ROK AFRODITY

V robote vládol správny pondelkový chaos. Všetky plány, akoby cez víkend zmizli nejakým samovoľným pádom. Zrazu treba robiť niečo celkom iné. Nedohodnuté a nečakané.

Naša obchodná firma, je také láskavé dievča pre všetko. Kupujeme a obratom predávame. Raz obilie, potom voňavky, drevo, pracie prášky. Niekedy aj také obludnosti, ako pasce na myši. Naša obchodná stratégia vyznáva jednoduché heslo:  Kde to sype, tam utekám. Máme ale skvelý prehľad a našim stálym zákazníkom vieme zaručiť solídne povedané : veľmi slušné zhodnotenie ich voľných prostriedkov. Hneď a bez zbytočných nákladov.

 Zamotaná v objednávkach napoly vnímam Slávov hlas:

„ Tánička, prosím vybav slušnú dopravu do tej Sniny.“

  Stojí za mnou a veselo ťuká do mobilu. Môj tak trochu šéf a trochu obchodný partner, nečaká odpoveď. Vôbec mu nedopína, že v praktickom živote je Snina ďalej, než osada na Marse. Skôr tam príde niekto na kolobežke, než vyťažený kamión. Po hodine telefonovania je zo mňa vyžmýkaná špongia. Chcem aspoň kávu a nejaký veterník. Fičím na sladkom, ako alkoholik.

„ Tánuľka, prišla Kleinová, mala by si, veď vieš.....“

 Evka z učtárne hodí sústrastný pohľad a radšej zmĺkne. Spomínaná pani, totiž nevie čo s peniazmi. Nadmieru zabezpečená, len tak pre zábavu, kupuje a predáva.  Samozrejme cez nás.  Vďaka tomu, že ja JEDINÁ som schopná a ochotná s ňou debatovať hodiny o kabelkách, rozvodoch a pravom slivkovom lekvári, ju naše dosť luxusné provízie vôbec nevyrušujú.   

Po rokoch v biznise rázne odmietam, všetky tie zaručené spôsoby na získanie zákazníka, servírované na manažérskych kurzoch, ako zlatý kľúč od pokladu.  Smiešna, praobyčajná vata. Moja príručka by mala iba jednu čistú bielu stránku s univerzálnou radou:  Chcete byť úspešní ? Počúvajte, trpezlivo prikyvujte a hlavne obdivujete!  

 Ak to s prehľadom a noblesou zvládnete, všetci tí nagelovaní fešáci, top manažérky v lodičkách za vaše tri výplaty, sexy -šediví majstri sveta Vám bez problému  odpustia predražené faktúry, vypnuté telefóny, nedodržané termíny. Jednoducho VŠETKO. 

A preto aj teraz, namiesto sladkej pauzy budem  s tou namyslenou kravou híkať nad jej novými šatami a ohovárať budúcu nevestu.

Snina musí počkať. Milá pani vypije dve kávy, zožerie moje veterníky, pozrie na hodinky a sebaisto žmurkne :

„ Treba na chvíľu vypnúť . No nie? “ S krivým úsmevom prikývnem.

 Keď zatvorí dvere, som otrávená z jej rečí, ako po útoku bojovým plynom. Fuj!  Dnes už neurobím ani ťuk!  

_____________

 Konečne doma. Ticho. Po piatich rokoch otrockej práce vo firme som bola schopná kúpiť, toto moje maličké hniezdočko. Na jedenástom poschodí. Podvečer vždy sedím na miniatúrnom  balkóniku a debatujem s oblakmi. Rozprávam, čo mi deň vyložil na plecia.

Ako malá som milovala mamine módne časopisy. Boli plné ženských úspechov. Kreatívne riaditeľky, manažérky projektov, krásne a dokonalé... V kuchyni zatiaľ sedeli uťahané ženské, ktorých jediná výhra bol smradľavý chlap a dobrá sviečková. A tak som snívala o tom živote z lesklých stránok.

Neviem, možno mi tie túžby prenikli pod kožu. Každopádne po škole som nehľadala „ toho pravého muža“, ale „tú pravú robotu.“ Bez známostí, bez peňazí.  Po dvoch rokoch trápenia som náhodou, stretla Sláva. Bol bohatý a úspešný. Jednoducho za vodou. Chcel trochu ubrať plyn a tak hľadal schopnú manažérku.

Najprv som na skúšku iba kmitala od rána do noci. Po roku mi začal vyplácať okrem provízii aj podiely zo zisku. Dnes som spokojná. Robota je droga. Akoby ste skladali puzzle.  Super pocit, keď dieliky do seba zapadnú a plné účty veselo blikajú.

Pomaly vojdem do kuchyne. Ranná šálka od kávy stále smutne sedí za stolom a  večerné slnko zaťahuje ďalší deň. Zalievam bylinkový čaj na všetko a chrúmem čokoládu. Pozerám na veľký maľovaný vankúš v rozhádzaných perinách. Jediný spoločník na dlhú noc. Marek, môj občasný „spolubývajúci“ odišiel na dva mesiace do Londýna. A pritom ešte minulý víkend rozmýšľal o spoločnej dovolenke, niekde v teple. Vraj je šialene unavený a potrebuje relax. Už som vyberala nové plavky, keď pípla správička : „ Sorry, biznis nepustí.“

Sklamanie som spláchla šampusom a letnú garderóbu odložila do skrine. Aj tak láske nerozumiem. Mám ju v sebe naskladanú odmalička, ako babkine periny do výbavy. Celú zemeguľu by som pozakrývala!  Každý zavýja, že bez nej nemôže žiť a pritom ju nikto NAOZAJ nepotrebuje. Stačí sex, pohoda a hlavne sloboda. Žiadne obmedzenia, žiadne záväzky.

---------------------

Je deväť preč a ja už klipkám očami, ako babka na penzii. Zrazu ma preberie   odporný domový zvonček. Určite zas nejaká hlúposť.  Otrávene zdvihnem slúchadlo:

„ Haló, haló kozliatko, vĺčik prišiel,  ideme na flámik.“  

Jasné, moja drahá Ema. Sme viac menej spolu, hádam sto rokov. Malé detstvo v malom meste, škola, prvé lásky neláskavé. A rovnaká túžba po veľkom svete, kde žena nie je utierka do kuchyne.

 Vždy príde, ako veľká voda. Vyčistí priestor, posunie hranice a zavelí. Top šéfka v akcii. A ja neprotestujem. Prečo aj ?! Ráno je ďaleko, práve tak, ako tá poondiata Snina.

  Zapadneme do najbližšieho baru. Celá, napoly známa -neznáma partia. Každý trochu single, trochu zadaný. Podľa momentálnej nálady a potreby. Popíjame, chrumkáme. Plány a spomienky miešame s ľadom a cinzanom. Po ďalšom šampanskom svet stráca ostré hrany. Všetko je oblé a milé. Mňa chytá dovolenková nostalgia, tak začnem hustiť do Emy:

„ Starká, čo keby sme niekam vypadli, aspoň na pár dní. Do tepla. Mám dobré plavky.“

„ Tak to musíš zobrať tvojho Marečka.“

   Smiešne žmurká, napichnutá na slamku v kokteile.

Otrávene vzdychnem.  A ona hneď vie kde je problém.    

„Jasné, chudáčik prepracovaný. Zas musel utekať zachraňovať nejaký miliónik?!“

Pozerám do zeme a mám hnusne mokré oči. My totiž kvôli chlapom zásadne neplačeme!

„ Táňulka moja, keby sa len trochu dalo.... Už máš letenku v pošte. Ale ja teraz rozbieham to Rumunsko. Hotový krízový manuál po katastrofe. Aj preto dnes opíjam Dušana. Ak mi nepomôže, končím.“

Roztrasená, zapaľuje cigaretu. Vidím v jej očiach krutý odraz tých vytúžených lesklých stránok. Stačí malé zakopnutie a padáš.  A okolo teba „priatelia“, ktorí čakajú na vlastnú šancu. Po chvíli doleje pohár a s budovateľským úsmevom ma ťahá k baru :

„ Ale dnes bude ešte dobre! “

-----------------------------------------------

 A bolo ešte lepšie. Vôbec netuším kade všade  sme lietali. Nevadí. Hlavne, že   som nakoniec  pristála sama doma a vo vlastnej posteli.  Zdesene pozerám na budík. Tie tri hodiny spánku veľa nezachránili. Pomaly a opatrne štartujem do kúpeľne, ako dedkova rozlámaná  škodovka na dvore. Hltám acylpyrín a varím hnusne horký čaj. Na auto radšej zabudnem. Snáď to cestou do práce nejako rozchodím.

 Čerstvý vzduch zabral. Keď otváram dvere kancelárie som už napoly človekom.   No len čo opatrne dosadnem na stoličku prikvitne Slávo. Hodí skúmavý pohľad na môj zelený make-up a šumivé tablety  na stole. Našťastie, bez komentára.

„ Táňulka, potrebujem dať rýchlo dokopy tie zmluvy na objednávky z minulého týždňa. Ivan ti pomôže. Je tu na brigáde.“

Pchá do dverí nenápadného chlapíka. Opatrne otáčam hlavu a prikyvujem. Dnes môže prísť aj boží posol. Mám to v paži. Stačí zhlboka dýchať do piatej. Našťastie, nemá žiadne zbytočné reči a počúva! Bez poznámok. Jupíí!

„ Donesiem ti ešte minerálku.“

Pozerá na dve prázdne fľaše na mojom stole. Vďačne na sucho preglgnem. Je naozaj milý. Po dvoch hodinách, ako tak poskladaná konečne zo seba vydolujem  prvé, trochu vľúdne slovo:

 „Poď, aspoň na kávu.“ 

Prekvapene zdvihne oči od obrazovky.

 „ Ja ? “

Pozerá nadšene, s úžasom v očiach,  akoby som ho volala prinajmenšom do Hiltonu. 

 V bufete začnem motať slová :

  „  Prepáč, som dnes trochu mimo.“

 Prikyvuje a mlčí. Hodím radšej overený únikový scenár a pozerám na hodinky:

  „ No ja už, musím...“ 

Nečakane vstane:

 „ Prosím, ešte chvíľu...“

 Jeho  nástojčivý pohľad ma prilepil ku stoličke. Spokojne vydýchne a ďalej mieša hnedé nič.

-----------------

Ivan zostal stratený v bežnej „pene dní“. Firma zrýchľovala. Každý z nás ťukal dlhé zoznamy všetkého, čo MUSÍ BYŤ.

Peniaze pribúdali a ja som prešla do kategórie „slečna nenahraditeľná“. Večer v posteli mi v hlave občas zablysla otázka. Toto je môj splnený sen? Našťastie spánok prišiel skôr, než odpoveď.

Keď o necelý mesiac, znovu beznádejne preberáme, ako byť na dvoch miestach naraz, spomeniem môjho usilovného pomocníka. Sama neviem prečo. Slávovi moc nesedí, ale momentálne  nie je veľmi z čoho vyberať.  Nakoniec  mávne rukou a rázne zakončí  kádrovú  debatu:

 „ Dobre, môžeme to s ním skúsiť, ale máš ho pod palcom.“

O pár dní, na obede s našou personálnou Mirkou, usilovne  prežúvame okrem rezňa aj všetky klebety. Nečakane spomenie Ivana.

„ Chcel vedieť, či s ním budeš robiť. Darmo, hráš prvú ligu, každý sa k tebe tlačí.“

 Jej pochvalu zapijem rýchlo a bez komentára.

------------------------

Nastúpil o týždeň.  Ja som práve rozbiehala dosť významnú akciu pre lepších klientov. Taká trochu noblesná, ale predsa ožranská partia. Podrobne mu vysvetľujem, čo všetko treba. Nemá pripomienky ani zbytočné otázky, iba disciplinovane podáva hlásenie. Až ma zamrazí, že začne salutovať.

„ A môžem zostať, keby niečo ....?“

 Nesmelo pritiahne stoličku a pozerá psími očami. 

„Jasné, veď je to aj tvoj biznis.“

Profesionálne súhlasím, no v duchu rýchlo premietam, čo všetko môže pokaziť. Ešte skontrolujem  švédske stoly a hlavne bar. To je vizitka firmy.  Niekedy je dosť zložité nájsť primeranú mieru luxusu. Tak akurát, aby boli všetci spokojní a my sme neprešvihli rozpočet.  

Prvé roky  mi tieto firemné žúry išli dosť na nervy. Nasilu vydretá pohoda, cementové úsmevy.  Ale časom som pochopila. Veď každý chce občas zábavu a relax. No nikto nemá čas čakať na správnu náladu a riskovať pokazený večer!

-----------------------------------

O pár hodín akcia fičí, ako dobre namazaný stroj. Bublinky šampusu  tancujú v pohári a ja spokojne rozdávam povzbudivé úsmevy na všetky strany.

Po polnoci prikvitne aj Slávo. Rád hrá úlohu „veľkého šéfa“, ktorý riadi firmu len tak mimochodom. Malíčkom na nohe. Samozrejme to nie je pravda. Jeho vystresované nočné telefonáty môžu rovno tlačiť do príručky : Infarkt  rýchlo a bezpečne. Aj teraz, povinne a s ľahkým úsmevom obieha hostí, no keď ma zbadá, hneď začne riešiť zaseknutý tovar na hranici.  

„ A ozaj, čo ten Ivan? Chceš ho ? “

 Otázka, akoby som kupovala papriky. Červené, zelené, sladké ?

  „Zajtra mi povieš, dobre ? “

 Netrpezlivo do seba napchá šunku a uteká preč.

Prežúvam šalát a pritom pozorujem budúceho nádejného  zamestnanca. Nie je to najhoršie. Veľa nehovorí, prikyvuje, patrične obdivuje. Keď okolo piatej už personál rezignuje a on stále sedí pri mojej obľúbenej pani Kleinovej som rozhodnutá. Dostane šancu. V našom oddelení.

-------------------

O tri dni na porade nikto neprotestuje. Budem jeho priama nadriadená a tak idem na personálne podpísať všetky tie kopy papierov. Najprv nemôžem nájsť pero, potom dopletiem hárky. Zvláštny pocit v žalúdku mi berie dych.

 „ Táňulka, čo je ? “

 Prekvapená Mirka pozerá na moje ľadové ruky .

„No, neviem...“

Preglgnem na sucho. Vôbec netuším, že ten bezvýznamný podpis mi obráti život naruby. Zatiaľ iba moje podvedomie cíti zlé časy, ktoré prichádzajú.

--------------------------

Robota je spoľahlivá istota. Vždy zaženie zbytočné otázky. Zrazu je len TERAZ a hotovo.  Zahrabaná do čísiel počujem, akoby z diaľky Ivanov hlas.

„ Mirka hovorila, že nebyť teba som stále iba brigádnik. Chcel by som aspoň, vieš nejako... “

Zahanbene prešľapuje a loví slová. Nakoniec zo seba dostane celú vetu:  „Môžem ťa pozvať na večeru ?“

 „Jasné, jasné kedy?“ 

Počúvam na pol ucha a prikyvujem, ani neviem čomu.  

„Ach, to je super, tak dnes. Počkám ťa pri aute.“

 Ledva stihnem otočiť hlavu je preč. Pre istotu.   

zdroj: pixabay.com

Až večer, keď ho vidím stepovať na parkovisku s veľkou kyticou ruží, chytím paniku. Preboha, čo som to dopustila! 

 „ No,  mohol si aj v robote...“

 Bezradne ukazujem na krásnu kyticu. Hodí taký zúfalý pohľad, že radšej rýchlo zahováram:   

  „ Ale jasné, je fajn niekde zájsť. Len tak.“

Posledné slová náležite zvýrazním, dúfajúc , že pochopí kde je sever.

Máme objednaný stôl, sviečky, dobroty. Tuším zlý koniec. Krútim zadkom a moje jediné želanie je, čím skôr odísť. No nemám šancu, byť bútľavou vŕbou sa v slušnej spoločnosti neodmieta a tak počúvam jeho ukrivdený monológ:    

 „ Vieš, mne rozdali zlé karty. Fakt. Ale teraz, vďaka tebe mám šancu. Aspoň chvíľu. “

 Smutne ďobe do ryže a pokračuje:

 „ Si úžasná, ako ľahko a samozrejme  všetko zvládaš. Jednoducho dokonalá. “

 Potom zapichne oči do zeme a dodá:

 „A hrozne pekná.“

Nervózne prežúvam zelené fazuľky. Tak, toto som ešte nezažila. Keby ma chcel aspoň do postele! No s tým jeho farárskym dizajnom nič podobné nehrozí. Ďalej melie  o svojich trápeniach, ako na spovedi. Smútky všedného  druhu.  Rodičia, podrazy v robote, stroskotané lásky.

 Samozrejme ho utešujem. Ten večný údel žien ma neobišiel. Rodíme deti a tak  máme v genetickej výbave, šíriť presvedčenie, že život je fajn.

 Keď miešam kávu, presne vycíti , že jednoducho stačilo. Obradne vstane a spustí také to slušné blá, blá, blá.... :

„Ďakujem za tvoj čas, bolo mi cťou....“

Som z toľkého lichotenia a obdivu trochu mimo. Rázne vstanem:  

„ Keby niečo  v robote, rada pomôžem. Ale teraz už musím... Prepáč.“

 Vybieham na parkovisko so strachom, že ma bude odprevádzať. No on , až podozrivo presne vie, kde je červená čiara. Spokojne stojí vo dverách, s tvárou figúrky na kľúčik.

Bola som presvedčená, že jedna večera, plná obdivu, vôbec nemusí mať tú nemilosrdnú nálepku ZAČIATOK. Omyl, veľký a zlý omyl. Žiaľbohu, zostalo vo mne  semienko, taký padáčik z odkvitnutej púpavy. Nenápadné, malé nič.  Ale stačí  trochu pozornosti. A ono, hneď vyklíči, ožije.. A ja, som proste na Ivana myslela.

--------------------------------

V práci neprejde jediný deň, bez jeho otázok. Dychtivo počúva moje rady. A ďakuje, pripravený skočiť, podať, poslúžiť... Tá sladká  pozornosť hreje, ako kašmírový sveter od babky.

Na druhej strane, občas nestíham svoju robotu. Napríklad dnes. Naštartovaný Slávo mi fučí za chrbtom:

„ Táňa, nič v zlom ,ale tie materiály pre Liptáka mali byť hotové ešte minulý týždeň.“ 

Fuj! Má hnusný tón. Čo som nejaká upratovačka, čo zle umyla schody ?!  V duchu prehltnem nadávku a radšej fičím na plné obrátky. Keď už vidím monitor naopak, končím. V hlave mám horúcu vaňu, vrchol životného blaha.  Pri mojom aute však hliadkuje Ivan.

Nečakane vytiahne ružu a s tým svojím vážnym ksichtom pomaly slabikuje slová:

 „ Prosím, môžem ťa odviezť domov ?“

 Vygumovaná hlava nestihne protestovať. Berie mi kabelku, vyťahuje kľúče, otvára dvere. Akoby v živote nerobil nič iné, iba môjho osobného šoféra. A nie je to zlé. Pri vchode zaparkuje a spokojne odkráča. Som fakt na mäkko.

Doma zlížem celú zmrzlinu, pozriem debilný film. Nič nepomáha. Ivan mi nejde z hlavy. Je taký iný. Všetci moji muži fungovali spokojne, ako dobre namazané stroje. So mnou i bezo mňa. Žiadny rozdiel. On je presný opak. Každú minútu cítim, že som pre neho strašne dôležitá. A tie jeho lichôtky! Byť jediná, najkrajšia, najlepšia ?!  Non stop. Kto to kedy zažil!?

V piatok mám na stole lístky do divadla. Pozriem na Ivana. Sklopí oči. Malý chlapček prichytený pri čine.

   „To za tie tabuľky, vieš bez teba....“

Nemám čas na vysvetľovanie. Len prikývnem a bežím na stretnutie. Nakoniec  o nič nejde. Divadlo milujem. Tak čo budem riešiť?!

-----------------------

Keď vidím vyobliekaného Ivana v sobotu pred fontánou, trochu stuhnem. Ten zasnený  výraz beznádejného zaľúbeného chlapa ma nepríjemne zaskočí.

 Našťastie, žiadna kaša nie je taká horúca, ako vyzerá. Večer bol celkom príjemný, inscenácia výborná. A môj spoločník  okolo mňa poletoval, v štýle   filmu pre pamätníkov.

Naše stretnutia pokračovali. Nesmelo a pomaly, s vôňou prvých jarných dní. Len tak, nenápadne a ľahučko... Krehké  zelené lístočky vykúkali do vetra a zubaté teplo opatrne sadalo na ešte uzimené terasy kaviarní. Prechádzka po robote, najlepšia zmrzlina v Dúbravke, koncert.  A čas  začal nenápadne kráčať v množnom čísle. JA a ON pomiešané  do váhavého MY.

---------------------------

Večerný telefonát od Emy ma vystrel ako poriadny buchnát do chrbta.

„ Máš nového frajera a ja o tom neviem?! To čo ako ?!“

Ziapala do mobilu, niekde na letisku, medzi Parížom a Prahou.

„ Zajtra cez obed v našej kaviarni.“

  A ticho. Styčný dôstojník zavelil.

  Pribehla na chvíľu,  v manažérskom pokluse. Vyleje do seba pohár vína a nadšene  vysvetľuje svoj momentálny pracovný stav. Vo firme urobila generálny poriadok a spláchla všetkých „láskavých a príjemných “ nepriateľov. Poslať  totiž niekoho jednoducho do riti, nie je v manuáli. Po treťom pohári  prejde v telefóne maily a zdesená hodí peniaze na stôl.

„ Už musím letieť. A čo Marek ?“

 Nečaká na odpoveď .

  „ Aj tak nikdy nemal čas. Ten tvoj nový objav je určite skvelý! “

Vybavené. Môj intímny život natlačený do jednej vety. Na viac, nebolo času. Dopijem a idem do roboty.

----------------------------

Na stole ma čaká tanier s obľúbeným šalátom. Zuzka, naše dievča pre všetko, len mykne plecom:

 „ Ivan prišiel s tým, že určite nestihneš obed...“ 

Chrúmem zelené listy a ďalej počúvam, čo som prešvihla.

„ Slávo zúril kvôli Janekovi. Vraj nie je zvyknutý, že neberieš telefón.“

Stonka mi zabehne v krku. Jasné, včera som bola vonku s Ivanom bez mobilu. No a čo ?! Predsa nemusím byť  večne  zavesená na klinci.  Aj tak často spolu preberáme robotu. V hlave smolím sama pre seba trápne alibi. Neschopná priznať obyčajné rande.  

---------------------------

 Sedím sama na mojom balkóniku a pozorujem obláčiky. Pomaly padá tma.   Posledný mesiac, dosť výnimočný večer. Ivan odišiel služobne na pár dní. Obieha našich klientov. Samozrejme, s mojím podrobným návodom.

A ja prekvapene zisťujem ako veľmi mi chýba.  Jeho každodenný kokteil obdivu a pozornosti je hotový heroín,  prudko návykový.

  Natriasam vankúšiky na stoličke a ľahostajne listujem odloženými knihami. Angličtina, biznis, ekonomika. Mala som v pláne porobiť  nejaké certifikáty, získať lepšiu pozíciu, prípadne  rozbehnúť vlastný biznis. Zrazu mi to nič nehovorí a v robote polku času venujem Ivanovi. Prečo vlastne?!

------------------------------

Jeho návrat do práce bol úspech. Vybavil kopu vecí, nič vyslovene nepokazil.  Ešte aj rezervovaný Slávo musel prehltnúť všetky jedovaté poznámky.  A mňa čakala krásna luxusná kabelka. Mám slzy na krajíčku, nikdy  som nič také nedostala. Moji muži ma totiž považovali za rovnocennú partnerku. A tak darčeky radšej  rozdávali v nočných baroch. Tým krajším a hlúpejším.

„Vieš, ja bez teba... Ani neviem dýchať! “

 Hovoril často a vážne. A ja som už zabudla protestovať.

Potom prišla prvá spoločná, rozpačitá postieľka. No nič moc. Ale zostal pri mne celú noc, milý a nežný. A ja som konečne zažila sladké nedeľné ráno, vystrihnuté z reklamy na kakao.

----------------------------------

Dni utekajú a čas bez neho je stále kratší. Prečo by aj nie?  On môže VŽDY. Ísť kamkoľvek a kedykoľvek chcem. Žiadne akcie, priatelia, biznis. LEN JA. Ivan je istota. Nijaké nočné mory. Čo som povedala a čo som nepovedala. Nerieši môj účes, šaty. Všetko čo robím, hovorím, ako vyzerám, je v jeho očiach DOKONALÉ. A ja konečne nemusím lásku dávkovať po kvapkách, so strachom  aby nezavadzala.  Mám pri sebe  muža, ktorý  ma NAOZAJ POTREBUJE.  Začínam ho vidieť  inými očami. A niekde v podvedomí  už leštím tie povestné „ ružové okuliare“.

-----------------------

Uprostred tejto idylky dostanem pozvanie na babskú jazdu. Som nadšená. Konečne môžem do rána rozprávať o mojom novom krásnom svete.

„ Predstav si,  Ema  objednala  penzión na víkend. To bude jazda! “ 

Vysmiata vykrikujem večer nad palacinkami. Robím ich presne také tenučké a zapečené, ako treba.

Moja radosť nie je ani  trochu nákazlivá. Pozerá strašne smutne a sklamane  odsunie tanier :

 „Už nechceš byť so mnou. Sen skončil. Viem, ja si ťa aj tak nezaslúžim.“ 

Nežne ho hladím, presviedčam... No on  tragickým hlasom, akoby pozoroval padajúci meteorit, ktorý ide zničiť planétu zahlási :

„Ale čo budem robiť ja, bez teba tri dni nevydržím.“

  Som dojatá. V hlave mi  znovu bežia spomienky na mojich  milencov, ktorí vždy stíhali všetko, okrem mňa. TERAZ som konečne na prvom mieste JA. Bez váhania ťukám do mailu:

 „ Kočky moje drahé, láska má pred vami náskok.“

Nadšený Ivan prinesie na druhý deň krásnu kyticu ruží. Bielych, tie zbožňujem. Boli drahé a za moje peniaze. Ešte stále zarábam viac, ako on. Ale to je iba dočasné.

---------------------

Moja predpoveď,  „spoločného finančného vyrovnania “, nenechala na seba dlho čakať. Žiaľbohu má zlý mínusový smer.

Slávo ma  pozval na obed. Sedí oproti mne s vážnym výrazom a jeho obľúbené kuriatko mu akosi trčí v krku.  

„Dobre, uznávam...Je sprosté, že práve JA  po toľkých rokoch ti  dávam malú domov, ale...Kde je tvoja energia, ťah na bránku ?!  Bože, veď si bola najlepšia v tíme. Fakt! “

Nervózne trhám vreckovku pod stolom a pritom usilovne prežúvam  slzy v hrdle.

Dôležito odkašle a naštvaný pokračuje :

„  Teraz je z teba obyčajný robot! Ten debil Ivan, môže za všetko! Tušil som to hneď, ale... “

Teatrálne mávne rukou a spraví neľútostnú bodku za vetou:

„ Ja ťa nebudem buzerovať. Radšej odíď a podľa možností hneď! “  

 Kuriatko spokojne zaleje pivkom. Prehltnuté, požuvané a spláchnuté. Presne, ako ja.

-----------------------------

 Napoly živá, prídem domov. Ivan , ako obvykle hlása svoje denné správy. Čo robil, kde bol, s kým. Rezignovane robím večeru a medzi cibuľou krájam slová:   

„Len tak mimochodom, Slávo ma dnes vyhodil z roboty.“

 Reaguje priam nadšene:   

„No vidíš, čo som ti vždy hovoril!? “

 Začne oduševnene  vyratúvať všetky hriechy, ktoré mu vraj, on veľký šéf, spôsobil. Po chvíli hodí do pľacu, podľa neho, geniálnu myšlienku:

„ Nasťahuješ sa ku mne, tvoj byt budeme prenajímať a nemusíš chodiť do roboty. Aspoň nejakú dobu. Trochu vypneš a konečne budeš mať čas na NÁŠ DOMOV.“

Urobí divadelné gesto, akoby sme mali palác a nie jeho garsónku pri kontajneroch.

„ Tu je nám aj tak najlepšie.“  

Som zaskočená a dosť na mäkko. Spoločné bývanie je zrazu samozrejmosť. To som predtým nikdy nezažila. Žiadne chlapské reči o vnútornej  slobode a podobné sprostosti nie sú na programe dňa. Práve naopak, nadšene pokračuje v monológu:

„ Pozri, ak mi poradíš v robote, dostanem lepšie provízie z predaja. Veď vieš, že bez teba som stratený! Si moje všetko ! “

 Dramaticky zakončí ponuku. A ja prikývnem. Prečo nie?!  Žiadne stresy, otravní klienti, iba JA a MUŽ, ktorý mi stokrát za deň vyzná lásku. Prečo by som nemohla  aspoň na chvíľu hodiť spiatočku a vydýchať tie roky naháňania. Neskôr začať znovu. Niekde inde a v pohode.

-----------------------------

Dni rýchlo utekajú a na moje prekvapenie žiadna depka z flákania neprichádza. Práve naopak. Ľahučko, ako správne zakuklený motýlik som prešla dokonalou premenou. Zo sebavedomej manažérky, na spokojnú ženušku. Čokoľvek urobím, ocení. Nový obrus na stole, čistý koberec, upečený koláč. Vraj zázraky! A tak vytešená, varím, pečiem, upratujem. Zrazu milujem tie čarovné domáce rituály. Teplá polievka na stole, voňavé periny. Keď ho po robote vítam doma, vyzerá ako šťastný prváčik so včielkou v zošite. A ja spokojne, pradiem v domácom brlohu.  

-----------------------

Dnes ma ráno z teplých driemot vyruší mobil. Skoro zvýsknem od radosti. Píše Emuška, moja priateľka najvernejšia. Vraj náhodou ide okolo a chce ma vidieť v mojej novej úlohe domáceho spotrebiča. Predstava, že znovu nad fľašami červeného vyriešime celý svet, ma nadchne.

 Prišla, ako vždy, nabitá energiou. Ja obieham Ivana, chystám večeru. Som usmiata ženuška domáca. Sleduje ma bez komentára,  s nemým úžasom. No zrazu pozrie na hodinky a nečakane spustí:

„ Vieš Tanuška, prepáč, ale ešte niečo mám. Dáme zajtra poobede kávu. Dobre?  V našom bistre o druhej.“

Dvere bachnú skôr, ako stihnem súhlasiť.

Ivan, s vážnou tvárou hneď hodnotí návštevu:

 „ Nechcem aby sem chodili takíto ľudia! Cudzí, čo ničia našu spoločnú auru.“ 

  Nasilu veselo protestujem:

„Ale prosím ťa, Ema je moja požičaná vlastná sestra. Nemáš poňatia čo sme spolu prežili.“

No on nahodí obľúbený tragický tón:

 „Môj život začal, až keď som stretol teba. Nič predtým nestojí za spomienku.“

  V jeho objatí stratím reč.

--------------------------------

 Je už pol druhej a ja stále bezradne vyhadzujem veci zo skrine. Odkedy som doma, všetko mi trvá neuveriteľne dlho. Preboha, tie obľúbené puzdrové šaty vôbec nezapnem?!  Zdesená, rýchlo vytiahnem legíny a široké tričko.

Vonku je zas jeden z tých prvých letných dní, keď každý pohár je dopoly plný.  Slniečko, obloha modrá do zbláznenia, listy po daždi umyté do zeleného raja. A to všetko, uprostred mesta.

Ema usadená na starom mieste máva nadšene, ako jej babka na prvého mája.

„Kde toľko trčíš? Čo máš doma päť detí? “

 Zvyknutá na vypasované šatočky, s hrôzou komentuje môj nový dizajn.

 „ No nie, hádam si tehotná?! “

 Rozhodne pokrútim hlavou, pripravená počúvať všetky jej každodenné šialené príbehy.

 No ona iba točí dookola  slamkou v cinzane. Pozeráme na seba, akoby nás čakalo dedičské konanie, alebo podobná  príšernosť. Objedná mi víno a začne trpezlivo hľadať slová: 

„Táňulka, ja viem, že je ťažké  stále fungovať, ale ....“

 Na chvíľu sa odmlčí a vzápätí kričí na celé kolo:

„ Keď máš biznisu plné zuby, prečo do riti, nejdeš do kúpeľov, alebo na dovolenku?  Miesto toho poskakuješ okolo nejakého blázna  a robíš zo seba domácu handru ?! “

Urazene protestujem :

„ Konečne nežijem iba pre seba. Ani netušíš, aký je to byť s niekým, kto ťa NAOZAJ POTREBUJE.“ 

Zamyslene ďobe do stola a ja povzbudená pokračujem:

 „Už odmietam robiť po nociach, kupovať drahé handry a striedať náhodné známosti. Žena za úspech a postavenie platí samotou. A ukáž mi výnimku!“

Viem, že pichám do boľavého miesta. Hľadí do zeme a fňuká.

„ Ja viem Táňulka, viem.... Až keď človek peniaze má, zistí akú majú skutočnú cenu. O veľa, oveľa menšiu, než dúfal. “

Potom ma tuho stisne a bez slova odíde. Úspešná obhajoba môjho nového života skončila.

--------------------------------

 Spokojne dofučím domov. Ivan už nahnevane krúži po kuchyni a pozerá do prázdnych hrncov.

„Preboha, kde si bola?!  Vyzerám ťa viac, než hodinu!“

 Zaskočená jeho hnevom chladne odvetím:

„Bola som s Emou.“

Vybuchne horšie, ako pokazená prskavka: 

„ S tou chuderou ?! Vyfintená slečna dôležitá lieta po celej zemeguli a nevie spraviť zásmažku do polievky !“

Pozerám v miernom šoku. Dobre vie, že prestrelil. Náhlivo vysvetľuje: 

  „ Prepáč som vystresovaný z roboty, Slávo buzeruje...  A vôbec, kde si mám sadnúť?!“

 S odporom odhadzuje zo stoličky moje rozhádzané šaty. Nežne ho pobozkám :

 „ No tak, bude dobre, som pri tebe.“

Nahodí svoj obľúbený dramatický prízvuk: 

„Ale dokedy!?  Začneš behať von a ja budem ten posledný!“ 

 Nechcem ďalej hľadať čierneho Petra. Lenže kolotoč podozrení naberá na obrátkach.  Každé slovo má zrazu tisíc skrytých významov, o ktorých ja, samozrejme nič netuším. Keď večer vleziem k nemu pod perinu, iba zafučí.  Čo som nejaký dotieravý hmyz?!

---------------------------

  Dnes ráno  s úžasom pozerám do kalendára. Leto prebehlo, ako spotený bežec. Som doma už štyri mesiace.  Neskutočné! Hodiny a dni prešúchané po byte. Ani len poriadne CV som nedala dokopy!  Ema ma už nikam neťahá. Vraj počká, až prežijem zamilované osýpky.

Znechutená  uvarím kávu,  vyložím nohy na stôl a chrúmem čokoládu.  Zapnem hlúpy seriál. Urputne  sama seba presviedčam, aký pohodový život vediem. Ide to z tuha. Oproti mne stará skriňa, rozheganá sedačka. Výhľad na ošarpaný balkón. Nič, čo by mi zdvihlo náladu. Ešte automaticky prejdem maily, pozvánky... Je ich stále menej. Človek veľmi rýchlo zmizne zo života druhých.

No, nie! Skoro prehltnem lyžičku. Správa od Sláva. Vraj, jeho najhoršie obavy zmutovali do krutej pravdy. Som NENAHRADITEĽNÁ a hlavne očakávaná. Najlepšie ešte včera.

Zaleje ma pot. Fakt ma dostal, nakoniec ako vždy. Pozerám na seba do vylešteného zrkadla. Rozpadnutá, pribratá. Akoby niekto  zo mňa vytiahol strunku, čo ma držala pokope!

 V hlave mi bežia spomienky. Porady, obchody, stretnutia, peniaze až v prvom rade bez konca. A ten opojný pocit úľavy, keď všetko sadne do poslednej bodky a katastrofy zmiznú, odpískané do autu.

Bola som to vôbec ja ?!

Ivanov príchod ma hneď  vráti do reality. Hladný, veselo obhrýza kostičky a ja zamyslene počúvam jeho dosť nechutné chrúmanie.

 „  Vidíš, to kura bolo v akcii a nič mu nechýba .“

 Spokojne komentuje svoje zásobovacie úspechy. Ja nenápadne oponujem:   

„Keby som robila, nemusíme počítať každé euro.“

Pokojne ďalej prežúva a na znak mieru mi dá bratskú pusu na čelo:

„ No tak láska, netrep hlúposti, veď nám nič nechýba.“

Síce prikývnem, ale bez mihnutia oka mu naservírujem nečakanú novinu:    

  „ Slávo zatúžil po mojej prítomnosti. Môžem hneď nastúpiť. A vraj, keď chcem, aj namiesto teba. “

Začne zdesene koktať: 

„Preboha, Tánička, ani náhodou!  Je to obyčajný debil, každého zničí! Ty môžeš robiť oveľa lepšiu prácu a mať čas na rodinu. “

Ďalej pateticky prednáša, akoby sme mali štyri deti.  A potom začne spievať svoje vyznania. Veľmi ma ľúbi, potrebuje... Je taký nežný a pozorný. Prehltne  obvyklé pripomienky a výčitky.  Dokonca mi navrhne večernú prechádzku. Po dlhej dobe príde aj na sex. Keď zaspí, pozerám bezradná do tmy. Neviem čo ďalej. V hlave mám obrovskú guľu plnú pochybností a strachu.

----------------------------

Ráno začnem zhlboka dýchať. Raz-dva., raz-dva. Okysličený mozog pomaly roztáča závity. Cítim napätie v končekoch prstov. Som rozhodnutá. Musím to aspoň skúsiť. Znovu nakuknúť do môjho starého sveta. Prehrabávam skriňu a pritom hladím krásne biznis –kostýmky. Zatiaľ nemám nárok. Smutne vytiahnem úpletové šaty bez veľkosti.

 Pred firmou nervózne prešľapujem. Preboha! Mám normálny strach.  Vydesene pozorujem  ten cvrkot naokolo. Všade pobehujú nové tváre. Som pre nich viac-menej neviditeľná. Ešte chvíľu blúdim chodbami, keď ma odchytí  Janka z učtárne.

„ Jej Táňulka, čo ty tu ?! Skoro som ťa nespoznala !“

 Šteboce so smiechom a pritom mi spokojne obzerá sadlo na bruchu.  

„ Poď na niečo dobré.“

 Schmatne ma pod pazuchu, ako zajatého vojaka a vykračuje do kaviarne. Hneď beží po najväčšie veterníky. Moje milované. Nešťastne pozerám na tie kopce šľahačky a vôbec nemám chuť.

  V momente pribehne Zuzka z odbytu, hodí na stôl faktúry a spustí zoznam šialeností, ktoré ONA musela zvládnuť.

Potom si ma premeria kritickým pohľadom:

„ Tánička, čo ti niekto dušu vypustil?!  Preboha hádam, nie si chorá?! A vôbec, máš aj nejaké iné vlasy nie?“

Preklad je jasný. Vyzeráš otrasne.

 Koniec. Jednoducho utečiem.

Cestou domov naháňam kamienky po parku. Do riti, veď ja už žijem niekde úplne inde ! Ten namáhavý život „ in “ je  ďaleko, pre ďaleko.  Za siedmimi horami.

 Mať prehľad o svete. Pravidelne športovať. Cez víkendy trénovať mozog na všemožných a nemožných kurzoch. Byť stále štíhla, elegantná.

 Teraz už nič NEMUSÍM ! Stačí navariť, upratať, sedieť pri televízore a prikyvovať. Chváliť a súhlasiť. Bože môj, je to tak STRAŠNE  POHODLNÉ !!!

------------------------

Ivan ma privíta tým svojím psím pohľadom , tento krát vyšperkovaným do dokonalosti.  Chodí po byte, obdivuje a chváli. Aby som náhodou nezabudla, ako mi je s ním dobre. Na nič sa nepýta. Pre istotu. Radšej nervózne mieša večernú kávu a čaká.

Naoko ľahostajne hlesnem do napätého ticha: 

„ Bola som pozrieť v robote.“

  Mám pocit, že prestáva  dýchať.

 „Už to asi nedám. Ten stres, zhon...“

 Spokojne zafuní, akoby mu padol z chrbta pol tonový ruksak.

„Predsa nebudeš potiť krv pre nejakého debila .“

 Koniec, žiadne vyznanie.

Večer v posteli v duchu recitujem smiešnu básničku:

„Chcem, aby ma presvedčil, krásne a sladko, že práca nie je všetko.“

 Ale on, iba niečo zašomre a zaspí.

-----------------------------------

Prebrala ma nechutná zima. Kontrolujem radiátory a pozerám z okna. Vonku pobehujú snaživé postavičky, usilovne škrabkajúce okná na autách. Bŕŕŕ ! Ako som nenávidela  tie nečakané skrehnuté rána.

Zalejem horúci čaj a v hlave zapnem vlastnú obhajobu. Mám celých tridsať rokov, do dôchodku nekonečná  šnúra dní. Prečo mám trápne výčitky svedomia , kvôli krátkej pauze ?!

Schovám ľadové nohy pod perinu a v duchu recitujem svoju vlastnú rannú rozprávku pre pokoj v duši.

Veď z prenájmu bytu, sú celkom slušné peniaze. Teda občas. Som skvelá manažérka, vždy všetko dotiahnem do víťazného konca. Viem čo treba. Náš vzťah je momentálne jediný projekt, ktorý mám na starosti. To je malina. Z Ivana vychovám dobrého obchodníka a bude dobre.  

 Budovateľský elán ma neopúšťa celý deň. Usilovne upratujem, varím.  Večer môj Ivanko žiari. Nadšene do seba pchá omáčku / pre mňa kedysi cudzie slovo/ a nešetrí chválou. Som jediná správna žena v tomto zlom, pokazenom svete.

  „  Táňulka, ľažkaj si...“ 

Starostlivo mi masíruje stuhnutý krk a znáša vankúše.

Hladkám ho po vlasoch a mlčím. Som strašne unavená. Všetky tie domáce práce, rastú nejakým podivným delením. Je ich stále viac. Keď som žila sama, upratovať znamenalo umyť hrnček od kávy. A teraz! Nekonečný kolotoč. Robotu radšej neriešim. Spomienka na firmu je horšia, ako svrab.  Páli a nedá pokoj. Nevadí, schrúmem ďalšiu čokoládu na nervy.

----------------------------------

Prišli hnusné krátke dni. Vždy som bola v novembri ospalý medveď, ale teraz doma, mám problém vôbec rozlepiť oči ! Nakoniec, prečo aj?!

 Veď ani do obchodu nemusím. Ivan každý nákup ofrfle. Vraj neviem šetriť! Najlepšie, najlacnejšie. Asi má pravdu. Centy počítať nedokážem. Tak radšej iba píšem zoznamy. Vlastne, ani tie nemusím.  Aj tak ich celé zoškrtá. Toto nepotrebujeme, to ešte domíňame, stačí len kúsok....

 Otrávene zapnem telku. Môj milý spoločník. Vždy tam niečo nájdem.

 Pozerám na tie krásavice čo majú všetko. Biznis, chlapa, rodinu a večne usmiatu priateľku. V tom mi zabliká mobil. Ema !

 „ Chystaj kávu, o desať minút som u teba!“

Preboha! Neviem čo mám robiť. Zhrozená pozerám do zrkadla na vyťahané tepláky a mastné vlasy.

Už poznám tie jej reči. Aká som nemožná, zavretá doma! Ach, moja milá Ema , vždy úprimná až do bezvedomia.

 Nie! To nevydýcham!  Zhasnem svetlo a zaleziem do periny. Keď počujem vytrvalé zvonenie, len sklopím oči. NIE SOM A NEBUDEM.

-----------------------------------

 Poobede zaspím.  Preberie ma Ivan. Kričí medzi dverami:

 „ Predstav si, volala mi tá tvoja Ema. Vraj ťa nikde nemohla nájsť ? “

 Mlčím. V momente ma prevŕta pohľadom a sebaisto zahlási :

„ Dobre robíš, že kašleš na ňu.“ 

„ A čo si jej povedal ?“

„ No, čo asi?! Jednoducho, že nemáme záujem! “

 To množné číslo ma dostalo. Preboha veď JA nechcem byť MY. Telom mi prebehne zlá triaška. Moje podvedomie tuší , že MY bude za chvíľu ON.

---------------------------

Prichádzajú pomaly Vianoce. Ivan odmietol nakupovať darčeky. Veď máme jeden druhého.  Čo viac môžeme chcieť?! Ostatní si nič nezaslúžia.

  No ja dobre viem, že zarába čoraz menej. Prišli horšie časy a moje rady všetko nezachránia. Veď polovicu klientov už vôbec nepoznám. Mohla by som si nájsť nejakú brigádu, ale on rezolútne odmietol. Predsa nebudeme žiť, ako nejakí hnusní materialisti, čo musia mať VŠETKO. Pozerám na svoje zodraté rifle a poskladané hrnčeky všetkých druhov. Ja vôbec nemusím mať VŠETKO. Stačilo by mi NIEČO. Aspoň trošku.

-----------------------

Zima je celá, taká nijaká. Nosím v sebe zvláštny hnusný pocit. Akoby Ivan  tie moje  „periny lásky “ použil a hodil mi ich naspäť do tváre. Špinavé a zababrané zlými myšlienkami. A ja, márne hľadám ďalšie, čisté a voňavé. Nie sú na sklade.

Sedím ticho za stolom a rovnám  obrus. Presne, ako moja mama. Gény človek nezaprie. Tie pracovné úspechy, sny, boli iba slepá ulica. Krátka odbočka, na ktorú omylom zájdete . A teraz som znovu tam, kam patrím. Za ostnatým drôtom, doma. Odovzdaná osudu. Obyčajný inventár, ako smetný kôš.

Opatrne obraciam rezne. Niekedy je vraj strúhanka nedopečená. Vôbec, v poslednej dobe robím, stále nejaké chyby! Ivan  často vypení, kvôli  maličkosti. Prihorený koláč, hrčky v omáčke, špinavé kachličky v kúpeľni. Vždy sa niečo nájde. Je vystresovaný, unavený. A mne dochádza dych.

Rezignovane zapnem počítač. Už ani obľúbené adresy ma nebavia. A okrem reklamy, nie som pre nikoho zaujímavá. Len Ema sem-tam zabliká. Dnes medzi krivými smajlíkmi trčí smutná správa:

„ Dobre robíš, že kašleš na všetko. Nájdi mi nejakého Ivanka, ktorému budem ja stačiť  ku šťastiu! Prosíííím!!!! “

 V hlave ma zabolí spomienka na naše posledné vínko. Bola som nadšená, zaľúbená...Dnes je všetko ináč. Celé zle. Tá naša láska ma prerástla, ako rakovina. Je všade. Metastázy na tele a na duši. Dusí a dusí, nedovolí  dýchať. Možno sme vysali jeden druhého.

---------------

Už je tma a tak vybehnem von. Prevetrať hlavu. Čerstvý vzduch je super. Letím domov po troch schodoch. Možno znovu začnem behať. Staré tenisky niekde vyhrabem a hrádza je zadarmo.

„ Do riti, kde si ?! “ 

 So strachom pozorujem jeho biele hánky. Kŕčovito zviera stoličku a hľadí do zeme.

„ Celý deň váľaš šunky a keď prídem tak zmizneš! “

  V ruke drží dôkaz, rozhádzanú deku.

Obarená strachom sedím za stolom. Ďalej zazerá a chrúme studené rezne. Sú  dosť hnusné, z pekne prerasteného, lacného bôčika. Odporne vypľúva mastné kúsky.

Po chvíli vstane, zoberie z dresu obľúbený hrnček a začne nadávať: 

„ Dobre vieš, že žijem len pre teba a toto je výsledok ! Ani ten riad nevieš umyť ! Do čista!“

Zmätená pozerám do stropu.  Môj jediný projekt  IVAN skrachoval.  Som neschopná. Už vôbec nič nedokážem! Hrôza !!!!

-------------------

Ráno ako tak fungujem. Zapnem automat v hlave, zoberiem pridelených desať eur a vy cupitám do obchodu.

 Usilovne zo seba dolujem aspoň jednu veselú myšlienku. Zas bude fajn. Predsa mi nebude vyznávať lásku celé roky. V ruke stískam vlastnú kredit ku.  Nejakým omylom tam mám ešte trochu peňazí. Je piatok, kúpim fľašu vína a nejakú maškrtu. Na nervy a pekný večer.

Keď o šiestej vyťahujem z rúry koláč, som napätá, ako stará hrdzavá poistka. Len prasknúť.

No dnes je doma mier a pokoj. S úsmevom otvorí fľašu a niekde medzi riadkami vypotí  veľmi nenápadné „ prepáč“ za včerajšie predstavenie. Po prvom pohári spustí pochvalnú reč:

 „Vidíš, aká je z teba gazdinka ! Ešte aj ušetríš. “

 Ľahkovážne oponujem:

„Ale prosím ťa, neviem z čoho môžem ušetriť ?! Mám ešte nejaké svoje peniaze.“

„ Aké SVOJE peniaze ?! “

 Hrozivo sykne s plnými ústami.

„Ostala mi niečo na karte.“

 Prehodím ľahostajne a samozrejme.

„Ja tu driem, ako posledný chudák a „madam“ niečo zostalo?!“

 Kričí zvláštnou fistulou na celý byt. Potom treskne fľašou. Na zemi svieti červená mláka s kúskami skla. Také smiešne záhradné jazierko s lesklými rybičkami. Absurdná predstava.

 Facky z každej strany ma rýchlo vrátia do reality. Neváham ani chvíľu. V zmätku hádžem do tašky pár zbytočností, schytím kľúče od svojho bytu a utekám preč. Mám pocit, že skončil divný film. Jeho slová, sú iba zvláštne titulky, ktoré už vôbec nevnímam.

------------------------------

 Rozbitá  utekám nočným mestom. Posledné dva mesiace je môj byt prázdny, bez nájomníka.  Celkom nerozumiem prečo, no nevadí. Tie chýbajúce peniaze za nájom sú teraz  moja najväčšia životná výhra! Roztrasenými rukami márne strkám  kľúče do zámku. Začnem zhlboka dýchať. Raz-dva, Raz-dva.

 „ Ale, ale Tánička, hádam tu nemáme zlodeja ?“

  Bodrým hlasom ma privíta nechutná susedka z vedľajších dverí. Zvedavo sleduje moju topornú  snahu, otvoriť vlastný byt.

„No nie, preboha... Snáď vám nevymenili zámok?“

  Zakončí  vetu so širokým úsmevom, príjemným, ako špinavá handra na schody.

„Ale, asi som omylom zobrala priateľove kľúče.“

 Hovorím veselo. Veď stepovať pred vlastným bytom, je predsa najlepšia zábava piatkového večera !

Radšej rýchlo vypochodujem do tmavej ulice. S taškou a opuchnutým lícom vyzerám, ako chodiaca reklama na krízové centrum. Zabočím do prvého baru a kopnem do seba dve vodky.

 Chaos v hlave nemá konca. Jednoducho som schytila zlé kľúče, alebo v horšom prípade tie správne niekde schoval. Ťažko vzdychnem. Dnes už nič nevymyslím a pod mostom spať nebudem. Až taká frajerka nie som. Sklopím uši a pomaly kráčam naspäť do nášho „spoločného raja. “

-------------------------------

 Potichu otváram dvere, rozhodnutá  nepriznať výlet do vlastného bytu. V hlave mi blikajú výstražné kontrolky. Náš domov je odteraz územie nepriateľa. Začína skutočné  spolužitie. Kto z koho?

Ivan nič nezbadal, ďalej nerušene pláva vo svojej divnej realite.  

„ Tánička moja, prepáč, ja som nechcel...“

Motá nezmyselné slová a hladká mi boľavé líce. Vedie ma do čistej kuchyne.

„ Pozri, VŠETKO som upratal. VŠETKO je preč.“

Dokonca vyťahuje fľašu. Akoby sme boli malé deti a on mal zmizík na život v školskej taške. Potrieme, zabielime a fičíme ďalej. Pozerám na koberec a rozmýšľam, čím vyčistil fľak od červeného vína. Tomu hovorím profesionálna deformácia. Bŕŕŕŕ!

Nasadím  silený úsmev a naoko počúvam. Vôbec ma nezaujíma čo mele. Padla facka a ružové okuliare mi odleteli z hlavy. Ďaleko, preďaleko.

 Pozerám na muža pred sebou. Zbabelec zamknutý pred svetom, večne ublížený chudák. Lopotne stavia vlastnú bublinu, kde by chcel zabetónovať mňa a svoju ukrivdenú dušičku. Syzifovské úsilie bez konca. Stále niekde, niečo uniká.  A ja mu v tom  pomáham temer celý rok. 365 dní, 8760 hodín, 525 600 minút vlastného života !!!

Alkohol mi výnimočne čistí hlavu. A zrazu vidím všetko úplne jasne. Ten ženský údel. Boh, alebo niečo podobné bez mena, ženám nadelil lásku. Celú hromadu. Chceme a túžime ju rozdávať. Našim osudom je hľadať príjemcu, toho veľkého daru.

 Moja zrobená mama mi naočkovala do hlavy veľkú hlúposť. Vraj to MUSÍ BYŤ MUŽ. Akýkoľvek. A presne TO je dôvod, prečo tu teraz sedím, v tomto ošarpanom malom byte, s opuchnutým lícom, tučná a lenivá bez vlastných snov. S chlapom, ktorý ma chce len a len využiť.  Stráviť do poslednej kosti a vypľuť.

„Už to nechaj tak.“

  Znechutená chcem odpískať jeho nekonečné vysvetľovanie. Smiešne, veď čo už je jasnejšie, ako facka?!

„ Dobre, dobre.“

 Úslužne prikyvuje. Zaleziem schúlená do postele a v momente  o sebe neviem.  

------------------------

Ráno  hrám  spiacu princeznú. Žiadne obletovanie  a pusa na rozlúčku. Ani len prstom nepohnem. Dobre vie o čo ide a tak radšej rýchlo zmizne, ako smrad spod periny. Fuj!  Keď počujem buchnúť dvere s úľavou vydýchnem. Preboha ja mám strach. Praobyčajný hnusný strach, že dostanem „po papuli.“

 Otvorím okná  a vypijem horúcu kávu.  Okolo deviatej zavolám do realitky.  Mám šťastie. Chlapík čo má pod palcom môj byt je na linke, momentálne prítomný.

„ Musím s vami hovoriť, osobne.“

Ten naliehavý  tón ho presvedčí:

„ No, mám toho dnes veľa, ale ak dobehnete do polhodinky... “

 „Samozrejme, za desať minút som u vás.“

Odpovedám sebaisto, štýlom komunikačného školenia pre pokročilých. Nečakane rozbehnutá, všetko stihnem a vôbec nemeškám. Za chvíľu už sedím pred nervóznym fešákom, ktorý mi pchá pod nos akýsi papier.

„Viem, že podľa katastra ste majiteľkou bytu. Ale tu je výlučná plná moc pre pána Ivana Maťovského. “

 Ďobe perom do môjho podpisu.

„ On je oprávnený s nami komunikovať a podpisovať zmluvy. Písomne potvrdil, že momentálne nemá záujem cez nás byt prenajímať. Prečo, to už nie je naša starosť.“

Keď vidí moju popolavú tvár, rezignuje na profesionálny postup.

„  Žiadne obavy, za chvíľu príde s dlhým nosom. Takých majstrov sveta tu už bolo.“

Potom ma prejde pohľadom a vzdychne. A ja viem čo našťastie nepovedal :

 „A takých naivných kráv ako ty, celé tucty. “

Rezignovane poďakujem za ochotu a vycúvam na čerstvý vzduch. Zúrivo kopnem do najbližšieho stĺpa. Zrazu vidím celkom jasne, ako ma pred pár mesiacmi presviedčal. ON všetko zabezpečí, vybaví. Ja predsa potrebujem vypnúť, spláchnuť všetky starosti.

Čo som mala čierny mor ?!  Veď taká plná moc je ukážkové vysvedčenie o absolútnej strate súdnosti. Ema mala pravdu, ako vždy. Tie moje domáce osýpky budú mať trvalé následky. Ivan veľmi rýchlo pochopí, že peniaze za prenájom má naservírované na zlatom podnose!

 Samozrejme, môžem jednoducho vymeniť zámky a znovu osídliť moje krásne  jedenáste poschodie. Ale čo bude, keď zoberie zálohu za bývanie od nejakého debila ?! Pri našich súdoch človek nikdy nevie, kde skončí.

Ďalej kráčam  popri rieke . Napodiv miesto zúfalstva chytám druhý dych. Tá facka ma prebrala, ako šípovú Ruženku pusa na čelo. Hladkám prvé zelené listy a vôbec nemyslím na prihorenú omáčku a špinavú vaňu. Viem celkom iste, že všetko, čo treba zvládnem.

------------------------------

Vybavím ešte pár drobností a utekám domov. Nechcem žiadne zbytočné scény za neskorý príchod. Potrebujem pokoj a čistú hlavu.

 Keď otvorím dvere, zacítim vôňu pečeného mäska. Ivan  pobehuje po kuchyni a na moje zvyčajné  „čo bolo v práci“ nereaguje.

„ Vieš, nie je dobré, keď doma ventilujem problémy. Vo firme je teraz zlá doba, každý iba počíta a na pravé ľudské hodnoty nie je čas. Už nechcem kaziť náš spoločný život. A vôbec, ty si predsa najdôležitejšia na svete. Dám výpoveď a budeme znovu spolu šťastní. Len my dvaja. Uvidíš !  Niektoré brigády sú fakt dobre platené. A nakoniec  môžeme aj podnikať,  v realitách. Niečo predať, potom kúpiť, ponúknuť so ziskom. No teraz to nebudeme riešiť.“

 Hľadí na mňa, ako na svätý obrázok. Ale ja , už som niekto iný. Mám vypnutú citovú hemisféru. Len počítač v hlave chladne spája neuróny  a vychádza mu jediná odpoveď. Ten debil  prišiel o robotu a chce predať môj byt. Začína nenápadne a opatrne.

Obradne vytiahne z trúby večeru a čaká pochvalu. Zaklipkám očami prispanej panenky.  

„A kedy by si najradšej skončil? “

„ Včera bolo neskoro.“

Prednesie pateticky a odhryzne kus stehna.

 Mozog mi ďalej šrotuje  na plné obrátky.  Žiadna výpoveď, Slávo ho určite vyhodil.

Keď po jedle zaleje čaj, nenápadne prehodím:

 „Volala mi Ema, chce jeden obraz z môjho bytu. Nevieš kde sú kľúče?“

 Schytí košík pri dverách a šmarí ho o stenu.

„Zas tá tvoja šialená Ema, prečo nedá pokoj?!  Všetko chce zničiť! “

  Vycúvam, ako splašený ratlík do spálne. Tak TOTO sama nevydýcham. Zúfalá padnem na posteľ. Mám strach veľký a biely, ako ten mesiac za oknom.  On našťastie zaspí, bez jediného slova.

-----------------------------

Ráno, len čo zmizne, volám Slávovi. Musím využiť čas. Zatiaľ predstiera, že chodí do práce, ale dokedy?!

„ Potrebujem pomoc. Prosím. Dáš mi pätnásť minút ?! Dnes, kedykoľvek.“

Nič. Ticho dlhé, ako čierna tma. A na konci jediná veta:

 „ Dnes o jednej. OK?“ 

 Rýchlo prikývnem.

----------------

 Bežím do firmy, ako do nejakého vesmírneho  tunela. Nikoho a nič nevnímam.  Slávo sedí sám za stolom. Bez pozdravu hneď spustí :

 „ Táni, ja už pre neho nemôžem nič urobiť. Pokiaľ mal tvoj servis, ako-tak fungoval. Ale dnes?! Jednoducho DEBIL. Bodka.“

Tak predsa, moja hlava ešte stále spoľahlivo pracuje. Ivanko naozaj dostal padáka.

„ Jeho kariéra ma trápi, ako háďatko repné.“

 Chcem byť nasilu vtipná, ale ten ľahký úsmev mi zamrzne na polceste. Radšej hneď spustím. Všetko. Rapkám rytmom kolotoča. Čo, kedy, ako. A nakoniec cieľová rovinka. Hanba v realitke.

Slávo nemá žiadny komentár. Ale že naozaj žiadny. Iba ťažko vzdychne a  nadiktuje Katke čestné prehlásenie Ivana Maťovského, v ktorom bez podmienok  ruší plnú moc ohľadom môjho bytu. Potom zavolá Petrovi nášmu právnikovi, ktorý má na starosti aj notárske formality.

„ Zajtra o šiestej sme u vás. Ešte ti pošlem do bytu zámočníka. Známeho. Pre istotu. Ale teraz už musím. Pozrie na hodinky a zmizne. “

 A mne neostáva nič iné, len pokorne preberať ruženec. Môj súkromný koniec sveta prichádza.

-----------------------------------

 Pred obedom chcem ísť behať. Nakopnúť telo aj dušu. Čaká ma ťažký večer. Musím byť pripravená. Ale Ivan kazí moje plány. Prišiel skôr a nadšene vyhlásil:

 „ Už nebudem na nikoho celý deň hrdlačiť! “

 Na monitore v hlave mi zabliká preklad:

 „ Prešiel som celé mesto, vypil dva čaje a bolia ma nohy. “

 Obvyklá pracovná náplň niekoho, kto predstiera, že je v robote.

„ Vonku je znovu jar. Ako pred rokom.“

  Povie zasnene.

Preboha, hádam nechce ísť na prechádzku ! Viem dobre, aký je Slávo. Ak chce pomôcť, tak iba raz. Keď nebudem o šiestej doma, už mi nikdy ani telefón nezdvihne!

Pevne držím stôl a dramaticky klesám k zemi. Akože. Veru, mám netušené  herecké schopnosti ! 

„ Tánička, čo je ?! “

  S veľkým úsilím ma preteperí na posteľ.

„Ale, nič asi  nejaká chrípka. Točí sa mi hlava. “

  Sipím tenkým hlasom ranenej lastovičky. Vybehne pre vodu. Ja zatiaľ zúfalo hypnotizujem mobil.  Preboha! Ešte je len päť. Mám pocit, že čas stojí, niekde zaseknutý  na pive.

 Predstieram spánok, nič lepšie ma nenapadá. Našťastie Ivan odpochodoval do kuchyne.  Spotenou rukou stále sledujem telefón. Ak ho napadne ísť von, môžem to celé odpískať.

Konečne! Zrazu počujem zvonček. Slastná úľava. Chcem kričať  ZEM !!!, ako stroskotaný námorník. Bežím otvoriť.   

Ivan  spokojne drieme za stolom. Nestihne ani dobre rozlepiť oči, keď mu Slávo   pchá pred nos čestné prehlásenie:

„ Nebudem zabiehať do podrobností, ale Tánička ma požiadala aby som asistoval pri tomto neodkladnom právnom úkone. “

Nedýcham. Mám strach, že mu jednu vrazí a všetky moje nádeje skončia.

Ale Slávo je vždy o krok ďalej. Vecne poznamená:

„ Pozri Ivan, keby si náhodou  mal s tým nejaký problém, môžem od teba vymáhať .... “

Na chvíľu stíchne a potom mávne rukou:

 „Veď ty dobre vieš, čo si všetko posral.“

Pozrie naňho vydesenými očami a podpíše. Bez kriku.  Sedí zlomený, pripomína zašliapnutého slimáka.

Hádžem rýchlo veci do tašky. Keby mohol, zabije ma jediným  pohľadom. Za živa preseknutá napoly. Peter mi galantne podrží dvere. Dupocem dole schodmi, rýchlosťou splašeného zajaca. Proste „hrdinka“ vystrihnutá z komiksu.

  Vonku Slávo z auta vyťahuje moje nové kľúče.

  „ Táni  vieš, ja  na dobré skutky  príliš neverím. Nechcem byť hnusný ale.... No proste keď to nejako zrovnáš , dobehni. Potrebujem ťa v robote. “

Nečaká odpoveď. On totiž zásadne iba  oznamuje. Otázky vyradil z bežnej reči. A mne vôbec, ale fakt vôbec, nevadí ten tržný princíp. Niečo za niečo. Keď chceš dávať, musíš aj brať. Jednoducho, práve vtedy veci a ľudia fungujú, pretože Perpetum- mobile ešte nikto nevymyslel.

Splašene motám  nohami po uliciach.  Len tak. Zrazu neverím vlastným očiam. Stojím presne pred tým fajnovým podnikom, kde ma pred rokom Ivan pozval na večeru. Galantný, úslužný.

 Je práve čas na dobré jedlo. Ani na chvíľu nezaváham. Vletím do vnútra a objednávam. Predkrm, dobrý biftek , zákusok. Napätie konečne povolilo a mne neskutočne chutí.  Zaslúžim si. Mám za sebou celý  dlhý zlý rok. Rok Afrodity.