DOMOV

Konečne! Ťažko zmorená dopadnem na jedinú voľnú stoličku. Otvorím termosku s kávou  a spokojne obzerám veľké čierne vrecia plné  bordelu,  ktorý  som celý deň  upratovala.  

Toto bude môj domov. Hovorím sama pre seba, hlasne a zreteľne do prázdnych stien. Slová vytlačené v tichu pripomínajú rozsudok v súdnej sieni.  Niečo na spôsob : Porota rozhodla, obžalovaný je nevinný!  A všetci s úľavou vydýchnu. Presne tak, ako ja pred mesiacom.

 Miloš, moja  láska mi vtedy s vážnou tvárou oznámil:

 „ Evička musím ti niečo povedať.“

To oslovenie neveštilo nič dobré. Je profesionálny vojak a používal ho iba v stave „najvyššej pohotovosti.“  Obvykle som totiž  iba jeho frajerka. Bez názvu.  Ťahali sme spolu siedmy, vraj kritický rok. Zatiaľ bol ako každý iný. Taký ten občas dobre, občas zle namiešaný kokteil lásky, sexu a zvyku.

 Vytiahol cigaretu  a pokračoval:

 „ Kúpil som pre nás dom.“

Hovoril rovnakým tónom, ako po nákupe v Jednote:

  „ Kúpil som dve kilá krkovice a kartón piva.“

Lenže mne obrátil svet naruby! Zrazu som  pozerala na celkom  iného chlapa. Hoci,  mal tú istú vyšportovanú postavu a rovnaký pohľad hnedých,  niekedy hnusne pichľavých očí.

 Stačila tá krátka veta a môj muž prítomnosti v sekunde zmutoval na muža budúcnosti. Mojej budúcnosti.

Myslím , že hneď vycítil zmenu statusu. Sedel dôležito a vzpriamene.

„ Zajtra poobede tam zbehneme.“

A tak sme zbehli. Na konci dediny, pánu bohu za chrbtom stál ten typický štvorec so šikmou strechou postavený hádam pred päťdesiatimi rokmi. Neobývaný a hrozne smutný.

„Čo TO stálo?“

 Moja nemiestna otázka vytŕčala rovnako,  ako tá rozbitá bránička v burine.

 „ Neboj, fakt dobrá cena. Mal som nejaké úspory.“

 A takto začala naša stavebná odysea.

 Uchlipnem z hrnčeka  a pomaly prehltnem spomienku. Od toho pamätného dňa  upratujem , zametám,  a umývam a  umývam. Nekonečné hodiny.

 Unavená  sedím uprostred jedinej veľkej izby, ktorá podľa nábytku slúžila na všetko. Skrinka s kuchynským riadom a s obrovskými bielymi, neuveriteľne ťažkými taniermi,  kachle s rozbitým komínom, rozheganý stôl, posteľ a skriňa, ktorá pri každom otvorení vydáva strašidelné zvuky.  Na ľavej strane sú akoby omylom prilepené dve malé kutice. Presne také izbičky pre slúžky zo starých románov.  Fakt veselá predstava! Tu v Hlbokom a slúžka!  Náhle ma pichne pri srdci. Čo keď práve JA som tá prvá a zároveň posledná  široko ďaleko ?!

Vonku už sadajú dlhé tiene. Nahádžem ešte do kufra auta všetky zbytočnosti a pomaly vycúvam na cestu. 

-------------------

Zaparkujem pred našim  starým činžiakom. Ja tridsaťročná, s tou trápnou nálepkou dobrého a pekného dievčaťa, odsúdeného na nudný život s hanblivým úsmevom. Veď čo už by som chcela?!

Bývam stále s mamou. Brat je preč a otca nepočítam. Je spolu s nami v malom trojizbovom byte na piatom poschodí , ale tak nejako iba JE. O skrini a chladničke tiež nehovoríte, že s vami býva. No nie?!

„ Tak ako?! “

 Mama stojí vo dverách a s pohľadom šťastného psíka beží do kuchyne zaliať čaj. Odkedy má chytený žlčník pije všelijaké bylinky.  Vyloží na stôl hrnčeky, nakrája koláč. Každodenný rituál  vítania príchodu z toho zlého sveta za dverami môže začať.  

 Občas nemám náladu odpovedať,  počúvať... Ale pocit, že niekomu stojíte za slovko dve, je moc fajn. Aj keď je to vlastná matka.

Začneme  spolu ohovárať celý deň, ktorý je pomaly za nami. Koho sme stretli, kto čo povedal a nepovedal.... Taký babský folklór.

„ A Miloš ako ?“   

Usilovne mieša dávno rozpustený med v pohári . A dúfa. Viem totiž úplne presne čo chce každý deň počuť už dlhých sedem rokov. Že bude babka a môže chystať svadbu.  A ja už dlhých sedem rokov len myknem plecom a niečo zahundrem.

„ Dobre, v pohode.“

  Našťastie tatko začne frflať nad večerou a naša debata končí.

-----------------------

 Skoro ráno drnčí budík. Hrôza ! V sobotu. V bežný deň, nemám problém vstať, ale víkend ?! Zúrivo pchám hlavu pod vankúš a sama sebe nadávam. Miloš  totiž, ráno na siedmu  objednal obhliadky všelijakých majstrov v chalupe. Samozrejme,  on chudák nemôže , lebo....  Znechutene vzdychnem. Už ani neviem , aké kaleráby mi tlačí do hlavy.  Nečakané cvičenie, pohotovosť , služby bez výstrahy. Samé dôležité akcie, čo zachránia svet. No vďaka nim, práve JA musím byť VŽDY pripravená! Ísť, skočiť, urobiť.

V  kuchyni do seba tlačím suchý rožok  s čajom a pritom snívam o smažených vajíčkach na chrumkavej slaninke a vypečených hriankach s malinovým džemom na krásnom porceláne. Tak mi treba. To mám z tých romantických filmov. Veď v skutočnosti som také raňajky nikdy a nikde nevidela!

 Ešte rýchlo v mobile prebehnem dnešný veselý program.  Pekne porade. Najprv inštalatér, potom obkladač, podlahy... Preboha veď tam budem kysnúť celý deň ! Rýchlo hodím do tašky fľašu vody a obschnuté pagáče zo stola. Hurá, víkend začína!

Našťastie deň beží oveľa  rýchlejšie, než som čakala. Odovzdane a bez zbytočných poznámok  počúvam všetky tie reči o tom, kde čo položíme, vybúrame, vyfrézujeme, a tak ďalej... Zvláštne, každý majster príde sám a pritom vždy používa množné číslo.  V tom MY je akoby povinná spoluúčasť. Niečo na spôsob havarijnej poistky.  Okolo šiestej cedím poslednú teplú minerálku a balím. Všetko mám zapísané, spočítané. Hlásenie veliteľovi je  pripravené.

-----------

V noci dobehne Miloš.  Krásne ma  pomiluje a ja zaspím plná jeho vône. Sladká odmena. Vraj náhodou, mohol odísť zo služby. Lebo on zásadne  nevie, kde a kedy bude a ja nikdy neviem kde a kedy príde.  A tak hráme spolu našu supertajnú hru na tajného milenca. Je nám spolu krásne a tajne.

-------------------

 Keď ráno zavolá, naivne čakám romantickú správu o tom aká som úžasná a sexy.

No realita všedného dňa je krutá .

„Zlato, zabudol som ti povedať, dnes o desiatej príde elektrikár. Dobehni na chvíľu .“

„ To nestačila , tá sobota?!“  

 Kričím zúfala do telefónu.

„ Ale  toto je nečakaná známosť , fakt výhodná.“

Už nestihnem protestovať. Vypnutý príjem. Miloš  telefonuje zásadne  jednosmerne :  Povie čo chce  a odpoveď nepotrebuje.

 A tak cestou do roboty tuho premýšľam , ako nenápadne z nej vypadnem. Robím v účtovníckej firme kde môj šéf často spieva o modernom prístupe, flexibilite atď....   Samozrejme hlavne  vtedy keď nestíhame a doma po nociach dorábame uzávierky.  Ak však potrebujeme  náhodou odísť, hneď má  plno rečí o disciplíne a poriadku.

Radšej poprosím  Eriku, naše firemné slniečko, ona vždy  niečo vymyslí.

„ O desiatej musím vypadnúť, aspoň na hodinku.“

 Vychrlím na ňu, hneď medzi dverami.

 „ Jasné. Pošlem ťa, pre faktúry , za Slivkom.  Tomu určite nezavolá. Včera mu vynadal.“

Hovorí  nadšene a leje do seba prvú sladkú kolu. Vypije ich za deň hádam desať. Možno preto je stále vysmiata a vyzerá  presne ako tie opálené krásavice s orosenými fľaškami z reklamných plagátov.  Keď otvára ďalšiu nenápadne prehodí:

„ A to zase ideš na tú vašu chalupu?“

„ Hej, musím. Príde elektrikár.“ 

Klepem odpoveď medzi číslami.

„ A počkaj,  to ho vôbec netrápi, či vlastne môžeš?!“

„ No vieš, on tak skôr oznamuje. Proste vojak. Rozkaz a hotovo!“ 

Vzdychnem , akože humor...

„  Neboj to bude dobré. Určite! Aspoň máš poriadneho chlapa . No nie?“

Žmurkne veselo a svet je zas trochu lepšie miesto.  

-------------------------

Nápad so Slivkom vyšiel a ja dofučím pár minút po desiatej. Pri zamknutej bráne nervózne prešľapuje dlhý chlapík. Má aspoň dva metre. Predstava, že je natiahnutý na streche ma normálne rozosmeje. Moja prítomnosť ho príliš neteší:

„ Prepáčte, ale chcel by som s majiteľom. Viete kto platí, ten velí.“

Prekvapená, hlúpo kývnem.

„ Jasné, ale on teraz nemôže, viete ja som...“

Začnem koktať a hrabať topánkou do zeme, ako nejaká hanblivá sliepka. Pre istotu vytiahnem kľúče , že akože  ten kurín je môj.

Vojde do vnútra, otvorí  blok a ten vtipný svietiaci meter. Pípa a píše. Nemá žiadne nepochopiteľné otázky, nič nehovorí, ani to obligátne MY. Nakoniec kývne na pozdrav a zahlási:

„ No roboty, ako na kostole.“

 Nasucho prehltnem trápny rozhovor a utekám naspäť do práce.

------------

 Dnes je super jarné počasie. Sedím pri vypílených kríkoch  a počúvam nášho dlhého elektrikára. Nakoniec sa z neho vykľul majster desiatich remesiel, ktorý nám urobí všetko. Muruje, naťahuje potrubia a káble, obkladá a ešte milión hlúpostí k tomu. No a ja som  vraj stavebný dozor! Cha, cha., cha...  Keď Miloš zapotil túto čarovnú vetu spadla mi sánka.

„To snáď nemyslíš  vážne?! Ja?!“

Koktala som zúfalo.  

Hneď mi začal serióznym hlasom vysvetľovať, že ak tam nebudem sedieť, pri  našom dlhom Jankovi,  okná vypadnú, dvere nezavrieme a z podlahy bude sánkarská dráha. 

Tak tu teraz trápne čučím a neviem čo so sebou. Radšej rýchlo zbehnem do obchodu pre nejaké jedlo.

„ Poďte aspoň na kávu a... na niečo.“ / žiadny originálny názov žemle som nevymyslela /

Milo prekvapený , ticho kývne.  V ústach má klince , na hlave neposlušné štetinky. Vyzerá, ako dobre naladený ježko z rozprávky.

Vďačne mliaska a nenápadne prežuje zoznámenie :

„ Ináč ja som Jano.“

„ Presne také meno som ti dala. Dlhý Janko z rozprávky.“

Preboha, čo to meliem! V duchu už vidím jeho urazený ksicht. Ale on napodiv  úplne žiari:

„ Jej, to je pekné, to by som chcel.  A ty by si mohla byť  princezná.“

 „ Ja tak akurát popoluška, ale bez tých orieškov, vieš.“

„ To nevadí. “

 Povie trochu smutne, s hanblivým úsmevom.

Mlčky súhlasím. Viem celkom iste, že sme z rovnakého kmeňa. Tých, „ bez orieškových .“

-----------------

Prešli tri mesiace . V dome splachuje záchod, máme studňu, nové okná, strechu, prerobenú elektrinu.  V robote vytešená do biela oznamujem Stele zásadnú zmenu v mojom živote. Už nemusím nosiť termosku s kávou a  cikať do kríkov!

„ No fajn Evka, ale čo ten tvoj hrdina, on žiadnu zásadnú zmenu v živote nechystá ? “

Nervózne čarbem po papieri. Stela totiž Miloša moc nemusí. Aj tá prezývka hrdina je poriadne štipľavá. 

„ Ale prosím ťa, veď je nám spolu dobre a teraz....  Veď vidíš koľko starostí je s tým domom.“

 „ Tak on má starosti?!  Ale nehovor !“

Zúrivo začnem ťukať do počítača. Naozaj nepotrebujem počúvať , že som naivná krava, ktorú každý len využije!

Aj tak nechápem to večne ospevované ženské priateľstvo. Hlúpe usmievavé kávičky a životné pravdy pri ťahanej štrúdle.  Múdre rady pre všetky naokolo  a vlastné katastrofy servírované v ružovom obale. Presne, ako naša zlatá Stela!  Doma obskakuje lenivého neschopného hajzla a mne  bude robiť prednášky!

--------------------------

Dnes  znovu vegetujem pri našom „ zázračnom Jankovi.“ Lebo on je fakt z rozprávky . Robí dobre a lacno. Neuveriteľná kombinácia.  Dokonca aj  Miloš  pri nečakanej obhliadke, uznal, že je naozaj skvelý. A to už niečo znamená. Jeho pochvaly sú ako 29 február, raz za štyri roky.

Teraz muruje priečky a ja dúfam, že príliš nezavadziam.  Sem –tam niečo podám, podložím....

„ Evka , som rád, že si tu.  Hneď je veselšie.“

Vraciam mu úsmev a vyťahujem koláče. Tvarohové s kopou hrozienok. Také milujem. On tiež. Sedíme a nadšene prežúvame.

„ Myslím, že do leta môžete spokojne bývať. Ešte treba vymeniť ten bočný krov a je hotovo.“

Ukazuje na rozobratú strechu.

„ Hm, to by bolo super. “ 

Varím čaj a začnem snívať. O tých obyčajných veciach. Mužské košele v práčke, voňavá polievka v kuchyni, vyžehlený obrus, veľké tenisky pri dverách a kopa riadu v drese. Jednoducho spoločný domov! Ešte chvíľu a začnem normálne smokliť.  Áno presne po tom, ako hovorila moja babka, mi duša  piští.

„ Evka nebuď smutná, raz to príde. Fakt!“

Nasilu a vďačne  prikývnem.

-----------------------

  Janko naplánoval koniec rekonštrukcie úplne presne. Tie základné veci sú hotové a tak nadšene behám po obchodoch a dávam na hromadu tisíc drobností , ktoré dokopy tvoria tzv. domácnosť. Od sitka na čaj až po periny. Mama mlčky prekračuje škatule s ustarosteným výrazom:

„ Evička, len aby  to bolo k niečomu dobré, veď vieš....“  

„ Jasné mama, viem..“  Zavrčím zlú odpoveď.

No keď večer sama pozerám do tmy,  už taká frajerka nie som. Možno žiadny  domov nebude. Veď ak náhodou, prišla reč na spoločný život, môj milý vždy iba ľahostajne  mávol rukou :

„ Stačí že sme. No nie?“  Hotový budhista!

--------------------------

V robote ma víta hromada dokladov na stole. Uf! Čisté zúfalstvo! Niektorí naši zákazníci veria,  že som nejaký kúzelník, čo urobí ťuk a ten ich bordel môžem poslať bez chybičky rovno na daňový úrad !

Triedim čo sa dá, keď ma Erika kopne pod stolom.

„ Evka, pozri  Miloš!“

A naozaj, stojí vo dverách. Svalnatý, elegantný v obtiahnutých rifliach a koženej bunde. Hotový James Bond po slovensky. Baby z kancelárie snaživo hľadajú ľahostajné úsmevy , ale moc im to nejde. Proste závidia!  A ja hrdo kráčam k svojmu chlapovi, ktorý je ten najkrajší, najlepší....  Taká malá minúta slávy v priamom prenose. Súkromný červený koberec. Dostanem pusu a lákavú otázku:

„Mám  teraz voľno.  Nezájdeme na chalupu?“

Zmätená pozerám na hodinky:

„  No ja neviem....“ 

  Odpovie  s bezstarostným úsmevom :

„ Neboj,  ten váš kokos už dostal echo. Nemal námietky.“

No jasné,  môj šéf je pre neho smiešny chudák , ktorého bez problému spracuje.  A tak nadšená vypadnem.

--------------

Stačí desať minút v aute a už sedíme spolu v upratanej prednej izbe. Prekvapene obzerá poťahy, hrnčeky, koberčeky. Všetko čo som tu nanosila  za posledný týždeň. Ešte pochváli vankúšiky a pridá nečakaný bonus. Krásne milovanie v nových  slniečkových perinách.

Po TOM sedíme na terase a spokojne žmúrime do neba. Rozložím chlieb a všetky tie klobásky a slaninky, ktoré tak miluje na veľký tanier.  My dvaja sme konečne niekde doma.  

 Pohladí ma po vlasoch a pyšne  rozhodí rukami :

„  Čo povieš, nebol to zlý nápad ?  Myslím, že by sme snáď  mohli, tak nejako spolu.“

Nečakane stíchne uprostred vety. Zaskočená na sucho prehltnem. Tá pomlčka  je nekonečná!

Po chvíli netrpezlivo pozrie na hodinky:

„ Vieš čo, bude lepšie, ak zajtra zájdeme niekam na večeru. Všetko  v pokoji preberieme. V Metropole majú výborné bifteky. “ 

Rozpustená od radosti prikývnem. Tak predsa! Cestou domov mi v hlave poskakuje tá neuveriteľná krásna veta:

„Snáď by sme mohli, tak nejako spolu.“

----------------------------------

Ráno je z edície „ tých  rozprávkových“. Slnko píše modrú  pozvánku rovno do raja.  Už nezaspím. Ležím tichučko vo vlastnej detskej izbe. Na poličkách mám v škatuliach  schované hračky a maľované knižky.  Ja, stará tridsaťročná baba,  zakutraná v srdiečkovom paplóne. Bol to vysnený darček na šestnáste narodeniny. No čo, trošku som zamrzla v čase. Taká nepodarená šípová Ruženka.

Pomaly vy cupitám do kuchyne a opatrne zalejem kávu. S horúcim hrnčekom znovu zaleziem do postele. Mám more času. Kedysi na modlenie, dnes na snívanie.  O tej jedinej vete :

 „Snáď by sme mohli, tak nejako spolu.“

Úplne ma omámi. Privriem oči a zhlboka dýcham.

Otvorím skriňu, ešte stále zvnútra polepenú princeznami. Čo keď práve dnes príde ten princ, pobozká ma a odvedie do svojho zámku?!  Bože môj, som to ja ale romantická krava!

 Radšej vytiahnem zásuvku a začnem preberať oblečenie. Automaticky siahnem  po klasike.  Rifle, košeľa, sako.  

Pozriem do zrkadla. Vidím  nudnú slečnu z učtárne. Preboha nie!  Veď dnes je deň výnimočný! Rýchlo obliekam šaty. Vypasované s pekným  výstrihom.   K tomu lodičky.  Vlasy vypnem dohora a na krk zapnem  veselý náhrdelník. Ten rozdiel je neuveriteľný.  Musím priznať. Fakt vyzerám dobre, moc dobre.

 Spokojne dopijem kávu a idem do kuchyne. Mama zametá dlážku. Ráno! Hneď vie, čo mi beží hlavou.

„ No vieš včera som nestihla.“ 

Hovorí  pokorne, akoby smeti pod stolom boli jej dedičný hriech.

„ Urobím ti čaj, chceš. Mám ešte čas.“

Vďačne prikývne.  Podávam jej horúci hrnček a hnedý cukor. Rýchlo protestuje:

„ Nie , nie ten je drahý.“   

„ Preboha, mami veď ti chutnal, je to len  pár eur.“

„ No tak dobre.“

Láskavo prikývne  so šťastným úsmevom.  Bože môj, ona je tak vďačná za každú maličkosť, až mi to trhá srdce.

Sedíme spolu za malým bielym stolom a lyžičkami miešame tichú radosť medzi nami.

„ A čo si taká vyparádená ?“   Prekvapene  obzerá môj nový model.

„  Idem poobede von, na večeru. Miloš ma pozval. “

„ Hm, ale do práce ...?!  Vieš, takto vytŕčať, to nikdy nerobí dobrotu. Ľudia sú zlí, závidia.“

Vzdychnem. Dobre viem, že ten pohár, čo má celý život pred sebou bude vždy dopoly prázdny, nikdy nie dopoly plný. Rezignovane  hodím lodičky do tašky, vytiahnem  balerínky , rozpustím vlasy a výstrih zakryjem nenápadnou šatkou. Kompromisy, môj chlieb každodenný  mám znovu na tanieri.

------------------------

Hodiny bežia neuveriteľne pomaly. Poobede už chytám osýpky. Miloš nepípa, ani nepíše. To je dobre, žiadna zmena plánu zatiaľ nehrozí. Lebo on je spoľahlivý , ako latrína na dvore.  To čudesné prirovnanie vymyslel jeho najlepší kamarát, keď  nám robil dohadzovača ,vtedy dávno pred siedmimi rokmi.

Pred štvrtou Erika nenápadne prehodí:

„ Evička,  utekaj za tým tvojím chlapom. Ja to tu nejako zrovnám. Neboj. A nezabudni , si najkrajšia z najkrajších!“

Zdvihne palec a ja ju hrozne milujem !  Hodím ešte vďačný pohľad a rýchlo zmiznem. Dnešné rande zapíšem do večnej knihy spomienok s tým sladkým nápisom:

„ A vtedy sa TO stalo.“

------------------

Pomaly vchádzam do reštaurácie. V miestnych pomeroch dosť drahý podnik, ale Miloš sem chodí veľmi rád. Výborná kuchyňa , dobrá obsluha. Už má čaká vzadu , pri našom stole. Telom mi prejde nečakané teplo. Nie, nie som nejaká nadržaná koza. Len vychutnávam sladký pocit , že ten fešák na ktorého gúľa očami sexy blondínka od vedľajšieho stola je môj chlap. Otočí hlavu a privíta ma veselými očami :

„ No teda, ty si kočka ! Objednal som tie dobré bifteky.“ 

  Jasné, môj mäsožravec považuje za jedlo iba ten kus krvavej hmoty .

Čašníčka donesie fľašku červeného.  Je voňavé a silné. Vždy mi chutilo viac biele, ale za tie spoločné  roky som zmenila zvyky.  

Po chvíli obradne zdvihne pohár.  „ Na teba a na náš dom.“

Nesmelo chlipnem , ešte stále sladko zamotaná v snoch dnešného rána.  

On nervózne žmolí obrus a doluje slová :

„  No vieš, ide o ten náš dom... Snáď by sme mohli, tak nejako spolu. Keď už ho máme. “

 Chcem mu pomôcť.  V ústach rozpúšťam nesmelé slová :

„ Tak trochu spolu bývať ?“

 Nežne ma pohladí.

 „ Evička, maj rozum . Čo by si tam sama robila ?“

Zdesene protestujem:

„ Prečo preboha, sama! ?“

  Nahodí sebavedomý úsmev:

„ No milá moja,  na svete sú aj iné veci. Musím byť na posádke. Mám ambície, chcem niečo dokázať....“

  Rýchlo vypijem plný pohár aby som spláchla slzy v hrdle.  

Po chvíli, znovu opakuje tú istú vetu :

„ Vieš , snáď by sme mohli, tak nejako spolu.  Myslím finančne...  Tie opravy boli hrozne drahé.  Čo keby si aj ty, trochu prispela ?“

Lapám po dychu a on ďalej zatĺka slová, ako klince rovno do srdca.

„ Stačilo by tak päť tisíc.  Pre začiatok.“

Rozleje  ďalšie víno s povzbudivým úsmevom. 

 „ No vieš, ja neviem, ja si to ešte asi rozmyslím.  A vôbec, niečo mám. Prepáč už musím....“

Zmätená utekám preč s jedinou myšlienkou.

 „ Preboha, nerev, preboha nie pred ním !“

----------------------

Ďalšie dni prežijem tak nejako v podvedomí. Nevedome. Miloš iba poslal správu, vraj mám čas, bude pár týždňov mimo. Úsmevné. Na čo asi tak mám čas ?!  Pripraviť jeho vraždu, alebo zohnať  päť tisíc ?!

 Mama chodí okolo mňa po špičkách. Nie je zvedavá.  Dobre vie, že zlé veci prichádzajú aj bez jej otázok.

V kancelárii našťastie nik nekomentuje moje červené oči. Len Erika stále nosí zákusky. Vraj sladké pomáha. Aj dnes vyloží na stôl obrovské veterníky.  Vylizujem karamel a pomaly súkam slová :

„ Vieš, ja mu tie peniaze asi dám, veď čo ...  Mám nejaké od babky. Za role. Aj tak neviem čo s nimi , dovolenky vždy zaplatí  ... „

 Hovorím viac menej pre seba. Erika mlčí. Jej večný úsmev je zrazu preč.

„ Evka ja som nechcela,  fakt nie... Poď !“

 Bez vysvetlenia ma ťahá k autu. S úžasom pozerám, že mierime k nášmu domu.  A  potom to príde. Ten okamih , ktorý zapíšem do knihy spomienok s nadpisom : A vtedy sa TO stalo.

Na našej terase leží pekné mladé dievča. Spokojne vegetuje  v novom hojdacom kresle pre dvoch. Bolo dosť drahé , kupovala som ho v zľave, ušila pekný poťah a vyrobila dva vankúše. Jeden žltý s modrými kvietkami pre mňa a pre Miloša modrý so žltými kvietkami.  Leží rozvalená na obidvoch a mne trhá srdce . Akoby tie vankúše boli celý môj svet , ktorý má bez dovolenia pod zadkom!

Erika zatrasie bráničkou a ONA lenivo otočí hlavou.

„ Koho hľadáte ?! Miloš príde až večer.“

Spokojne pritom obzerá svoje dlhé krásne nohy.

 Rýchlo utekám do auta.  Dlho sedíme spolu v smutnom tichu. To čo je v živote naozaj dôležité nepotrebuje  žiadne slová.

--------------------------

 Po prerevanej a zúfalej noci  konečne  naberiem odvahu:   

„ Erika, ty si vedela?.... Celý čas? “

„ Ale kdeže, samozrejme že nie.  Sprostá náhoda, to je celé. Minulý víkend sme na záhrade grilovali. Poznáš Petra, pozval polku dediny.  Veľa ľudí, veľa rečí...   A krásna neznáma slečna začala pripitá bľabotať.... Vraj zbalila super chlapa, profesionálneho vojaka. Má peknú víkendovú chalupu a nádherné telo.

  Tak som nenápadne  hodila reč a už to išlo... Prisahám, keby si nezačala o tých peniazoch, nechám to plávať, že čas vyrieši, ale takto ...

  Nečakane stíchne, do ruky mi strčí veľkú  čokoládu. Vie, že podrobnosti nestrávim. 

------------------

Cez víkend som tajne  odfotila  na mobil krásnu blondínku z našej záhrady a jej obrázok posielala ako odpoveď na všetky Milošove telefóny.  Neskôr prestal písať, volať. Sedem spoločných rokov strávil a bez problémov vypľul za necelé dva týždne.

 Potom prišla Erika s tým šialeným nápadom.  Muž ju stále nahovára , aby začala podnikať.  Podľa neho je  najlepšia účtovníčka na svete. Sama by to vraj nedala, ale so mnou nemá strach.  No a teraz je ten správny čas!  Žiadna terapia láskou, ako v tých hlúpych amerických  filmoch , ale tvrdou  prácou milá moja, pekne po slovensky.

 Jednoduchá ponuka na liečenie, no nekúp to !  Veru niekedy robím od vidím až do nevidím! Ale firma šliape a my sme spokojné.  A ešte bonus navyše. Konečne mám vlastný DOMOV. Maličký bytík , útulný s kopou vankúšikov.  Zaborená v nich večer pijem zásadne  biele vínko a snívam:

Mužské košele v práčke, voňavá polievka v kuchyni, vyžehlený obrus, veľké tenisky pri dverách a kopa riadu v drese.

Pritom myslím na dlhého Janka a jeho pamätnú vetu :

 „ Evka nebuď smutná, raz to príde. Fakt!“

A potom zaspím lepšie, než  pravá šípová Ruženka.

„ Raz TO príde. Fakt !“