Naše príbehy

Volám sa Andrea.

 Vyrastala som zamilovaná do kultúry v každej podobe. Nadšená divadlom, hudbou, knihami. Zaspatý slovenský vidiek, nebolo nič pre mňa.  

A tak nikoho z rodiny neprekvapilo, že chcem zostať po škole v hlavnom meste, ktoré bolo mentálne úplne iný vesmír.    

Začala som nadšene pomáhať organizovať rôzne akcie a pritom spoznávala kopu ľudí naladených na rovnakú vlnu. Niektorí mi časom liezli na nervy, iní sa zaradili medzi kamarátov do dobrého počasia. Ale ak je človek sám v cudzom svete bez rodiny podvedome hľadá niekoho blízkeho najbližšieho. Preto ma veľmi potešilo, keď mi osud do cesty prihral Janku.

Mala za sebou podobný príbeh a rovnakú túžbu spoznať svet za rodnými humnami. Stačil spoločný liter vína v útulnej krčmičke a už z nás boli priateľky bez ručenia obmedzeného.

Obidve  zamestnané v umeleckých agentúrach sme fičali ako dievčatá pre všetko v štýle dones, vybav, zavolaj. No neskôr aj táto práca, hoci na míle vzdialená od nudnej kancelárskej rutiny po čase zovšednela. Podobne ako rôzne podujatia, koncerty, besedy. 

Chcelo to nejaký impulz. Nepoznám lepší, ako nový chlap. A tak sme si vzájomne držali palce. V balení, chodení a iných veciach čo patria k láske neláskavej.

Ja som bola tá úspešnejšia. Netrvalo dlho a muž narodený pre mňa sa stal mojím manželom. Janka bola nadšená svedkyňa. Veď aj ona už obchádzala svadobné salóny. Lenže jej Peter nečakane vycúval zo spoločných plánov. Najprv mal plné ústa obvyklých hlúpych rečí. O hľadaní seba, aby mohol dozrieť  na vážne úlohy, ktoré ho čakajú. No keď ho pristihla v meste v objatí kyprej plavovlásky, bolo jasné, že jeho dozrievanie má svoje limity.

Ochotne som celé noci počúvala jej nariekanie, presvedčená, že ona by, ako dobrá priateľka, urobila bez váhania to isté.

 Môj Dušan mal pochopenie, veď prečo nie. Priateľstvo predsa treba rešpektovať.

Občas nás pozvala na večeru. Oboch. Pri  jednom takom spoločnom posedení začala ospevovať môjho manžela. Aký je pozorný a pritom chlapsky rozhodný. Proste ideál zo ženských časopisov, kde neustále riešia stratené mužské sebavedomie , dávno pochované emancipačnou vlnou.    

Ani mňa nezabudla vychváliť, lebo práve vďake mojej ženskej sile máme skvelý vzťah bez zbytočných problémov. Bolo ťažké odolať toľkému obdivu. Zrazu sme bolí tí osudom obdarovaní a teda povinní  ponúknuť kúsok šťastia aj jej , ktorej nebolo dopriate nájsť toho pravého. 

Občas  išla s nami do divadla, pretancovali sme v trojke pár veselých piatkov  a viac menej automaticky hľadali pre ňu vhodného partnera medzi známymi. Po každom dohodnutom rande nám ďakovala za pomoc a podporu. Ale naša snaha nikdy nevyšla. Vždy, bola presvedčená, že práve ona je tá zakliata princezná, ktorá márne čaká na princa.

Dnes už viem, že to nebola celkom pravda. Mnohí z tých akože nevhodných mohli  byť  naozaj dobrí manželia. Stačilo chcieť.

Pri jednej náhodnej káve som jej nadšene rozprávala o chate, ktorú nám  požičal kamarát na víkend. Boli prvé teplé dni a predstava, že konečne vypadnem z usmokleného mesta do prírody ma veľmi tešila. No Janka sedela pri mne ako vyfučaná lopta. S pohľadom opusteného psíka zahlásila, že ona nevidela zelený strom už celé mesiace. Jasné, že preháňala, ale čo by človek nespravil pre najlepšiu kamarátku?!

A tak sme strávili víkend spolu, všetci traja. Stále nás nadšene obletovala, vraj  strašne vďačná, že nemusí sedieť  zavretá v paneláku.

Dušan radšej nič nekomentoval.  Myslím, že mu moc neprekážala. Párkrát sa zrazili v kúpeľni, ona zatočená iba v uteráku. So smiechom mávla rukou, že veď  nevadí, je zvyknutá, má doma dvoch bratov.

 A mňa pochytil ten falošný pocit výnimočnosti, že práve ja som tá obetavá a prajná bytosť čo pomáha blízkym a robí svet lepším.

Po tom víkende často večer dobehla s nejakým super jedlom, ktoré je práve in. Ja, čo ledva uvarím párky som zdesene pozerala na opulentné misy s fajnovými špecialitami.  Môj muž samozrejme neprotestoval. On totiž pôvod plného taniera nikdy nerieši. Stačí, že má čo jesť a hotovo.    

No prešlo pár dní a Janka mi pripravila ďalšiu nečakanú dobrotu. Bol práve jeden z tých hnusných pondelkov keď celý svet má zlú chuť. Uťahaná, sa ledva doplazím domov  a čo nevidím?!  Moja skvelá kamarátka žehlila manželove  košele. Presne tú hromadu, ktorá nechutne rástla v koši už celý týždeň.  A môj milý jej so spokojným úsmevom podával prázdne ramienka zo skrine. Vraj konečne nebude ráno zháňať po stoličkách pokrčené kusy oblečenia !  

 Hneď postrehla, že stačí jeden pohľad navyše a vybuchnem, ako zabudnutý burčiak na stole.  A tak radšej rýchlo zmizla s nejakou smiešnou výhovorkou. Dušan  moje námietky rázne odmietol. Vraj stále pištím, že nestíham domácnosť a keď mi pomôže priateľka najlepšia z najlepších hrám trápne urazenú!  

Na druhý deň ma pozvala na obed. Medzi šalátikom a chrumkavým mäskom smoklila milión výhovoriek. Predsa mi chcela len a len pomôcť. Odchádzala som presvedčená , že čierna je vlastne biela a obiehať kamarátkinho manžela je úplne bežná maličkosť čo nestojí za reč. 

A tak sme sa ďalej stretávali v trojke. Ja bezradná a nervózna, ona dokonale príjemná a ústretová. Dušan síce naoko ľahostajný, ale pritom nadšený z jej večného lichotenia. 

Teraz už viem, že náš príbeh smeroval k nevyhnutnému záveru. Ako keď sa na úzkej ceste oproti  sebe rútia dve autá a uhnúť nie je kam.

 Definitívny koniec bol hnusne banálny. Stačil jeden neočakávaný príchod domov, keď manžel ležal v posteli s chrípkou a úplne náhodou aj s Jankou. Vraj sa chcela iba zohriať, celkom nevinne a jemu sa to celé trochu vymklo spod kontroly.

A tak aj môj muž zapadol do toho húfu trápnych chlapov, ktorí po nevere tvrdia, že práve ich penis je autonómna časť tela, s ktorou vlastne nemajú nič spoločné!

Cítim sa strašne a ešte o kus horšie. Dvojitá zrada a dvojitý úder, ktorý nečakáte ani z jednej strany. Veď keď vás podvedie chlap idete plakať ku kamarátke a naopak ak vás zradí priateľka môžete si pofňukať pri svojej láske. Mne nemal kto pomôcť, iba prázdna fľaša na stole.

Dnes mi obaja píšu srdcervúce správy. Samé prosby a vysvetlenia. Vraj sa vlastne dokopy nič nestalo.  Ale čo mám teraz urobiť  ja?! Odpustiť jednému, či druhému, alebo ich oboch poslať do horúcich pekiel?! Som rozbitá na dva kusy a tajne dúfam, že milosrdný čas mi pomôže nájsť cestu.  

 

Volám sa Dana.

Som ten typ značka obyčajná. Zapadnem v každom dave, presne ako tá šedá myška z rozprávky, ktorú si nikto nikdy nevšimol. Môj spôsob života dokonale pristane k môjmu zjavu. Je tiež obyčajný až do úmoru.

 Proste klasika, škola v rodnej dedine s otrávenými učiteľmi, kamarátky od susedov a televízne seriály na snívanie.  Nepatrím medzi obdarených, nikdy som nedostala lepšiu známku ako trojku.  A keďže vôbec  netrpím zbytočnými ambíciami  robím predavačku  v miestnom obchode.  

Žijem v starom rodinnom dome , ktorý je v permanentnej rekonštrukcii snáď už päťdesiat rokov. Začal dedko, potom otec, strýko. Každý niečo zbúral, niečo pristaval a rýchlo skončil, lebo mu došli peniaze.

Príliš neriešim čo bude. Na čo robiť plány keď všetci okolo žijú tie svoje ufrflané a zamračené životy tak samozrejme, že rozmýšľať o inom scenári ma nikdy ani len nenapadlo.  Láska bola pre mňa iba hlavná postava v romantickom filme, ktorá nemala nič spoločné s realitou.

Ale život mi pripravil prekvapenie. Taký malý zázrak od cesty. Milan, nový zamestnanec  miestneho  autoservisu.  Vysoký, pekne urastený s krásnym úsmevom. Stačila jedna treska s rožkom , ktorú som mu nablokovala pri pulte a bola som stratená. Naozaj zamilovaná do poslednej kvapky krvi. Utopená  v krásnych predstavách,  som si užívala tú nečakanú lásku. Ten pocit bol tak nádherný, tak neuveriteľný.  Akoby vám dal niekto do ruky zázračné sklíčko a vy cezeň s úžasom pozeráte kde to zrazu ste. Všetko je iné , vrúcne, žiarivé , plné zvláštneho tepla.  

Vôbec  ma nenapadlo, že by snáď aj on... Niekde, niekedy. No pri ďalšom nákupe  mi venoval trochu prekvapený pohľad. Neviem prečo. Mne obyčajnej. Asi je pravda, že láska priťahuje. Akoby každý z nás, ak zachytí  jej vôňu, už ju nedokáže ignorovať.

Občas sa mi zdalo, že cítim jeho úsmev. Rýchlo som sama seba presvedčila, že patrí  tej obdarenej slečne s výstrihom čo skúmala dátum na jogurte. No o pár dní stál pri pulte, nikto široko ďaleko, pohladil  ma po ruke , akože trochu omylom a poprial mi pekný deň. Bola sa z toho úplne namäkko.

Keď jedno slnečné ráno, len tak pri platení prehodil niečo o tom, že je dobré občas zájsť na pivo naschvál som nerozumela. Veď ja som tú svoju lásku  opatrovala, ako poklad vzácny, najvzácnejší   a zrazu ju mám vyhodiť len tak do reálneho sveta ?! S ním?!  Nie, toľko odvahy  som v sebe nenašla.

 On také problémy nemal. Rande ohlásil bez rozpakov rovno v predajni.  Veľavravné úškrny chlapov z partie a chichot našich brigádničiek  mu nevadili. Ani v najmenšom. Jednoducho bez akejkoľvek pochybnosti vyhlásil , že po robote sa pre mňa zastaví. Na motorke. Vraj výlet  ešte nikomu nezaškodil.

 A tak sa začal môj sen v priamom prenose. Rozprával mi veľa o sebe. Čo má rád, čo mu chutí a nechutí, ako rozumie autám. Hltala som každé jeho slovo. Všetko ma zaujímalo, bavilo. Chodil často, temer každý druhý deň, vonku už bolo fajn teplo. O mne a nebodaj o nás nepadlo ani slovo.

Doma hneď zaregistrovali moje výlety. Zatiaľ čo sestra iba posmešne pokrútila hlavou, mama ako obyčajne nezaváhala a hneď spustila krik:

„ Preboha živého načo sa s ním vláčiš?! Veď sa na seba pozri, čo by tak on mohol od teba chcieť, okrem toho jediného!  “

Miesto odpovede som mu začala po nociach vypekať koláče. Mame naschvál. Milan ich zbožňoval. Keď sme sa stretli prvý pohľad venoval bielemu úhľadnému balíčku. S priam posvätnou úctou ho s privretými očami otvoril, zavoňal , zahryzol.  A po prvom lahodnom kúsku som dostala krásnu pusu.

Neprešiel ani mesiac a on ma zviedol doslovne malíčkom na nohe. Stačilo, objatie  a už som bola stratená v nebi. Nemilovaná a krásne pomilovaná.

Na druhý deň ho čakali  tie najlepšie tvarohové buchty na svete. No darmo som ho vyzerala nešťastná s balíkom v ruke. Neprišiel. Ani na druhý, tretí, štvrtý a dvadsiaty deň.

Aj do obchodu prestal chodiť. Jeho kamaráti z partie nakupovali  bez neho.  Jednoducho, zaradil ma medzi  obyčajné  papierové vreckovky. Použiješ a zahodíš.

  No prekvapivo, po pár usmoklených nociach ma všetok žiaľ prešiel. Nenariekala som, netrhala vlasy a sestrine návody na to ako mu zničiť život , alebo aspoň motorku som v pokoji odignorovala. Stačilo tak málo. Dať aj jemu nálepku, síce luxusného , no predsa jedno rázového  tovaru. Niečo ako dokonalé jedlo. Raz ochutnáš a do konca života zacítiš pri spomienke  sladkú príchuť. Predsa aj my ženy môžeme mať sex len tak. Pre krásu, pre radosť, pre ten nádherný  okamžik. Presne ako v tom romantickom španielskom seriáli.   

 Teraz som na seba pyšná. Veď ktorá obyčajná žena zažila niečo také úžasné?!

 

  Volám sa Dáša.

Ako malí sme bývali na dedine v dome po starých rodičoch. Naši ho trochu rozšírili, ale na veľké opravy nikdy nebolo dosť peňazí. Vlastne keď spomínam na detstvo na nič nebolo dosť , nielen peňazí, ale aj chuti a energie. Mama to riešila večne utrápeným výzorom a otec poldecákmi v krčme. Proste slovenská vidiecka klasika. Výsledkom bolo, že sme spolu s bratom dostali škaredú nálepku detí čo nemajú ani na hranolky v školskom bufete.     

Možno preto ma bavilo chodiť do kostola. Naši brali náboženstvo automaticky štýlom : „ Veď treba.“ Ale mňa to prostredie fascinovalo. Často, zašitá v kúte som pozorovala modliace sa tváre. Boli vzácne rovnaké, bez ohľadu na postavenie a majetok. Mali v sebe zvláštnu zmes trápenia a nádeje. Ten  chvíľkový pocit, že pred bohom sme všetci na jednej lodi ma úplne očaril.   

Mama trochu podozrivo  sledovala moje nadšenie. Vraj o farároch vie svoje. Otec iba mávol rukou, veď život je raz taký. Aký nikdy nepovedal.

Postupne,  som celkom prirodzene  našla cestu do rôznych katolíckych spolkov. Chodila na púte, pomáhala pri oprave krížových ciest a užívala si spoločnosť ľudí, ktorí aspoň naoko, pohŕdali  materiálnymi statkami a na stole mali bibliu miesto reklamných letákov na zľavy. 

Dušan bol jedným z nich. Nenápadný a skromný. Býval neďaleko a tak sme občas spolu zašli na kávu, prechádzku alebo návštevu. Bolo mi s ním nečakane  dobre. Ten strach, že nie som dosť pekná a zábavná, ktorý ma často v spoločnosti mužov prenasledoval sa rýchlo stratil. Nahradil ho ľahký pocit, že nemusím spĺňať žiadne zvláštne nároky. 

 Netrvalo dlho a kamaráti z nášho katolíckeho okolia začali v menom božom zakladať rodiny. Pribúdali svadby aj krstiny, kde sme boli síce pozvaní ako tá nezadaná dvojica do počtu, no po čase nás aj tak všetci známi vnímali ako pár.   

A ja som začala opatrne snívať. O spoločnom živote, kočíku na balkóne a nedeľnej bábovke. Samozrejme s Dušanom. Bez hanby priznávam, moc ma netrápila jeho povaha, zvyky, plány.  Z jednoduchého dôvodu, široko ďaleko nebol žiadny iný vhodný kandidát. Ako keď  v horúcom lete  dobehnete k zmrzline a majú iba jeden druh. Ste vďačný za trochu ľadu v ústach a vôbec vás netrápi, že možno oriešková by bola lepšia.

Trvalo celý dlhý rok pokiaľ môj priateľ podľahol všeobecnej prajnej atmosfére a vyznal mi trochu kostrbato lásku v štýle, že by si snáď aj on mohol založiť rodinu. Možno so mnou, niekedy .

 Tých pár popletených viet  ma v momente zmenilo na budúcu šťastnú manželku. Nadmieru starostlivú a obetavú. Nič mi neprišlo za ťažko.  Začala som mu variť  jeho obľúbené jedlá, vypekať po nociach  koláče, kupovať darčeky. Keď prišiel s nápadom otvoriť si bufet, hneď  som po úradoch obiehala potrebné pečiatky. Všetko preto aby videl, ako nám bude spolu dobre. 

 No čas utekal a moje očakávanie, že aj ja budem čoskoro vydatá pani nenápadne zapadalo prachom.  Naše chodenie nechodenie ma prestalo baviť. A tak som na oslave tridsiatky vycedila liter červeného a odvážne vyhlásila: Svadba alebo rozchod. Nešťastný odišiel.

 No nevydržal dlho. Po týždni prišiel s kyticou. Vraj potrebuje iba trochu viac času. Zodpovedne sa pripraviť, aby bol schopný niečo zarobiť, zabezpečiť. No, ale ak to ináč nejde, môžem navrhnúť dátum.  Samozrejme som nadšene súhlasila. Naivne presvedčená , že stačí chcieť a s božím požehnaním budeme spolu spokojní až do smrti.

Prešli  dva mesiace náročných príprav. Dušan iba krútil hlavou nad tým čo všetko treba a počítal peniaze. Napriek tomu , že moji rodičia celú parádu zaplatili. No ten deň D ma kruto sklamal. Miesto očakávanej radosti a eufórie mi vnútorný hlas kričal do ucha samé pichľavé slová. Ujdi, zmizni, utekaj preč! Presne tak isto, ako tie trápne filmové postavy. Kráčala som k oltáru dokonale zmätená. No prísny pohľad pána farára bol jasný odkaz. Pocity nie sú dôležité, povinnosť  má prednosť. Vždy a všade.       

Chvalabohu , hneď som otehotnela. Bolo mi dopriate priviesť na svet krásne dievčatko. Hormóny fungovali a široko ďaleko nebolo šťastnejšej mamičky. No ten čas keď jediný úsmev bábätka premení svet na čarovné miesto je veľmi krátky.  Prejde pár mesiacov a bežné starosti začnú neúprosne búchať na dvere. 

Bolo treba, ako hovoril Dušan zabezpečiť, zarobiť. No jemu to príliš nešlo. Zisk z bufetu ho natoľko sklamal, že rázne skončil s podnikaním. Malý byt kúpiť nechcel, lebo rodina potrebuje dom. A tak sme sa nasťahovali do rozpadnutej búdy po jeho dedkovi. Miesto pravidelného zamestnania zháňal iba občasné brigády, lebo väčšinu času strávil v modlitbách. Vraj musí prosiť všemohúceho  o pomoc aby  všetko zvládol. 

Bola som zúfalá. Keby začal piť, nechodiť domov, žiarliť alebo čokoľvek  iné, značky bežné. Ale ako som mu mohla vyčítať duchovné potreby ?! Práve ja, taká závislá na každodennom otčenáši?! Prišli k nám zlé dni. Pohľad na kríž mi už neprinášal pokoj a úľavu. Začala som žiarliť na boha, že si berie  jeho  lásku a pozornosť, ktorá mne tak chýbala.

No on predsa nemohol  za moje manželské trápenie. Veď viera je veľkorysá, nesúdi, nehodnotí iba pomáha. V čom, je naša voľba. Musela som prijať smutný fakt, že Dušanovi bola oporou v jeho pomýlenom rozhodnutí. Tráviť hodiny a hodiny prípravou na život, pričom ten skutočný ľahkomyseľne ignoroval.   

  Môj podiel viny ma strašil po nociach. Lebo krutá pravda je, že tlačiť na pílu sa nikdy nevypláca a práve ja s túžbou po vydaji  za každú cenu som mu vyložila na chrbát kríž, ktorý nevládal niesť. Výsledok bol, že radšej trávil čas v kostole, ako doma. 

Najprv  som chcela zvládnuť všetko sama a pritom ďalej naivne dúfala, že iba potrebuje čas. Pochopiť, prispôsobiť sa. Lenže mesiace plynuli, malá rástla a jeho pomoc neprichádzala. Práve naopak. Moje nároky , akokoľvek minimálne ho veľmi obťažovali . Dokonca začal tvrdiť, že kvôli nám dostal   chronické zdravotné problémy. Chytí od malej každý sopeľ, má nervy z detského plaču a pokazené  trávenie, lebo už nevarím iba pre neho.

Neostalo mi nič iné, len rýchlo zabudnúť na vlastné výčitky a začať žiť ako slobodná matka odkázaná sama na seba, navyše s mužom na krku. Prijať krutú realitu, že on je rozhodnutý  žiť svoj vlastný, dosť zbytočný život a o ten náš spoločný nemá záujem. Jednoducho  prestať čakať zmenu k lepšiemu.   

 Neviem dokedy vydržím. Často myslím na svadbu. Tá spomienka má trochu zmenenú podobu. Pri oltári odhodím kyticu a utekám len tak preč. Ľahká a bezstarostná ako pierko. Ďaleko, preďaleko.

Kamarátka mi ponúkla malú garsónku do lacného prenájmu. Vraj už sa nemôže dívať, ako stále obieham okolo toho lenivého pobožného  blázna. Mám bežať , kade ľahšie. Lenže ja už dávno nie som mladá nevesta. Vlečiem sa životom ako uťahaná ženská, bez energie potrebnej na odvážne rozhodnutia.  No niekedy, keď znovu a znovu večer zaspávam sama, začnem snívať. Ako pomaly opatrne kráčam z nohy na nohu.  Preč od neho, ďaleko, preďaleko. Verím, že raz s božou pomocou to dokážem. 

 

Volám sa Viera.

Keď som sa narodila, nič nenaznačovalo, že práve ja budem iná. Prežila som detstvo na sídlisku s bežnými radosťami a ešte bežnejšími starosťami. Rodičia mali vždy peňazí tak akurát, ani veľa, ani málo. Občas ma  potešili novými rifľami, občas som zaplakala nad kabelkou značky nedostupná.

No potom prišla zradná puberta. Ten výnimočný čas, ktorý delí slečny na  krásne labute a škaredé káčatka. Nikto presne nevie prečo, ale zrazu je z toho roztomilého dievčatka od vedľa iba obyčajná žienka do kuchyne  a z divného nemehla od susedov vyrastie sexy kočka, ktorá spoľahlivo zapne erotický film v hlave každého chlapa.

Ani mňa neobišla tá veľká zmena. Začala nenápadne, tatkovými ustarostenými pripomienkami, že som akosi príliš vyrástla. To, že ho netrápi moja výška, ale obvod hrudníka mi došlo až neskôr.  Našťastie ten typický dievčenský boj s vlastným telom ma obišiel. Hrdo a spokojne som nosila svojich dokonalých 90-60-90 a s prehľadom ignorovala žiadostivý mužský svet.

Neskôr mi začali chodiť zamilované listy, romantické pozvanie. Ale aj zlé klebety o tom aká som bezcitná, namyslená, ignorujem nešťastných a beznádejne zaľúbených. 

 Pravda bola, že keď jeden z nich skončil v nemocnici s výplachom žalúdka, nebolo mi všetko jedno. Lenže prešlo pár dní a ja som znovu bola tá slečna  bezstarostná a ľahostajná. Všetko to milostné zúfalstvo mi pripadalo smiešne a trápne.    

Láska ma zatiaľ vytrvalo obchádzala. Ak nepočítam pár popletených nocí, váhavé stretnutia, rýchlo    rozpustené v spomienkach.  Moja práca okolo reklamy a módy tiež nepriala vážnych známostiam. Stále niekde inde, s niekým iným, všetko sa odohrávalo rýchlo a hneď.

 No potom mi prišiel do cesty  Marek. Robil v prestížnom časopise, ako nenahraditeľný manažér pre všetko. Vždy bol na správnom mieste, schopný zariadiť čokoľvek a kdekoľvek. Mal k tomu potrebnú výbavu. Atraktívny zjav, charizmu, inteligenciu. Jednoducho človek, ktorému nikto nepovie nie.

 Stačil jeden jeho úsmev a môj svet bol naruby. Telom mi prešla túžba, ako letný blesk. Ten amorov  zázrak o ktorom si myslíme, že sa môže stať iba v naivnom románe ma úplne zaskočil. Prišiel zákerne a bez varovania. Len tak.     

Jasné, že si ma všimol. Láska poletuje vzduchom , ako v tej pesničke. Nikto nič o nej nevie a pritom ju každý cíti.

Ženy ho milovali. On medzi nimi plával s ľahkým úsmevom. Poznal presné hranice ako si užiť a príliš neublížiť. Mne sa najprv podvedome vyhýbal. Tušil, že náš príbeh bude iný. No stačil jeden spoločný obed a neodolal.

Tá vášeň nás oboch spláchla, ako májová búrka. Z našich predošlých pohodlných životov nezostalo celkom nič. Nezáväzné známosti, nudné večierky, priatelia na jedno použitie, všetko dostalo nálepku zbytočné. Začala som chápať  tie múdre reči psychológov, ktorí prirovnávajú zamilovaný stav mozgu k jazde človeka s návykom na drogách, keď je každý schopný urobiť čokoľvek, kvôli ďalšej dávke. Našťastie aj on trpel podobnou závislosťou. Rozlietané pracovné záväzky nám veľmi nepriali, no obaja sme ochotne cestovali hore dole po svete kvôli pár hodinám spoločného času. Každá taká chvíľka bol výlet do raja. Vtedy nič a nikto ne existoval. Iba naše vlastné telá rozpustené v rozkoši bez konca. Ten divný pocit, že moja temer dokonalá tvár a postava  je tu iba náhodou a tak trochu zbytočne  sa mi  rýchlo vytratil z hlavy. Bola som predsa krásna iba kvôli nemu.       

 Nič nenasvedčovalo tomu, že by náš spôsob života potreboval zmenu. Je zbytočné rozmýšľať nad budúcnosťou, ak je prítomnosť tisíc krát krajšia, ako ste si vôbec niekedy vedeli predstaviť!

 Prešlo pár mesiacov a dobré duše okolo mi nenápadne pripomínali, že treba začať brzdiť lebo pád nevyhnutne príde. Nepočula som, nevidela, necítila. Všetky bunky môjho tela sa zbláznili. Jediný podnet, na ktorý reagovali bol iba ON. A pritom stačilo trochu pozornosti  a hneď by som zbadala zmenu kurzu. Lenže je to podobné, ako keď sa na mori otáča loď. Čím je väčšia, tým máte menšiu šancu si to všimnúť. A moja láska bola obrovská, ako ten najväčší zaoceánsky parník pod slnkom. 

Keď začal odmietať  kvôli jednej noci  tráviť celý deň na cestách bez mihnutia oka som zrušila fotenie a bežala za ním. No stačilo párkrát použiť túto stratégiu a v agentúre mi ani telefón nezdvihli.  Napodiv ma to netrápilo. Peniaze boli a ja som mala konečne dosť času na svoju lásku. Zo začiatku nič nenamietal. Bez väčších problémov odbehol zo stretnutia, stihol večeru alebo divadlo. No neskôr, priamo úmerne mojim požiadavkám ,rástla jeho nechuť byť stále k dispozícii. Bolo jasné, že on na rozdiel odo mňa zo svojej kariéry nechce zľaviť ani o milimeter.  

Tak som sa prispôsobila. No žiaľbohu opačným smerom ako bolo treba. Miesto rozumnej otočky naspäť k vlastnému životu som chcela iba jeho.  Netrvalo dlho a vyrástla zo mňa trápna čakanka.   Atraktívna a sebavedomá žena premenená na nervóznu osôbku večne  prilepenú na mobile. Značkovú garderóbu a oslnivý make-up nahradili veci  tzv. praktické.  Veď keby náhodou...  Pripravená prísť  kdekoľvek a kedykoľvek, presne podľa návodu ako sa stať neznesiteľnou.

Marek najprv trpezlivo znášal moju pozornosť. Veď, ktorému mužovi by nelichotil ten nekonečný prúd obdivu a uznania. Aký je skvelý a najlepší z najlepších. Ale postupne čaro vyprchalo.  Presne ako tá drahá voňavka v kúpeľni. Najprv úžasná, potom bežná a nakoniec je celá príliš. Príliš silná, príliš vtieravá.  A začnete mať pocit, že práve z nej vás bolí hlava.

 Práve tak aj ja som začala prekážať. Spoločné noci nahradilo milovanie v pokluse. Na nič iné nezostávalo miesto. Žiadne večere a pokojné raňajky. Lebo práca, povinnosti a biznis. Jednoducho trápne výhovorky na všetky strany, ktoré som tvrdohlavo ignorovala. Veď myšlienka na koniec nášho vzťahu  bol pre mňa hotový rozsudok smrti. Začala som bojovať ako o život. Prosila, dobiedzala o kúsok pozornosti, štipku lásky, ktorá dávno odišla. Nič nepomáhalo. Telefón nedostupný, príjem vypnutý.

 Jedného dňa mi jeho asistentka, ktorá už nemala nervy na moje večné otázky poslala krátku správu. Miesto a čas. Naša obľúbená luxusná reštaurácia večer o siedmej. Bez vysvetlenia. V tom svojom  zúfalom stave ma vôbec nenapadlo rozmýšľať čo vlastne tá pozvánka znamená. Utekala som tam s pomýlenou nádejou , že aspoň niečo sa zmení. Samozrejme k lepšiemu.

No miesto toho som opäť dostala zásah bleskom. No tentoraz to nebola láska, ale čistá bolesť. Marek mal totiž rande. Moja reakcia bola najhoršia zo všetkých zlých. Krik, plač, rozbité poháre  a hysterické scény, znovu akoby vystrihnuté z tých ružových  románov. 

 Za to on sa správal prekvapivo racionálne. Vyprevadil vystrašenú slečnu, zaplatil škodu a objednal taxík. Prv ako zabuchol dvere mi s kamennou tvárou oznámil, že už ma nikdy, ale že naozaj nikdy nechce vidieť.

 Na druhý deň som skončila s výplachom žalúdku v nemocnici. Zachránila ma jeho asistentka, ktorá vždy vynikala v krízovom manažmente a vedela presne čo jej správa spôsobí. 

Prešiel rok a ja pomaly začínam fungovať. Trochu ako vyliečený závislý pacient. Lásku zatiaľ iba opatrne obchádzam z bezpečnej vzdialenosti. Dnes už totiž viem,  že existuje aj taká pre ktorú sa nedá žiť, ale iba umrieť.

 

Volám sa Erika. Trochu zvláštne meno. Teraz už asi nie, no pred 38 rokmi určite. V materskej škôlke som síce medzi všetkými tými Zuzkami a Aničkami trochu vytŕčala, ale neskôr mi práve ono pomohlo snívať. O budúcom  živote, ktorý má čaká. Určite úžasný a skvelý. Veď ako ináč, s takým menom?!

Vyrastala so s mamou a sestrou. Otca nepočítam. Patril medzi mužov so špeciálnym  génom dokonalého patriarchu s názvom: Stačí, že som. K sebavedomému a nadmieru spokojnému  životu potreboval iba vlastnú existenciu. Nemusel nikomu pomáhať, starať sa, zaujímať , počúvať. Svoj čas a energiu venoval iba sebe. My tri sme boli pre neho jednoducho slúžky. 

Paradoxne práve tie jeho večné nároky mi pomohli vymazať ho zo života.  Lebo ak niečo nemôžete zniesť a ste príliš slabý na boj, vedomie sa mentálne prestaví a zlé veci, ktoré vás ničia vyhodí z hlavy, akoby neexistovali. Občas dobrý mechanizmus, no má chybu. To nasilu upratané spokojne a natrvalo  zahniezdi v podvedomí. 

Prišla puberta. Objektívne zo mňa vyrástla pekná blondínka. Taký  ten krehký a nežný zjav s dobrými mierami, po ktorom chlapi túžia. No mňa mužský záujem zaskočil. Ako keď dostanete do ruky hračku,  s ktorou si neviete dať rady. Tušíte, jej silu ale v hlave nemáte návod na použitie. A tak len s nemým úžasom pozorujete ženy okolo seba. Ich úsmevy, pohľady, gestá, ktoré otvárajú dvere, do lepšieho sveta. Nie, ja som nebola lovec, ale korisť, ktorá čakala kto ju uloví.

Keď som zbadala jeho, mala som šestnásť, on o dva roky viac.  Bola to láska na prvý pohlaď.  Skvelý športovec z podnikateľskej  rodiny, so všetkým čo k tomu patrí. Postava, svaly a mentálna výbava víťaza, ktorý potrebuje oddaný obdiv.  Bola som okúzlená. Samozrejme, že sa okolo neho točila kopa žien, ktoré presne vedeli ako na to. Ale nemali moju konkurenčnú výhodu.  Ja som ho totiž, na rozdiel od nich, skutočne zbožňovala.   

Začali sme spolu chodiť. Možno by bolo výstižnejšie povedať začala som za ním chodiť. Pretože náš program bol vlastne jeho program. Tréningy, zápasy, relax u neho doma s dobrým jedlom. V priebehu necelého mesiaca som už vedela variť  a piecť dobroty, ktoré miloval. Aj sex bol vtedy kedy chcel a ako chcel. Možno vám to príde trochu šialené , ale mne tento spôsob spolužitia vyhovoval.  Nechcela som nič iné.  Iba žiť jeho život, nie svoj alebo nebodaj nejaký iný, náš spoločný. 

Jeho rodina ma prijala tak nejako do počtu. Štýlom, veď nevadí. Boli veľmi bohatí a úspešní.  Aj Peter, ako  profesionálny športovec zarábal viac než dosť. Mohli sme si dopriať to najlepšie z najlepšieho. No pre mňa peniaze znamenali predovšetkým povinnosť.  Byť najkrajšia, jesť najlepšie a najzdravšie,  sledovať trendy, jednoducho byť in.  Dokonale reprezentovať svojho dokonalého manžela. 

Určite by niekto zaplakal nad mojím na prvý pohľad obmedzeným životom. Bez vlastných ambícií , snov a túžob. Úprimne, priznávam bez hanby, žiadne som nemala.  Stačilo mi byť skvelá slúžka skvelého muža.  Šťastná, prešťastná. 

Prišli deti. Dvaja synovia. Po prvom pôrode som hneď nabehla  do posilňovne. Mlieko mi odišlo, ale brucho získalo znovu požadovaný tvar. Neskôr každá časť môjho tela mala určité nedostatky, ktoré bolo treba riešiť. Tam pridať, tam ubrať. Veď postava. Nie?!

  Myslím, že som nebola zlá matka, no v mojom srdci na prvom mieste stál on. Rodina fungovala, iba ako ďalšia poistka, môjho veľkého šťastia, v ktorom som žila.

 Skončil s profesionálnym športom. Pohodlné zamestnanie  našiel v bratovej obchodnej firme. Biznis skvele fičal, peňazí pribúdalo. Z luxusného bytu sme odišli  do väčšieho mesta a veľkého domu. Keď sa ma známa pýtala či sťahovaním neprídem o svoje zázemie, nechápavo som pokrútila hlavou.  Aké priateľky, akí susedia, aké záujmy.  Mne stačí manžel.

 Chlapci podrástli.  Mali sme viac času na cestovanie, záľuby. Začal jazdiť na motorke, športový adrenalín mu chýbal. Tak som sa pridala. Rýchlosť mi síce naháňala strach, ale na druhej strane každá  kožená kombinéza robí skvelú postavu.

Občas ráno v zrkadle, som videla naozaj šťastnú ženu. Možno iba na okamih, pokiaľ na mňa zlomyseľne nežmurkla ďalšia vráska, ale to mihnutie svetla v duši bolo krásne, prekrásne.

Niekedy ma manžel zaskočil otázkou : A čo chceš ty?  V reštaurácii, v obchode, na dovolenke. Tie chvíle som z duše nenávidela.  Akoby ma niekto nútil pozerať do pokazeného zrkadla, kde všetko pekné a krásne je nasilu pokrivené do hnusnej podoby.  Vždy som niečo zamrmlala,  že to nestojí za reč.

No pár rokov dozadu, nechutne rozčúlený, začal ziapať na celý byt:  Vraj či vôbec niečo niekedy chcem ?! Ten jeho krik ma zaskočil.  Nikdy sme sa nehádali. Nebolo o čom, nebolo kedy.  Čoraz častejšie chodil na služobné cesty, nespával doma. Tak som pre istotu aj ja začala robiť v rodinnej firme. Nech viem čo a ako. Súhlasil, no moje úsilie okomentoval dosť hnusne. Vraj mu behám iba za zadkom.

Zmätenú a bezradnú ma stále prenasledovala otázka.  Čo robím zle?!  Som predsa poriadna, poslušná, pracovitá , povoľná, príťažlivá ...Čo mi chýba?! Na poličke mi pribudli stohy motivačnej a partnerskej literatúry. Začala som cvičiť jogu a chodiť  na psychoterapiu.

Nič nepomáhalo. Nechcel moje super jedlá, neocenil čistú domácnosť, nepotreboval sex. A synovia ho nasledovali. Najradšej lietali kade tade a jedli po bufetoch. Bola som tá najvýkonnejšia  slúžka, ktorú zrazu nikto nepotreboval.

Tak som snažila hlavne nezavadzať. Zbytočne neklásť otázky, neriešiť prečo a kedy. Keď raz pohoršene vyhlásil, že nechápe ako môžem celé dni sedieť doma začala som chodiť na prechádzky. Len tak. A tešila sa kedy už budem zase v byte. Sedieť a čakať. Kto kedy príde. Kto a kedy ma bude  potrebovať.

Pred polrokom ma nečakane pozval na večeru. Vraj musíme niečo v pokoji prebrať. Medzi predjedlom a hlavným chodom mi povedal , že už nemá záujem. O moje služby a pozornosť. Okamžitá výpoveď  z nášho manželstva  padla na stôl rovno na ten božský zeleninový šalát. Lásku nespomínal.

 Našiel si frajerku o necelých dvadsať rokov mladšiu. A mne to konečne došlo. Nemá záujem o mňa, lebo ja už pre neho dávno neexistujem. Možno mnoho rokov.

Ostatné veci prišli ako letná búrka. Mraky, mraky, blesky a o chvíľu je všetko preč. Rozvod vybavil s podplatenými právnikmi ani nie do mesiaca. Synovia chcú byť pravdaže s ním. Pomaly maturujú , plní predstáv o vlastnom živote, rodičia a hlavne mama nie je na programe dňa. Luxusný život s tatkom je určite lákavejší ako vegetovať  so mnou, troskou závislou na liekoch.  Ani ten chabý pokus o samovraždu si nikto z nich nevšimol.  Náš dom obratom predal. Stavia novú vilku podľa frajerkiných plánov. Ona vybrala miesto, architekta a všetko ostatné. Vraj miluje jej ťah na bránku !

Mne kúpil dvojizbový byt v paneláku a posiela 300 eur mesačne na účet. Hovorí sa tomu majetkové vyrovnanie. Pri jeho peniazoch skôr zakrivenie, ale ja naozaj nemám silu niečo riešiť. Vo firme ma už nikto nepotrebuje, vraj aj inde je roboty dosť. 

Cítim sa ako parazit vyhnaný z tela hostiteľa. Nechcený, úbohý a zraniteľný. Stále verím, že žijem iba zlý sen, z ktorého sa zobudím a všetko bude ako predtým.   

 Včera som mu napísala , že znesiem čokoľvek, aj frajerky, len nech zostane so mnou. Už mesiac čakám na odpoveď.     

Volám sa Eva.

 Napriek menu žiadnu biblickú ženu v sebe necítim. Práve naopak. Vždy mi viac ako vzletné úvahy imponovali čísla. Exaktné a nespochybniteľné. Aj moja profesionálna dráha bola rovnaká.  Presná, ako priamka v milovanej matematike. Pred biznisom som dala prednosť vedeckej kariére. Aj keď v očiach mnohých nie je slovenská akadémia vied príliš atraktívna značka ja voči nej nemám žiadne výhrady. Práca ma neskutočne baví, veľa cestujem, bežná prax sú zaujímavé zahraničné stáže.

Nie som žiadna suchá ratolesť zavretá za počítačom vo vlastnej bubline. Muži boli, sú a dúfam že aj budú príjemná súčasť mojich dní. Kolegovia, priatelia rôzneho druhu, niektorí aj so sexi bonusom navyše.  Ale, predstava dlhodobého vzťahu ma pri mojom rozlietanom štýle života, vôbec nelákala.

 Milana, som najprv viac menej prehliadala. Robil u nás počítačový servis. Nič mimoriadne. Po jednej milej kávičke, v kancelárii pri vypnutej obrazovke však moja ženská duša spozornela. Mal v sebe zvláštne pokojné sebavedomie, ktoré nežije z pochvaly okolitého sveta. Pre mňa ambicióznu, večne sledujúcu hodnotenia a kritiky, bolo veľmi fajn pobudnúť s niekým, komu je úplne ukradnutá mienka ostatných. Také nečakané osvieženie.

Po čase sa medzi nami vyvinulo  tak trochu spolužitie. O láske radšej nehovorím. Nikdy som presne nevedela čo si mám pod ňou predstaviť. Jej ťažko definovateľné premenné ma vždy privádzali do nepríjemných rozpakov. Oveľa zmysluplnejšia charakteristika nášho vzťahu bol príjemne strávený čas. Prechádzky, výlety, ľahké debaty pri pohári vína a spoločná ranná káva. Moji známi nevychádzali z údivu. Tá atraktívna a náročná žena, ktorá vždy odmietala venovať  svoj čas len tak hocikomu,  zrazu trávi celé dni s niekým úplne  obyčajným. No ja som mala po krk tej rivality a večného súťaženia s mužmi z môjho okolia, ktorí boli schopní ešte aj v posteli riešiť vlastné úspechy.

Navyše hoci Milan fungoval viac menej, ako údržbár, on sám bol dokonale bez údržbový. Patril do kategórie samostatných mužov čo nevyžadujú domáci servis a hlúpe lichotenie bez ktorého tak trpí mužské ego. Veď nakoniec ani jedného z nás nenapadlo nájsť si spoločné bývanie, alebo iným obvyklým spôsobom posunúť náš vzťah. Boli sme jednoducho dvaja síce občasní, ale o to spokojnejší  partneri bez zbytočných záväzkov, ktorým stačí trochu vzájomnej pohody. 

No kvôli hlúpej náhode, prišiel záväzok náročnejší, ako čokoľvek iné. Dieťa. Pre mnohých vytúžené  srdcové eso čo prebije všetky problémy a urobí z každej dvojice šťastný párik. Žiaľbohu pre nás to neplatilo. Moja nešťastná presná povaha  trpela. Veď ten malý pozitívny kúsok papierika mi v momente zničil skvele nalinajkovanú budúcnosť.  Prostý fakt, že život nemám celkom pod kontrolou ma úplne rozbil. A na vine bol Milan, jediný zlý a zodpovedný. 

 Darmo chcel veci riešiť, urobiť všetko čo sa dá. Zohnať nové bývanie, ísť na materskú, robiť z domu. Proste vymyslieť hocičo, len aby som znovu našla stratenú rovnováhu.  

 No ja som bola presvedčená, že ak chcem  materstvo zvládnuť, tak jedine sama, v pokoji. Lebo  prijať  do svojho  sebeckého života  naraz dva cudzie elementy dieťa aj muža bolo  nad moje sily.

Milan to chvalabohu  pochopil a rešpektoval. Koniec koncov aj on patril medzi ľudí, ktorým život najviac chutí , keď ho má namiešaný podľa vlastného receptu. O úlohu sviatočného otecka príliš nestál. Zmenil prácu a nechal na seba červenú linku. Vraj keby náhodou, niečo, niekedy...  

Po mesiaci mi hormóny telo správne vyladili a premenili ma na vytešenú  mamičku, ktorú čakal život s krásnym dievčatkom. Predstava budúceho skvelého ženského tandemu ma veľmi bavila. Tehotenstvo prebehlo celkom veselo a na svet pribudla nečakane ľahko a bez zbytočných komplikácii krásna slečna. Po pár mesiacoch som zohnala výbornú Katku opatrovateľku a znovu rozbehla kariéru. V práci sa mi darilo dokonca lepšie, ako predtým. Kolegovia boli oveľa viac ústretoví a tolerantní. Darmo tradičná rola ženy má svoju váhu aj v takom liberálnom prostredí, ako je veda. Nič mi nechýbalo, malá Evička bola iba veľká radosť navyše. Večer som spokojne zaspávala s pocitom, že mám vlastný život znovu pod kontrolou a on poslušne šliape podľa mojich pravidiel. 

No potom prišlo to zvláštne ráno.  V kúpeľni pri umývadle ma chytila divná slabosť. Nevládne nohy a rozmazaný pohľad v zrkadle. Pohár vody obyčajne pomohol. Tentoraz  nezabral. Našťastie v ten deň ma čakala dôležitá prezentácia a dcérku  mala na starosť opatrovateľka.  No v práci  miesto excelentného prejavu som nedokázala udržať ani šálku v ruke. Kolega ma radšej rýchlo odviezol  domov. 

Ďalšie dni, týždne a mesiace bol dlhý čierny sen. Bezradní doktori, zbytočné vyšetrenia a hromady liekov.  Nič nepomáhalo. Nikto nevedel presne čo mi je, každý liečil iba symptómy. Horúčku, bolesti, tlak. Katka robila čo mohla, a tak sme s odretými ušami, nejako v trojici fungovali.

  Pri  jednom boľavom poobedňajšom driemaní ma prebralo silné objatie. Malá sedela pritisnutá na mne a usedavo plakala. Vystrašená, že jej vraj nič nehovorím.

 Celým telom mi prebehla priam elektrická hrôza, zo straty vedomia. Strašne som sa zľakla, že zomriem a Evička zostane opustená. Sama. Doteraz neviem čo sa mi vtedy v tele zaplo a čo vyplo.  No tá desivá predstava spôsobila, že záhadná choroba postupne zmizla.

Prvýkrát v živote som  pocítila úprimnú vďačnosť a pokoru za druhú šancu, ktorá mi bola dopriata. Neviem od koho, neviem za čo. Ale to čo som vedela úplne presne bolo, že musím niečo zásadné zmeniť ak nechcem ďalšie trápenie.

Moje podvedomie našlo ihneď riešenie. Bez analýz a výpočtov.  Úplne automaticky som vyťukala  Milanove číslo a pozvala ho na Evičkine narodeniny. 

 Tie vzletné frázy že dcéra potrebuje otca a ja muža som radšej prehltla. Rovnako ako smiešne sľuby, že možno niekedy aj my budeme usmiata rodinka z reklamy na kukuričné vločky. Milan ich nepotreboval . Prišiel, zbytočné otázky nechal  za dvermi. Neskôr občas pomohol, zavolal, zabezpečil čo bolo treba. Začal byť jednoducho prítomný. Nič viac som nechcela.    

Lebo všetky tie úvahy o tom ako môžeme alebo nemôžeme spolu vyjsť, aké je úžasné  mať iba vlastný svet kde nám nikto nechýba  sú iba hlúpe banálne reči. Skôr či neskôr tvrdo narazia na realitu, často nesmierne krutú.  Dnes už viem, že život má jediné pravidlo, ktoré platí bez výnimky.  Ak je naozaj zle, nikto si sám neporadí.

 

 Volám sa Irena.

Vyrastala som v šedom socializme, kde jediné spestrenie  bola červená zástava vycapená na prvého mája v okne. Naše životy boli tiež podobne bezfarebné. Všetky namaľované rovnakou nudnou farbou.  

 A tak som aj ja fungovala v osvedčenom modeli.  Viac menej náhodné  tehotenstvo, svadba a rozostavaný dom na babkinom pozemku, lebo bývať nebolo kde. Pri takom tempe láska, záľuby či nebodaj ambície nemali v živote miesto. Koniec koncov, my ženy budovateľky lepších zajtrajškov sme iba hmlisto tušili, že náš nekonečný trojboj deti, robota, domácnosť má vo vyspelom svete aj inú alternatívu.     

Našťastie  môj manžel, náhodná známosť z diskotéky, sa celkom vydaril.  Igor bol pracovitý, s pokojnou povahou a minimom nárokov. Nič nebránilo aby sme spolu vydržali celé roky a pritom usilovne lepili teplo domova. Ale doba nás zaskočila. Párkrát sme zaštrngali kľúčmi a celý ten síce nudný, ale za to stabilný  svet bol naruby.

Muž chvalabohu neprišiel o robotu, no jeho bežný plat sa v tom vysnívanom kapitalizme zmenil na almužnu. Ledva dostavaný dom stále pýtal kopu peňazí. Dcéry išli do puberty a nový značkový svet okolo im poriadne pomútil hlavu. Podnik, kde som dlhé roky robila účtovníčku išiel do privatizácie  a žiadna z nás nevedela čo bude o pár týždňov.   

No nový majiteľ bol pre naše čisto ženské oddelenie hotový zázrak v priamom prenose. Miesto nudného byrokrata v tesilkách zrazu medzi nami pobehoval elegantný sexy chlap, rozhodný a nekompromisný. Vlastnil viacero firiem a neľútostným biznisom plával s veselým úsmevom. Mňa doslovne uhranul.  Keď teraz po rokoch rozmýšľam nad vlastnou hlúposťou, som k sebe milosrdná.  Milanovi  sa jednoducho nedalo odolať. Stačilo trochu lichotenia, drobné pozornosti a mal ma na tácke presne tak isto ako obligátnu kávičku o desiatej.

Začala som žiť dvojitým životom. Doma otrávená matka s uťahaným manželom, ktorý stále robil viac ako vládal. V práci zamilovaná bláznivá ženská, čo je vždy a všade pripravená poskytnúť šéfovi  príjemné rozptýlenie.

  Môj muž ma miloval rovnako ako muroval, opravoval auto a kosil záhradu. Pravidelne, spoľahlivo, bez zbytočných emócií. Samozrejme, že divoký sex s nadmieru skúseným chlapom bol pre mňa zázrak, ktorý mi úplne pomotal hlavu. 

Začala som zanedbávať deti, domácnosť, v práci zostávala čo najdlhšie v nádeji, že môj pán úžasný ma obdarí svojou vášnivou pozornosťou. To, že aj on mal rodinu, mi vôbec neprekážalo. Presvedčenie, že keď nie ja, bude určite iná ma úplne zbavilo pocitu viny. Manžel ďalej trpezlivo počúval výhovorky, varil, nakupoval a pritom dúfal, že dostanem rozum. Klebetné reči čo zákerne vyskakovali spoza každého rohu, rázne odmietal.

 Po pár mesiacoch hormonálna búrka stratila na sile. Hlava mi začala aspoň trochu racionálne fungovať. Nechýbalo veľa a moja nevera, ďaleko za hranicou bežnej hlúposti, by bola iba hanblivá spomienka, na ktorú každý radšej  zabudne.

Ale potom prišiel ten deň D a bolo vymaľované. Milan mi doniesol kľúče od bytu. Môjho, jeho, nášho ?! Sama neviem. Položil ich ľahostajne na stôl, rovnako ako faktúry z predošlého mesiaca. Vraj robota už nie je dobré miesto pre náš pomer. Nie pre lásku, vášeň, city a tisíc iných oveľa krajších slov.

 Jeho studené vyznanie zabolelo. No keď ma odviezol do toho na pohľad obyčajného paneláku, zostala som stáť vo dverách doslova omráčená prepychom. Ja celé roky zvyknutá na lacné, opravené a kúpené z druhej ruky som nesmelo hľadela na drahé, štýlové z najlepších značkových obchodov. Ale    viac ako krásne zariadenie ma očarila predstava, že práve ja som tá neodolateľná žena, ktorej poskytol luxusné hniezdočko. Dnes už viem, že pravým dôvodom, prečo si vybral zo všetkých tých krások , ktoré mu prešli pod rukami práve mňa, neboli moje telesné a sexuálne prednosti, ale  povaha, ktorá mu zaručovala nekonečný obdiv a trápnu poslušnosť bez rozumných hraníc. 

Doma bolo stále horšie. Manžel viac menej rezignoval. Vítal ma po nociach s prázdnym sklamaným pohľadom, bez hnevu a výčitiek. Dcéry žili v tom krutom čierno-bielom nedospelom svete, ktorý pozná iba jasné odpovede a odmieta zbytočné reči. Vďaka Milanovým peniazom ma potrebovali, presne tak, ako bankomat na rohu. Ak ich niečo naozaj trápilo otec vždy pomohol.

 Rozvod bol už iba nevyhnutná bodka za vetou. Dom sme bez problémov rýchlo predali, peniaze rozdelili a začali žiť vlastným životom. Ja v tom skvelom byte , on na dedovej chalupe. Dievčatá rozpad rodiny  príliš netrápil. Obidve hneď po maturite odišli zarábať smerom na západ.

Milan koniec môjho manželstva nekomentoval. Vraj nech každý žije ako vie. On sa zariadil.  Mal  reprezentačné rodinné zázemie a poslušnú milenku na rozptýlenie.  Pre mňa jeho rodina  bola a je stále  tabu. Trinásta komnata, kde mám zakázaný prístup. Neviem ako, ale podľa všetkého funguje veľmi dobre. Vždy je na prvom mieste a vždy má prednosť. 

Neskôr ma presvedčil, nech robím z domu, iba pre jeho firmy. Najprv mi samota trochu vadila, ale pohodlie  vlastného bytu mi po čase veľmi vyhovovalo. Žiadny ranný stres, závistlivé pohľady a zbytočné reči okolo každej hlúposti.  Zostala iba  príjemná pracovná pohoda. Plat ma netrápil. Veď financoval všetko. Byt, jedlo, oblečenie, dovolenky.

Dnes je to už desať rokov, čo žijem v tomto bezstarostnom luxuse. Večná druhá, zmierená s osamelými Vianocami a smutnými nedeľami. Jasné, že občas nariekam a tajne snívam o inom živote. Lepšom, krajšom, plnom lásky.  No dobre viem, že ako každý, ani ja nemôžem mať všetko.  A tak radšej  otvorím chladničku s dobrotami, pozriem do baru  s najlepším koňakom, preberiem značkové šaty v skrini a zahniezdená v štýlovom kresle, rýchlo sama seba  presvedčím, že moje miestečko v tomto pomýlenom svete  zďaleka nie je najhoršie.  Rodina, priatelia, všetci ma ohovárajú. Som pre nich ten príklad bezcharakternej mrchy, ktorá pre peniaze a vlastné pohodlie obetovala všetko. Lásku, morálne zásady, rodinu, prácu.  Je mi to dosť jedno. Dobre viem, že väčšina z nich by urobila to isté. Lebo mať sa jednoducho dobre, je ponuka, ktorej málokto odolá. 

 Kamarátka mi povedala, že žijem ako hlúpe,  dobre zaopatrené zvieratko v klietke. Fajn.  Nevadí. Bez hanby priznávam, že aj keby som mala otvorené dvere dokorán, nikto by ma z nej von nedostal!

 

Volám sa Jana.

 Som staršia zodpovedná sestra. Starať sa o Majku je môj celoživotný údel. Prišla na svet dva roky po mne a rodičia automaticky predpokladali , že práve ja budem, to nadšené a starostlivé dievčatko čo s láskou pobehuje okolo nového  bábätka.

Mali pravdu. Na ihrisku každý kto rozkopal Majke bábovku dostal lopatkou po hlave. Bez výnimky. V škôlke nás učiteľky automaticky radili všade do páru. My dve sme ďalšie kamarátky aj tak ignorovali.    

Roky utekali a každá z nás spokojne hrala svoju úlohu. Mne podvedome lichotila rola nezištného ochrancu, jej naopak neprekážala romantická postava večne stratenej a znovu zachránenej víly.

A tak zatiaľ čo ja som usilovne pracovala na vlastnej kariére, ona plávala životom nadmieru bezstarostne. Menila školy, prácu, bývanie podľa momentálnej nálady. Presne ako každý kto cíti pod sebou záchrannú sieť, ktorá ho spoľahlivo istí. Veď staršia sestra vždy pomôže. Požičať peniaze, zohnať robotu, vybaviť  súrne záležitosti, ktoré veselo ignorovala. 

Na trochu smutnej oslave tridsiatky mi došlo, že prišiel čas riešiť aj vlastné súkromie. Na rozdiel od sestry, ktorá striedala chlapov podľa počasia, bola moja predstava jasná a racionálna. Chcem muža spoľahlivého, zodpovedného,  finančne zabezpečeného. Jednoducho spoločníka do nepohody, ktorá skôr či neskôr vždy príde. V mojom okolí bolo pár vhodných adeptov a všetko vyzeralo veľmi nádejne.

Ale osud mi pripravil nečakanú pascu. Stretla som Olivera. Sexy frajera s krásnym úsmevom, ktorý dostal každú babu do kolien. Jasné, že bol nespoľahlivý, nezodpovedný a finančne nezabezpečený. Jednoducho spoločník do pohody. Krásnej a sladkej.

Majka bola z neho nadšená. Vraj nech sa neopovážim dať prednosť nejakému úspešnému suchárovi. Nutne potrebujem muža, ktorý má rozlet a šmrnc. Musím jej veriť. Veď kto ma pozná lepšie, ako vlastná sestra?!

Jej radosť  bola prudko nákazlivá. Podvedomá úzkosť z jeho rozšafnej povahy rýchlo zmizla. Rovnako ako strach, že práve ja nie som dosť dobrá pre chlapa, ktorého všetky chcú.

Veľkolepá svadba znamenala pre mňa vstupenku do raja. Nikdy som nebola a ani nebudem taká šťastná prešťastná ako tie prvé mesiace nášho manželstva. Oliver ma učil žiť na inej planéte, kde rozmarná láska a milovanie malo vždy a všade prednosť. Práca a povinnosť sa iba nenápadne krčili v kúte v snahe príliš nezavadzať.  

 Jeho vzťah s Majkou nemal chybu. Stačilo, že ho patrične obdivovala a  neustále ospevovala náš spoločný skvelý život. Jej lichotenie vedel náležite oceniť. Hneď  bola najlepšia švagriná pod slnkom, pre ktorú rád čokoľvek  zohnal a vybavil.   

Ale prešiel necelý rok a bežný život mi nemilosrdne zabúchal na dvere. Ak som nechcela prísť o ťažko získanú pracovnú pozíciu bolo treba ubrať z lásky a pridať plyn v robote. Oliver nemal námietky. Dôvod bol prostý. Peniaze. On síce stále fungoval , vďaka svojej charizme, ako úspešný obchodník, no vždy mal tendenciu míňať viac ako zarobil.  Šikovná manželka mu prišla vhod na vyrovnanie platobnej bilancie. Samozrejme tento prostý fakt prezentoval obalený do pekných rečí. Vraj mu veľmi záleží na mojej sebarealizácii.

Veci fungovali na prvý pohľad bez väčších problémov. Vplávali sme spokojne  do pomalých manželských vôd.

 Ale ako to už v románoch a živote býva, za rohom vždy čaká zákerná chvíľa, čo obráti váš svet naruby. Taká menšia Pandorina skrinka v praxi. Tá moja vyzerala na pohľad celkom nevinne. Kamarátka skončila v nemocnici na rizikovom tehotenstve. Aby jej z toho náhodou nepreplo, začali sme ju, my ženské spriaznené duše, na striedačku navštevovať.

Keď prišiel rad na mňa, trochu popletená, som zablúdila na gynekologickom oddelení do nesprávnej izby. V nej namiesto Evy ležala na posteli moja milovaná sestrička Majka. Bledá, s vyhasnutými očami, v divnom polospánku.

V momente ma ovládol dokonalý zmätok. Vôbec som netušila čo sa jej mohlo stať. No sestra na chodbe len ľahostajne mávla rukou. Vraj bežná slabosť  po potrate. Stačí infúzia a zajtra môže ísť domov.

Okamžite ma zaliali výčitky horšie, než storočná povodeň. Veď v poslednej dobe som ju zanedbávala. Môj muž zariadil všetko čo potrebovala. Občas ma práve on zabával vtipnými historkami  o jej frajeroch.  A tu je výsledok. Nabúchal ju nejaký blázon, o ktorom nič neviem. 

 Stále spala a tak ma von vyhnal až koniec návštevných hodín. Cestou z nemocnice som hneď  utekala za Oliverom. Veď treba zabezpečiť známeho doktora, ak bude nejaký problém.    

Sedel spokojne  uvelebený vo svojej kancelárii a môj zúfalý monológ vôbec nekomentoval. No stačil jediný pohľad jeho studených očí a mne bolo všetko jasné. Ten blázon o ktorom nič neviem a ktorý pomohol Majke urobiť tú najväčšiu hlúposť v živote je on. Môj skvelý a úžasný manžel.

Rozsypaná na prach, v  úpornej snahe neprijať  krutú pravdu, ktorá sa na mňa nemilosrdne vyškierala z jeho tváre som bola ochotná uveriť akémukoľvek výmyslu.  No žiadna výhovorka mu nestála za námahu. Iba mykol plecom, že veď Majka ho zviedla a ja hlúpa som jej to dovolila.  A vraj nechápe, čo sa sťažujem, veď dal všetko do poriadku.

Po fľaše whisky a nekonečných urevaných  nociach som dala všetko do poriadku aj ja. Vyhodila ho z bytu a tú našu krásnu spoločnú planétu nadobro vymazala z vlastného vesmíru.

Majka je úplne zničená a tak ju dookola obieham. Ja starostlivá sestra.

 

Volám sa Milka.

 Vyrastala som v tzv. intelektuálnej rodine. V nedeľu sme stolovali zásadne v obývačke, používali porcelán po babke, kupovali knihy z osvedčených vydavateľstiev a objednávali klasické platne bez ohľadu na ceny. Nikdy som otca s mamou nepočula nahlas kričať, smiať, hádať sa hoci o posledný jogurt v chladničke. Boli stále neuveriteľne rovnakí, rozhodnutí prežiť život s presne vyžehleným úsmevom v predpísanom kostýme. Nech tlačí akokoľvek treba vydržať.

 Mať svoju úroveň za každých okolností, nebolo pre mojich rodičov prázdne gesto, ale celoživotná úloha, ktorej naplneniu venovali nesmiernu energiu a úsilie.   

  V tomto prostredí som vyrastala ako spokojný  jedináčik. No v puberte moje záujmy hodili nečakanú odbočku. Svet ľudí čo večer miesto úvah o interpretácii Čajkovského klavírneho koncertu riešia kde kúpia najlacnejšiu krkovičku mi zrazu pripadal nesmierne zaujímavý. Ale po čase som sa cítila ako na návšteve cirkusu, kde síce beží nevšedné  predstavenie, no vy sama s ním nemáte nič spoločné.  Bolo jasné, že tie semienka, ktoré mi do duše zasadili rodičia stihli zapustiť silné korene a veselo klíčili. 

A tak ma život zaradil medzi tých iných, so zvláštnymi záujmami, náladami a správaním. Lenže presne ako každý mladý človek aj ja som chcela byť  výnimočná, no zároveň niekam patriť. Niet divu, že ma neobišli tie trochu podivné stretnutia rôznych skupín umelcov, filozofov a fanatikov pestrých druhov. Každé z nich mi prinieslo do života muža, v tej chvíli neodolateľného a úžasného, s nekompromisným pohľadom na svet, s ktorými som ja, beznádejne zamilovaná, nadšene súhlasila. No je ťažké udržať duševnú rovnováhu ak ste jeden mesiac časťou vše objímajúcej  budhistickej lásky a ďalší chodíte na nedeľné omše so zarytým katolíkom, ktorý vás chce pobozkať prvýkrát pred oltárom.

Ivan kopal inú ligu. Nadmieru inteligentný, chodil tiež na našu univerzitu, no na technický obor, ktorý nemal nič spoločné s mojim humanitným nastavením. Miloval trampské kapely, prírodu, bicykloval a celý jeho spirituálny svet sa zmestil do jednej vety: ži a nechaj žiť.

Bola som očarená a krásne zaľúbená. Vrátil ma na zem, kde láska nevyžadovala zdieľať rovnaký, samozrejme jediný správny názor, na všetko okolo. Jeho totiž vôbec nezaujímalo čo si myslím o Kantovi, netrápilo ho , že gitaru pri táboráku vôbec nemusím a rada počúvam klasické koncerty. Na rozdiel od mojich bývalých, mi ponúkol lásku bez intelektuálnych podmienok.

Do manželstva sme vbehli rázne a odhodlane. Jeho štýl bytia bol praktický. Urobiť rýchlo čo treba a ako sa hovorí zbytočne nepitvať chrústa. V tom víre bežného života to nakoniec ani ináč nešlo. Deti, dom, záhrada. Utopení v povinnostiach bol iba krátky čas pre výdych nad hladinou. Obľúbené knihy zapadali prachom a jediné čo som po večeroch počúvala boli hlúpe infantilné rozprávky.

Môj muž rozhodne nepatril medzi gaučové typy. Práve naopak.  Mal zaujímavú a dobre platenú prácu , v dome neustále niečo vylepšoval a prerábal. Prikúpil kus záhrady, nasadil stromy, pestoval zeleninu, jahody. Ako správny akčný otecko stále zamestnával dcéry všelijakými hrami a výletmi. Musím priznať, nemala som veľký problém prispôsobiť sa. Veď nakoniec, pri tej kope roboty je nutné zapnúť motor na plný výkon  a príliš nešpekulovať. 

 No čas bežal, deti rástli, bývanie bolo dokončené.  A mne začalo chýbať  miesto iba pre nás dvoch. Túžila som po pomalých prechádzkach, romantickom pohári vínka,  ľahkých rozhovoroch kde nebudeme stále riešiť nejaké tehly, odkvapy, päťky z matematiky a najazdené kilometre.

Často som listovala v knihách s krásnymi reprodukciami, počúvala hudbu.  Jedlo v pokluse postupne nahradilo pekné stolovanie, s obrúskami, tanierikmi a kvetinami vo váze. Tie obité hrnčeky na všetko nahradil porcelánový servis.  Mužove výbuchy radosti a hnevu mi začali dosť vadiť. Boli často zbytočné a nepatričné. Veď momentálny stav duše predsa netreba stále prezentovať  v priamom prenose. Je to ako so šatami. Je fajn občas sa vyzliecť, ale behať celý deň nahý po byte je dosť nechutné.

Ivan postrehol moju nenápadnú zmenu. No pozvánku  do môjho sveta odmietol. Nemal záujem chvíľu so mnou pobudnúť, zastaviť sa. Fungoval veselo ďalej podľa vlastného receptu. Rozhodnutý celý život spievať iba svoju melódiu, hovoriť iba jednou rečou. Bez ohľadu na mňa. Samozrejme, ako inteligentný a tolerantný muž nič nenamietal, proti mojim záľubám. Vôbec mu nevadilo,  že odmietam  ísť na túru alebo robiť ďalších milión užitočných vecí. Práve naopak. Stále ma miloval a veľmi chcel šťastnú manželku. Nadšene zháňal lístky do divadla, pozvánky na vernisáže, kupoval kopu drahých kníh.  

Dnes už chápem, že to nebol dobrý plán pre náš vzťah. Miesto zblíženia mi horlivo ako vždy dláždil cestu preč z jeho sveta, ktorý žiaľbohu bol našim jediným spoločným.

Našťastie medzi nami žiadna manželská dráma neprebiehala. Sex síce pripomínal trochu trápny telocvik, ale v našom veku to nie je nič výnimočné. Deti odišli z domu a ja som optimisticky dúfala, že aj my dvaja budeme  spokojne  pokračovať  v  osvedčenom modeli mnohých rozumných dvojíc spojených  prežitými rokmi, keď túžby a city dostanú šancu prerásť do tolerantného priateľstva, ktoré umožní v pokoji dožiť. Vedľa seba a pritom každý zvlášť, ochotní pomôcť jeden druhému ak bude treba.

No žiaľbohu tento scenár nám nebol dopriaty. Moja láska sa odmietla len tak zmierlivo roztopiť v  pekných spomienkach. V našom dome zavládla ľahostajnosť . Zlá a vtieravá, rozlezená po všetkých kútoch. Nič ma nezaujímalo. Byt, nákupy, záhrada. Čo kto robí alebo hlavne nerobí.

 Možno keby mi Ivan doprial trochu času bolo by dnes všetko ináč. Neviem. No on miesto toho chytil paniku. Zlý strach. Začal bojovať o mňa, ako zaťatý maratónsky bežec  tesne pred cieľom. Nosil mi  kvety, vyváral obľúbené jedlá, neúnavne organizoval stretnutia a posedenia s cieľom presvedčiť každého známeho, aký sme zohratý pár.

 Neskôr mi ponúkol  romantický víkend, dovolenku, luxusnú večeru.  Všetko som odmietla. Veď také veci predsa nerobíte s cudzím človekom. A on mi bol zrazu blízky práve tak, ako ten neznámy muž  postávajúci na zastávke pred našim domom.

 Každý večer ma čakali srdcervúce vyznania, čo všetko urobí pre nás dvoch. A ja som zúfalá pozerala , ako  sa zo sebaistého príťažlivého muža  stáva obyčajný chudák bez kúska hrdosti. Jednoducho rečou mojich rodičov stratil úroveň. 

 Po necelom polroku nášho spoločného žitia, ne žitia mi navrhol návštevu  manželskej poradne. Nedokázala som odmietnuť.  Naliehal. Vyzeral akoby prosil o prvú pomoc tesne pred infarktom. Napodiv, prísnej  pani doktorke stačil krátky rozhovor . Pri rozlúčke  ho uzemnila jedinou vetou. Nedá sa zachrániť niečo už dávno prestalo existovať. Zničený sedel na stoličke a mne pripomínal trúchliaceho pozostalého, ktorý stále dúfa, že preberie mŕtveho.

Pár mesiacov prešlo a ja som v kútiku duše stále verila, že vzťahy medzi nami sa časom upokoja.  Veď formálny rozvod nič nerieši ak máte spoločný dom prepísaný na deti a sťahovať sa nie je kam. Koniec koncov miesta tam bolo viac než dosť. Samostatné poschodie, dve kúpeľne, kuchynky.

Lenže to by musel konečne odpískať ten nezmyslený zápas. No on nedokázal ustúpiť ani o milimeter.  A vtedy nastal ten povestný  bod zlomu, keď veci prekonajú určitú mieru a cesta späť je stratená.  Ako keď opatrne ukladáte kocky a v jednom okamihu sa rozsypú na všetky strany.

Začalo to nenápadne.  Stačilo s ním pobudnúť v kuchyni pár minút navyše a už mi prekážalo tisíc vecí. Ako odkladal tanierik, šúchal nohami, plietol prstami. Vadil mi tón hlasu, nezapnutý gombík na košeli.

Snažila som sa byť s ním čo najmenej. Po práci rýchlo niekde zaliezť a prehodiť len pár slov značky nevyhnutné.  Ale netrvalo dlho a mne vadil každý zvuk, hoci vzdialený, ktorý mi ho pripomínal. Štrngotanie kľúčov v zámke. Prekladanie lyžičiek v príborníku. Moje papuče na druhej strane poličky.

A bolo horšie. Znovu ma chytali dávno  zabudnuté migrény, žalúdok neposlúchal a na koži svietila  hnusná alergia. Keď som ukázala kamarátke zoznam liekov, bez ktorých podľa doktorky neprežijem, len rezignovane mávla rukou. Vraj stačí, nasypať Ivanovi niečo do kávy a budem zdravá ako rybička.  Jej čierny humor ma úplne zmrazil. Z tohto pohľadu vyzeralo pokračovanie nášho manželstva, ako čistý horor. Buď zabijem jeho alebo seba. Do úvahy ešte prichádzala síce menej dramatická, no o to horšia alternatíva.  Ničiť sa pomaly navzájom, udusení za živa vzájomnými výčitkami.

V hlave mi prebehli minulé roky. Tá nechutná postupnosť. Láska nádherná a zaľúbená, potom  praktický spoločný život, neskôr rozdelený na dvoje. Bežné fungovanie zmenené na ľahostajné obchádzanie a nakoniec nervózne dusno, čo otravuje vzduch viac ako jedovatý plyn.

 A tak som to jednoducho vzdala. Vytiahla bielu vlajku, zbalila pár tašiek a odišla. Navždy. Vyplakával pred deťmi, príbuznými. Nešťastný, obťažoval  priateľov dlhými telefonátmi. Ja som bola tá zlá a nezodpovedná čo bez príčiny rozbila domov.

Nezostávalo mi nič iné iba s päťdesiatkou na krku  začať odznovu.  Nebolo to ľahké ale nakoniec sa všetko okolo ako tak utriaslo. Čas vždy obrúsi  tie najostrejšie hrany.  Dnes, päť rokov odvtedy čo ma naposledy obdaril tým psím pohľadom už žijem svoj vlastný život, spokojná a hlavne zdravá.  S novými priateľmi, záľubami a samotou. Po rokoch strávených s manželom je to moja najobľúbenejšia spoločníčka. 

 

Volám sa Mirka.

Moja rodinná konštelácia bola vopred jasná. Dvaja starší rozlietaní bratia, ktorí nikdy nerobili to čo by mali. Našťastie som na svet prišla ja. Podľa mamy vymodlené poslušné dievčatko, čo na rozdiel od nich bude vždy robiť to čo treba. Myslím, že nikto nie je imúnny voči očakávaniam najbližších. Buď sa im bráni zubami nechtami, alebo si ide nohy dolámať aby obstál. Ja som bola ten druhý prípad.

Moje detstvo prebehlo bez akejkoľvek chybičky krásy. Pochvaly zo všetkých strán a nálepka skvelej žiačky, bez žiadnych problémov. Ešte aj puberta mi priniesla bonus navyše. Atraktívny výzor. Spojený s usilovnou povahou a intelektom naštartoval môj život očakávaným a jediným správnym smerom. 

Dobré karty osudu neboli pre mňa žiadna výhra. Práve naopak. Znamenali iba ďalší zodpovedný záväzok. Urobiť, dokázať, nezlyhať. A tak som ďalej poctivo šliapala po tom snaživom chodníčku. Skončená škola, zahraničná stáž a skvelé miesto v prestížnej firme.

Rodičia boli nadšení a ja tiež. Nič ma tak netešilo, ako pocit dobre splnenej úlohy. Roky utekali a do skladačky príkladného  života už chýbala iba rodina. Hoci mi občas prišiel do cesty vhodný kandidát na tento projekt, vždy sa tie vzťahy zvrtli trochu záhadne nesprávnym smerom.

Možno preto, keď som po rokoch náhodou narazila na Viktora, nečakane ma zaskočil pocit osudového stretnutia. Chodili sme spolu na strednú a on patril medzi tých trápnych frajerov čo mi nikdy nedali pokoj v márnej snahe uloviť aspoň nejaké potešenie na piatkový večer. Ale čas urobil svoje.

Už nebol nadržaný chudák, ktorý nestojí za pohľad. Oproti mne sedel sebavedomý elegantný muž, úspešný právnik, ktorému zďaleka nestačí náhodná káva niekde v meste. Priznávam jeho ťah na bránku mi veľmi imponoval. Zbalil ma nečakane rýchlo.

Raz  ráno, po krásnom milovaní , nenápadne poznamenal , že práve ja som  bola dávno vytúžená a teda momentálne aj najvzácnejšia  trofej v jeho zbierke.

 V tých ružových naivných  dňoch mi vôbec nedošlo, že byť v akejkoľvek zbierke nie je dobrá voľba. Po čase zapadnete prachom a nahradí vás nový exponát.

  A tak miesto rozumnej stopky som nadšene vyštartovala do manželstva s dopredu napísaným scenárom a jasnými pravidlami. Viktor silný muž čo zabezpečí rodinu a ja poslušná žena, ktorá robí čo treba. Rokmi odskúšaný, vraj bezchybný koncept.   

 Tento ideálny plán narušila pracovná ponuka. V robote ma navrhli  na atraktívnu pozíciu s rozprávkovým platom. K tomu hromada služobných ciest, osobný šofér a pracovná doba bez obmedzenia.    

Bola som nadšená, no môj čerstvý manžel iba rozpačito niečo zahundral a s prísľubom rozumnej debaty ma pozval na romantický výlet do luxusných kúpeľov. Samozrejme, že vôbec nepripomínal nejakého trápneho macha  z minulého storočia čo treskne päsťou po stole a vykáže manželku ku sporáku.  Svoj postoj prefíkane schoval do veľmi príťažlivého obalu. Pri večeri s najlepším vínom,  aké som kedy ochutnala pozorne počúval  všetky moje argumenty prečo tak veľmi chcem využiť šancu, ktorá sa v biznise neodmieta. 

No vzápätí bez rozpakov vyhlásil, že každá láska je krehký zázrak  a moja nová práca by mohla všetko medzi nami pokaziť. 

 Jednoducho mi na tanier naservíroval zákernú voľbu, ktorá ničí toľko šikovných žien.  Byť milovaná alebo dať lásku na oltár skvelej kariére. 0byčajné  citové vydieranie, ktoré si zaslúži červenú kartu a nepatrí do žiadneho normálneho vzťahu.

 Ale ja som chcela byť úspešná manželka. Najlepšia z najlepších. Hoci ma v kútiku duše prvýkrát strašila otázka či to čo treba je naozaj to čo chcem. Sklamaný šéf nad mojím rozhodnutím neprijať ponúknuté miesto snov iba bezmocne mávol rukou.

No netrvalo dlho a ten zázrak medzi nami akosi strácal dych. Ani moje pochované ambície nepomáhali.  Viktor býval často podráždený, nesvoj, taký bez chuti a zápachu.

 A ja so márne, ako snaživá žiačka pátrala čo robím zle.    

   Možno keby prišli deti, všetko by sa  prirodzene upratalo, ale on rodinu nechcel.  Vraj dnešný moderný  život je o niečom inom. Domáci servis nepožadoval, dokonca využitie všetkých profesionálnych služieb od varenia až po umyté schody považoval za prejav vyššej úrovne na ktorej si trochu snobsky zakladal.

  Až po čase mi došlo, že po stráda hlavne obdiv. Masírovanie jeho ega, neustále pripomínanie toho aký je úžasný. Manžel, právnik, milenec.

Ale nie je nič horšie, ak vás niekto núti do obdivu , aj keď je tisíc krát prečo. Jeho naoko skrytá nespokojnosť ústila do smiešnych hádok. Dobehol nás tzv. syndróm zle vytlačenej zubnej pasty, keď nejaká totálna hlúposť čo nestojí za reč je krycí manéver pre oveľa väčší problém okolo ktorého všetci chodia po špičkách.

Po čase mi začal dávať najavo , že nie som dosť. Dosť elegantná, príjemná, chápajúca.   

No zlé napätie ničí každého. Silných aj slabých. A tak po zbytočnom  boji sme uzavreli  tichú dohodu  o vzájomnom rešpekte. Ako tak fungujeme. On trochu ubral zo svojich požiadaviek, a ja trochu pridala na chvále a uznaní.

No štyridsiatka mi neúprosne klope na dvere a mne je stále horšie. Dobre viem, že plniť očakávania okolia mám síce navždy zašité pod kožou, no tie jednotky zo správania od iných, hoci mojich blízkych ma jednoducho prestali baviť. Divný pocit, že vôbec neviem čo vlastne ja sama chcem od života, ma straší po nociach. 

 Niekedy mám dojem, že my ženy sme ako kvety. Každá z nás má svoju vôňu, namiešanú  životom. Práve ona k nám priťahuje určitý typ chlapov. Ako v prírode, pokiaľ nezmeníme pach iný druh chrobáka nepriletí. Ale ako v sebe nájsť  silu hľadať niečo nové, nepoznané ?! Fakt neviem.No ja zmenu nutne potrebujem. Mám najvyšší čas. Viktor už hľadá novú trofej. Určite mladšiu, krajšiu, poslušnejšiu.

Dnes som bola na káve s Igorom. Taký smiešny nový kolega. Sedeli sme spolu ticho. Bolo mi zvláštne teplo. Z neho a neznámeho pocitu, že ja nič nemusím, ale všetko môžem. Možno predsa začnem po rokoch voňať aspoň trochu ináč?!

 

Volám sa Petra.

Niekde v tých divných ezoterických knihách som čítala, že práve meno je tajná šifra našej povahy. Aké budeme, aké sme. A vraj tie z nich, ktoré majú chlapčenský ekvivalent  prinášajú do života ženy mužskú energiu.  No neviem. Ale faktom je, že ja naozaj nepatrím medzi tie sladké víly s nežným úsmevom, ktorým stačí byť ozdobou.

Vyrastala som ako jedináčik zahrnutý  láskou a podporou na všetkých frontoch. Osud mi jednoducho  nadelil skvelé karty. Rodinné zázemie, vzdelanie, zdravie , príťažlivý zjav. Už počas školy som rozbehla obchodné podnikanie, presvedčená o vlastnom úspechu. Jednoducho moje dni šliapali, tempom  spoľahlivých a luxusných hodiniek.  

Len s mužmi  to bolo o trochu zložitejšie.  Tí atraktívni a úspešní ma brali iba ako zaujímavú korisť  na pár mesiacov, ktorej zisk pohladkal ich ego. Na manželstvo ani nepomysleli. Bola som pre nich  slečna „príliš“. Príliš sebavedomá, príliš samostatná, príliš náročná, bez najmenšej ochoty ich bezhranične obdivovať.  Práve naopak, ja som od nich  očakávala  podporu a pochopenie za každých okolností. Nakoniec ako vždy, od svojich blízkych.

 Niet divu, že môj manžel patrí do úplne inej kategórie. Neatraktívny, neúspešný. Samozrejme podľa tých smiešnych marketingových pravidiel dnešnej doby. No on žil viac než  spokojne, zakuklený vo svojej milovanej histórii a nič okrem Habsburgovcov neriešil. 

Prvýkrát  sme o seba zavadili na firemnej akcii jedného kamaráta, ktorému pomáhal s nejakými dátami.  Pár trápnych  viet a pohár povinných bubliniek mi rýchlo vyfučali z hlavy.  No keďže býval neďaleko,  náhoda  zariadila  tie bežné stretnutia na rovnakých miestach v rovnakom čase. Obchod, stánok na rohu, blízke kino, park... 

Na a potom mi prišla do života scéna, akoby  vystrihnutá z nejakého trápneho romantického filmu. Predstavte si usmoklené ráno na studenom parkovisku, kde ja vytočená do biela márne preklínam svoje super autíčko, ktoré vďaka zablokovanej automatike nechcelo naštartovať. Zúfalá pobehujem okolo, v hlave mi kliká tisíc vecí, ktoré musím urobiť teraz a hneď, presvedčená , že bez nich môj biznis vesmír skolabuje.  Peter, zaparkovaný vedľa, ma chvíľu s údivom pozoroval.  On sa totiž  zásadne nikdy nikam neponáhľal.  Pokojne mi ponúkol odvoz do práce a vybavil čo treba.  Servis, odťahovú službu.  Práve tak samozrejme, ako ja poviem dobrý deň.

Smutné je, že ak dlhší čas zamestnávate  veľa ľudí, v podvedomí sa vám zahniezdi dosť absurdný pocit, že všetci okolo fungujú iba pre vaše potreby. Lebo celý deň od rána do večera iba vy rozhodujete kam a kedy pôjdu,  s kým sa stretnú, čo povedia a čo nepovedia.  A tak mi až  večer doma pri káve zaplo, že označenie trápny idiot je príliš láskavé pre moje správanie k milému a ochotnému susedovi.  Nejaké ďakujem a prosím síce zaznelo , no aj tak som ho nezabudla komandovať,  ako nášho vrátnika. Proste hrôza!

Našťastie nebol urazený a prijal pozvanie na obed.  A ja som ,úplne nečakane, zažila obdiv v priamom prenose. Bolo veľmi príjemné posedieť s niekým kto každým pohľadom ocení vašu krásu, inteligenciu a nedovolí zaplatiť účet. A ako bonus navyše  sa ponúkol , že mi nastaví  lampy  v byte. Samozrejme, že som  bola nadšená. Presne ako opustený vdovec, ktorému vydajachtivá suseda  donesie voňavý čerstvo upečený koláč.

Po lampe, primontoval  poličku v kúpeľni, uvaril skvelú večeru. Keď opravil bicykel prišli na program výlety na hrádzu . S dobrým pivkom končili  veselo a bezstarostne. Bolo mi s ním jednoducho dobre.  Robil v nejakom historickom ústave na akadémii a realitu vnímal z pohľadu dejín, tisíc rokov dozadu. Bez zbytočného napätia, jednoducho v pene dní.

Po pár mesiacoch sme práve tak nenápadne a ľahko prešli aj k telesnej údržbe. Milovanie s ním bolo pokojné a láskavé. Bez víťazov a porazených.  Možno prvýkrát v živote som neriešila holenie a úplne ignorovala  svoje nechutné faldy. Jeho  vnútorná pohoda bola prudko nákazlivá. Konečne som mohla vypnúť  ten  svoj trápny motivačný motor pod zadkom, ktorý ma nútil byť stále v pokluse.  Lepšia, krajšia, výkonnejšia.

Po roku doniesol prsteň. Vraj buď alebo. On chce rodinu a mňa. Navždy. Nie, nebola som zamilovaná,  ani zaľúbená.  Bol priateľ, milenec, spoľahlivá opora. Také tri v jednom do obyčajného života. A tak som súhlasila, presvedčená , že jeho láska stačí pre nás oboch.

Chcel veľmi deti, veľkú rodinu. No stačila prvá dcéra a bolo jasné , že mňa materstvo ani trochu nenapĺňa, ale skôr dokonale vyprázdňuje. Byť niekomu s láskou k dispozícii 24 hodín denne, nebolo nič pre mňa. Trpela som bez práce, firmy, biznisu.

Peter sa s tým rýchlo zmieril. Prehltol zbytočné výčitky. On ma totiž miloval, práve takú skutočnú,  aká som naozaj bola.  Odišiel z práce na živnosť  a robil z domu pre ústav nejaké projekty. Väčšinu času trávil s malou. Iba vďaka nemu bola slniečkové dieťa. Veselé a spokojné.

Roky utekali, biznis úspešne expandoval , dcéra rástla a my sme začali fungovať každý zvlášť, spokojný vo vlastnom vesmíre. Tak nejako po bratsky.  Sexu bolo čoraz menej a spoločného času už vôbec. Nezapieram, sem tam prebehla nejaká služobná známosť v luxusnom hoteli, po čase premenená na šteklivú spomienku. Petrovi ponúkli externé prednášky na škole a on veľmi rád zapadol medzi mladých a nadšených študentov.

Keď spätne rozmýšľam, ten skrat medzi nami bol nevyhnutný. Veď my dvaja sme iba udržiavali   minimálny  prevádzkový režim. Dokonca aj dovolenku každý trávil sám s malou, v snahe vykryť jej  celé prázdniny.

  A potom prišiel ten pamätný večer, keď mi Peter s vážnou tvárou oznámil, že so svojou  študentkou  Mirkou už dlhší čas okrem spoločnej práce zdieľa aj rovnakú domácnosť číslo dva. To znamená kuchyňu, posteľ, kúpeľňu a všetky veci s tými súvisiace. Vraj zatiaľ, kvôli dcére nič meniť nechce, on iba cíti určitú potrebu oznámiť mi malú zmenu v našom manželstve!        

  Zalial ma pot, žalúdok na vode a rozbitá hlava. Normálny fyziologický šok, ako z učebnice. Muž ma začal prekvapene kriesiť. Neskôr, trochu vystrašený odišiel. Vraj na pár dní, potrebujem pokoj.  Neschopná, čokoľvek povedať ,vysvetliť, prosiť, som iba mlčky prikývla.

Prepadlo ma zlé ticho. Zúfalstvo. Neuveriteľné a neznesiteľné. Môj manžel  bol presne ten vzduch o ktorý  sa nestaráme, lebo proste je. To stačí. Ani nás nenapadne myšlienka, že bez neho zahynieme. A tak iba  bezmocne sedíme, lapáme po dychu a odmietame uveriť realite bez neho.

Tie osamelé dni som prežila, ako zle nastavený automat. Zadrhnutý, nefunkčný ale stále zapnutý nejakým záhadným spôsobom. Cez uplakané večery mi v hlave  bežal  film  spoločných rokov. Prázdny byt  farbil celý svet na čierno.

 A v tej bolesti som zrazu pocítila lásku k nemu.  Bola opatrná a neuveriteľne krehká. Hrialo ma jej svetlo a teplo. Neveriacky som pozrela do zrkadla a videla zamilovanú Petru. Prvýkrát v našom manželstve. 

Vrátil sa po mesiaci a zostal. Najprv trochu smutne skonštatoval, že žiaľbohu  som žena narodená pre neho a on s tým nič neurobí. No stačil mu jediný pohľad a hneď pochopil zmenu v mojich očiach.  Nežne ma pohladil a ja som v jeho dotykoch cítila váhavú otázku. Moje telo mu dalo odpoveď. Ľúbim ho a po rokoch prežívame spolu medové dni.  Celé tie roky mi dával lásku, ktorá teraz záhadne priniesla plody.  Neskutočne sladké a krásne.  

 

Volám sa Soňa.

 Ako dvanásťročná slečna, som našla  milovaného ocinka plakať v kuchyni za stolom. Našťastie ma nevidel. Bol pre mňa celé detstvo neohrozený hrdina z rozprávky, ktorý bez   najmenšieho problému zdolá sedem riek a sedem vrchov. No v tej  zlej chvíli vyzeral ako bezmocný trpaslík.  Rýchlo som zavrela oči, v naivnej detskej viere, že to čo nevidím nie je. A naozaj. Stačilo, že postrehol môj pohľad a hneď  ma vysmiaty objal. Znovu silný, najsilnejší.

 Žiaľbohu tá smutná chvíľa nepatrila medzi hlúpe náhody. Mama okúzlená mladým frajerom chcela rozvod. Bezpodmienečne a za každú cenu. Netrvalo dlho a môj super tato stál vo dverách s kuframi a obvyklými medovými rečami. Vraj nič sa medzi nami nezmení a všetko bude dobré. Samozrejme to  nebola pravda. Mne rozmaznanému jedináčikovi sa zrútil svet. Tá najväčšia istota pripomínala pieskový hrad po búrke. Nič, po nej nezostalo, žiadna stopa.

Výsledok bol jasný.  Zranené srdiečko pre istotu zaradilo lásku do kategórie vymyslených a nereálnych rozprávok. Nechcela som, nedúfala, neverila. V puberte romantické snívanie nahradili  bláznivé ľahkomyseľné známosti, čo nepoznali slovíčko zajtra.

No  ako to už v románoch a v živote býva zjavil sa ON. Marek bol inteligentný, pekný, bezstarostný. Jednoducho slnečný človek, ktorý nepozná tiene. Chtiac-nechtiac som musela pripustiť , že tie krásne a šialené veci medzi nami nemôžu mať iné meno, ako láska. Obaja bláznivo zamilovaní, sme chceli  všetko a hneď. Svadbu, bývanie, deti.  A hlavne jeden druhého na večné časy.

Onedlho ma predstavil svojim, tiež rozvedeným rodičom. Mama nepríjemná zatrpknutá žena, čo poctivo každé ráno maľovala celý svet čiernou farbou, otec pravý opak s ružovými okuliarmi na nose. Spokojný, presvedčený , že práve on je ten vyvolený s dobrým osudom. Môj muž bola jeho verná kópia.

Marek rozbehol biznis na všetky strany a začali sme žiť na plný plyn. Mladí, zdraví a bohatí. Lenže tá  jeho ľahkosť bytia, ešte nedávno taká príťažlivá mi po narodení syna prekážala.  Nikdy som nevedela kde kedy bude, či príde, alebo nečakane obráti všetky naše plány naruby.  Stále cestoval hore dole po svete a na moje námietky mal jedinú odpoveď : Vraj keby niečo, stačí zavolať tatka. Zariadi čo treba. 

A tak sa stalo, že svokor vysedával so mnou s malým po doktoroch, navštevoval besiedky v škôlke, zabezpečoval servis v domácnosti, vyberal najkrajšie šaty a pozýval ma pri rôznych príležitostiach na luxusné večere.

 Nadšená som z toho nebola. Ani trochu. Ale po čase mi nezostávalo nič iné, len prijať jeho  pomoc. Priznávam, nemala chybu. Malého zbožňoval, bol spoľahlivý, ochotný. Vždy dodržal čo sľúbil.  A mne sa po dlhých rokoch vrátil do života  ten bezpečný pocit ochrany, ktorý dávno  odišiel spolu  s mojím otcom. Navyše mal galantné zvyky starej školy, naučený skočiť, podať, obiehať, čo je pre každú ženu veľmi príjemné.  

Myslím, že on tiež oceňoval moju spoločnosť. Veď mal  za sebou zlý rozvod a kopu divných známostí. Také tie frajerky, jedna horšia ako druhá. Medzi nami dvoma vládla pohoda.  Žiadne namáhavé hry na slečnu očarujúcu a pána úžasného neprebiehali. Vzájomne sme si dopriali  oddych od náročného sveta okolo.

Dni  plynuli a ja som fungovala v temer bezchybnom modeli tri v jednom. Spokojná mama, manželka, nevesta.  Mužov  rozlietaný život ma už netrápil. Odkedy kúpil  luxusný byt v hlavnom meste , chodil domov síce menej, no rozhodne v lepšej nálade.  Občas ma znervózňovali svokrove podráždené reči. Vraj Marek  nepozná mieru a úplne zbytočne stráca nad určitými vecami kontrolu. Bolo mi dosť jedno o čo ide. To, že tým myslel jeho vtáka, som fakt netušila. 

Práve preto ma náhodne zistená nevera spláchla horšie, než storočná voda. Moje nariekanie a výčitky odbavil  bezstarostným úsmevom.  Vraj sa mám zmieriť s postavením síce jedinečnej , no určite nie jedinej ženy jeho života.

Bola som zúfalá. Nepriznané milenky ma strašili po nociach a na konci tunela neblikalo žiadne svetielko. Veci, ľudia, udalosti zrazu  leteli okolo mňa voľným pádom. Stačil rok a už som  nebola ani jedinečná, ale iba jedna z mnohých. Ak som nechcela prísť o rozum nezostávalo mi nič iné iba rozvod.  Marek bol po otcovi ďalší muž čo mi rozmetal svet na kúsky. No tento krát som nezostala sama. Svokor stál na mojej strane a iba vďaka nemu sa všetko ako tak  utriaslo do aspoň trochu  znesiteľného stavu.

 Práve preto to bol on, koho som chcela privítať  v novom byte s novým účesom, nasilu odhodlaná  začať nový život. Uznanlivo prikývol a na úspešný štart bez slova vytiahol  šampanské. Vraj v jeho veku sú reči zbytočné. No stačilo pár pohárikov a naše veselé popíjanie bolo utopené  v smutných tieňoch rozlúčky. Keď odchádzal, vo dverách ma nečakane objal.  A ja som sa k nemu pritúlila, presne ako opustené mača, čo si netrúfa ísť samo do sveta. Telom mi prešiel pocit krásnej blízkosti.  Zmätene niečo zahundral a pre istotu zmizol.    

Zostala som celý dlhý rok sama. Na syna a vlastné bolesti. Marek mal svadbu s ďalšou pani jedinečnou a svokor, okrem pár rozpačitých náhodných stretnutí, nedal o sebe vedieť.

No stačila jedna hnusná chrípka a veci sa pohli nečakaným smerom. Bolo mi neskutočne zle. Jediné  číslo dostupné a ochotné pomôcť mal spoľahlivý tatko bývalého manžela. Len čo otvoril dvere, hneď som vedela, že jedine on tu  bude vždy pre mňa. Pripravený, v pohotovosti.  Najprv zostal so mnou jeden večer, potom pár dní a dnes sme spolu už dlhých desať rokov.

Často počujem posmešné poznámky, vraj čo už robím so starým chlapom. Ja to viem veľmi dobre. Užívam si lásku, ktorá nepáli a nikdy nezhasne. Stále rovnako a spoľahlivo zohrieva.  A hlavne,  iba jediný muž na svete dokáže  ľúbiť môjho syna rovnako ako otec, jeho dedko.

 

Volám sa Veronika.

 Svet bol pre mňa vždy fajn miesto. Bežný život, bez veľkých ambícií ma celkom tešil. Mala som iba  jediný nesplnený sen.  Deti. Prípadne aj muža. Aj keď chlapi nie sú vždy až taká výhra, otca občas treba. 

Keď ma po maturite zbalil Ivan všetko vyzeralo veľmi nádejne. Kúpil starší dom, mal stálu robotu, normálnu rodinu. No čas plynul a žiadna obrúčka sa ku mne nedokotúľala.  Dôvod mi oznámila sestra po  náhodnej návšteve kina. Ten super film totiž zhodou okolností  pozeral aj môj potenciálny  manžel. Spolu s novou frajerkou. Na žiadne  výčitky nemal  náladu. Iba ľahostajne zahundral, že osem rokov chodenia je príliš veľa a on potrebuje zmenu.

Viac ako za ním som nariekala za tou peknou predstavou nového kočíka pod našim balkónom. Ale čo s tým urobí obyčajná žena, ako ja, s tridsiatkou na krku?! Môj bývalý bol môj jediný. Takže čo sa týka zvádzania , každá trochu zdatnejšia  šestnástka bola ďaleko predo mnou. No túžba byť mama mi aj tak nedala spať.

Vo firme, kde robím účtovníčku rozbiehali nový projekt a tak prijali pár ďalších ľudí.  Vlado bol  jeden z nich. O osemnásť rokov  starší, rozvedený mal kopu času na novú známosť. Netuším prečo, začal baliť práve mňa. Jeho dvorenie mi veľmi lichotilo. Ja čerstvo odkopnutá slečna, som si bezstarostne  užívala nečakaný obdiv. Žiadne reči o láske a spoločnej budúcnosti mi nechýbali.

 Ale osud vie aj vymodlené cesty zatočiť nečakaným smerom. Stačilo pár pracovných osláv na víkendových chatách a bolo vymaľované. Zaúradovala hlúpa náhoda a práve on spolu s fľašou koňaku urobil zo mňa budúcu mamičku.  

Jasné, že som mala v hlave aj krajší scenár. No život ho nepotrebuje. Melie si naše sny a túžby podľa vlastného receptu. Priznávam, v prvom momente ma ani nenapadlo Vlada napevno zaradiť do svojho sveta.  Veď na čo. Aj mama, mimochodom nadšená,  súhlasila.   Podľa jej skúsenosti mať chlapa za zadkom nič dobrého neprinesie. Vedela čo hovorí, v našom okolí sa žiadne mužské  opory z románov nevyskytovali.

  Ale hormóny  ma zradili. Bez opýtania  zahnali racionálne plány do kúta. Stačila  jedna romantická prechádzka a Vlado hneď vedel,  že okrem dvoch dospelých synov bude mať dievčatko. Trochu zdesený, trochu natešený , nedostal zo seba zmysluplnú vetu. Ale už na druhý deň  hrdo vykračoval k nám domov. Vraj  konečne dostal šancu na nový začiatok a pokiaľ nepredá nejaké pozemky aby mohol kúpiť pre nás byt, nasťahuje sa ku mne do detskej izby.  Mama  zdesená nechápala čo si počne v našom malom byte so starým chlapom, no ja, očarená svojím veľkým bruchom  som nakoniec súhlasila. 

V robote mu končila dohoda, ale  strata zamestnania ho ani trochu netrápila.  Fungoval ďalej  so sebaistým úsmevom.  Vraj má plnú tašku projektov z euro fondov  a k tomu známosti na ministerstve. Takže nás troch čaká svetlá budúcnosť.

Keď prišla malá na svet chcela som veriť , že hovorí pravdu.  Veď ako inak, s bábätkom v naručí .  Ale netrvalo dlho a všetko sa pohlo zlým smerom.  Peniaze z materskej a jeho podpory  zmizli zo sveta, práve tak rýchlo ako tá ospevovaná  skvelá kariéra.  A jeho majetok, náhle zmizol záhadne  stratený  v súdnych sporoch. 

 Každé ráno síce snaživo  vybiehal s počítačom pod pazuchou zháňať prácu, ale v skutočnosti nerobil vôbec nič. Škodoradostné jazyky veselo klebetili, že ho už stihli vyhodiť z každej kaviarne na okolí, kde s pohárom minerálky vysedával celé hodiny. 

Doma, ho  všetci viac menej ignorovali, ale kvôli mne sa držali spiatky. No on bol relatívne spokojný.    Vedel dobre, že nikto z nich mu kufor za dvere nevyhodí.  A ja už vôbec nie. Veď je otcom môjho malého slniečka, ktoré zbožňuje a neúnavne obskakuje. Vraj  život bez nej, nemá pre neho zmysel.

Prešiel ďalší rok, a mne nezostávalo nič iné, len nastúpiť do práce. Jej prvé slová, kroky, celý ten krásny zázrak  si miesto mňa užíva Vlado. Je príkladný otec, stará sa o ňu naozaj dobre.

 Len čo prídem z roboty, hneď  beriem malú von, sama, žiarlivá na prítomnosť  iného.  Pritúlená k nej, omámená  detskou  vôňou, užívam si ju do poslednej bunky ako nejakú drogu čo pomáha prežiť.

 Som mama a napriek tomu moje dni majú smutnú farbu. Veru splnený sen má občas zákernú podobu. Vlada už naozaj nemusím.  Povedať , že ho už nemilujem je príliš odvážny výrok. Veď láska nikdy nebola naša kamarátka. Pomaly a iste dostáva podobu obyčajného parazita , ktorého som dobrovoľne prijala  a teraz zúfalo neviem ako sa ho mám zbaviť.

Keď náhodou príde lepší deň, sama seba presviedčam,  že sa stará, pomáha.  No takých chvíľ je čoraz menej .

Ak netušíte cestu, nevidíte žiadne možnosti ani riešenia v hlave vám svieti iba veľké nič. Niekedy keď sa po nociach modlím a zbieram silu na ďalší deň  prenasleduje ma predstava hriechu.  Nie to smiešne desatoro, čo omieľa farár v kostole. Hriech iný, oveľa vážnejší, ten ktorý nás nemilosrdne zabíja. Páchame ho celkom bežne, ak  vedieme život, v ktorom stratíme radosť.  Ja som dovolila  Vladovi  niečo ešte oveľa horšie.  S úsmevom a bez trestu mi ju ukradol.

Moja duša bez nej chradne  a telo už začína protestovať.  Mám vyrážky, ktoré nikto nevie vyliečiť, migrény čo ma vedia odstaviť na dlhé hodiny.  Dobre viem , že prichádza čas pravdy, ktorú neoklamem žiadnymi trápnymi výhovorkami. Jednoducho  život bez radosti,  ktorý vediem  ma pomaly a isto ničí. A tak sa po nociach modlím a prosím boha aby mi ukázal cestu, ktorú ja sama nedokážem nájsť.   

 

Volám sa Zdena.

 V našom malom mestečku patrila moja rodina medzi tie, ako sa hovorí lepšie situované. Otec podedil veľa pozemkov, ktoré výhodne predal a tak napriek jeho biedneho platu štátneho úradníka sme viedli bezstarostný život v prečačkanej vilke so záhradou. Mama, hoci jej bolo najlepšie doma v kuchyni, chodila poctivo na drahé dovolenky a kúpeľné pobyty v snahe zapadnúť do miestnej smotánky.

Ja so sestrou sme mali predpísanú životnú dráhu. Vysoká škola, podľa možností nie príliš náročná blízko domu, ktorá nám zabezpečí pohodlné kancelárske miestečko. Neskôr primerane bohatý  manžel a pekný dom s utešenými detičkami.

Žiaľbohu jednotne navrhnutý strih nebol dobrý nápad. Staršia Jana veľmi rýchlo zistila, že predpísaný model jej ani trochu nesedí a odišla do sveta. Sem tam sa ozvala, vždy z iného miesta, inej roboty a samozrejme s iným chlapom. Mama najprv zúrila, no neskôr spokojne skonštatovala, že aj tak dobre, aspoň nerobí doma hanbu.

 Zostala som iba ja, tá dokonalá. Pekná, poslušná, poriadna a ešte kopu skvelých prívlastkov navyše.  Ešte aj dnes, sa iba ťažko ubránim smiešnej pýche, keď náhodou naďabím na staré fotky s rozkošným modrookým  dievčatkom a zlatými kučeravými vláskami.

 No mamine neustále lichôtky a pochvaly spôsobili , že zo mňa vyrástla namyslená do seba zahľadená baba, hlúpo presvedčená o vlastnej výnimočnosti. 

Výsledok prišiel rýchlo. Napriek výzoru modelky z časopisu som žila viac menej sama. Napodiv vôbec mi to neprekážalo. Láska k vlastnej osobe dostatočne napĺňala moje emocionálne potreby. No pocit, že mi tridsiatka klope na dvere a ja som stále bez manžela ma začal dosť znervózňovať. 

 Pomohla náhoda. Svadba vzdialenej sesternice. Veľkolepá, v zámku s hŕbou hostí a hromadou skvelého jedla. V rámci všeobecného zoznamovania som natrafila na Vlada. Vyzeral fakt skvele. Bezchybný oblek, účes, vystupovanie. A čo bolo najdôležitejšie, nemal so sebou žiadnu miestnu krásavicu.  Mame, stačilo zaregistrovať  náš spoločný tanec a hneď urobila súkromný prieskum trhu. S výsledkom bola nadmieru spokojná. Môj vyhliadnutý nápadník zabodoval. Slušný majetok, dom,  isté zamestnanie, dobrá povesť bez nevhodných známostí. Proste bezchybný tovar.

 Už pár dní po našom stretnutí som bola zamilovaná. Veľmi. Ani nie tak do neho samotného, ale hlavne,  do sladkej predstavy o našom budúcom skvelom  živote. Pracoval v neďalekom meste a preto som mohla bez väčšej námahy zinscenovať  pár, akože náhodných stretnutí. Všetko išlo hladko. Príjemné kávičky, kino, luxusné večere. A hlavne nákupy. Miloval ich rovnako ako ja. Mal prehľad v móde, poznal limitované série najlepších značiek. Na nejaké vyznania si veľmi nepotrpel, no mne stačilo zazrieť vo výklade náš spoločný obraz vyparádenej dvojice a bola som v siedmom nebi!  

Keď ubehlo pár mesiacov, svadba nám obom prišla, ako celkom fajn nápad. Sex mi zatiaľ nechýbal. Veď predstava, že ma prvýkrát pomiluje až po tom sviatočnom obrade bola nesmierne romantická.

Hostina pripomínala kópiu amerického presladeného filmu. Stoly, kvety, družičky, balóniky, výzdoba.  Vôbec ma netrápilo, že po tej veľkej sláve sme svadobnú noc jednoducho prespali. Veď ten budúci  život, v hlave vyšperkovaný do posledného detailu mi všetko vynahradí.

No čierne noci utekali jedna za druhou a v našej nádhernej spálni ma čakala iba bratská pusa na dobrú noc. Nepomáhala krásna bielizeň, rafinované zvádzanie. Nič. Skutočnosť ďaleko predbehla zlé sny.

Za to v iných ohľadoch naše manželstvo fungovalo ako dobre nastavený stroj. Mali sme rovnaký názor na svet, milovali pekné veci , zbytočné ambície nám nekazili domácu pohodu. Viedli sme síce bezpohlavný, ale o to viac spokojný život.  

No hormóny neoklameš. Telo potrebuje sex rovnako ako jedlo a spánok. Samozrejme, že človek znesie toho veľa. Vydrží hladný, bez oddychu. Sám a opustený. No ja rozhodne nepatrím  medzi tých, ktorí vedia pokorne prijať zlý osud. Práve naopak. Vždy chcem mať všetko a hneď!      

 A tak netrvalo dlho a jeden večer som  z baru vytiahla ten najlepší koňak s nádejou, že mi Vlado naleje do pohára, okrem toho skvelého nápoja, aj vysvetlenie prečo práve ja mám byť odkázaná na tie trochu divné veci z erotických obchodov. No on iba mávol rukou s ironickým úsmevom. Vraj nech pred ním nehrám hlúpu chuderu.  Samozrejme, že je gej. Veď sme spolu nespali pred svadbou, tak hádam naivne nečakám, že po nej to bude ináč?!

 A vôbec, podľa neho je naše manželstvo obojstranne výhodný obchod. On získal bezpečnú nálepku ženatého muža a ja vytúžený status vydatej ženy.

Keď som začala zmätene bľabotať niečo o láske len sa pousmial. Vraj tá vyzerá celkom ináč a ja o nej nič ani len netuším.  V ten večer ma koňak zachránil. Aspoň na chvíľu otupil zmysly a hlavu. Ráno sme prvýkrát privítali každý sám, bez spoločnej kávy.

 Napodiv skutočnosť , že mám teplého manžela som prijala celkom racionálne, ako holý fakt s ktorým nič neurobím. Oveľa viac ma trápila vlastná hlúposť. Predstava, že patrím medzi naivné kozy čo netušia kde je sever ma úplne zničila. Akoby som práve ja bola tá smiešna opica z ikonického obrázku čo naschvál necíti, nevidí, nepočuje!  

Začali mi v hlave naskakovať situácie, maličkosti, útržky viet. Jeho správanie, slová nenápadne  stratené medzi riadkami.  Všetko začalo do seba zapadať a tá naša spoločná minulosť zrazu vyzerala celkom ináč. Akoby ju niekto premaľoval. Ružovou farbou.  

Vlado sa pár dní držal v bezpečnej vzdialenosti. Presťahovaný na poschodie bol viac menej neviditeľným hosťom vo vlastnom dome. Naša vilka pripomínala divný penzión pre dvoch.

Netrvalo dlho a mne začali chýbať spoločné  posedenia pri vínku, dobroty v kuchyni, veselé nákupy. Postupne mi dochádzalo, že je dosť nerozumné dovoliť nesplneným snom o sladkej budúcnosti kaziť prítomnosť. Obzvlášť ak ich realita zomelie na prach.

A tak som objednala skvelé mäsko a nachystala voňavú večeru. Dosť vyľakaný prijal pozvanie k stolu.  Po chvíli slastného prežúvania, napätie medzi nami trochu povolilo a začali sme sa baviť o normálnych veciach. Rozbité kachličky na terase, nové hodvábne obliečky na periny, dobre zaúdená šunka. Témy, ktoré spoľahlivo zavedú rozhovor do bezpečných vôd.  Stačilo ešte prežiť pár váhavých dní a obaja sme sa vrátili k starým, tak príjemným zvykom.

Dnes pozerám prekvapene do kalendára. Je to už skoro rok čo trávim noci sama a stále neviem ako ďalej. Jasné, niekedy ma tá moja manželská prítomnosť zavalí, ako ťažký kameň, pod ktorým ledva dýcham. No vďaka Vladovým peniazom môžem byť, nešťastná veľmi príjemným spôsobom. Dopraje mi luxus, čo moja pohodlná duša vie oceniť.

Jednoducho nemám dosť sily na radikálne kroky. A tak zatiaľ iba opatrne našľapujem, nasilu vyliečená z predstavy o svojej dokonalosti. Prekvapene zisťujem,  že nielen moje vlastné ego stojí za pozornosť.  Začínam okolo seba vidieť ľudí, ktorí ma potrebujú. Suseda potlačiť auto, kolegyňa pomôcť s novou aplikáciou, teta objednať najlepší matrac na boľavé kríže. Hlúpe maličkosti, ale pre mňa znamenajú  nový svet,  ktorý pomaly objavujem a tajne snívam, že po čase možno v ňom nájdem aj lásku o ktorej  zatiaľ vraj nič netuším.  

 

Volám sa Zuzana.

Mladosť som prežila  v osemdesiatych rokoch. Z dnešného  pohľadu  dosť absurdná doba.  Našťastie svet za železnou oponou už trochu zhrdzavel.  No  pre mňa čerstvo zaľúbenú a milovanú znamenala politika iba možnosť  získať lacný panelákový byt  s mladomanželskou pôžičkou. Vlado bola moja prvá láska odsúdená na doživotie.  Zoznámili sme sa vo fabrike kde pracovalo 99% obyvateľov nášho malého mesta. Ja usilovná účtovníčka , on perspektívny inžinier. Žili sme všetci viac menej rovnako. Práca, rodina, záhrada. Nesnívala som o exotickej dovolenke , ale o mrazničke, ktorú mi po známosti sľúbila teta z druhého kolena. 

Keď prišla revolúcia , samozrejme, že sme boli nadšení. Sloboda sa na nás valila  ako dravá rieka, ktorá každého zaskočila a prekvapila. Priniesla netušené možnosti a odniesla všetky pohodlné istoty v ktorých sme vyrastali.  Fabrika v meste, sa v priebehu pár rokov rozpadla ako po výbuchu.  No Vlado nemal strach z nových pomerov.  Hneď zavetril vôňu peňazí. Tá rýchla privatizácia bola ako obrovská  hostina zadarmo. Kto nezaváhal a dobehol medzi  prvými mohol jesť do prasknutia.

A tak sa z nás stali podnikatelia. Manžel  s úverom od kamaráta z banky odkúpil  za smiešnu sumu výrobnú halu, využil staré spoľahlivé obchodné  kontakty  a pokračoval vo výrobe. Tie podmienky boli také  skvelé, že sme boli jednoducho odsúdení na úspech. Peniaze  sa sypali zo všetkých strán. Začal  život, ako v rozprávke.  Ja, predtým večne zahádzaná strihmi z Burdy, som nakupovala šaty rovno z prestížnych módnych prehliadok. Pravidelné návštevy kozmetických salónov ma zmenili na nepoznanie. Darmo nové telo, nové vlasy, nový život. A Vlado tiež nezaostával. Pánske jazdy, jachty a poľovačky. A k tomu ako bonus luxusné  dovolenky, drahé reštaurácie a dcéry v  súkromných školách.

Po pár rokoch kamarátova firma postavila pre nás rozsiahlu vilu v najlepšej štvrti mesta. Pokora a skromnosť boli cudzie slová, ktoré nepatrili do našej žiarivej prítomnosti, plnej návštev, stretnutí, večierkov a často zbytočných osláv.  Spokojne usalašená  pri televíznom Dallase s kokteilom v ruke som mala sladký pocit, že práve tie dámy z obrazovky  sú moja krvná skupina. Na otázku čo ešte by sme mohli mať, bolo stále ťažšie hľadať odpoveď.

No Vlado ju našiel prekvapivo rýchlo.  Päťdesiatka mu klopala nielen na mozog a tak urobil  tú najbežnejšiu vec na svete, ktorá paradoxne každú ženu zaskočí. Našiel si milenku. O dvadsať rokov mladšiu a dvadsať kíl ľahšiu. Preplakala som nekonečné čierne dni.  Zúrila, nariekala. Ochotná urobiť čokoľvek len aby zostal so mnou. Dcéry už mali svoj život s otcovými peniazmi, ľahký a bezstarostný. A tak ma doma čakalo nielen prázdne hniezdo , ale i prázdna posteľ. Celé dlhé noci som blúdila opustenými izbami , ako pomýlený duch.  Nadránom  pozerala vyblednuté  fotky a snívala o starých zlatých časoch keď sme boli chudobní a spokojní.

 Neviem čo je vo veci , ale často ak človek melie z posledného  a nevládze znášať vlastné trápenie hlava sa mu záhadne  prepne akoby na iný  program. Také veľké  ťuk a veci okolo zrazu vyzerajú celkom  ináč. Otočené naopak , z druhej strany.

Aj mňa stretlo niečo podobné.  Podvečer v meste som náhodou zazrela Vlada ako pyšne vykračuje do nákupného centra so svojou novou známosťou.  Jej zjav ma ani trochu neprekvapil.  Lacná afektovaná blondínka s výstrihom po pupok  s dlhými  nohami  natlačenými  do značkových riflí. Bola presne z rodu tých slečien, o ktorej ani chvíľu nepochybujete kam patrí.  No ona, nebola až taká dôležitá.

 V šoku  som civela na môjho manžela,  stále milovaného už  vyše tridsať rokov.  Je pravda, že nikdy  nebol z rodu tých neodolateľných fešákov. Ale na druhej strane vždy pôsobil  príjemným solídnym dojmom.  Upravený, dobré vystupovanie, živý pohľad.  No teraz tu vykračoval niekto úplne iný. Smiešny chudák, ktorý pripomínal  trápneho uslintaného pudlíka.  Nešikovne schovaná plešina, divne oblečený, nasilu mladý  so stiahnutým bruchom a primitívnym pohľadom  majstra sveta. Jednoducho hrôza. Telom mi prešla hanba, ako elektrický prúd.

Neskôr som doma vytiahla najlepší koňak a  sama sebe pripila na koniec nášho manželstva. Bolo nad slnko jasné,  že ten muž o ktorého som bola ochotná  bojovať do poslednej kvapky krvi už nie je. Môj Vladko, úžasný  šikovný a pre mňa neodolateľný nenávratne zmizol v minulom čase.  

 To zvláštne  náhodné stretnutie ma dokonale vyliečilo zo zbytočného zúfalstva.  Rozvod už nebola žiadna tragédia, práve naopak, úľava. Skončil rýchlo, bez najmenšieho problému. Napodiv aj majetkové vyrovnanie prebehlo celkom v pohode.  Vladovi zostala firma s peniazmi, mne náš prepychový dom. Na súde hral pána veľkorysého, ktorý si môže dovoliť  viac, než ktokoľvek iný.  Pritom všade rozprával, že jeho Darinka má moderný  vkus a on nie je nejaký starý sentimentálny chudák. Práve naopak, chce kráčať s dobou a zariadi si iné bývanie.  Krajšie, lepšie, jednoducho úžasné!

Obrátila som list a začala žiť vlastný život. Ako vdova.  Ten nový, napodiv stále živý Vlado ma ani trochu nezaujímal. Mentálne, som s ním nemala už nič spoločné.  Klebety a zlé reči ma trápili rovnako , ako včerajšia uschnutá bábovka na stole.

 Prešlo pár rokov a ten veľký prázdny dom sa zaplnil prvými vnúčatami. Dcéry znovu zaparkovali doma, pri mame a šťastnej babke.

Lenže nielen ja, ale aj svet okolo rýchlo našiel iný smer. Zlaté a bezstarostné deväťdesiate roky keď sa dalo zbohatnúť  bez námahy  vystriedali nemilosrdné časy. Firmy sa museli obracať v náročnej konkurencii.  Obchodné vzťahy už nedržali pokope staré známosti.  Trochu neskromne pripúšťam , že s mojou pomocou by to Vlado zvládol.  Ale jeho krásna Darinka nebola partnerka do nepohody, práve naopak  mala schopnosti hotového upíra. 

Po krátkom trápení firmu predal  a vsadil karty na politiku.  No vybral si zlé stranícke tričko a prehral. Konkurencia osôb, schopných všetkého bola príliš veľká.

Nikoho neprekvapilo,  že jeho nová láska po volebnom debakli  odplávala do bezpečnejšieho finančného prístavu.  No možno bol nakoniec aj rád.  Roky nezastavíš , z päťdesiatky je na obzore šesťdesiatka a muži majú svoje smutné dni častejšie akoby chceli.

Akurát v čase keď predával  svoj rozostavený super dom ma nečakane pozval  na kávu. Vraj či môže poprosiť o malú láskavosť. Znelo to prekvapivo  skromne. A tak som súhlasila. Veď keď môžem, rada pomôžem, hoci aj tomu divne zmutovanému bývalému manželovi.  Na počudovanie  stretnutie prebehlo celkom fajn. Žiadna  katastrofa.  Viedli sme reči v budúcom čase. Kde sa chystá, čo bude robiť, kde býva. Až neskôr konečne  priznal čo ho trápi. Staršia dcéra a jej pozvanie  na domácu rodinnú oslavu.  Jednoducho  nemá odvahu  vojsť do svojho bývalého  domu bez môjho súhlasu.  Ľahostajne som mykla plecom. Nakoniec, prečo nie?  Veď otec a dedo je iba jeden.

Prišiel natešený a pokorný.  Po obede nespokojne obzeral záhradu. Je fakt že už zďaleka nepripomínala tú krásavicu, aká bola kedysi dávno, pred rokmi.  Navrhol, že by občas dobehol.    Postarať sa, ostrihať, zaštepiť. Vraj samozrejme doobeda keď som v práci, aby vraj zbytočne nevyrušoval.  Kývla som hlavou, no veď dobre. 

No a potom prišla tá nečakane teplá sobota. Vyložená na terase s dcérou a malým Peťom sme si   užívali prvé zubaté  slnko. Pred bránou zastalo jeho auto a on začal z kufra vyťahovať veselé sadenice jarných kvetov. Malý k nemu pribehol so svojím novým nákladným autom a s vážnou tvárou zahlásil:

„ Ujo záhradník, môžem vám pomôcť odvážať ?“   

Pozeral na neho  v miernom šoku. Jeho vlastný vnuk mu nečakane nastavil zrkadlo. Ukázal výsledok jeho života. Už nebol manžel, otec a dedo. Bol neznámy ujo záhradník. Tá pravda bola taká tvrdá a nemilosrdná, že začal plakať. Slzy mu ticho stekali po tvári a my dve sme radšej  zahanbene pozerali do zeme.

 A mne zrazu prišlo strašne ľúto za tými rokmi čo sme neprežili spolu, ako rodina.  Celý ten dlhý čas, navždy stratený v piesku dní. Dcéra rýchlo zavolala malého späť a začala habkať nejaké hlúposti o zasadených hruškách. On vďačný , že sa má čoho chytiť utekal pre náradie.

 Teraz je s nami čoraz častejšie. Pomáha, skočí kde a kedy treba. Občas aj prespí v hosťovskej.  Nenápadne a vďačne sa ohrieva pod tým príjemným  dáždnikom čo sa volá rodina. Neznamená vždy lásku. Lebo sú aj iné veci, možno menej nápadné, menej ospevované. Pochopenie, znášanlivosť. Tie nás držia pokope v tých malých  svorkách , ktoré odolajú  ťažkým časom.  

Dobre viem, že hoci lásku k nemu už nikdy v sebe nenájdem, kúsok ľudského tepla zo seba občas vydolujem.  On je neskonale  vďačný  za každý úsmev. Miesto ľahostajnosti cítim k nemu súcit. Obyčajný, ľudský. Čo bude ďalej neviem. No začínam chápať , že ako roky pribúdajú  každý človek , ktorý je ochotný vám uvariť  čaj sa počíta.          

 

 

 

 

 

   

 

       

 

  ,