Je opršané, škaredé jesenné poludnie. Vietor neúprosne pohadzuje plastové fľaše z lacného vína a po chodníku rozlieva tmavé mapy blata a vody. Môj pomaly sedemnásťročný manžel ma pozval na dobrú večeru. Máme výročie zoznámenia a on nikdy nezabudne. Som predsa poriadne zaevidovaná v príslušnej prevádzkovej tabuľke. Spolu s výmenou pneumatík a od červením nášho psa. Sedí oproti mne a sústredene pitve morčacie rezne s avokádom. Precízne oddeľuje všetky blanky, ako nejaký molekulárny kuchár. A mňa ten pohľad neskutočne vytáča. Ďobem do karamelu v pohári a rozmýšľam prečo spočiatku milé a rozkošné zvyky našich lások, rokmi záhadne preplávajú do kategórie : „neznesiteľné.“ Dušan trochu zahanbene odloží tanier. Cíti môj odpor, ale pre istotu radšej taktne mlčí. Dobre vie, že zbytočné komentáre nemusím. Pozerá na hodinky: „Objednám kávu ?“ Ledva stihnem pokrútiť hlavou...