, tajné rande. No a v dnešnej dobe hlavne delikátne stretnutia o ktorých by nemal nikto nič vedieť.

------------------

Jana obťažkaná nákupmi konečne zaparkuje v kuchyni. Vyťahuje tých milión hlúpostí čo stále treba. Dnes už dostane všetko. Bez známostí, bez nervov. Ale čo z toho, keď peňazí je stále menej. Našťastie  tenisky pre chalanov dostala vo výpredaji. Za polovicu. Tie ich nohy rastú rýchlejšie než dubáky v borine. Malý Peter ich znechutene obzerá:

„ Žiadna dobrá značka. Zas budem za posledného chudáka. “

Viac jej netreba. Ziape na neho, vytočená do biela:

„ Čo si myslíš, že kradnem! “

Hodí po nej drzý pohľad:  

„Veď práve, že nie!“

Chvalabohu zmizne, ináč by ho asi zabila. Obráti do seba štamprlík na nervy a ide na dvor. Soňa v záhrade zbiera jablká.

 „ Poď aspoň na kávu.“

Kričí na ňu spoza plota. Ona iba nešťastne rozhodí rukami:

„ Nemám kedy, Veronika je stále preč. S tým svojím. Veď vieš. Musím utekať pre malého do škôlky.“

 Behá hore dolu, ako splašený zajac. Vôbec, v poslednej dobe všetci okolo kmitajú, rýchlejšie než autíčka na kľúčik. Natiahnutí  novými pomermi do prasknutia. Vráti sa do izby, pozrie na hodinky. Nevadí. Pôjde skôr do roboty, skočí za babami do kancelárie, tie jej zdvihnú náladu.

No tam je pohoda, ako na kare. Smutné pohľady a silené úsmevy. Žiadne veselé kávičky, zamiešané s klebetami kto s kým a kedy. Iba Lenka, čerstvá dôchodkyňa ju ťahá do kuchynky. Zoberie kávu  a rozčúlene spustí:  

„ Nemáme peniaze, ani na výplaty. Proste bordel! To ti poviem, zlatí komunisti!  Chvalabohu, že od prvého končím!“

Smutne prisvedčí. Politika pre ňu celé roky nič neznamenala. Bola iba taký otravný komár, čo občas zabzučí okolo hlavy. Stačí sa zahnať a zmizne. A zrazu sa z nej vykľul roj kobyliek čo v minúte dokáže všetko zničiť.

---------------------------

Vône domácej sviečkovej nikto neodolá. Veronikin Stano, vždy odmeraný a naškrobený ako vianočný obrus,  pchá do seba už druhý tanier. Pripomína  vyhladované chlapča čo dobehlo zo školy.

Soňa trochu znepokojene obzerá dcéru. Má krásne šaty, topánky, kabelku. Celá je taká iná. Nová a dokonalá.  Akoby ju niekto vypral v práčke. Žiadne večne zafľakované tričko, špinavé topánky, o hryzené nechty. Hlúpe drobnosti, ktoré k nej odjakživa patrili.

 Z úvah ju vyruší dcérina prosba:

„ Vieš mama Stano by chcel, teda vlastne my by sme chceli...“

Pozerá na neho romantickým pohľadom plachej lane z filmu pre pamätníkov. On ju sebavedome objíme a pritom vysvetľuje:

„ Zariadil som pre nás nové bývanie. V meste. Potrebujem mať Veroniku kedykoľvek k dispozícii. “

Nešťastne zalomí rukami:

„ Ale Adamko je tu zvyknutý. Na deti, učiteľky!“

Dcéra iba sklopí oči a nenápadne prehodí:

„  No práve, tak sme mysleli, že by si snáď mohla.“

 Soňa je z toho celého trochu mimo. Nechápe. No nádejný zať nezaváha. Bez rozpakov položí na stôl hrču peňazí s jasným komentárom:  

„ Pozrite družstvo skončí za pár mesiacov. Ja vás vlastne zamestnám, ako opatrovateľku k malému. Na západe v každej lepšej rodine bežná vec. Toto je plat, povedzme na pol roka dopredu.

Nečaká odpoveď. Poďakuje za super večeru a odíde.

 Zostanú samy dve. Zaseknuté medzi špinavým riadom a výčitkami.  

V tom zlom tichu začne dcéru bombardovať zúfalými otázkami. To snáď nemyslí vážne?! Hádam nechce byť s vlastným deckom iba cez víkend?!  Preboha, veď je mama, treba jej hľadať otca pre syna a nie frajera pre seba.

No Veronika má hneď po ruke tisíc a jeden dôvodov prečo chce odísť do mesta. Jednoducho musí, ak chce decku zabezpečiť budúcnosť. Samozrejme materiálnu, finančnú. Lebo v dnešnej dobe to ináč nejde.

Soňa nemá dosť sily protestovať. Cíti sa stará, nekonečne unavená. Mali by ju založiť niekde do skladu medzi tie vyblednuté červené zástavy a dotrhané revolučné heslá. Tam by pasovala. A tak len zmierlivo dodá:

 „ Dúfam, že vieš čo robíš. Ale aj tak nechápem, ako sa dá prísť k toľkým prachom. Samé nové autá, nákupy, byty.“  

Dcéra vie, že s rečami len tak neprestane. A tak  začne radšej po dobrom. V snahe pochopiť, vysvetliť     

„ Mami dnes, ak je niekto schopný a šikovný, nemá problém zarobiť. To už nie je ako kedysi, všetkým rovnako. Stano má skvelý podnikateľský zámer. Predáva faktúry. Niektoré s šesť percentnou DPH, iné s osemnásť. Keď si to klienti vhodne nakombinujú  štát im vyplatí rozdiel. Majú slušný zisk, s ktorým sa rady podelia. To je celé. Neboj, nikoho neokráda. “

Zúfalá počúva ten chválospev. S pokorou sa prežehná a vystrašene zamrmle:  

 „ Panebože, pomôž mi! “

Neprešiel ani rok a žiadna modlitba nezabrala. Na družstve postupne  likvidovali  jednu maštaľ za druhou. Rozpredávali dobytok, budovy,  prepúšťali ľudí. Dojiť už nebolo čo. No nikto zvlášť neprotestoval. Všade vládla zvláštna ľahostajnosť. Starí leštili kľučky na úradoch práce. Pritom svorne nadávali na demokraciu a velebili zlaté časy socializmu. Vtedy mal každý robotu a lacný život.  Mladí iba mávli rukou a rozbehli sa do sveta. Vraj za lepším.

Soňa bola nakoniec dcére vďačná, že má malého na starosti. Ani Stanove peniaze jej neprekážali.  Veď nájsť zamestnanie pre ňu, zrobenú ženu po päťdesiatke bola čistá utópia.

-----------------------

Je príjemný teplý deň a Elena sedí v luxusnej cukrárni na námestí. Schudla ďalších päť kíl. Za odmenu slastne prežúva sladkú dobošku. Upíja z kávičky, prezerá vyleštenú vitrínu plnú čokoládových tortičiek. Možno by jednu menšiu ešte mohla. Veď si zaslúži, na nervy.  

Dnes  bol v práci poriadny chaos. Mala prísť hĺbková kontrola priamo od nového ministra. Tomáš bol hotový, na pokraji infarktu. Každému vysvetľoval, že ľudia mimo agentúry nemajú šancu pochopiť zložitý systém prerozdeľovania dotačných titulov.

V duchu sa zasmeje. Veď tá ich schéma je úplne primitívna. Fungujú ako obyčajní vypalníci niekde v poslednej krčme. Keď dáš z dotácie slušné percento priklepnú ti slušné peniaze. Prednostne, bez zbytočných kontrol. Ak nie, máš smolu. Vždy sa nájde dôvod prečo nič nedostaneš, aj keby si mal tisíc krát nárok.   

Nakoniec celé divadlo prehrmelo pri jednej káve a dvoch koňakoch. Najprv obiehala okolo nich opatrne. Pre istotu hluchá s klapkami na očiach. Akože nevidím, nepočujem. No po polhodinke bolo nad slnko jasné, že tí noví úradníci chcú jediné. Presmerovať financie správnym smerom k svojim ľudom. Dohodnúť  komu, koľko a ako, aby zabehnutý poriadok  ďalej hladko fungoval.

Zahryzne do ďalšieho zákusku v nádeji, že odplaší nepríjemné spomienky. No čokoláda tentoraz nepomáha. Keby aspoň jej muž konečne pohol zadkom. Ale on nie! Žiadnu robotu nezháňa, vegetuje doma, ako nadmieru spokojná obeť demokracie. Ťažko vzdychne a poprosí ešte o jeden špic. Musí si zas poradiť sama, ako vždy.

V kancelárii ju víta spokojný Tomáš s rečami a hromadou papierov. Čo treba posúriť, kde zavolať, komu vysvetliť, že sa naozaj nedá to čo by malo byť samozrejmé. Neprotestuje, poslušne píše poznámky. No keď jej podá tučnú obálku s pravidelnou mesačnou odmenou , príde jej normálne zle. Žalúdok na vode a hlava v kolotoči. Rýchlo ju strčí do kabelky v smiešnej nádeji, že prestane existovať.

----------------------

Jane začal bežný deň. Porobí na dvore čo treba, vychystá deti, zamiesi cesto. Chvíľu posedí a pomaly  rozmýšľa do čoho sa pustiť.

Zrazu, s veľkým hrmotom dobehne Peter. Prekvapivo vyškerený od ucha k uchu. Tá jeho dobrá nálada ju vyľaká. Za tie roky má v hlave zasadený neúprosný vzorec: Prekvapenie rovná sa katastrofa.

 Bezstarostne si prisadne, zaleje kávu a vyhlási:  
 „ Milá moja a máme hotovo. Koniec. Na družstve ma už nikto nikdy neuvidí. “

Potom ľahostajne vstane, akoby práve hovoril o počasí a začne vyjedať chladničku. No jej prestane tráviť aj ten suchý rožok čo nervózne žmolí v ruke. Otázky a zlé odpovede nemilosrdne roztáča v hlave. Rozčúlená kričí:  

„ To ti predsa nemohli urobiť, po toľkých rokoch! “

Muž ľahostajne dodá:   

„ Ale mohli, veru mohli. Vieš tí pajáci, čo tu strašili hádam pred polrokom iba obzerali terén. No smotanu zlízali iní. Z prvej ligy, s lepšími kontaktmi. Zistili presne kto má v dedine koľko podielov a poskupovali to priamo od ľudí, samozrejme so všelijakými rozprávkami, akí boháči z nich budú. To vieš dnes práve také sprosté reči platia na každého.“  

Hlasne prežúva a ona odovzdane čaká na čierny koniec:

„ No a dnes došli do kancelárie noví majitelia čerstvo založenej akciovky, ako väčšinoví vlastníci družstva. S plnou mocou a naklepanými výpoveďami pre celé vedenie.“

Zničená zbledne. No muža  jej cementový imidž nedojíma. Rázne odkráča. Zrazu sa cíti ako stará kobyla, ktorej  gazda zavelil, že jednoducho ťahať musí a hotovo. 

 No večer v posteli zistí , že tá jeho bezstarostná nálada nie je iba maska na zakrytie vlastnej porážky. Po dlhých mesiacoch ju miluje znovu ten krásny frajer, pre ktorého by urobila všetko na svete. 

 Lebo naozaj dobrý sex je hudba víťaza. Je v nej sebavedomie, praveká istota samca, ktorý zvládol všetky súboje a môže páriť. A jej muž ju nádherne, každým dotykom presvedčil, že práve on je ten, ktorý vyhral.

Na druhý deň jej myšlienky nadobudli nečakane hmotnú povahu. Hneď zrána dobehol mužov najlepší kamarát a vybalil z tašky na stôl vyše dvesto tisíc. Bola to vyplatená faktúra za poslednú dávku ošípaných z družstva. Bitúnok , kam ich pred troma mesiacmi viezli, záhadne skrachoval a každý z vedenia bol presvedčený, že tie peniaze už nikto nikdy neuvidí. Iba Peter sa nevzdal. A dnes pristali na jeho stole.

So strachom pozerá na tie upratané zelené kôpky. No on iba lakonicky poznamená:

„ Čo pozeráš, mám odstupné, aj s úrokmi.“

Nikdy jej neprezradil, čo všetko musel urobiť, koho kúpiť a koho vystrašiť. Nakoniec v tom čase to bola viac menej bežná  príhoda.

Po necelom mesiaci, družstvo právne zaniklo a nová akciovka blahobytne  žila z dotácií na pôdu. Bez roboty, bez  ľudí a bez zvierat.

-----------------------------

Je sobota a ony tri zase vypadli do mesta na nákupy. Prebehli kopu nových značkových obchodov, presnorili stánky. No tento krát napriek plným peňaženkám nakupovali viac menej skromne. Keď konečne zakotvili v obľúbenej kaviarni, tých tašiek okolo nich, bolo oveľa menej, ako kedysi. Popíjali koňak, trochu zarazené, iba sem tam niečo pokritizovali. Ceny, obsluhu, aby reč nestála. No Janu vôbec nebaví tá ich nemastná neslaná debata. Otrávene zahučí:

„ S vami je teda zábava, čo ste niečo ukradli, alebo čo?!“

Elena smutne vzdychne:

„A viem ja, možno aj hej.“

Stačia ich prekvapené pohľady a ona s úľavou spustí reč, ako na spovedi. O ich vypečenom úrade, Tomášovi, odmenách vraj za príkladnú diskrétnosť.  

Soňa ju hneď povzbudí:     

„ Zaslúžiš si. Držíš hubu a krok. Tak čo! “

Keď vidí jej krivý úsmev, ukáže rukou na plné tašky: 

„ A čo myslíš, že prečo práve ja mám za čo?! Vyhodená z roboty, na podpore?! Tiež musím byť ticho a myslieť si svoje. Ten Veronikin frajer má stále viac. Nosí prachy ako krumple z pivnice a ja môžem akurát, dobre vieš čo.“

So závisťou pozrú na Elenu. Jediná má súceho chlapa, ktorý vie zarobiť. No ona iba nahnevane rozhodí rukami:  

„ Peter sa vie obracať, to áno.  Zobral z družstva, čo si zaslúžil. Už nemusí vymýšľať. No seje všeličo a iba pán boh vie, čo z toho vyrastie.“

S pokorou pozrie hore a pokračuje:

„ Aj včera, prišli za ním tí noví akcionári. Vraj má skúsenosti a oni rozbiehajú nový biznis. Teda preložené do normálnej reči, či by nechcel s nimi kradnúť. A on blázon starý, nie že by ich vyhodil rovno z dverí, on im aj kávu išiel uvariť!“   

Na chvíľu stíchnu a spokojne zajedajú šľahačkou, každá svoje hriechy. Už dávno vedia, že bez nich to jednoducho nejde. Možno práve preto je im spolu tak dobre.

----------------------

 

Adamko behá nadšený po dvore. Dostal od mamy nádherné auto. Soňa donesie dcére čerstvo upečený koláč a pridá typickú nedeľnú otázku:

„ Na omšu pôjdeš?“

Pýta sa iba tak, zo zvyku. Dobre vie, že do kostola chodí iba na Vianoce. No ona napodiv prikývne. Jej nečakaný súhlas ju zaskočí. Veď na boha si každý spomenie, len keď mu prihára!   

 Radšej zbytočne nevyzvedá a iba znepokojene zahundre:

„ Choď teraz na rannú, ja pochystám obed.  “

Našťastie Adamko jej rýchlo vyženie z hlavy čierne scenáre. Vymýšľa hry a hlavne stále niečo chce. Čajík, dobrotu, pusu. Chvalabohu, že sú deti na svete!  

Vyruší ich zvuk bŕzd pri dome. Pred bráničkou zastane Stano so svojím typickým kamenným úsmevom. Soňa neveriacky pozerá na novučičké červené Volvo. Preboha, veď on tie autá mení častejšie ako trenky!   

„ Veronika išla na omšu.“

Kričí na neho zo záhrady a pritom dúfa, že ho nenapadne ísť ďalej. No on len stojí a nervózne okopáva zabudnutú plechovku. Potom zakričí:

„ Má čas, dnes do tretej.“

Zabuchne dverami a zmizne. Bez pozdravu, malému nevenuje jediný pohľad.

Len čo dcéra príde domov stručne jej opíše Stanovu nie príliš  priateľskú návštevu. Márne čaká komentár, vysvetlenie. Pozerá do zeme, pohrabe sa v jedle a zalezie s malým do izby čítať rozprávky.

No keď poobede robia poriadky v komore začne pomaly zo seba súkať smutné slová:

„ Vieš mama ja by som najradšej pár dní zostala. Potrebujem trochu času, tak nejako...“

Soňa už nechce počúvať ďalší smutný milostný príbeh. Veď na zlé správy, je času dosť. Vždy si nájdu svoju cestu. Rázne ju preruší: 

„ Tu si doma. Vždy.“

 No neprešiel ani víkend a dcéra vyložila na stôl okrem dobrého vína aj svoje trápenie. Problém nebol ani ten jej úžasne šikovný chlap, ale skôr ich spoločné podnikanie. Naberá vraj nebezpečné obrátky. Okolo sa motajú divní ľudia, pochybné firmy.  Má jednoducho strach. O seba, o malého. Musí vypadnúť, aspoň na nejaký čas. Stratiť sa. Kamarátka jej vybavila dobrú robotu v Rakúsku. O peniaze strach mať nemusí, len nech sa o malého ešte chvíľu postará. Soni nezostalo nič iné, len súhlasiť.      

---------------------

Jana  poukladá riady a otrávene zapne telku. Družstvo skončilo, a ona je stále nezamestnaná. Tak občas kukne aj na tie hlúpe seriály. Romanticky drieme a pritom pozerá na dvor zaprataný hromadou plechu, nosníkov a hranolov. Peter síce spomínal, že potrebuje urobiť nejaký prístrešok na tie svoje rárohy, no z tej kopy môže postaviť hoci aj halu na kombajn.

Ustarostene vzdychne. Odvtedy čo robí prevádzkara u kamaráta v reštaurácii nie je s ním reč. Behá hore dole, s vrtuľou v zadku. Nie, že by nebol spokojný. Ľudí buzerovať vie a ostatné zvládol ľavou zadnou, len akosi nestíha všetko čo by chcel.  

Za necelú hodinku dobehne upachtený na obed. Rada by zistila čo plánuje, no radšej mu, miesto zvedavých otázok, naloží dobrú kapustnicu. Hltavo nasúka do seba plný tanier. Výnimočne neuteká preč. Práve naopak . Privinie ju k sebe, pohladí . No vzápätí nemilosrdne vyhlási:  

„ Moja milá, flákaš sa doma, zbytočne ti riť rastie.“

Chce byť urazená, ale moc to nedáva. Má pravdu. Tých pár mesiacov bez roboty jej nesvedčí. Radšej mlčí a čaká čo z neho vylezie. Peter spokojne pozrie na zaprataný dvor a pyšne vyhlási:

„ Narobím chlievy, nakúpime hydinu. Si šikovná, zvládneš kŕmenie aj všetko okolo. Hovoril som so starým Belákom, má pre teba slabosť, rád pomôže, poradí. Uvidíš nepotrvá dlho a budeme zásobovať fajnovými kurencami všetky lepšie kuchyne v okolí. Veď tie dovážené majú mäso horšie než vechte. Bohvie, akými svinstvami to kŕmia. Poctivý šrot isto ani nevideli. “

Odovzdane prikývne. Vlastného chlapa treba predsa poslúchať.  

--------------------

 Dušan smutne prehrabáva hrniec plný šošovice. Elena ho škodoradostne pozoruje, ako bez úspechu hľadá kúsok údeného. Odkedy je dcéra na internáte varí len občas, aj to diétne. Tak mu treba. Kto nerobí nech neje. Sama vycedí pohár kyslého mlieka a odkráča do roboty.

Tomáš dnes príde z dovolenky. Má pre neho prekvapenie. Na stole ho čaká jej výpoveď. Dobre vie, že bude zúriť, ale ona je rozhodnutá. Darmo si po večeroch nahovárala, že predsa nič zlé nerobí a peniaze navyše potrebuje. Vlastné telo neoklame. Minulý týždeň ju chytil žlčník a včerajšiu migrénu ledva ako tak prežila. Jednoducho už nevládze.

Koniec koncov pre dcéru na školu má už nahrabané dosť. Ostatné netreba. Bude robiť obyčajnú účtovníčku, živnostníkom na dohodu. Koľko zarobí, toľko zarobí, nevadí. Nejako sa pretlčie.

Keď položí šéfovi na stôl prvú rannú kávu privíta ju s ľadovým pohľadom. Zúri viac, ako predpokladala:     

„  Čo to má znamenať? To myslíš, že kde si?!“

 Elene príde zle. Zbledne a v hlave jej nabehnú záchranné scenáre. Môže zahrať pani zúfalú, hľadať výhovorky, prosiť. Ale nakoniec len s meravou tvárou zo seba dostane jedinú vetu:

„ Ja proste musím. “    

 Z toho jediného slova Tomáš ihneď  pochopí, že ona už nie je spoľahlivá zamestnankyňa, ale časovaná bomba, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť. Stačí nevhodné slovo na nevhodnom mieste a jeho síce luxusný, no veľmi krehký život sa rozletí na kúsky.   

A tak jej radšej podá  podpísanú výpoveď a zasyčí jedovaté slová:

„ Už nech ťa tu nevidím.“

Veľmi rada, šťastná prešťastná poslúchne. Cestou domov sa staví u Jany.  Sľúbila jej dať do poriadku papiere okolo toho ich chovu.

 Nájde ju vytešenú vzadu v maštali. Vrazí jej do ruky škatuľu od topánok plnú faktúr a dodacích listov.

„ To mám miesto kancelárie.“ 

Elena rezignovane vzdychne:

„ Snáď z toho niečo vykúzlim.“

Napochytre nakrája klobásky s uhorkami a pritom presvedčivo prikyvuje:

„ Ty určite.“

Zrazu si  uvedomí, že od rána nič nezjedla. Nadšene začne do seba pchať voňavé kolieska. Stres opadol, všetko zlé je aspoň na chvíľu preč. Jana veselo krúti hlavou:  

„ Počuj, radosť na teba pozrieť. Konečne ti šmakuje. Nebodaj máš vyhliadnutého nejakého súceho chlapa?!“

So smiechom ju zahriakne:

„ Ale prosím ťa. Odchádzam z agentúry. Konečne.“

Jana sa nikdy nepotrebuje pýtať, vždy vidí čo vidieť treba. Teraz napríklad po dlhom čase spokojnú priateľku. Nadšene ju potľapká po pleci, ako poctivého vojaka čo svoje odslúžil a konečne môže zložiť zbrane.

-------------------

Slnko maľuje veselé tiene. Všetky tri spoločne vykračujú do kostola. Bez neho sa nedeľa neráta. Nepotrebujú rozhrešenie. Dobre vedia, že vlastné hriechy im nikto z chrbta nezoberie. A čím viac toho máš na rováši, o to ťažší batoh vlečieš. No žiť treba, tak nezostáva nič iné, len sama sebe odpustiť. Najlepšie všetko a hneď. Bez boha, bez farára. Vyrajbať svedomie do čista, ako dlážku v komore. Vybavené, hotovo.   

 A tak iba pokojne sedia v laviciach. Reči okolo ich netrápia ani omylom. Vedia svoje.  Ale práve tu môžu zo  seba vydýchať všetky jedy. Tú čiernu farbu zlých myšlienok čo zbytočne špinia dušu.

Cestou domov zájdu ešte k Elene na kávu. Spolu zašité v letnej kuchyni, konečne ako tak zasadené v nových pomeroch, chcú veriť,  že bude zas lepšie.   

 Jana dobehne s paštétami. Vyrábala ich celú noc podľa špeciálneho receptu. Ochutnávajú, kritizujú. Vraj by bolo dobré pridať  to a tamto. Prejde hodina a ony sú stále nadobro stratené v tých nekonečných hádkach o tom koľko treba majoránky, cibule či korenia. Akoby práve to akurátne zloženie  bola najdôležitejšia vec na svete.

Určite by mohli preberať aj svoje problémy. Nie je ich málo. Neúnavne hľadať múdre rady, ako konečne zarobiť dosť peňazí, zvládnuť doma chlapa ,deti, choroby, zlých ľudí. Tisíc vecí, ktoré sa každý deň tvária ako strašne dôležité.

  Ale ony dobre vedia , že jediné čo sa oplatí naozaj riešiť je práve ten recept na paštétu. Lebo všetko ostatné  treba iba prežiť.  Spolu, jedna druhej pri ruke, keby dačo.