Hra o manžela

 

Je opršané, škaredé jesenné poludnie. Vietor neúprosne pohadzuje plastové fľaše z lacného vína a po chodníku rozlieva tmavé mapy blata a vody.

  Môj pomaly sedemnásťročný manžel ma pozval na dobrú večeru. Máme výročie zoznámenia a on nikdy nezabudne.  Som predsa poriadne zaevidovaná v príslušnej prevádzkovej tabuľke. Spolu s výmenou pneumatík a od červením nášho psa.

Sedí oproti mne a sústredene pitve morčacie rezne s avokádom. Precízne oddeľuje všetky blanky, ako nejaký molekulárny kuchár. A mňa ten pohľad neskutočne vytáča. Ďobem do karamelu v pohári a rozmýšľam prečo spočiatku milé a rozkošné zvyky našich lások, rokmi záhadne  preplávajú do kategórie : „neznesiteľné.“

 Dušan trochu zahanbene odloží tanier. Cíti môj odpor, ale pre istotu radšej taktne mlčí. Dobre vie, že zbytočné komentáre nemusím.   

Pozerá na hodinky: „Objednám kávu ?“

 Ledva stihnem pokrútiť hlavou a on hneď kýva na čašníka:

 „ Radšej pôjdeme, mám ešte niečo v robote.“  

O necelú polhodinku ma vysadí doma a uteká do kancelárie. Nemám žiadne námietky, veď samota je občas veľmi príjemný spoločník. Vyžaduje pohár dobrého vína, bublinky vo vani a hromadu čokolády.

Večer ma čaká príjemný pravidelný sex. Náš manželský vláčik spokojne fučí po zabehnutých koľajniciach.

--------------------------

  Dnes  musím pomôcť Veronike vybrať  kabelku snov.  Muž jej dal miesto darčeku kreditku s typickým komentárom.

„  Ty vieš najlepšie, akú hlúposť potrebuješ.“

 Ona s tým nemá žiadny problém. Vie, že nádherný kožený kúsok na ramene je presne to čo  momentálne musí.  A tak vysmiata vyberá a preberá to najlepšie z najlepšieho. Skúma farebné odtiene, šitie, kovanie, každý detail.  Pritom  nadšene čviriká o všetkom možnom.

Po dvoch hodinách, už nevládzem. Bez opýtania padnem na stoličku v najbližšej kaviarni. Pchám do seba sladké dobroty a slastne ňuchám presso.  Keď vylížem šľahačku  som pripravená na ďalšie putovanie. No Veronika, napodiv, len nervózne krúti zadkom.

„ Vieš ja som chcela... Nemáte vo firme nejaké problémy? “

Kladie na stôl starostlivú otázku, ako nejaký snaživý finančný poradca! Prekvapene zamrmlem.

„ Pokiaľ viem, nič zvláštne .“ 

Úprimne vzdychne a posunie stoličku bližšie:   

„ A čo potom Dušan rieši po večeroch v kancelárii ?“

Nemám zmysel pre jej tajné hry. Podráždene vyšteknem:

 „Budeš možno prekvapená, ale robotu.“

  Vidí, že triafa vedľa. Radšej odhodlane vstane a ide ďalej riešiť svoj  kabelkový kvíz.

 Chvalabohu už v prvom butiku konečne objaví „ten ozajstný poklad pre pravú ženu“. Spláchneme vínkom úspešný nákup a ja spokojne zakotvím doma, vo svojej ulite.  

-------------- 

 Driemem pri televízii, s plnou pusou skvelých chrumkavých mandlí. Je už pomaly jedenásť a Dušan je stále v robote.  Smiešne, nebyť Veroniky a jej divných rečí,  už som dávno zalezená v posteli a nič neriešim. No teraz,  vďaka nej mi hlave klíčia pochybnosti.   

Práve začínam rozmýšľať, čo s tým urobím, keď zapípajú  garážové dvere. Dušan pomaly odkladá kľúče a hladí psa.  Evidentne, jeho potreba fyzických kontaktov je tým naplnená. Už iba zahundre pozdrav a zmizne v kúpeľni.

 Prešuchám sa do spálne a v mysli spriadam nenápadne otázky. Prečo, kedy, ako... No nedostanem najmenšiu šancu. Môj manžel za minútu spokojne odfukuje, ako dobre napapané bábätko.

Ja pozerám na bielu stenu a počúvam zablúdené zvuky  z vodovodného kohútika. Kvapka po kvapke, minúta po minúte. Voda vyťukáva do ticha divné nápady. Radšej  pohľadám tabletky na nervy a pre istotu ich zapijem koňakom. Osvedčená kombinácia chvalabohu  zaberie, konečne zaspím.

-------------------

 Je slnečné ráno, presne také, pri ktorom každá minca neomylne padá na správnu stranu. Nočné chmáry sú preč a ja nadšene  poskakujem okolo  spoločných raňajok,  s príjemným pocitom , že naše manželstvo nemá chybu.   

Moja dobrá nálada je prudko nákazlivá. Dušan so širokým úsmevom papá jednu hrianku za druhou a pri odchode dostanem pusu. Síce takú bratskú, ale aj to sa  počíta. 

 Keď nalievam do hrnčeka druhú čokoládu , začnem  sama seba presviedčať , že trochu športu by nezaškodilo.  Akurát preberám  zapadnuté tenisky, keď zavolá Veronika.

„ Zlato nedobehla by si dnes  na vínko? Vieš ,včera som  s tebou nestihla  prebrať pár dosť dôležitých vecí.“

„ Dúfam,  že nie ďalšiu kabelku?! “

Môj zdesený hlas ju rozosmeje.

 „ Nie, nie... Ja len...“

Váhavo niečo zapotí. A mňa hneď napadne, či nie je znovu zamilovaná do nejakého pološialeného umelca?! 

„ Dobre o siedmej som u teba.“

 Odovzdane prikývnem.

---------------------

Večer príde akosi prirýchlo. Po krátkom a odhodlanom  behu , popíjam zaslúžené  pivko. Musím priznať, že pozrieť dobrý film má láka oveľa viac,  ako tráviť čas neplodnými debatami  s Veronikou. A to mi ešte stihne poslať dosť divnú správu. Vraj život je splašená koza a my netušíme kam nás dovedie. No pekne ?!

 Nakoniec poslušne vyrazím. Veď  riešime spolu všetko , snáď pol storočia, tak to nejako pre dýcham. 

 Privíta ma skutočne originálnou otázkou:

 „ A čo doma, Dušan je v pohode ? “

 „Samozrejme, veď preto sme spolu. Aby bola pohoda. “

Dôrazne priklincujem posledné slová.

 Mlčky znáša  moje obľúbené dobroty. Syrčeky, šunky, olivy.  A k tomu  tokajské, ktoré milujem.

Pri pohľade na stôl ma chytá panika. Ona totiž  všetky katastrofy lieči  žrádlom. A podľa toho čo vidím, to vyzerá na čistú hrôzu !  

 Vôbec nemám náladu na tie úvodné tančeky a tak rovno vyšteknem otázku :

 „Počúvaj moja milá, čo máš na srdci ?!“

 Ťažko vzdychne, akoby ju čakal zoskok s padákom a začne rozprávať:

 „ No veci sa majú tak. Jedna krásna slečna nadšene obieha  okolo tvojho muža. Taká šikovná, mladá. Nechcem jej krivdiť, možno  je naozaj iba nevinne  očarená jeho osobnosťou a žiadne veľké hriechy nechystá. No nikdy nevieš....“

Ľahostajne mávnem rukou.

„ Viem Zuzka. Etelka  ju  zobrala na výpomoc. Nejaká neter, alebo čosi podobné.  Dušan ju spomínal, že je dosť nemožná.“ 

 Pozrie na mňa  vše vedúcim pohľadom:

  „ Moja milá, to bolo dávno.“

Potom plynule pokračuje,  akoby čítala príbeh z červenej knižnice :

„Vaša Etelka totiž chytila nepríjemný zápal kĺbu od toho večného ťukania do klávesnice.  Musela chodiť na infúzie.  A vtedy mi nešťastná volala. Vraj má podozrenie, že Zuzka balí šéfa. Je z toho zúfalá, vôbec nevie čo má robiť! “

Stále mi celkom nedochádza zmysel tejto debaty. 

„A čo si jej prosím ťa poradila? “

Na moju otázku pohotovo zareaguje. Presne, ako priateľka z rodu správnych, ktorá vždy vie čo a kedy. 

„ Samozrejme som ju upokojila, že nemusí mať žiadne obavy. Dušan je šťastne ženatý a romantická  láska je pre neho príťažlivá, asi ako tubera alebo chrípka.“   

 „ Dobre. A čo ja s tým?“

 Súcitne ma pohladí. Pripomína sestru z červeného kríža pri zemetrasení.  

„Pozri, hlavne žiadnu paniku. Je to len malá manželská stopka. Treba pribrzdiť a opatrne pozerať, z ktorej strany hrozí havária.  Urobiť základnú údržbu, aby veci znovu fungovali.“

Trochu urazene protestujem:

 „ Prepáč, nie som servis. Nech Dušan robí čo chce. Ja už to nejako ustojím.“

 Veronika smutne pokrúti hlavou :

„ Milá moja, neustojíš.  Ani náhodou.“

Odkrojí kus ticha medzi nami. Potom pridá šunku. Viem celkom presne , že spomína na romantický úlet jej vlastného  muža.  Mastný účet psychiatra a pätnásť kíl navyše bola už len malá bodka za jej polročným šialenstvom.

 A tak nakoniec zmierlivo dodám:

 „ Neboj,  snáď niečo vymyslím.“

Po polnoci konečne zavriem dvere vlastného bytu. Neisto obzerám svoju tvár vo veľkom zrkadle. Vidím spokojnú manželku.

 Čo s tým, keď mi moja najlepšia priateľka pod nos pchá iný obraz s výkričníkom na konci. Preboha urob niečo, lebo bude neskoro!

-------------------

Prejde týždeň a tie Veronikine reči mi stále klopkajú v hlave. Dobiedzajú horšie, než dedkova reuma.

Dobre viem, že naše manželstvo nie je veľká zábava, ale na druhej strane , nám doma nekvitnú  žiadne zbytočné  trápenia Sme, ako stará, trochu nudná, ale  spoľahlivá firma. 

Keď večer príde Dušan domov, nepohladí ani psa. Že by potrebu fyzických kontaktov už naplnil v práci?!

 Povestný chrobák v hlave začína naťahovať krídelká. Vidím mužove unavené oči, smutné bez svetla. Sem-tam niečo povie. Len také prevádzkové minimum.

Ovládne ma naliehavý pocit, že tá moja rokmi budovaná  rodinná idylka je krehká viac, než  premrznuté lístie za oknom.

 Stačia dve zlé noci a som rozhodnutá. Odmietam dookola  prevaľovať pochybnosti  v hlave, ako horúce zemiaky v pahrebe. Urobím neohlásenú návštevu vo firme a zistím kde je sever. Som to predsa JA, kto drží volant vlastného života. Nepripustím, aby nejaká Zuzka menila smer.

-----------------

 Ráno odhodlane napochodujem do mužovej práce. Všetci tam kmitajú hore dole, hotové  naprogramované  včeličky. Hlavná účtovníčka  Etelka je rešpektovaný   vrchný veliteľ. Plná energie, nechutne nadšená , akoby na svete nebolo lepšej zábavy, ako ťukať čísla do počítača. Keď ma zbadá, hneď ochotne pribehne:

 „Urobím vám dobrý čaj, bylinkový na nervy. “

Nečaká odpoveď a uteká  miešať tie svoje zdravé otravy. 

„Ja mám nervy v poriadku .“

 Kričím za ňou do kuchynky.

 „ Nevadí, ochutnáte.  Preventívne.“

  Podáva mi podozrivo zelenú tekutinu a spokojne vysvetľuje:

„ Škoda, že ste nedali vedieť. Pán riaditeľ je dnes celý deň mimo. Obieha zákazníkov. Samozrejme so Zuzkou, jeho osobnou asistentkou. “

 Hovorí pyšne, neterina povesť ju ani trochu netrápi!  Ktovie, možno sa veci pohli  správnym smerom.

  Prehltnem ironický komentár a zamierim do  Dušanovej kancelárie.  Prekvapene pozerám na čerstvé  kvety vo váze. Cítim zvláštnu, veľmi príjemnú vôňu. Nové mäkké vankúšiky na sedačke ladia k pastelovým závesom. Obzerám plný bar a dobre zásobený bufet.

 Darmo, usilovná  ženská ruka zapracovala. Všetko má svoje miesto, žiadny plesnivý  hermelín na polici nehrozí.

Medzi papiermi na stole zbadám zatúlanú fotografiu.  Vysmiaty Dušan sedí na nejakom obchodnom rokovaní. Vedľa neho hanblivo pozerá mladé pekné žieňa. Zuzka, dievča pre všetko. Naozaj PRE VŠETKO ?!

Pri dverách  náhodou pozriem do zrkadla. Spokojnú manželku nevidím, ani omylom. Priznávam, Veronika mala  pravdu. Toto nebude LEN TAK. Nervózne opakujem jej slová. Žiadna panika.  Nádych, výdych.

 Vykúzlim naoko ľahostajný úsmev a Etelke poďakujem za výborný čajík.  Hra o vlastného muža práve začala.

----------------------

Doma otvorím  svokrovu slivovicu, overenú  istotu na každé trápenie. Zaberie , ako vždy a ja dostanem super nápad. Spoločná dovolenka !  Nadšene začnem ťukať do počítača, akoby som strčila do zásuvky nejakého šamana, ktorý mi zachráni manželstvo.

Výber je široký. Ale nesmie to byť nadlho a príliš ďaleko. To by sa Dušan začal vyhovárať  na robotu.

Váham medzi Španielskom a Tureckom, nakoniec skončím na Sicílii. Príde mi tak trochu živočíšna, bez príchute umelého luxusu. Žiadny hotel, iba malé penzióny neďaleko od pláže.

 Pozerám lákavé obrázky a začnem normálne snívať o vlastnom mužovi ! Som z toho vedľa. Veď ešte pár týždňov dozadu bol Dušan iba bez údržbový,  nenáročný  spoločník, rovnako  ako ten veľký kožený ušiak v rohu obývačky.  A vďaka nejakej Zuzke je zrazu neobyčajne príťažlivý, inteligentný, sexi. Akoby mu vdýchla život!  Prečo vlastne ?! 

Hľadám krásne zaľúbené dôvody, ale sama seba neoklamem. Žiadna láska po rokoch neklope na dvere. Iba moje sebecké JA kričí o pomoc!  Viac než  jeho, milujem svoj vlastný pohodlný  svet, ktorého pevnou súčasťou je môj muž. Funguje ako malá nenahraditeľná guľka v ložisku, ak vypadne celý sa rozsype. Preto ten poplach!

----------------------

 Príde sobota, nadšene varím, pečiem. Všetko čo má rád. Alebo čo mal rád? Už sama neviem. Chcem ísť na prechádzku, do divadla, ochutnať niekde vonku skvelú večeru. Volám spoločným priateľom, ktorých sme nevideli celé mesiace. Neviem čo skôr. Akoby som pchala veci z plného ruksaku do kabelky.

No Dušan otrávene krúti hlavou. Moje skvelé nápady ignoruje. Nie, on naozaj nemá záujem, chce rovnaký víkend , ako vždy. Teraz aj pred sto rokmi. Hotovo!

Až večer, keď začnem rozprávať o Sicílii, spozornie. V hlave mi hneď beží sladký film o našej nečakanej a strašne romantickej dovolenke. 

„ A kedy presne poletíš ?“ dodá nakoniec úplne samozrejme.

Prekvapene zapištím:

  „ Snáď kedy poletíme ?“ 

 „  Jasné, prepáč. Ideš s Veronikou, nie?“

Bum! Guľôčky môjho domáceho ložiska bežia rozsypané na všetky strany. Sklamane pípnem:   

„Ja som myslela, že by sme mohli my dvaja... “

Prekvapene začne protestovať:   

„Počkaj, ty myslíš ,že my dvaja?! Teraz?“

Obratom listuje v kalendári a rozhorčene ďobe prstom na  podčiarknutý dátum:

“ Veď dovolenku  máme vždy posledný týždeň v auguste! “

Nedokážem protestovať, namietať, prosiť. Odkývam súhlas a idem spať.

----------------

 Je nedeľné ráno a Dušan veselo pochoduje do roboty.  Naoko protestujem. S údivom pozerá :  Vraj kde je zrazu problém ?! Zahanbene mlčím. Má pravdu, posledné mesiace mi fakt nechýbal. Mala som lepší program.

 Zabuchne dvere a ja sedím sama v tichom byte. Myslím na tú otrepanú frázu zo ženských časopisov:

  „Nežili spolu, ale vedľa seba.“

Tá veta mi pasuje, ako dokonale ušitý kostým z prvej republiky.

 Ale je to naozaj tak málo?! Prežiť sedemnásť rokov bez urážok, výčitiek, len tak zľahka ,v pohode ?! VEDĽA SEBA. To predsa vôbec nie je zlý výsledok!

Veď láska, ktorá nespáli, iba trochu hreje  má tiež svoju hodnotu. Domáci pokoj, pravidelný sex, finančná istota. Počítam jednotlivé položky a známkujem dobré body. Výsledok je ďaleko v pluse. 

 Čo na tom, keď naše manželstvo stráca dych.  Zuzka je možno  prvá zastávka. Musím zmeniť smer, ak nechcem byť  rozvedená štyridsiatka ! 

  Je čas obeda a v chladničke ma čaká protivne zdravá škatuľka. V záchvate chudnutia  som objednala mesačnú kúru špeciálnej výživy.

 Znechutene prežúvam zelené listy a rozmýšľam čím sa asi napcháva  Dušan?! Tipujem klobásu alebo hamburger.

A vôbec, čo keby som ho pozvala niekam na spoločný nedeľný obed?

 Tá myšlienka mi príde skvelá. Nadšene hodím moje super jedlo do koša a utekám za ním do práce.

--------------------------

Parkovisko pri firme je temer prázdne. Rýchlo vybehnem hore schodmi. V kancelárii nájdem Dušana, zahrabaného medzi papiermi,  s tým nesmelým dievčaťom z fotografie.

 Trochu v rozpakoch ma predstaví mladej slečne, spolu so zákernou otázkou:

 „To chodíš nakupovať už aj v nedeľu?“

 Na sucho, bez slova preglgnem. A Dušan ešte priloží polienko.

„ Potrebuješ niečo? Vieš mám toho veľa...“

V rozpakoch myknem plecom.

„ Ja len vlastne, či nemáš chvíľku....“

Vôbec ho nenapadne pozvať ma ďalej.

„ Je mi ľúto zlato, tak večer, dobre? “

 Začne pokojne  ťukať do počítača, akoby som bola vzduch.

 Ešte chvíľu  stojím nerozhodne vo dverách. Milá Zuzka  zakladá faktúry a pritom pozerá na môjho muža, ako moja babka na svätý obrázok.  Mám pocit, že keby si prdol , tak to bude pre ňu vôňa chanel číslo päť!  Radšej bez pozdravu padám preč.

 Vonku klesnem na lavičku a zhlboka dýcham kyslík. Môj boj o manžela prehrávam na celej čiare.  Veronika mala pravdu. Toto neustojí ani dalajláma.

 Teraz už chápem, prečo nemám nárok. Na ďalšiu dovolenku, pozornosť navyše a dokonca ani len na ten poondiaty obed!

 Obdiv  je zásadná droga,  ktorej  žiadny chlap neodolá.  Byť zas raz ten úžasný frajer, najlepší na svete.    

  A mne vôbec nepomôže, ak budem starostlivá, vtipná, sexy. Toľko nadšenia  zo seba nedostanem ani heverom. Jednoducho manžela  po sedemnástich rokoch spoločného života zbožňovať nedokážem!  Hotovo!