NESMELÝ ZAJKO

Zamotaná vo veľkom kresle pozerám na vyfintenú  Barbinku- hlásateľku. Klipká svojimi kilovými mihalnicami a oznamuje ďalšie katastrofy. Ja ľahostajne, medzi orieškami a červeným vínom, pomaly trávim vlastnú, domácu hrôzu. Žiadne násilie, ani vražedné vášne ma netrápia, len šedá hnusná nuda  „ v päťdesiatich odtieňoch“, rozlezená do všetkých kútov.

Tomáš, môj skoro večný manžel, listuje  v múdrych knihách. Miluje návody, príručky, encyklopédie. Vyzerá nenormálne spokojne, ako taký dobrý maco, nalepený na mede. 

 Dotieravé  myšlienky mi skáču v hlave. Preboha, ešte je len piatok večer a ja už chytám vyrážky z voľného víkendu. O čo lepšie je v robote!

 Mám vlastný biznis, ktorý  ma neskutočne baví. Veľkosklad s papierom každého druhu. Dokopy pätnásť zamestnancov. Funguje, ako dobre namazaný  strojček na peniažky. Podvedome sa usmejem. Už len  predstava pracovného pondelka  mi hneď zlepší náladu.

„ Evi, idem robiť čaj, nechceš aj ty?“.

Tomáš pomaly vstáva, pritom opatrne odkladá  svoje poznámky, porozkladané na nekonečnom množstve papierikov, rôznych farieb a veľkostí.

„ Ja mám víno..“ Odseknem a ťukám do fľaše.

„ Jaj, prepáč, samozrejme...“

 Skočí ku stolíku a ochotne dolieva prázdny pohár.

Po chvíli pricupitá s jeho smradľavými bylinkami. Radšej rýchlo  dopijem a idem do postele.

------------------

Sobota je neskutočne dlhá. Našťastie ma Vierka, moja večná priateľka vytiahne na obed. Jej reštaurácia v centre mesta robí najlepšie bravčové rezne na svete.

 Ale my dve, nemáme nárok. Odhodlane pcháme do seba  nejaké zelené čosi. Super zdravé.  Pritom ohovárame známych, nadávame na úradníkov a znovu a znovu zisťujeme, aké sme úžasné.

Po hodinke ma trochu zaskočí nečakanou prosbou.

„ Evi, nedobehla by si v pondelok? Iba na chvíľu.  Potrebujem nového prevádzkara a agentúra mi poslala zopár typov na pohovor. Ty máš skvelý nos na ľudí,  pomôžeš mi vybrať ?“

„Hm, prečo nie?  Ja by som tiež brala, nejakého schopného manažéra. Možno tam príde, niekto použiteľný. “

 Rozmýšľam nahlas. Viera vystrašene oponuje:   

„ No počkaj, ty vyňucháš nejakého biznis –génia a ja zostanem na sucho!“

 So smiechom odsuniem zelený tanier a objednám  koňaky. Na úspešný pondelok!

zdroj: pixabay.com

 A ten prišiel  v nečakane rýchlom tempe. Ráno ma privítali  popletené objednávky, reklamácie, a kontrola bezpečnosti práce. Fakt skvelý kokteil na štart nového týždňa! 

 V tom zhone som úplne zabudla na Vierku. O jedenástej pípla zúfalá správička: 

  „ Evi, prosím  prosíííím...“

Odovzdane vzdychnem a utekám kádrovať.

 Pozorne počúvam mladých mužov a pritom zamyslene hryziem do ceruzky. Žiaľbohu zobrať do roboty tých najlepších je často dosť riskantná voľba. Buď veľmi rýchlo  zistia kde je sever  a utečú za vlastným biznisom, alebo  ťa okradnú. Najlepšia voľba je aspoň trochu lepší priemer, podľa možností bez zbytočných ambícií.

Nakoniec vyberiem dvoch. Vierke posuniem papierik s menami:

„ Rozhodni sama, ktorý ti viac  sadne. A nerieš prečo. “

 Vďačne prikyvuje  a ja neisto presúvam nohy zo štýlového kresla, ktoré je dobré na tisíc vecí, len nie na sedenie.

„ Ak dovolíte, pomôžem vám.“

 S úžasom  prikývnem a pozerám na nevídaný prírodný úkaz. Mladý, galantný muž. Martin Havlas. Jeden z tých nebezpečne dobrých a preto  neúspešných.

------------------------

Prejde necelý  mesiac a ja musím utekať do poisťovne, kvôli novým zmluvám. Po kancelárii pobehuje , mne veľmi povedomý, fešák.

 Rýchlo  zachytí môj zvedavý pohľad a sucho oznámi :

 „ Bol som na konkurze v Bibe.“

„ Takže Vám to vyšlo niekde inde.“

Hovorím viac menej pre seba.

 S úsmevom prikývne a ďalej disciplinovane kmitá okolo svojho šéfa.

 Pokiaľ všetko spočítame a podpíšeme, prejde celá večnosť. Je skoro šesť, keď zmorená kráčam  na parkovisko. Klesnem do sedadla a otočím kľúčom. Úplne zbytočne. Nič, ani ťuk.

Pokazené auto je pre mňa hotová prírodná katastrofa. Neznášam servisy a všetkých tých chlapov okolo s ich debilnými otázkami!  Mám pocit , že rozprávajú po čínsky a ešte sú urazení, že im nerozumiem! 

Mužovi radšej nevolám, on slovíčko IHNEĎ, dávno vymazal zo slovníka. Nervózne ťukám do mobilu stále obsadený taxík a pritom prešľapujem netrpezlivý chodníček tam a späť.

Za chrbtom počujem zabrzdiť auto. Prekvapene pozriem na  elegantného mladíka. Žiadne rifle a tričko, ako handra na schody. Košeľa, vyleštené topánky, milý  úsmev. Pán  Martin Havlas, osobne.

 Bez váhania vystúpi, galantne podrží dvere :

 „ Myslím, že potrebujete odvoz.“ 

Trochu pomýlená pletiem slová :

„ Jej, ďakujem,  ste milý... Prepáčte, som Eva.“

 Rýchlo nasadnem s trochu  sileným úsmevom. 

„ Martin.“

Odpovedá s miernym úklonom , bez najmenšej snahy o ľahkú debatu.

A tak ho nasmerujem k našej vilke. Nie je to ďaleko. Keď zastaneme, uznanlivo hvizdne.

Otrávene pozerám do rozsvietených okien. Viem úplne presne, čo ma tam čaká. Nekonečná repríza seriálu s názvom „ Manželstvo po dvadsiatich rokoch.“

 Martin chvíľu pozoruje môj kyslý úsmev.

 „ A čo takto koňak v Bebe, na dobrú noc?“

Automaticky prikývnem. Akože fajn, možno v budúcom storočí.

Preboha, on TO myslí naozaj!  Rýchlo otočí volantom a ja nestihnem protestovať. Darmo, stále  existujú muži, ktorí medzi slovom a činom nemajú voľnú sobotu.

-------------------------

Prejde pár minút a sedím  pri bare vedľa mladého pekného chlapa. Rýchlo obrátim do seba koňak, v nádeji, že precitnem do inej reality. Omyl. Stále som tu a teraz.

Našťastie  on moje trápne rozpaky so šarmom prehliada. Je neskutočne milý a pozorný. Iba trpezlivo prikyvuje a podá mi ďalší prípitok :

 „ Tak na peknú noc.“ 

Má samozrejmý úsmev a ja celkom samozrejme veselo  popíjam ďalej. Napätie vystrieda sladká bezstarostná  pohoda. Vedieme také  tie ľahké barové reči o ničom. Čas veselo  uteká  medzi prázdnymi  pohármi.

Taxík ma odvezie domov,  až po polnoci. Vybehnem z neho nadšená,  ako popoluška na bále.  Len doma miesto macochy, chrápe manžel. Zaspím hneď, skôr  než začnem snívať sladké túžby.

----------------------

Ráno trasľavými rukami zalievam horký čaj. Žalúdok na vode a boľavý žlčník  mi hnusne pripomínajú včerajšie hriechy.

Opatrne sadám na terasu. Dýcham čerstvý vzduch a lovím v pamäti krásne spomienky. Jeho hlas, úsmev. Nechýba veľa a v hlave pustím zakázaný erotický film.

 Nepríjemné drnčanie telefónu  ma však hneď  preberie. Zhrozená pozerám na displej. Volá moja verná Vierka.

 Je mi jasné , že už dostala od personálu  podrobné hlásenie o mojej nečakanej barovej návšteve. Aj s účtom a nechutnými klebetami. A veru, hneď spustí ukrivdeným hlasom: 

„ Stále nariekaš , že nemáš čas na pohárik a pritom....“

Rýchlo preruším  jej obžalobu.

„ Viem, viem,...  Martin ma pozval. Mala som hnusný deň.“

„ Tak, žiadny pán Havlas, ale Martin...  “

   Počujem ticho  plné otázok.

  „ Ale prosím ťa, hádam nebudem pri koňaku niekomu vykať, len preto, že má o pár rokov menej!

„ Pár ako pár, pridaj trochu milá moja...“

„Pre mňa, za mňa, nech má aj osemnásť.“

Vytočená, vypnem mobil. Neznášam to jej škatuľkovanie života. Čo UŽ môžeme a čo UŽ nemôžeme. Lebo...

Rozhodne vstanem, vylejem ten super čaj, hodím do seba riadneho turka a utekám do roboty, mojej istoty, kde nie je čas na kučeravé hlúposti.   

V kancelárii už veselo pobehuje naša  Betka,  dievča pre všetko.  Keď vidí, ako hľadám v lekárničke niečo na hlavu , akoby  mimochodom zaševelí : 

„ Pekná spomienka je najlepší liek.“

Neviem odkiaľ má podobné „perly ducha“. Znechutene pokrútim hlavou a zapnem počítač.  V pracovnej pošte svieti milá správička :

„ Ďakujem za nádherný večer. Tvoj Martin. “

Pozerám a neverím! To zámeno ma normálne vyplašilo! Bože môj, radšej ho už nechcem stretnúť. Pre istotu a pokoj v duši. Som ako babka, ktorá spomína na tanečné a vôbec už nechce tancovať.

----------

O necelý mesiac robila Viera vo svojom podniku, na môj vkus trochu okázalú, oslavu štyridsiatky. Viem veľmi dobre, prečo. Proste chcela, aby všetci okolo nej híkali, že vyzerá na tridsať. Fuj!

Ale kamarátku treba podporiť vždy. Aj keď strieľa vedľa. Večer pri víne mi ukazuje zoznam hostí. Otáčam papier  a neverím ! Ona snáď pozvala polku mesta!

 Môj vydesený pohľad ju ešte viac rozveselí: 
„ A predstav si , máme stále ten istý koňak.“

 Vôbec mi nedochádza čo tým chce povedať. Chvíľu ma nechá dusiť a potom mi celá  rozjarená, láskavo poskytne preklad.

 Vraj osobne zariadila , aby riaditeľ poisťovne prišiel aj s Martinom, svojím súkromným asistentom.

 Telom mi prejde triaška. Tak TOTO naozaj nemusela! 

------------------ 

 Deň D ťuká na dvere. Sedím pred veľkou skriňou a starostlivo preberám šaty. V zrkadle sklamane  obzerám kilá navyše. To mám z tých nervov! Nevadí, veď vyzlečenú ma nikto neuvidí. Sama seba utešujem, so smutným úškrnom.

Nakoniec vyberiem nenápadný , ale veľmi luxusný model.  Tzv. primeraný veku. Mám pocit,  že ma ochráni pred hriechom. Ktovie, možno to bude presne naopak.  Čo keď som príťažlivá práve kvôli tomu dátumu narodenia?! Skúsená a sexy ! 

 Sama neviem. Martin je akoby  zakliaty  čertík na gumičke. Dúfam, že vyskočí zo škatuľky a pritom sa modlím  aby v nej zostal. Som na tom horšie, než  zmätená šestnástka pred prvým plesom.

----------------- 

Našťastie, hromada známych, pomáha. Myšlienky lietajú hore dole a moje tajné strachy nemajú nárok. Viera vyzerá úplne božsky. Bodaj by aj nie! Veď sme spolu dlhé hodiny vyberali všetky tie super, moderné zákroky. Dokonale nenápadné, s dokonale nápadným výsledkom.

Neviem, mne tie moje vrásky až tak žily netrhajú. Radšej by som brala  plastiku na dušu. Vyhladiť srdiečko, dofúkať chuť do života. Miesto zbytočného tuku, odsať zlé trápenia.

 „Dobrý večer Eva. Ty si krásna, práve preto, že vyzeráš na štyridsať.“

Skoro mi vypadne  pohár z ruky. Martin, v perfektnom obleku, ma nežne a drzo pobozká na privítanie.

„ Tvoj manžel, práve rieši zostavu Slovana, takže, ak dovolíš...“

Ignoruje moje rozpaky. Sebavedome  donesie šampanské a bez slova  naleje.  Chcem niečo povedať, vysvetliť... Prstom mi nežne  prejde po perách.  Hneď zamkne  všetky zbytočné slová... Tancujeme, popíjame a svet je veselá bublinka. 

 Medzi šunkou a krevetami narazím na Vierku. Nadšene dvíha palec a pripitá melie niečo o sexe a mladom mäsku!  Fuj! Hneď som naspäť na zemi, triezva tak akurát. Nie som predsa žiadna nadržaná chudera!  Ani náhodou! 

Možno príliš odmerane, v štýle učiteľky tanca, poďakujem Martinovi za spoločnosť a zmiznem.

---------------------

Vybehnem na terasu a nervózne fajčím. Tá slávna cigaretka na dva ťahy mi  predsa  vždy pomohla. Teraz akosi nezaberá.  Napriek dymu, stále cítim iba jeho vôňu.  Bože môj! Ja ho fakt CHCEM! Strašne.

Môcť tak s ním zabudnúť na celý svet, milovaná zmiznúť do raja.  Držím chladné zábradlie a erotické scény mi  bubnujú v hlave.  Len JA a ON.

Dobre, stačilo. Dofajčím. Šialené túžby a cigaretu zatlačím do popolníka. Rozhodne otvorím dvere  a bez váhania  napochodujem rovno k Tomášovi. Môj manžel, je predsa spoľahlivý ochranný múr, proti hriešnemu svetu! 

„ Jaj Evička, práve ťa hľadám. Ideme k Petrovi. Partia na poker. Keby niečo, možno prídem až zajtra doobeda. Dobre?“

Vlepí mi pusu na čelo, horšiu než  zaucho a zmizne. Obyčajné, bezpohlavné nič! A ja, naivná duša, čakám rytiera na koni, ktorý ma ochráni pred pokušením!

Hodím do seba vodku. Kašlem na chlapov, radšej idem polichotiť oslávenkyni. Veď preto som tu.

Nadšene ma objíma :

„ Bože Evi, ja som taká rada, že všetci prišli! “

A mne je zrazu ľahko na duši. Čo vlastne chceme?!  Večne nespokojní s tikom v oku, lietame odnikiaľ nikam.  A pritom stačí „ stretnúť človeka “. Presne, ako v tej starej školskej básni. Byť s niekým tak blízko, najbližšie.

--------------------

A ten skvelý pocit, že iba čas prítomný je podstatný si začnem užívať. Ľudia okolo sú zrazu nečakane príjemní a milí. Martin samozrejme tiež. Je môj žolík večera. Jedlo, víno, tanec. Všetko s ním chutí o kúsok viac.

 Čas rýchlo beží ďalej tempom prázdnych fliaš na stole. Hosťov ubúda, zábavy pribúda. Zvláštna nepriama úmera.

 Je dávno po polnoci , keď začnem  klipkať očami. Martin ma v objatí odvedie do taxíka. Prepletám nohami, tempom začarovanej kobry  z rozprávky. 

Keď zastaneme pri našom dome, zoberie mi kľúče z ruky a odomkne vchod.  Kráča ďalej do spálne. Samozrejme  a s úsmevom. Som vzrušená , ako slúžky na tridsiatej strane v červenej knižnici. Moje telo je ľahký balónik vypustený do neba. Vysoko, horúco, už už rozletené na tisíc kúskov.

  Pohladí mi  vlasy a tíško povie :

„ Radšej pôjdem. Dobre? “

 Lapám po dychu a nechápem. Akoby z diaľky počujem jeho hlas.  

„Vieš, sme od seba príliš ďaleko.  Stačí pekná spomienka. Za tie krásne chvíle s tebou,  nechcem platiť dlhým zbytočným trápením.“

Prehltnem bez hlasu. Kývnem hlavou, ako  poslušné dievčatko, ktoré vie, že treba ísť do postieľky.

Buchnutie dverí je posledná  facka tohto večera.

Zosypem sa do postele, ako rozbité sklo. Nič zo mňa nezostane.

-------------------------------

Čistá hrôza, tie hnusné, nechcené rána. Otrávene šuchám nohy po byte a dúfam, že Tomáš prespí celý deň. Prišiel až  ráno  a splietal niečo o super noci bez konca. Kde na to chodí ?! Hádam nehrali poker v striptízovom bare!

 Ja som dnes ochotná komunikovať iba  s vesmírom. Aj to, čo možno najvzdialenejším. Aspoň tisíc svetelných rokov.

Ale realita neúprosne zvoní v mobile. Jasné!  Viera. Správička plná otáznikov a divných úsmevov. Hotová zachladená puberta.

Dám variť vodu a hľadám nejaký odporný  čaj. Som predsa správna žena zrelého veku. Fuj! Zlostne kopnem do smetného koša. Tá včerajšia noc mi pridala do duše najmenej sto rokov.

 Mladý pán Martin Havlas. Poslal ma spať, ako nejaký farár! Najradšej by som ho niekde  spláchla, hlboko ,  hlboko  do čierneho  odpadu.

Sadnem si zničená do kresla. Obzerám luxusnú kuchyňu, peknú záhradu, starostlivo vybraný nábytok. Nikdy ma peniaze  netrápili, vždy som vedela zarobiť viac , ako bolo treba.  

 Ale práve  dnes ráno, v tých všetkých veciach okolo mňa, nachádzam stratenú istotu. Nie som len tak hocikto!  Mňa predsa, nejaký chlap, nerozhádže. Obyčajný vymydlený poskok! 

Keď príde správička s jeho číslom, mám už v duši upratané, ako na Vianoce.

„ Ďakujem za krásny večer.“

 Prosím, rado sa stalo.  Ťukám  zdvorilé  frázy mojej babky. Ale som ja frajerka!

------------------

No večer už neprebieha, až tak optimisticky. Tomáš robí zvyčajnú obhliadku záhrady. Čo nám rastie, prečo, kedy... Jeho „ hlásenie stavu porastov“ ma vždy neskutočne vytáča.  Dnes o čosi viac.

Idem do pivnice po víno. Môj manžel ochotne dobehne a s milým úsmevom mi nalieva plný pohár. Potom začne listovať v obrovskom zborníku o ničom. Tie jeho farebné papieriky, rozhádzané po stole, akoby  spievali  škodoradostne do ticha: „ Takto, takto, navždy, navždy“.

--------------

 V nedeľu už nevládzem zdieľať spoločnú domácnosť bez rizika nervového zrútenia. Vypadnem za Vierou a nasilu  do seba pchám jej super rezeň, ako  dôkaz telesnej a duševnej pohody.

Ona nervózne mieša punč. Potom bez varovania vystrelí slová :

„ A čo, aké TO bolo ?“

„Ale prosím ťa, nebuď smiešna!“

Sklamane vzdychne:  

 „Ja som myslela.... Veď tancoval len s tebou, celý očarený.  .... Tie mladé kočky úplne ignoroval...  A Tomáš bol predsa na tom debilnom pokri! “

Odkrojím kus mäsa a kruto zapotím: 

„ Samozrejme, že chcel, veď vieš.“

Viera pozerá , ako vyliahnuté kura. Počúva celá napätá čo bude ďalej.  

„ Pozri , sme od seba príliš ďaleko  Musel pochopiť,  že  stačí pekná spomienka.  Za krásnu chvíľu predsa  nebudem  platiť zbytočným trápením...“

Viera s uznaním prikyvuje.

„ Jasné , máš úplnú pravdu.“

  A potom zasnene  šepne do prázdneho pohára.

„ Ale vieš, bolo by to krásne, ešte aspoň raz.....“

Ďalej opatrne prežúvam. Tá hrča v krku  totiž nie je  ani trochu bravčová...