Medzi nami ženami

  Je opršané, škaredé jesenné poludnie. Vietor neúprosne pohadzuje plastové fľaše z lacného vína a po chodníku rozlieva tmavé mapy blata a vody.   Môj pomaly sedemnásťročný manžel ma pozval na dobrú večeru. Máme výročie zoznámenia a on nikdy nezabudne.   Som predsa poriadne zaevidovaná v príslušnej prevádzkovej tabuľke. Spolu s výmenou pneumatík a od červením nášho psa. Sedí oproti mne a sústredene pitve morčacie rezne s avokádom. Precízne oddeľuje všetky blanky, ako nejaký molekulárny kuchár. A mňa ten pohľad neskutočne vytáča. Ďobem do karamelu v pohári a rozmýšľam prečo spočiatku milé a rozkošné zvyky našich lások, rokmi záhadne   preplávajú do kategórie : „neznesiteľné.“   Dušan trochu zahanbene odloží tanier. Cíti môj odpor, ale pre istotu radšej taktne mlčí. Dobre vie, že zbytočné komentáre nemusím.     Pozerá na hodinky: „Objednám kávu ?“   Ledva stihnem pokrútiť hlavou a on hneď kýva na čašníka:   „ Radšej pôjdeme, mám ešte niečo v robote.“    O necelú polhodink

Konečne! Ťažko zmorená dopadnem na jedinú voľnú stoličku. Otvorím termosku s kávou   a spokojne obzerám veľké čierne vrecia plné   bordelu,   ktorý   som celý deň   upratovala.   Toto bude môj domov. Hovorím sama pre seba, hlasne a zreteľne do prázdnych stien. Slová vytlačené v tichu pripomínajú rozsudok v súdnej sieni.   Niečo na spôsob : Porota rozhodla, obžalovaný je nevinný!   A všetci s úľavou vydýchnu. Presne tak, ako ja pred mesiacom.   Miloš, moja   láska mi vtedy s vážnou tvárou oznámil:   „ Evička musím ti niečo povedať.“ To oslovenie neveštilo nič dobré. Je profesionálny vojak a používal ho iba v stave „najvyššej pohotovosti.“   Obvykle som totiž   iba jeho frajerka. Bez názvu.   Ťahali sme spolu siedmy, vraj kritický rok. Zatiaľ bol ako každý iný. Taký ten občas dobre, občas zle namiešaný kokteil lásky, sexu a zvyku.   Vytiahol cigaretu   a pokračoval:   „ Kúpil som pre nás dom.“ Hovoril rovnakým tónom, ako po nákupe v Jednote:     „ Kúpil som dve kilá krk