Čas

Sedím vonku na terase.  Šuchot lístia, zmiešaný s hlukom z cesty ma príjemne uspáva. Pomaly vychutnávam  voňavú cigaretku. Naša krčma, zíva v poludňajšom spánku. Obedy vybavené, na večerné poldeci je trochu priskoro. 

Oblaky veselo  vykukujú medzi dlhými konármi. Kedysi dávno robotníci nejakým omylom zabudli vypíliť neďaleko staveniska malý stromček. Dnes je z neho zelená  krásavica a symbol nášho biznisu. Motorest „ Pod lipou „ je  totiž   značka, ktorá ľahko zostane v pamäti.

 Občas mám čarovný pocit, že nás chráni. Tie dve bláznivé  baby , ktoré na staré kolená obrátili život hore nohami.

 Keď  pred piatimi rokmi prišla za mnou Renáta, s nápadom zobrať úver a  kúpiť  túto, viac menej krachujúcu reštauráciu, neďaleko hlavnej cesty, môj komentár bol naozaj stručný :

 „Čo si sa s koňom zrazila ?! “

No ona neprestala. Hučala do mňa viac, než ten povestný agent s teplou vodou:

 „ Preboha Daňuš, ťaháš na päťdesiatku, chlapa si konečne poslala do riti, deti odišli, času máš more.... Kedy, keď nie teraz ?!  To chceš do smrti robiť na nejakého vyfinteného  debila, ktorý nevie ani len pivo natočiť ?! “

My sme totiž spolu za dvadsať rokov preskákali všetko pod názvom „reštauračné služby.“  Od vysmiatych čašníčok, až po top prevádzkarky.  Len vlastný biznis nám nikdy neprišiel do cesty.  Až teraz. Lákavá ponuka bola pre čerstvo rozvedenú Renátu, láska na prvý pohľad.

Nakoniec som prikývla. A nie je to zlé. Síce občas padáme na hubu, ale fičíme rýchlejšie, než veveričky v kolese.  Nadšene a s iskrou v oku. Peniažky veselo pribúdajú a my dve konečne robíme len na seba. Občas príde aj malý bonus navyše. Sympatická  partia chlapov , ktorí chcú niečo fajnové zajesť, zaspievať.... Obidve rady  len tak posedíme, popijeme. A svet je zas na chvíľu o čosi lepší.     

  Na moment  privriem oči a tie minulé dni  mi prejdú hlavou , ako rozmazaná šmuha rýchlym štetcom.  Žiaľ, tak beží život.

 Práve včera tu sedeli na čaji  také divné ezoterické kravy.  Miesto domácej štrúdle  k nej chrúmali nejaké zvláštne listy a hovorili o prítomných okamžikoch.   O každej minúte precítenej celým celučkým telom. Vraj to vôbec nie je jednoduché ! Zažiť to! Musíš zmeniť stravovanie, vytrvalo cvičiť , aťd.... Keď som im niesla ďalší liter čistej vody,  ledva som prehltla ironickú poznámku. Podľa mojej skromnej mystickej skúsenosti stačí  dobrý chlap a máte  každú bunku tela  v nebi  aj bez veľkej námahy.

Ešte raz vdýchnem lipovú vôňu a idem do kuchyne. Cigaretu a spomienky zatlačím do popolníka.

------------------------------

„ Daňuš , no veríš tomu, no ochutnaj to snáď nie je možné?! “

 Renáta ziape na celé kolo a pchá mi do úst lyžicu s marinádou.

„ No možno, trochu viac octu. Nie ?“ 

Váhavo oblizujem tmavú tekutinu.

„ Že čo ?! Trochu viac octu!  To nemyslíš vážne?!  Veď to chutí ako víno tvojho starkého! “

Kuchár nešťastne prešľapuje. Tento jeho „ prítomný okamžik “ mu teda nezávidím.

„ Prosím ťa, nešaľ. Dáme tam na hodinku pár surových jabĺk a je to v pohode. „

 Ešte chvíľu pripomína  nafúkané koleso niekde v detskom  bazéne. Až zvuk bŕzd z parkoviska ju preberie. Vonku zastalo pár áut. Samé lepšie značky.  Sviatoční   turisti , ako  z reklamy na športové bundy.  To neveští nič dobré. Takí všade sme boli, všetko vieme, nič nám nie je dosť dobré.

Obe vzdychneme a nahodíme profesionálny úsmev. Niet času na hlúposti.  Prejde pár minút a už som pri ich stole.  

„ Na čo máte chuť ?“

 Pozerajú,  trochu zaskočení mojou otázkou. Asi čakali, že im capnem na stôl jedálny lístok a odídem.  Lenže „ u nás doma“ je každý zákazník hosť. Naozaj, v pravom zmysle slova.

„ Joj nechcite vedieť!“

 Hovorí rozjarene jeden z nich a bez zábrany preberá očami moje kozy.  

Ale ostatní mu  našťastie nechytajú strunu. Práve naopak. Tie ich ľadové pohľady by zrušili aj Casanovu.

„ No a čo by ste nám poradili?“

 Milujem túto otázku. Ja totiž viem úplne  presne ,čo komu zachutí.  Stačí pozrieť a vidím. Títo páni, v najlepšom veku , sú jasné  mäsožravce.

„Výbornú bravčovú panenku, so zemiakovými plackami.“

Bez váhania ponúknem objednávku a oni nadšene  súhlasia.  Za necelú polhodinku majú pred sebou voňavé taniere. Hlasy stíchnu a ja počúvam štrngot príborov a spokojné prežúvanie.

Renáta  veselo žmurkne. Je to pre nás, taká naša tichá radosť. Potešiť  človeka dobrým jedlom. Doma, totiž už nevaríme. Niet komu. Tak sme dopadli. No čo, sú aj horšie veci na svete.

Keď odnášam taniere, počujem samú chválu.

 Jeden z nich ma prekvapí otázkou:

„   Čo keby sme sa večer zastavili na menšie posedenie ?   Asi desať ľudí. Šlo by to ? Viete, to mäsko bolo, no jedna báseň! “

Úslužne  prikývnem,  s vyhliadkou dobrého kšeftu. 

„  Samozrejme, máme tu  privátnu miestnosť, poďte pozrieť.“

 Prekvapene obzerá náš tzv. salónik. Renáta ho na môj vkus hrozne prezdobila, ale čo už. Keď som ju videla s akým nadšením  tam znášala kvety, všakovaké hrnčeky krčiažky, dečky.... Nemala som srdce ju zastaviť.  Pravda je , že hostia sa tam cítia  dobre.  To poznáte na prvý pohľad.  Neštekajú po sebe, sú takí , ako ja hovorím vydýchnutí.  Darmo , láska je najlepší bytový dizajn.  A Renáta jej tam nanosila za vagón.

„  Nech sa páči, tu je naša špeciálna  ponuka pre podobné príležitosti.  Domáce syry, klobásky, štrúdle, na čo budete mať chuť.  A samozrejme vínko, slivovica...“

Trochu zaskočený, pozerá zoznam. Až taký výber určite nečakal.

  „ Tak niečo po ôsmej prídeme a pohostenie nechávam na vás. “

  Ukončí rázne moje vychvaľovanie  a zmizne za ostatnými.

Renáta utiera stoly a netrpezlivo rapoce :

 „ No povedz ,celkom zbavili, žiadna zlodejská elita. Ty, a predstav si , že to boli samí doktori! Dobrá známosť v našom veku nie?“ 

Nedôverčivo krútim hlavou.  Ona s výrazom úspešného policajta pokračuje:

 „ Jeden z nich dávkoval lieky cez mobil. Nejaký vážny prípad. Vraj môže prísť až zajtra, lebo idú robiť hrebeňovku. “

Mávnem rukou a utekám na blízku farmu pre syry. Viem veľmi dobre , že opitý doktor a opitý šofér je rovnaký problém. A vôbec, za dvadsať rokov strávených v krčmách viete o ľuďoch  všetko.  Sú len dva druhy.  Spokojní a šťastní a potom tí druhí. Večne nespokojní a večne nešťastní.  Životná radosť  je totiž  vždy iba  vlastné rozhodnutie vo vlastnej hlave. Bez ohľadu na vek, pohlavie, či profesiu.

---------------------------------

Prišli tesne po ôsmej. Unavení  a vysmiati. Lietali sme okolo nich celý večer. Hotové včielky na mede. Po pár litroch vína  nás pozvali na pohárik. Vraj budú spať v neďalekom penzióne a do rána je ďaleko.

 Je ťažké myslieť v kšefte na tisíc drobností a pritom fungovať  so správnym úsmevom. Takým akurát. Aby každý vedel odkiaľ pokiaľ.   Aj pripitý doktor.

My dve sme však  skúsené  slovenské gejše. Vieme počúvať, zalichotiť, povzbudiť. Presne toľko koľko treba.

Pri týchto chlapoch  to ide ľahko.   Na prvý pohľad stará dobrá partia. Takí, čo už všeličo spolu zažili a všetko si odpustili. Zlé aj dobré. Nič ľudí nezblíži viac, než spoločné viny.

No neskôr niekto zvrtne  tému na robotu a je koniec zábavy.  Samé žlčníky, porážky, infarkty. Bŕrrr. Idem radšej na terasu, pustiť trochu dymu.

„ Ak dovolíte, rád sa pridám.“

Prekvapene otáčam hlavu.  Najlepší chirurg široko-ďaleko mi galantne pripaľuje cigaretu.  Vysoký, elegantný, štíhle pevné ruky a prenikavý pohľad. Hotový röntgen  v očiach. Nesmelo  kývnem a pomaly vdychujem jeho vôňu. Nenápadne a sladko.

Som dosť nervózna. Medzi nami je zvláštne ticho. Lenže o čom mám točiť?!  Aké nové jedlo vymyslel náš kuchár, ktorý dodávateľ prišiel neskoro, komu treba zaplatiť výplaty?!  A tak sedíme a mlčíme. Pozerá na hviezdy, upíja z vína a žiadna spoločenská konverzácia ho zjavne netrápi.  Práve naopak, vyzerá úplne spokojne!

„Netušíte, aké je vzácne sedieť ticho so ženou.“

 Nenápadne pozerám na jeho obrúčku. Hneď zachytí môj pohľad.

„ Áno, moja manželka je hotový rapkáč. “

Hovorí  mäkko a láskavo.  Žiadny ukrivdený manžel. Má hrozne pekný úsmev. Cigareta bliká v tme a ja schovaná za jej malým  svetielkom začnem snívať.  Mať tak znovu pri sebe chlapa !

Po chvíli  smutne vzdychnem.   Ak je náhodou   v mojej blízkosti muž, čo stojí za reč,  hneď mám problém ! V hlave mi totiž začne blikať  červená kontrolka. Niečo na spôsob snímača v aute : „ Pozor ohrozenie života!“  Viem, viem.... Na vine je moje jediné párové  spolužitie.   Pätnásť  rokov natvrdo , ktoré nedopadlo.

Žila som , akoby s večne pokazeným vysávačom.  Poznáte ten princíp. Vždy prekáža, keď  treba nefunguje a pre nejaké záhadné vesmírne príčiny ho nikto nechce vyhodiť.  Môj bývalý manžel v skratke.  

No dnešný večer je iný.  Príjemná pohoda,  bez čiernych myšlienok. Pán doktor Mazúr, po slušnej zoznamovacej puse Peter, je moc fajn!

„ Donesiem ti ešte cigarety.“

 Nečaká súhlas. Dobehne s dekou, naleje víno a otvorí obľúbenú zlatú škatuľku.  Som úplne na mäkko.  Hotové vajíčko hnilička. Mňa totiž ešte NIKTO  NIKDY neobsluhoval.

„ Ďakujem.“

 Mám smiešne roztrasené kolená a v hlave kučeravé myšlienky.

„ Prepáč, som otravný.“ 

„ Preboha, vôbec nie.“  Vyšteknem zúfalo. 

S sebaistým úsmevom ma objíme okolo ramien. Nežne a samozrejme. Ja usilovne držím formu. Veď nie som žiadna rozsypaná šestnástka!

Našťastie  prišli  taxíky  a celú patrične rozjarenú spoločnosť odviezli.  A pán doktor slušne, spolu s ostatnými, odkráčal

Renáta spokojne počíta peniaze a moje rozbité JA úplne ignoruje.

„ Poď, aspoň na chvíľu zalezieme do pelechu.   Ráno zavolám Majku  s Evou. Ony poupratujú.  “

Prikývnem a pritom tajne dúfam, že ráno už stretnem SEBA v obvyklej forme.

--------------------------

A naozaj, denný kolotoč spoľahlivo gumuje zbytočné sny.  Po pár dňoch je  milý pán sexy- doktor navždy rozpustený  medzi faktúrami, zásobami a večne hladnými hosťami.

O to viac ma prekvapí stručná správička :

  „Prídem v piatok večer na kávu. Okolo siedmej. P.“

A je vymaľované. Spomienka na letnú tichú noc ma zasiahne  rovno do srdca.

Renáta  ironicky komentuje môj údiv :

 „ To vieš v nemocnici hrozná nuda, nemal kedy zabudnúť.“

Stačí chvíľa a hodím po nej sekáčik  na mäso ! No ona bez obavy o svoj život ešte pritvrdí.

 „ V piatok môžeš v pohode zmiznúť rovno do raja. Majka mi pomôže. “

„ Šetri sily , žiadny výlet nechystám. Medzi nami,  už mám dávno  po puberte ! “

 Štekám  medzi roštenkou a uhorkami.

„ Jaj , moja zlatá, ale nezabudni, že oproti prechodu je sladkých šestnásť  hotová malina.  Moja teta v päťdesiatke zviedla synovca z tretieho kolena. A to ešte na rodinnej oslave!“

 Pridal  k dobru  Igor, náš kuchár. A začala nekonečná debata.... Sex, drogy,  a rokenrol. V slovenskom preklade.

----------------------

 V piatok ráno popíjam v posteli svoju obligátnu kávičku.  Milujem  pomalý začiatok nového dňa.  V duchu spomínam  na tie hektické rána.  Kedysi dávno , pradávno  v súkromnom praveku. Detský vresk, večne nedojedené raňajky, hádky, zhon. A môj muž s rannou cigaretkou na balkóne. Veď deti nebola jeho starosť.  Rázne obliznem lyžičku. Nechcem myslieť na  staré krivdy.

Radšej   začnem  listovať v pracovnom diári. To je správna smerovka  do reality! Čo treba vybaviť, komu vynadať, koho uprosiť. Také podnikateľské slovenské tango. Krok vpred, dva kroky vzad.

Ešte mám trochu času  na pokojnú cigaretku. Tá vôňa mi pripomenie pána doktora. Čo keď naozaj príde na kávičku? Musím ho hlavne správne zaradiť. Je to môj tajný zvyk. Dať každému  vhodnú nálepku.  Som v zamení Panny a mám rada poriadok. Pre pokoj v duši.   Po chvíli som rozhodnutá.  Bude to LEN sympatický hosť. Hotovo.

-------------------------------

V robote začnem  pobehovať, možno až príliš usilovne, medzi rezňami, pivom a upotenými hosťami.  Preboha len žiadne scenáre v hlave!   Čo mu poviem, čo nepoviem.  Pomóc !

 „ Aha pozri ! Už ide ! Aký je vyfešákovaný ! “ 

 Vysmiata Renáta ma štuchne pod rebro. No, nie. Ešte to tak, počúvať jej komentáre! Zhlboka vydýchnem a opakujem  sama pre seba : Je to LEN hosť, sympatický hosť....

No stačí jeho úsmev a všetka nervozita zmizne. Je mi s ním hrozne dobre. Prečo vlastne? Neviem, možno podvedomý pocit istoty.....

 Donesiem kávu a makovú štrúdľu. Sedíme spolu na terase, fajčíme a ja počúvam. Prosté, ako pohár vody  na stole. Jeho oči hlásia do sveta:

„ Život je fajn a bude ešte lepšie“

Po štvrtej  minerálke a piatom džúse zamrmle, viac menej pre seba:   

„ Tak o týždeň, keď vyjde čas.“

A ten čas  vychádza čoraz častejšie. Prejde mesiac a Peter je  stabilný piatkový inventár. Milujem jeho smiech, zážitky z roboty, príhody z ciest. Je ako dobrý   seriál. Prudko návykový. Každá epizóda je lepšia a lepšia a vy neviete vydržať do ďalšieho dielu.

---------------------------

 Na konci júla prišli výnimočne teplé noci.  Nikto nás doma nečaká a tak  často  zavrieme podnik a sedíme samy na terase. Spokojné,  unavené. Biznis ide, zaplatený úver už nestraší po nociach.

Iste, peniaze nie sú všetko, hovoria tí čo ich majú.  No pre nás je každé  zarobené euro na účte ešte stále sviatok.  Celé roky  sme dreli  za omrvinky z koláča. Dnes ho spokojne chrumkáme celý.

 Slastne vyfúknem dym a upijem z cinzana. Mňam..... Tomu hovorím sladký život. Tu a teraz.

Renátu ten prítomný okamžik moc neberie. Nenápadne pokašliava a nervózne krúti pohárom.  Tuším , čo ju pichá pod zadkom.  Stačí pár minút  a spustí :

 „ Danuš , ja viem, že máme dobrú kávu, aj džúsy super fresh, ale že by sme boli najlepší podnik od Popradu až do Martina ?! “  

  Ľahostajne  zapaľujem ďalšiu cigaretu a ona rýpe ďalej :

„ No vieš ten Peter. Nemá tu nejaké prednášky, alebo  niečo podobné, pracovné? “

„ Neviem a nechcem vedieť. “

 „ Hm... Takže ty nevieš....“

Zopakuje dôrazne slová a naleje ďalšie cinzano.

„ Ja len, vieš či TU náhodou nemá  nejakú frajerku? V piatok poobede?“

  Zaklincuje „ akože vtipne“ svoj nočný monológ.  

„ Tak to si prehnala.“

 Syknem nazlostene.

Rýchlo  hodí spiatočku  a pritom starostlivo žehlí slová::

 „ Bože, Danuš....  Ja len, aby ti to zarobené cesto neprekyslo.“

 „ To akože pokeckať  s chlapom pri káve je ťažké riziko?!“

 „ Ale kdeže, ja iba.... “

Konečne  prestane. Každé slovo je už zbytočné. Pozeráme na hviezdy a vieme. Medzi nami  zrazu sedia muži. Naši bývalí.... Ale aj tí vysnívaní, ktorých sme nikdy nemali a mať nebudeme.

Večer  idem do postele s horúcim kakaom. Na dobrý spánok. Chlipkám pomaly  z veľkého maľovaného hrnčeka a pritom sama seba presviedčam, že žiadneho chlapa nepotrebujem. Ani Petra.  On BOL, JE a BUDE len príjemný spoločník  pre sviatočnú chvíľku.  Veď v mojich rokoch je samota úžasná, po toľkých láskach neláskavých! Áno, VŠETKO JE TAK, AKO MÁ BYŤ!  Nepotrebujem a nechcem žiadnu zmenu! 

-----------------------------

Lenže život kašle na  naše  „ TERAZ JE DOBRE “ . Ide ďalej svojou cestou, bez ohľadu na naše priania.  A tak aj môj mier v duši končí veľmi rýchlo, hneď ďalší piatok. Peter zamieša kávu s nečakanou otázkou :

 „Daňulka, / tak pekné meno som dostala / ty odo mňa naozaj nič nechceš?“  Pozerám vydesene:   

„ Preboha, prečo by som mala ?!  ....“

A on pokojne pokračuje :

„ Snáď máš aj niekedy voľno? Mohli by sme spolu niekam zájsť. Aspoň do Tatier. Na pár dní.  Čo povieš? “

„Jasné, super....“

 Ochotne prikývnem a ponuku automaticky zaradím  do kategórie:

 „ A možno raz pôjdeme okolo sveta.“ Blá, blá...

-------------------------------

O to väčší šok má čaká o pár dní. V pošte čítam rezerváciu  na víkendový pobyt  pre dve osoby v luxusnom hoteli. A poznámka pod čiarou.

 „ Viem, že si nenahraditeľná, ale máš dvanásť dní na hľadanie náhrady.“

Renáta na moje veľké prekvapenie zrazu žiadne budúce „ katastrofy“ nevidí.  Cesto vykyslo, treba napiecť buchty. Asi tak, životu nerozkážeš.

Na stôl hodí stručný komentár :

 „ Jasné, len bež, takýto poštár dvakrát nezvoní! “

 Skrátené v preklade :  Sto rokov ťa NIKTO NIKDE nepozval. A ďalších sto rokov  bude rovnakých.

„Ale veď je ženatý chlap, predsa nemôžem len tak..“

Kokcem pomotané myšlienky.

„ Milá moja, to si  doteraz nevedela !?  No akože dobré ráno, vitaj na zemi!“

Keď vidí, že mám slzy na krajíčku, zmierni tempo:

„ Pozri, hádam je svojprávny. Vie čo má doma na tanieri. Tak nech si to sám pekne spapá a ty mu zaželaj dobrú chuť !“

 Sedím medzi hrncami. Hodím do seba koňak , na guráž. Viem, že pôjdem.  Proste neodolám. A rozum vyťahuje argumenty. Ja predsa nebudem riešiť jeho manželské tajničky.

 A vôbec,  život ma naučil. Ak  niekto prestrie plný stôl, netreba čakať. To heslo „ kto zaváha, nežerie“ platí. A vôbec nie je o jedle.

-----------------------------

Cestou z roboty pozerám do výkladov. Viem, že keď začnem riešiť oblečenie, ide do tuhého. Peňazí mám viac, než dosť, mohla by som preorať celý šatník.

Odhodlane začnem skúšam kostýmy, rifle, vetrovky, voňavé košieľky. Nič nie je dosť dobré, nič nie som ja.  Znechutená šliapem  domov. Neisto pozriem do zrkadla.  Ja predsa už nikoho neokúzlim. A Petra už vôbec nie.

 Nešťastne zaparkujem do kuchyne. Vytiahnem veterníky z chladničky. Pomaličky prežúvam sladký karamel. A vtedy mi to docvakne.  Ten víkend určite všetko zmení.  Nevinný „ sympatický hosť “pri kávičke  kýva na rozlúčku.   Zmätená volám Renáte:

„ Reni, preboha čo keď, veď vieš ?! “

„No tak , starká pokoj  ! Za to že roky ne sexuješ, ešte nie je z teba panna. A vôbec,  on by mal mať ťažké sny čo, ako?!  Päťdesiatka na krku,  k tomu  stres, aby vôbec za fungoval, tak ako treba... Veď vieš... No moja milá, nemysli si žiadna sláva to nebude! “

„Preboha, brzdi. Tie tvoje diagnózy.....“   

Končíme obidve so smiechom.  Radšej zaleziem do pelechu a snívam o svete bez mužov.  Pomoc! Fuj!

-------------------------

Prišiel  hneď,  skoro ráno. Pije  horúcu kávu a má strašne veselé oči. Nenápadne  zakopávam zbalenú tašku pod stôl.  Pre istotu. Možno v duchu čakám pichľavé slová. Niečo v tom štýle:

„  Mrzí ma to, nedá sa, nemôžem, pochop ....“

No on vytiahne obrovskú čokoládu :

 „ Renátka pre vás,  trochu energie na víkend, bez Daňulky.“

-------------------------------

 Vraj keď prídu udalosti nevídané a zázračné, naše podvedomie  zapne auto pilota.  Asi preto teraz vykračujem cez parkovisko krokom panenky na kľúčik.  Raz-dva, raz-dva.  Nádych, výdych. Zatvorím oči, otvorím oči. Nie,  to nie je sen! Mám stále pri sebe toho úžasného chlapa!

  Naštartuje a so záujmom  pozoruje moje duchovné cvičenia. Pritom píska staré hity. Presne také, ktoré som počúvala kedysi dávno.  Mladá, krásna a zamilovaná.

„ Pamätáš ? “  Klepká prstami do rytmu.

Tie  bezstarostné  pesničky  vyženú zbytočné myšlienky. Do hotela už kráčam ľahkou nohou a s prázdnou hlavou. 

„ Zájdeme na dobrý obed a potom ideme hore.“

Nadšene ukazuje končiare v nebi.  Trochu ma strasie, poslednú túru som absolvovala niekedy v minulom storočí, ale poslušne prikývnem.

 Po obede, napchatá dobrotami do prasknutia / ešte ten koláčik a ešte tamto mäsko / fučím bez reptania kamenistými cestičkami.  Behanie po kopcoch mi nič nehovorí. Ale s ním.....

Preboha, zas mám ten ženský údel na tanieri. Muži ľúbia , no tak trochu selektívne. Štýlom, čo sa práve hodí. Len niečo z nás a žiaľbohu niekedy len ten malý kúštiček. Veď viete aký....  Ale žena keď miluje, miluje na chlapovi  všetko. Od A po Z. Celú abecedu aj s pomlčkami.  A  navyše najbližší kilometer štvorcový okolo neho.

 Preto meníme záľuby, chute, vyznania a tisíc iných vecí   podľa frajera zn. „aktuálny“.   Ja tiež  trpím podobnou chorobou.  Preto som momentálne turistka usilovná, čo fučí do kopca, ako o život.

„ Daňulka, no tak, veď poseď, keď nevládzeš.“

Hovorí láskavým hlasom. 

Som dojatá. Prvýkrát v živote ma chlap nehodnotí, nekritizuje, nepožaduje.  Stačí že som. Bože, to je snáď zázrak!   

 Bez slova vystupujeme  stále vyššie. Na vrchole vyloví z vrecka slivovicu. Voňavú a sladkú s lesným medom,  vraj na lepšie šmýkanie dolu kopcom.

 Deň rýchlo končí, oveľa rýchlejšie , ako chcem.  Dopíjame posledný pohárik vína v bare a mne  v hlave  tancuje  tisíc možností a milión scenárov ako TO prebehne. Spoločná noc a všetky veci s tým súvisiace.  Strašne ho chcem a mám strašný strach.

On je sebavedomý, v pohode.  Ktovie čo všetko  má za sebou. Na verného manžela nevyzerá, ani náhodou.

Najradšej by som do seba hodila niečo ostré, na nervy. Ale som poslušná žienka domáca  a tak ďalej pijem  drahé víno, ktoré chutí horšie než susedova domáca zmes.

„ Daňulka,  čo je s tebou? Poď , pôjdeme..“

 Vedie ma za ruku a ja dúfam, že tú spoločnú noc  prežijem, práve tak  , ako milióny iných ,už trochu moc dospelých ľudí kdekoľvek na svete. Ale Peter má iný plán.  Zastane pred dverami mojej izby a s tvárou tlačového hovorcu vyhlási:   

„ Nemôžem  chcieť všetko, lebo ti nemôžem dať všetko. To by nebolo fér. “

 Potom bez mihnutia oka  odkráča do vlastnej spálne.

Tak také  smiešne divadlo , som naozaj nečakala ! Zabiť ho, je málo!  Preklad jeho „ šľachetného “ monológu do ženskej reči  je stručný.

 „  Do postele s tebou nepôjdem, lebo si stará a škaredá. “

 No veru, čistá hrôza!  Rýchlo vleziem do horúcej vane a mám jediný sen. Zmiznúť, rozpustená vo voňavej pene.  

-------------------

 Ráno snaživo držím formu. Akože ťažká pohoda, veď  kamarátsky výlet pokračuje. Peter  už sedí pri stole , do ružova vyspinkaný natiera rožteky a melie čosi  o krásnej cestičke za hotelom. Správny gavalier, očividne spokojný  sám sebou.    

  Zúrim. Dobre viem, že ak ho neprepichnem vidličkou ten včerajší večer v zdraví proste nevydýcham. Upijem z horúcej kávy  a spustím:  

„Čo tvoja žena, tiež najradšej behá po kopcoch ?“

  Hnusná otázka zarinčí na stole, ako špinavý riad. Ja som totiž doteraz nikdy, ani slovom.... Ale dnes ráno, veselo šliapem po zakázanom území, s taktom dobre vypaseného slona.

Pozerá prekvapene smutnými očami.

„ Áno, kedysi dávno, pradávno. Preliezli sme spolu všetky tatranské doliny. Potom prišli deti, nebol čas. A ja som doma viac- menej len zavadzal. Stále unavený zo služieb, vystresovaný z roboty. Viera, má vlastný svet, bezo mňa. Dom, záhrada,  synovia, priateľky...Som jej vďačný, veľmi vďačný. Kvôli deťom. Udržala rodinu. “

Tak to som naozaj nečakala. Rýchlo prikývnem a utekám von. Preboha len žiadna ďalšia spoveď! Slzy v hrdle mi nedajú dýchať.

 Tá včerajšia noc je zrazu trápna hlúposť. Peter mi nastavil  boľavé zrkadlo.  Ja som to nedokázala. Udržať rodinu. Zlý rozvod, muž odišiel urazený k svokre , dom sme predali a deti utiekli do sveta. Nemajú sa kam vracať.  Sem-tam napíšu také to povinné blá, blá.... Cestujú, menia prácu, frajerov, robotu a posledné čo ich trápi je moja maličkosť.

Bez slova ma dobehne. Nemá žiadne otázky, odmieta tú  moju nepodarenú hru na minulosť.  Vie, že som rozvedená. On svoju manželku nikdy nespomínal,  nechcel mi ju pustiť do života. Som hlúpa sebecká krava! Tak mi treba. Stačí, jediná  sprostá otázka a  všetko je inak.  Zrazu s nami pochoduje v trojstupe. Tak hnusne prítomná. Cnostná a obdivuhodná  polovička pána doktora! 

 Za hotelom prejdeme na lesnú cestičku. Kráčame  ďalej bez slova, každý sám  s vlastným  krížom na chrbte. Včerajšia veselá nálada je preč. Ďaleko, preďaleko,  možno niekde v tých skalách stratených za obzorom.  Neviem.

Pri obede mlčí a nervózne pozerá na hodinky. Bezradne žmolím obrus medzi prstami a pritom pitvem kuracie krídla. Musím niečo vymyslieť a  skončiť toto naše trápenie.

„ Vieš volala mi Renáta, či by som nemohla prísť skôr...“

 Vysúkam zo seba boľavú otázku.  

„ Jasné, keď potrebuješ.“

 Priveľmi ochotne vstáva a uteká pre veci do izby.  

V aute pre istotu preberáme počasie a televízne programy.  Len preboha nehovoriť nič, čo by stálo za reč!

Po dlhšej hodinke  už stojíme pri našej lipe. Slušné pozvanie na kávu zruší  súrnym telefónom. Nechýba veľa a pribuchne mi nohu do auta ! Pomóc !

 Viem, že dnes nejaké „ ako bolo? “ nezvládnem. Chvalabohu  všetci v robote kmitajú okolo hostí a ja som aspoň chvíľu neviditeľná. Bežím rýchlo  domov, do prázdneho bytu.

-------------------------------------

Moja postieľka, moja kuchynka  a moja vytúžená samota! Hodím tašku do kúta, vyhrabem zo skrine tú najväčšiu čokoládu.  Zakutraná v kresle, pod mäkučkou dekou slastne ulamujem horké kocky. A pritom  urputne, sama seba presviedčam,  že tá zamilovaná  rozprávka o princovi na bielom koni skončila v pravý čas. Život predsa nie je hlúpa tele novela, s romantickým finále. Ženatý pán doktor a čašníčka. Totálny nezmysel! Pomóc!

 Telom mi prebehne sladká triaška. Cítim jeho vôňu, dotyky. Nie, nie, to už nebol nevinný obľúbený seriál, ale celkom slušná závislosť. Malý súkromný kokaín po kvapkách.  Celé zle, celé zle.  Pošepky zaklínam slová.

Ešte vypijem presladený šípkový čaj  a som rozhodnutá. Vyprevadím ho zo svojho života s peknou nálepkou: Romantická spomienka.  A hotovo! Áno, až také jednoduché to bude!

----------------------------------

Renáta ma premeria  pohľadom a hneď vie, že Peter je dnes zakázaná téma. Podvečer, pri prvej spoločnej cigaretke iba nenápadne prehodí :

„ Neboj, bolo dobre, ale bude lepšie.“

Tých pár slov stačí  a ja začnem smokliť, ako malé decko.   Viem celkom isto, že dobre už bolo. A bude nijako.  Musím priznať farbu. Som zamilovaná! Po štyridsiatke,   životu nebezpečná diagnóza.

A Renáta trpezlivo čaká, čo zo mňa vypadne.

„ Vieš, ja krava sprostá,  som začala o jeho žene. “

„ No a čo ?  Hádam, nie je tajný agent. “

„ Hovoril, aká je úžasná. “

„ Debil. Tak prečo každý piatok chodí za tebou ?!  Prečo nesedí na riti pri tom svojom domácom poklade ?!“

  Rozčúlená  krúti pohárom .

„ A vôbec, čo je taký háklivý , to akože čo ?! Máš sa stále tváriť , že nie je. Alebo čo ?!“

Šteká do tmy zúrivé otázky.

„ Ja sama neviem. Ale tá jediná  veta  všetko pokazila.  ONA bola zrazu s nami. Rande v manželskom trojuholníku.“

 Len mykne plecom , otvorí najlepšie víno z baru a rázne skončí debatu:

 „ Pozri , poriadny chlap nikdy o žene nič zlého nepovie.  Nemá nárok. Aj keby  z neho vysala poslednú kvapku krvi. “

 Spoločne  popíjame a mlčíme. Keď ide do tuhého slová iba zavadzajú. V hlave mi víria popletené myšlienky. Prečo niekoho opúšťame, prečo pri niekom zostávame?  Vraj objektívne dôvody! Neverím, neverím... Dobre viem, že medzi mužom a ženou je aj iný , neviditeľný svet pre všetkých okolo.  Hodvábne pavučiny spoločného času. Jemné a pevné. A Peter je v nich zamotaný, ako v kukle motýľ.

----------------------

Prejde dlhý, predlhý mesiac. Každé ráno pozerám do zrkadla a opakujem naučenú vetu:

 „ Chvalabohu mám to za sebou.“

 Potom spokojne odpochodujem do práce.  Vyrovnaná , úspešná žena, ktorá zvládla všetko. Dokonca aj lásku po štyridsiatke.   

Ten sebaklam vždy vydrží  pár hodín. Keď príde na rad prvá voľná cigaretka preberám správy v telefóne, spomínam  a sladko snívam.  Ešte aspoň raz ho vidieť, vysvetliť.....   Stačí trochu nepozornosti a už utieram zabudnuté slzy zo stola. Potom kopnem do seba panáka a znovu vyrazím do boja. Tá úspešná, vyrovnaná žena.

----------------------------

Dnešný piatok je na programe poľovnícky guláš. Už tradičná dobrota.  Aj Peter dostal pozvánku. Samozrejme ešte vtedy, v dávnych časoch.  Vždy prichádzal sám, kedy chcel a mohol.  Iba raz som nabrala odvahu a s očami zapichnutými do zeme som hlesla:

 „ Máme super akciu. Dúfam, že prídeš.“

 Nadšene súhlasil, divinu miluje. A vraj nielen divinu.

Od rána pobehujem, ako na ihlách. Čo keď príde ? Len tak, na guláš. Renáta smutne krúti hlavou:

„ Zabudni milá, zabudni..! “

Krčma je už zaplnená známymi hosťami.  Ja  krútim zadkom s panákom v ruke .   Po treťom pohári, mi Renáta položí pred nos  veľkú šálku lipového čaju.

„  Tu máš. Na nervy .“

 Vďačne vdychujem horúcu vôňu a v duchu nariekam. Možno keby som povedala  TO a nepovedala TAMTO. Nekonečné výčitky na všetky strany.

 Preboha, dosť ! Už nemám šestnásť. Áno, vtedy sme boli všetci presvedčení, že len MY SAMY hýbeme vlastným svetom. Ale  starnutie občas prinesie  aj dobré správy.  Pochopíme, že ľudia jednoducho prichádzajú a odchádzajú. Bez ohľadu na polohu rovníka a naše „osudové chyby“.   Ešte raz preletím očami prázdne parkovisko a idem pomôcť do kuchyne.

„ Neboj robota je liek na všetko.  A bez doplatku! “ 

 Igor hneď zhodnotí moje opuchnuté oči.  A tak obraciam rezne, mixujem omáčky, olizujem, ochutnávam. Môj sladký voňavý svet  na tisíc spôsobov.  Peter bol  len taká nečakaná príchuť. Okúzli, omámi a zmizne. Potiahnem ešte nočnú zmenu. Pre istotu.

-------------------------

Robota zabrala , spím sladkým spánkom spravodlivých. Keď ráno  otvorím oči , prekvapene škúlim na slniečko medzi žalúziami. Tak dlho som nespala, ani nepamätám!  

Pomaly  šuchcem nohami do kuchyne. Miešam voňavú kávu za odmenu. To je pravá láska ! Poteší dušu, telo. A hlavne neublíži.  Znovu ľahučko vkĺznem pod perinu.  Spokojne obzerám voňavé hodvábne obliečky, novú koženú sedačku, drahé sklo. Ja viem veci, veci. Nikdy som  ich nemala a vždy  som po nich túžila.  A pritom celý život počúvala tie debilné slniečkové reči o tom, že nie sú pre  život dôležité.  Cha, cha, moja babka by povedala trt makový !  Keď vás niekto oserie, sú práve ony nenahraditeľné!

 „ Pozri, okolo seba, nie si žiadna nula !“ Hladkajú ubolené srdiečko.

Súkromnú filozofickú úvahu zajem krémešom  a utekám vystriedať Renátu.

Fičí  v správnom manažérskom rozlete. Keď naberie vietor, tak sfúkne každého, kto jej príde pod ruku. Priznávam, tieto jej výstupy som zo začiatku naozaj nemusela.  Teraz už viem , že majú tzv. „ neoceniteľný výchovný rozmer“.  Veru,  stará krčmárska zásada  , že občas treba zjazdiť  aj ten najlepší personál stále platí.

------------------------------

 Dni, týždne, mesiace v jednom kole. Robíme a spíme. Ako ktorá môže, ako ktorá vládze. Piatky sú znovu dni bežné.  Život je zas ten „ obyčajný .“

A tak som Petra jednoducho prehliadla. Naozaj!  Práve mal službu Andrej, nový čašník. Vôbec  netušil, že ten pán pri okne je hosť viac, než výnimočný.

„ Nejaký nadržaný dôchodca ti objednal koňak. Vraj pani Daňulke.“ 

  Povie  posmešne, len tak mimochodom medzi ďalšími objednávkami.  Má čerstvých dvadsaťpäť a hlavu v oblakoch.  Počúvam ho  na pol ucha  a ďalej riešim pripečenú roštenku. Nakoniec zvedavá ,vykuknem spomedzi hrncov.

„ Viem, že nemáš čas, ale  prosím, aspoň na chvíľu...? “

Známy hlas mi podlomí kolená. Preboha, Peter!  Žiadny prízrak. Stojí medzi dverami. On, pán dokonalý. 

„ Čo tu robíš?“  Veru , až taká prívetivá veta zo mňa vypadla!

„ To vieš , nadržaný dôchodca nemôže  bez teba vydržať.“  

So smiechom opakuje Andrejove slová. Mne ten humor akosi nejde. Veď prvé týždne bez neho neboli vtipné, ani trochu.

„ Viem, viem, ten náš výlet nedopadol.....“

 Jeho prenikavé oči sú nežné a nekonečne sladké. Potom  začne hovoriť jasne, pomaly a zreteľne.  Niečo, ako priznanie viny pred súdom.

„ Strašne mi chýbaš! Ja som musel prísť.  Zajtra večer ťa zoberiem niekam von.“

  Hlava kričí :  Pomóc! Nechcem ďalšie utrápené noci, lásku čo prekáža a pichá pod vankúšom. Stačilo.  Mám to za sebou.

Môj pud  sebazáchovy  ale nefunguje,  je dávno rozpustený v jeho úsmeve. A tak len sklopím oči a prikývnem.  Spokojne odchádza.

 Ťažko vzdychnem. Žiaľbohu život nie je reštaurácia s jedálnym lístkom, kde si môžeš vybrať na čo máš chuť. Práve naopak, občas naloží plný tanier a vôbec  nekladie otázky.  Chceš, nechceš, tu máš a žer čo som ti nachystal!

------------------------

Poobede začnem mechanicky ochutnávať omáčky. Moja srdcová záležitosť. Keď som vo forme aj desať druhov byliniek mi  je málo.  Pridávam, uberám až je z toho hotový kulinársky zázrak.  Teraz kývnem , že „dobré“ aj na vodu s paprikou.

Igor len krúti hlavou :

„ Ale no tak, Danuš, nešaľ. Ako prišiel tak odišiel.“

 Chudák,  za tie roky zažil s nami všeličo a dobre vie  , že biznis ide najlepšie keď máme chlapov na háku.  

 „ Dobre, dobre jasné, že hej.“

  Súhlasím a utekám  na terasu. Trochu schladiť hlavu. Renáta prinesie pivo s ironickým komentárom:    

„No čo, možno ťa požiada o ruku. Tých pár mesiacov, čo tu nepáchol určite vybavil rozvod a podobné drobnosti. “

Zabiť ju, je málo. A tak aspoň protestujem:

„ Vieš je taký iný, určite sa niečo stalo.“

„ A čo také asi ?!  Nebodaj mu žena pripálila rezne.“

„Nebuď hnusná!“ 

„ Pozri , choď s ním aj na kraj sveta! A hneď!“

--------------------

A tak som šla. Do najkrajšieho hotela, na noc. Žiadna prechádzka a zdravé pobehovanie na čerstvom vzduchu! Nič také. Od štvrtej poobede do desiatej ráno sme boli na izbe. Samozrejme, tlačili sme do seba dobroty, pozerali stupídne filmy a pili bublinky s horkou čokoládou.

A medzitým všetkým som milovala jeho , seba, nás oboch pomaly, rýchlo a do zbláznenia. Áno , TO VŠETKO sa stalo. Ja a ty a my. Ten zvláštny pocit bez tiaže...

------------------------

Keď zastaneme na druhý deň pod našou lipou, ešte stále lietam trochu v oblakoch.

Renáta prekvapene rapoce:

 „ Vyzeráš fantasticky. Kúpil ti nejaké drahé masáže? “

Pozriem do zeme. A ona hneď vie.  

 „ Tak teda tak, a akého slušného uja zo seba robil. Rovno do kostola by ho človek poslal. No fuj! “

Kričí so smiechom na celé kolo.  Radšej rýchlo padám do kuchyne.  Všade je plno ľudí, neviem kam skočiť.

 Igor je zlatý, úsmev od ucha k uchu a žiadne poznámky pod čiarou.  Tlačí do seba poriadny kus pečenej krkovičky a s plnými ústami hodí len tak do vetra :

„ Uži si a nerieš.“

Potľapká ma po pleci , ako starého vojaka, po vyhratej bitke.

Behám medzi hosťami a  hlava mi pritom  tancuje v nádherných spomienkach. Spletené telá a roztopené duše.  Naozaj som TO zažila.  Čas spoločný, čas dokonalý.  Láska, tá pochabá pani mi priletela do života!  Ľahučko a bez pozvania.

 Už nemám žiadne pochybnosti, strach...  Sedím vo vlaku, z ktorého nemôžem a hlavne nechcem vystúpiť.  Každé vysvetlenie je zbytočné. 

V kancelárii vonia nádherná a obrovská kytica ruží.  Anonymná dobierka.  Máme spoločný čarovný svet bez slov.

--------------------------

 Čas beží a neprejde jediný  týždeň, aby nezaskočil aspoň na pár hodín.  Chodíme  spolu na dlhé prechádzky, rozprávame naše nekonečné príbehy. O živote, ktorý tak rýchlo prešiel, o knihách a filmoch, ktoré nám učarovali .

 A ja spoznávam nepoznané.  Čokoľvek poviem, všetko je odpustené, čokoľvek cítim všetko je dovolené. Nevídaný prírodný úkaz, ktorý má vraj meno: Blízky človek.

Neznášam jeseň, no Peter ju miluje. Šuchotavé cestičky v suchom lístí. Priesvitné pavučiny  v zubatom slnku.  Vraj čistá krása!

„ Nie, nie, nechcem tie smutné dni.... Všetko opadáva, končí.... “

 Ďalej pištím za letom a vytrvalo ignorujem farebnú krásu okolo.

 „ Vieš Daňulka, ten posledný čas je veľmi  láskavý, vždy trochu zahladí naše viny.“

Musím iba súhlasiť. Má pravdu.

-------------------------

Zima je veselá a tuhá.  Skrehnutí  sŕkame varené víno v malých krčmičkách a zbierame zamrznuté bozky. Jeden víkend ideme aj lyžovať. Pre mňa veľká udalosť . Presne, ako hovorila moja babka : Hotová druhá svetová!

Svištím v mrazivom bielom tichu a zrazu mám zas dvadsať rokov. Presne , ako vtedy posledný raz na lyžiach.  Potom prišla svadba, deti a všetko.  Už som tie čarovné dosky  z pivnice nevytiahla.  Ja, najlepšia slalomárka na škole. Vôbec s Petrom, tak trochu putujem v čase. Znovu nadšená, znovu nabitá, znovu zaľúbená....

Vianoce už pár rokov trávim viac menej sama. Dcéra je v Londýne  a syn poslušne odsedí štedrý deň u frajerkiných rodičov. Na moje „ prečo“ suverénne zahlásil: „ veď oni sú rodina“.  V preklade ja, rozvedená nemám nárok.

Tieto sviatky  máme výnimočne otvorené, hneď na Štefana.  Prišla s tým Renáta. Veď aj tak len sedíme doma,  žerieme a biznis stojí ! Igor, neváhal ani chvíľu. Vraj robota je najlepší spôsob úniku pred všetkými tými tetkami, ktoré napozýva domov jeho stará.

 Ja som tiež súhlasila. Peter je v nemocnici,  berie vianočné služby. On tie domáce spoločenské akcie moc nemusí a kolegovia nadšene súhlasia.

 Renáta  mala pravdu. Krčma je plná. Toľko rozhádaných rodín, putujúcich od návštevy k návšteve som už dávno nevidela. A vraj  sviatky pokoja!

-------------------------

Dnes mám voľno.  Je nový rok.  Nadránom mi pípla  nádherná správička. Peter príde. A pritom dobre viem, že mal povinný Silvester v rámci doktorskej smotánky.  Vypnem mobil a po tele mi prejde sladká triaška. Tak veľmi, veľmi ho chcem.  Rýchlo bežím do kúpeľne. Trošku vylepšiť  fasádu. Po menších úpravách na mňa v zrkadle pozerá šťastná žena. Naozaj. Prvý januárový deň je vystrihnutý z najkrajšej rozprávky. 

Realita je však iná káva. Peter sedí v kresle unavený , poblednutý. Jediné po čom túži je horúca polievka a žalúdočný čaj. Moje kučeravé nálady vôbec nevníma. A ja ich pomaly rozpúšťam v pohári vareného vína.

Som z neho namäkko.  Môcť tak zamknúť byt čarovným kľúčom a za dverami nechať celý svet! Tak veľmi by som chcela ......Starať sa o neho, obiehať svoju lásku.  Ale zázraky robiť neviem, ani dnes v deň výnimočný. Schúlená  v jeho rukách nežne pošepnem:

„ Nemal si radšej  chodiť. Ešte niekde zaspíš...“  

 Mám o neho strach.

 „  Musel som. Ináč to nejde. “

 Povie prísnym hlasom ,vytiahne zo saka krásnu ružu a slávnostne zarecituje:  

„ Ako na nový rok, tak po celý rok.“

„Čože ?! “

 Prekvapene zhíknem. My dvaja sme totiž po tom našom trápení zrušili spoločnú budúcnosť.  Pre istotu, zo skromnosti ?  Sama neviem. Stačila sladká prítomnosť.

A teraz som zmätená, ako to vlastne myslel? Začneme  písať kalendár, čo BUDE ?! Už nebude stačiť, čo JE ?! Tá predstava ma ochromila. Strach, radosť, nádej. Tri v jednom na tanieri.

----------------------------

Robota beží ďalej.  Obyčajný život v jednom kole. Piatky, sviatky, jesť treba. Tržby utešene stúpajú a Renáta začne snívať.

„ Počuj ,čo keby sme , otvorili ešte jeden podnik.  V meste. Nejaké rýchle občerstvenie. Také slovenské. Žiadne hamburgery, ale poctivé fašírky. Čo povieš ?“

„ Vieš, čo poviem drahá?!  Keď máš zbytočné peniaze, zamestnajme ešte pár ľudí.  To mi príde lepší nápad. Treba zmierniť tempo prv, ako nás vystrie. “

 Zúrivá, potiahne z cigarety.  Ak niečo neznáša , tak to sú výplaty. Vždy trpí  neskutočnými mukami, keď kliká odvody , dane, prihlášky a odhlášky do poisťovní.

„ Ja nikoho priberať nebudem ! “

 Rázne ukončí debatu a odpláva do kuchyne.   Uf a je to. Musím trochu brzdiť jej rozlet. Priznávam, už chcem mať aj čas. Pre seba a pre Petra.

--------------------------

 Aj keď  Peter príde iba na chvíľu,  vždy vybehneme von. Presne ako dnes.  Máme už svoje obľúbené chodníčky na pár minút.

Medzi stromami  svieti zubaté slniečko  a ja počúvam jeho dych.  Je blízko, blízučko....  Urputne držím formu a krok. Tak veľmi ho chcem.  Cíti moje chvenie, nervózne pozrie na hodinky. Nemusí nič hovoriť. Zas  nie čas na milovanie , lebo pacienti, robota, manželka....

„ Poď , ešte stihneš kávu.“

Ťahám ho naspäť  a vo vlastnej  hlave vymieňam  roztúženú milenku na pohostinnú priateľku. Čo už, aspoň ho nachovám, aj to je radosť....

 Sedíme smutne  pri jeho obľúbenom stole .Poznáte tie zamrznuté rozhovory. Hlavná téma je tabu  a ostatné nestojí za reč. Potom nečakane vybuchne:

„ Ďanulka, ja hrozne chcem...“.

 Hneď  mu pre istotu skočím do reči , aby náhodou nepovedal niečo, čo ma úplne rozbije.  

 „Čo by si chcel ?  Máme dobré syrové pagáče a perfektný guláš. “

   Môj pokus o odľahčenie témy ignoruje.  

„ Ja neviem ako, ale urobím to. Budeme spolu. “

Cítim pod kožou, jeho napätie, obavy. Preboha, len žiadne drámy. Nemusím  mať v živote všetko. Stačí mi pár víkendov do roka.  Trochu sexu a pohody.

 Váhavo šepnem:

 „ Veď je nám dobre. Prečo meniť veci, ktoré fungujú.“

Zrazu ma prebodne jeho ostrý pohľad :

„Daňulka, život je len chvíľa, malý okamih nadelený z neba. Každý deň  vidím , aký krehký je náš čas. Neviem rozprávať o láske.  No  viem celkom presne čo mi chýba ,  stále viac a viac. Tvoj úsmev, pohľad. Proste som rozhodnutý. Chcem žiť s tebou. Ráno ťa pobozkať, večer  zaspávať  plný tvojej vône, variť ti podľa teba najhoršiu kávu a ... “

Pre istotu stíchne. Stačí  slovo a začnem revať. Radšej rýchlo odíde a  ja utekám sama do studenej postele.

------------------------------

Ráno , tie nečakané Petrove vety  spláchnem pod sprchou. Možno bol vyčerpaný, znechutený, ktovie akú porciu mu včera život nadelil.  Malá súkromná búrka prehrmí, vietor utíchne a všetko zas zapadne na svoje miestečko. Budem znovu  milenka na dni sviatočné.

 Spokojná s vlastným riešením  problému  vykračujem do roboty.

Keď vytiahnem prvú cigaretku, Renáta ma prekvapí otázkou ?

„ Ty, ale Peter bol včera nejaký mimo.  Nie?“

„Hm, ani neviem. Prečo ?“  Ľahostajne zatĺkam.

„No mal taký  dramatický dizajn a urputný pohľad. Ako keď chceš  zmeniť smer a pritom ideš šmykom dolu a vôbec netušíš kde dopadneš.  “

Váham čo vyložiť na stôl.  

„ On vlastne chce byť so mnou.“

„ No veď je, nie?  Hádam si ho neposlala do riti ?!“

 „ Preboha samozrejme, že nie. Lenže on rozmýšľa , že by snáď  mohol tak  nejako natrvalo. “

„ Počkaj, počkaj....  To by ako  na  staré kolená opustil manželský prístav a vyplával na šíre more?!“

 „No skôr mieri do môjho prístavu. Na to šíre more už asi nemá gule.“

Realisticky zhodnotím situáciu.

 So smiechom naleje do pohárov naše obľúbené bublinky.

„  No, moja milá, radšej uber plyn! Chlapi sa idú z nás posrať , pokiaľ nás nemajú. Chcú všetko. A my sprosté dávame, koľko vládzeme. Kašleme na robotu, priateľky, záujmy. Veď načo ? Máme predsa jeho! Pána dokonalého.   A potom, no čo ti budem hovoriť...“

Vyfúkne krásny obláčik a vzdychne.  Viem úplne presne, čo jej beží hlavou. Zrazu, tým našim miláčikom pripadáme ťažké , ako tehly v ruksaku. Zavadziame, omíname, tlačíme....

 „ A vôbec , to pôjdeš za ním do Martina ?! Predpokladám , že k nám asi čašníka robiť nepôjde. “

Oblial ma studený pot.

„ Pozri, ja vôbec, ale vôbec netuším , čo má presne v hlave.“

„ Milá moja, neverím.  Máš strach a tak sama seba klameš a robíš  pani prekvapenú !“

 Nervózne zatlačím cigaretu do popolníka:  

„Pozri  chlapi boli, sú a budú. Už sa v tom nechcem rýpať. Radšej ešte raz prejdime rozpočet tej štvrtkovej akcie.  Bude tam aj Krajňák, ten poslanec z mesta. Možno ešte chytíme  ďalší dobrý kšeft. “

 Nadšene súhlasí. Preberáme čašníčky, nové riady a studený bufet. Momentálne, rozhodne lepšie témy pre dobrý spánok.

------------------------------

No cestou domov už mám zas plnú hlavu Petra. Chlap doma je kopa povinností navyše. Variť, prať, upratovať, starať sa ,čo kedy ako. Máme to v génoch a iné nebudeme!  Milujem svoje domáce pohodlie,  kde nič nemusím a hlavne NIKTO NIČ NECHCE. Veď žijem sen, všetkých dorobených slovenských žien!

A pritom, tak dobre viem,  že práve ON bude iný.  Kašle na vyžehlené košele , čisté ponožky , teplé večere. Chce si užiť náš  spoločný čas, ktorý tak rýchlo plynie.  Dobre vie , že TERAZ je niečo čo už NIKDY nezaklope na dvere. Veľmi  mi chýba.

-----------------------

Našťastie , v nedeľu už  príde nečakane spokojný a veselý. Odfukuje nad prázdnym tanierom , a pozerá na hodinky:

„  Mám ešte hodinku čas.... “

Jeho oči tak nádherne zmäknú.... A ja rozpustená len prikývnem.   Zas je tu len naša sladká najsladšia prítomnosť .

----------------------------

V utorok mi Peter do pošty naservíruje veľké  prekvapenie.  Pozvánku do divadla. Slávnostná predpremiéra len pre pozvaných.

Som z toho úplne vedľa. Dobre vie, že divadlo milujem, nezmeškám jedinú príležitosť.  Ale nejaká nóbl akcia, pre miestnu smotánku! Nie, na to nemám, ani omylom.  Narýchlo ťukám trápne výhovorky.  Nemôžem, nedá sa... A on sklamaný,  všetko rešpektuje. Vraj divadlo nechá divadlom a príde.

 V stredu večer mám voľno. Nasilu. Renáta je totiž presvedčená , že si to nakoniec rozmyslím.   Na moje protesty ,len so smiechom odvrkne:

„ Tak seď doma na zadku, keď si sprostá! “

A tak sedím a čakám.  Možno naozaj  príde.  A naozaj mi o chvíľu v mobile pípa náhradný program. Pozvánka do luxusnej reštaurácie. Vraj obzrieť konkurenciu. Dobrá somarina! Päťhviezdičkový hotel a my chudáci, niekde pri ceste ! Nevadí, ochutnám nejaké dobroty a chytím inšpiráciu. Rýchlo prehŕňam skriňu. Keď tlačím zadok do ďalších a ďalších šiat pozriem cez okno. Peter práve parkuje a mne je hneď jasné, že je úplne jedno čo si na seba navlečiem. On má totiž tak krásny oblek, že ja nemám nárok. S pocitom šedej myši chytím prvú košeľu čo mám po ruke a vypadnem.

-----------------------------

Tá reštaurácia je úplne neslovensky luxusná. Tým nemyslím zariadenie, priestor, štýl nábytku. Dnes môže každý zbohatlík , urobiť  v podniku krásny dizajn.  Lenže naozajstný luxus robia ľudia , dobre zaplatení ľudia. A to je u nás vec nevídaná. Čašník, ktorý presne vie  kedy má prísť a kedy odísť, ponuka kde cena zodpovedá kvalite, ochota, ktorá neprekáža.... Pozerám očami Alenky z ríše divov. 

Peter objedná drahé šampanské, zdvihne pohár a s noblesou oznámi :

„ Práve ti pripíja slobodný muž.“

Potom vytiahne z vrecka presne tú čarovnú škatuľku , ktorá nikdy nechýba v ružových snoch nás, nepoučiteľných. Nervózne pozerám na krásny modrý kameň v zlatom krúžku.

„Máš presne také oči, keď .... Veď vieš. Žiarivé a rozpustené. “

Hovorí nežne  s hanblivým úsmevom.

Ledva prehltnem a môj usedavý kašeľ ho rozosmeje.  

„  Preboha, žiadna panika, ja ťa nežiadam o ruku.“

  So smiechom ma búcha po chrbte.

„ Prsteň je len malý symbol, že som tu pre teba,  keď ti bude ťažko.  “

 Vypije plný pohár a pokračuje:

„A ešte mám novinu.  Odišiel som od ženy, všetko jej nechal a kúpil byt pre nás dvoch. Formálne rozvod riešiť nebudem. Nejaké  smiešne papiere ma vôbec netrápia. “

Tak až takúto katastrofu som naozaj nečakala.

„ Preboha Peter, to nie, to som netušila.... Prečo vlastne ?!... Ja nechcem ....“

Moje koktanie ignoruje.

„ Daňuška,  predsa ti nebudem  vešať na krk  súkromné vojny a malichernosti vlastnej rodiny ?!  K čomu by to bolo!? “

 Pchám do úst flambovaný rezeň. Smiešne alibi pre moje ticho. Teraz už chápem prečo treba vážne veci riešiť pri jedle. Každý kúsok  v ústach je totiž vytúžený oddychový čas.  

On ďalej reže  jasné slová bez štipky pochybnosti. Je predsa chirurg, pri operačnom stole nemá čas na rady. Rozhoduje rýchlo a sám. Preboha veď tridsaťročné manželstvo nie je slepé črevo !

Potom stíchne a čaká. Prežúvam o dušu a viem, že ma už nič nezachráni. Musím s farbou von:   

„ V poriadku, asi máš pravdu. Tvoj svet, tvoje starosti, ale potom v tvojom novom byte môžeš bývať pokojne sám. “

Mám hnusný pocit, že v sekunde zostarol o sto rokov.  Vyzerá, ako tá vyprchaná bublinka z toho hriešne drahého šampanského.

Nervózne  začnem narovnávať vidličky.  Čo povedať a pritom nevystreliť ten povestný šíp priamo do srdca?!

 „ Ja proste  nechcem byť tá vinná, čo rozbije svet tvojej manželky. Viem , aké to je,  byť s niekým celé roky. V poriadku,  žiješ si síce po svojom , ale formálne a určite aj prakticky funguješ.  Nemôžeš  len tak odísť. Zo dňa na deň.  Navždy a nadobro. To nie je fér! “ 

Vstane  smutný a nahnevaný :

 „ Prepáč, veril som, že..... “  

Odíde , a ja sedím zlomená, bez života.  Čašník nenápadne klopká po stole. Vraj vonku je taxík. Absurdná situácia.  Dám mu kopačky ako z románu a on mi ešte nezabudne poslať auto! Hotový svätý!

  V taxíku pozerám na hodiny. Je niečo po desiatej. Možno ešte  Renátu  stihnem v robote.  Vyťukám známe číslo:
„ Starká, dobehnem na chvíľu. Dobre?“

 Niečo zamrmle a ja pre istotu hneď  vypnem mobil. Nechcem počuť  žiadne otázky.

------------------------------

 Všade je už tma. Len v salóniku vidieť slabé svetlo. Chvíľu žmúrim , pokiaľ  ju rozoznám spokojne rozvalenú v kresle. Pchá do seba krvavý biftek  s tuhým vínom. Minulý týždeň mala také nepríjemné hlavy točenie. Išla na krv, kde jej zistili akútny nedostatok železa. A tak miesto tabletiek,  ktoré  samozrejme vyhodila,  nasadila túto oslnivú  červenú kombináciu.

„ Sadaj moja, máš nejaký cementový make-up nie? Daj si, to ťa dá dokopy.“

Ureže mi kus šťavnatého mäsa. Začnem poslušne prežúvať a pritom jej   s plnými ústami   opisujem práve prežité súkromné katastrofy.

Sústredene počúva,  tentoraz výnimočne bez irónie a štipľavých poznámok.   Prečo by aj? Čo už môžete povedať priateľke, ktorá od seba odoženie najlepšieho chlapa, akého kedy videla ?!

 Po čase len nenápadne prehodí:

 „ A čo ten prsteň ? “

Rýchlo prehrabávam vrecká na kabáte. Našťastie, je tam. Obzerám ten krásny kameň a revem o dušu. V tých slzách topím všetky moje hriechy. To, že som zviedla ženatého chlapa, že nedokážem žiť s ním a pritom ho tááák veľmi chcem.

„ Preboha, už toľko nerev!  Ideme spať, ráno múdrejšie večera. Nie?!“

Povie po troch hodinách môjho bedákania.  Tanier prázdny a víno dopité. Poslušne kývnem a pozamykám krčmu.

A veru, tie sprosté porekadlá, čo ma vždy vytáčali  do biela majú pravdu. Ráno otvorím okná,  zalejem kávu a  svet je zas na správnom mieste. Peter nie je a nebude  celý môj život. Mám  našu krčmu a jednoduché dni od do. Rozhodnutá ťukám správu:  

„ Prepáč,  nedokážem  svoj život tak rýchlo zmeniť.  A nezabudni tento piatok máme tvoj obľúbený  jelení guláš.“

-------------------------

Prečo je každé rozhodnutie ako pohár čerstvej minerálky? Osvieži, iskrí bublinkami a potom zájde časom, vyprchá...

 Aj dnes  mám podobný  pocit.  Pár dní dozadu som tu  nadšene poletovala, ťažká frajerka, čo má v hlave iba čisté ráno. Prejde necelý týždeň a je zo mňa spláchnutá  chudera, ktorá si nevie dať rady s hnusnými otázkami.   

„ Nemala som radšej ?.... Mám vysvetliť, zavolať?.. Čo keď nepríde a mne zostanú, len tie povestné oči pre plač ?!“

 Našťastie  nestihnem začať vypisovať trápne správy , za ktoré by som sa hanbila do konca života!   Už o tretej ho zbadám na parkovisku.  

„ Som strašne hladný! “   Tá prvá  romantická veta je nádherná úľava!

 Za sekundu pribehnem s horúcim tanierom a pravekým pocitom, že máme čo jesť a tak je všetko ako má byť. Smiešna útecha naivných  a  zamilovaných žien!

 Keď veselo vylizuje druhý tanier,  spokojne obzerá prsteň na mojej ruke :

„ Je hrozne fajn mať pocit, že je tu niekto , niekde..... Aspoň trochu pre mňa.“

 Obehnem ešte pár hostí a pohľadám Renátu. Práve komanduje Igora. Stoja tam nad hrncom a šermujú lyžicami. Ticho pozerám a v duši mám teplo, teplučko.  Blízki ľudia, ktorých mám nekonečne rada.  A zrazu viem , že ich nechcem stratiť, nikdy.   Preboha, predsa nedovolím  žiadnemu chlapovi,  aby mi  postupne vymazal  môj vlastný život!

Ja už nestojím o lásku , čo spáli všetko a zostane po nej prázdna zem. Nemám dvadsať a  život pred sebou. Vtedy si to človek  môže dovoliť.  Začať znovu, postupne hľadať svojich ľudí a sadiť ich v duši, ako stromy, ktoré  poskytnú oporu, tieň, silu keď bude zle. A zle bude vždy. Život je proste taký.

 „ Čo tam stojíš, ako pretiahnutá Marína, poď ochutnaj!

 Poslušne pchám do seba  omáčku a nadšene chválim.

„ A vôbec , čo už nevypadneš?“  Pozrie na Petra.

„ No dobre, ale nemám zavolať Marte, nech dobehne pomôcť ?“

So smiechom mávne rukou. Jasné, mám ísť po svojom. 

A ja idem. Ľahkým zaľúbeným krokom  spolu vykračujeme  do nášho súkromného raja.  Krásnu a dlhú, predlhú  noc dýcham jeho vôňu.  

Ráno okolo neho starostlivo poskakujem.  Usmiaty , pije horúce kakao a tak trochu veselo , viac menej sám pre seba, vzdychne :

 „ Čo už , som v tom byte sám a je mi dobre. A  raz mi tam bude oveľa, oveľa lepšie. S tebou.  Viem, že prídeš. Chce to len trochu času.“

Pohladí ma  takým tým láskavým doktorským pohľadom.  „ Nebojte sa, zase budete zdraví.“  Možno má pravdu. Veď strach je najhoršia choroba. Zabije všetko.

---------------------------

 Čas, nevďačný pán tiká svojím tempom. Tik, tak.  A Peter ďalej vytrvalo bubnuje vo vlastnom rytme.   Sám vo svojom byte. Žiadny návrat k manželke a domácemu pohodliu  neprichádza v úvahu. Ten jeho chirurgický nôž v hlave! Rozhodnutie, ostrý rez a koniec.  Mňa o nič neprosí, nenalieha.

Niekedy  príde veľmi unavený a vyčerpaný. Vypije kávu a poláska ma  s hodinkami v hlave.  Tá krásna pohoda medzi nami, ktorú tak milujem ,  nestihne dobehnúť.

Presne, ako dnes. Je nedeľa a ja smutne pozerám z okna.  Peter sadá do auta a rýchlo zmizne.   Vraj súrna , nečakaná záležitosť. Nevysvetľuje a ja nechcem vedieť.  Načo aj?! Výsledok je rovnaký. Čaká ma nedeľa, ťažký deň pre samotu. Hlavne tú neplánovanú. Včera som snívala o dlhej prechádzke a ešte dlhšom milovaní. A dnes?!

Sedím v čistej kuchyni  a prekladám hrnčeky. Z chladničky vyberám naložené mäso, ktoré som neupiekla a ďobem do stuhnutého koláča, ktorý sme nezjedli. Nebolo kedy. Semienka pochybností klíčia v hlave. Čo takto poskladať odvahu do batoha a vyraziť za ním. ...

Mám pred sebou kopu času. Vypracem byt, čítam hlúpe časopisy. Chodím  doľava a doprava s otočkou v hlave. Do roboty nesmiem, Renáta by ma zabila.  Ťahala som za sebou štyri dni kvôli jej šialeným príbuzných , čo po rokoch prišli obzerať rodný kraj.  Tak mám teraz povinný oddych.

Nakoniec otvorím víno a začnem snívať, ten zakázaný film. Ja a Peter.  My dvaja spolu. Na nákupoch, v divadle, prechádzkach po večernom meste. Sladká ružová limonáda v hlave.

Pre istotu odkladám načatú fľašu a začnem chrúmať čokoládu.  Vraj na nervy a jasnú myseľ! No, neviem, neviem. Povedala by som, skôr na veľkú riť .

V kuchyne  mám všade na stole, pohádzané farebné papieriky. Oranžové znamenajú plus, modré mínus. Tiež jeden z tých debilných návodov na život :    „ Keď neviete odkiaľ kam, treba vizuálne zobraziť  klady a zápory!“

 Môžem skúšať čokoľvek, výsledok je vždy rovnaký. Dokonalý chaos v hlave. Povedané po našom, Peter mi naservíroval rezeň veľký, ako krava bez objednávky.  A čo ja teraz s tým ? Je voňavý a lákavý . Len zahryznúť. A pritom viem celkom iste, že ak ho zjem,  žlčníkový záchvat mám istý ?!  “

----------------------------

V pondelok dúfam, že pracovný zhon mi aspoň trochu vyčistí hlavu.

„ Daňuš, zájdeš dnes k Mikulášovi, kvôli tomu mäsu?“

„ Jasné, idem...“

 Automaticky spisujem Igorovu  objednávku.  Pán Mikuláš, náš dvorný mäsiar , považuje každé obchodné stretnutie za malý sviatok. A tak ma  čaká okrem roboty aj kávička, domáci koláčik a jeho usmiata temer stokilová maličkosť.

„ No čo hovoríte na toto karé?“

Hrdý , hodí na stôl široký kus mäsa. Som v rozpakoch, kde preboha zobral také obrovité prasa? Nečaká otázku a začne vysvetľovať.

„ To viete domáci chov, jatočná váha 180 kg.“

Ďalej prikyvujem a počúvam a počúvam... na pol ucha. Po hodinke , úplne vyčerpaná s voňavými šunkami pod pazuchou  znovu pristanem v našej kuchyni.

Renáta spokojne obzerá účet.  

„ Vidíš, zase máme zľavu. Dobré vzťahy, rovná sa dobré ceny.“

„ Ale to chce more, more času.“

 Otrávená zapaľujem cigaretu.

„ A ty ho snáď nemáš ?! “

„ Ale jasne, mám... Prepáč, príšerne mi treští hlava.?“  Rýchlo zahováram zlú náladu.

-------------------------------

Keď na druhý deň Igor spustí svoje pravidelné manželské náreky a Evka začne vyplakávať nad nemožnou nevestou som v koncoch. Nemám najmenšiu chuť  vypočuť, pomôcť. Nervózne prikyvujem a jediné čo som schopná, ako tak registrovať  , sú ich  povinnosti. Moji ľudia zmutovali na pracovné pozície!  

A to ešte musím urobiť rozpočet na plánovanú sobotnú akciu! Otrávene sadnem za počítač a ťukám čísla, položky.  Zvláštne, vždy som podobné prípravy priam milovala. Nadšená, rozmýšľala nad každou drobnosťou, ako potešiť, polichotiť... Darmo moja duševná chrípka má navrch. A robota nepomôže. Jednoducho stratila čaro, vôňu a chuť.

----------------------------------

Každú stredu  s Renátou preberáme účty, klebety a drobné radosti. Rozložené v našej útulnej kancelárii,  zamotané v papieroch dobíjame energiu. A  hlavne, spokojne jedna druhej čvirikáme, že aké sme úžasné. Čo sme zariadili, vybavili, zohnali.

 No dnes je taký nejaký usmoklený čas. Sedím tu,  ako vypľutý cukrík.  Renáta  nadšene máva plným kalendárom.  Samé posedenia, stretnutia....  Robota a robota.

„ Ty Daňuš, možno by sme mohli aj na dovolenku, po sezóne,  niekde ďaleko  za teplom, čo povieš ?“

Jasné, zas ten nekonečný príbeh ! Renátka totiž „ akože dovolenkuje “  už najmenej päť rokov. Peňazí je dosť, katalógov luxusných zájazdov ešte viac.  Čo z toho, keď ju vždy pár dní pred odchodom chytí panika. Syndróm pani nenahraditeľnej. Akoby bez nej slnko nevyšlo a tráva nerástla. Proste svoju  rodnú krčmu  nedokáže opustiť.

„ Reni, zase ?“  Prevraciam oči.

Nafučaná ide zaliať kávu. A ja viem, že čakala moje presviedčanie, že tento krát už  naozaj spolu niekam  pôjdeme, slávnostne pricapneme na dvere ZATVORENÉ a zmizneme.  

Smola, ja radšej s nosom nalepeným na sklo, čakám Petra. Každú voľnú chvíľu chcem byť s ním. A bude horšie. Život bez neho stráca farbu, život s ním žiari ako vianočná prskavka.

-----------------------

Renáta ma pozvala na večeru. K sebe domov, vraj vyskúšame nové recepty. Ľahostajne súhlasím. Navláčime do bytu kopu vecí a miešame hrnce. Jedlo je naozaj výborné a ešte pred polrokom by sme do rána vytešené  špekulovali nad cenami.  Teraz popíjam víno a prikyvujem. Už by som aj zadriemala, keď ma preberie jej rozčúlený hlas. Nečakane  treskne do stola, s elánom talianskej herečky.

 „ Povedz mi, prečo to vlastne robíš?!  Pozri, ak máš strach vytiahnuť  karty, márniš čas. A nielen svoj.“

 Naivne dúfam, že hovorí o robote. Rýchlo obraciam v hlave posledné  akcie.  Či sme niečo nepokazili, zanedbali. Nič, práve naopak. Firma fičí, lepšie než kedykoľvek predtým. Možno práve preto, že mám v hlave Petra, uberám trochu plyn. Nechcem mať všetko dokonalé, nezúrim pre každú maličkosť.  

„ Neviem, fakt o čom točíš?“

 Renáta neuhne ani o milimeter.

„Milá moja o tebe točím, nikto iný tu nelieta v oblakoch.“

 Zrazu ma objíme.  Neskutočne a vrúcne.  A potom  povie nahlas to, čo ja nemám  odvahu priznať  ani po troch vodkách.

„ Proste ho ľúbiš a chceš byť s ním. Bodka. Hotovo. “

 Mám pocit, že odtiahla čierny záves. Prišlo svetlo a čistá pravda. Ohlodaná na kosť. Nemá zmysel protestovať a hľadať tisíc výhovoriek  že predsa „ to nie je celkom tak “.  A tak len sedím a plačem.  Sama za sebou, za našim super podnikom, za mojim ľahkým bytím, za sladkou samotou...

 „ Ježišmária, nerev toľko ! Ako ty dokážeš vyrobiť  problém z jedného obyčajného  chlapa ! “

Zaregistruje môj urazený pohľad.

 „ No prepáč, z jedného úžasného chlapa! “

Spokojne  prehltnem slzy, akoby som zachránila Petrovu česť a slávu.  

 Renáta významne odkašle  a spustí pripravený monológ. Taká partnerská poradňa  po telefóne.    

„Pozri, si predsa slobodná, nezávislá baba, ktorá nemusí nikomu skladať účty. Možno tá veľká láska s tým sladkým srdcom naozaj existuje a čaká akurát na teba. Nikdy nevieš...  No ja som presvedčená,  že ten tvoj pán úžasný je presne taký istý, ako všetci pred ním a po ňom.  Obyčajný chlap. Nič viac. „

Nasucho preglgnem.  Ja pomaly neviem, ako sa volám a ona hneď vie kde je sever za pár minút aj s večerou. Na druhej strane, čo nám všetkým ide najlepšie ? Áno, presne. Životy tých druhých.

Chvíľu mlčí a čaká. Súhlas, nesúhlas.... Neviem.  Vytiahne cigaretu a pokračuje rozhodným tónom:

 „Neboj v robote to nejako zaplátame. No nečakaj  žiadne vyplácanie podielov, a podobné nezmysly.... Ani omylom.“

„ Jasné , jasné... “   Nervózne chlipkám vychladnutú kávu.

„Debata skončila. Zrazu nie je o čom. Nastalo priezračné ticho.

Keď konečne zaparkujem v posteli, nemôžem zaspať.  Tá faktická  poznámka o firme je horšia, než boľavý vred. Môže niekto vôbec spočítať a deliť  naše desaťročné  lopotenie?  Dá sa to vôbec?!  Nechutná predstava.  No predsa neodídem len tak, s holým zadkom ?! Až taká frajerka nie som.  Do riti, akoby nestačil Peter na  zlé sny.

-----------------------------

Vo štvrtok  v mobile pípa smutná správička.  Trochu mimo plán. Cez víkend nepríde, vraj nečakaný problém. Sklamane delím služby a pomaly idem domov. Prázdny byt vonia škoricou a  cigaretami. Peter by mi určite nedovolil fajčiť v perinách, čo strašne milujem. A nemohla by som chodiť doma, len tak, rozbitá  a vypľutá rovno z postele. Bez krémov a hrebeňa.  Strašne by som sa hanbila.  Preboha, možno by som musela niečo raňajkovať.  A občas cvičiť. A miesto tabletiek piť hektolitre vody. Fuj! So smiechom,  v duchu skladám  tento zoznam plný hrôz! Je nádherný!

Ležím v posteli zatočená do jeho košele.  Láska, láska tá krásna pani.  Som ako tí námorníci zo starých gréckych bájí. Pripútaní ku skale, so zapchatými  ušami a zaviazanými očami , aby odolali a nešli za tým bájnym hlasom. Aj tak boli bezmocní. Ako ja. Môžem do seba tlačiť tisíc dôvodov, zamurovať srdce, telo. Nič mi nepomôže. Ľúbim ho, chcem ho. TERAZ. Tíško plačem a slzy ma láskavo hladia  po tvári. Cítim neskutočnú úľavu!  Akoby som utrela stôl, odhodila všetku špinu a vytiahla biely obrus.  Som pripravená ! Nech sa páči život, môžeš prestierať!  Pre lásku znesiem všetko!

--------------------------

 Ráno Renáte servírujem poklonu , rovno do prvej kávy.

„ Milá moja, máš pravdu , ako vždy. Musím to skúsiť. “

 Každé rozhodnutie je čistá úľava. Konečne čerstvý vzduch! Zrazu neskutočne ľahko lietam medzi povinnosťami.  Pritom stále volám Petrovi.  Zbytočne. Viem, že keď operuje nemám šancu. Nikdy nevie, kedy začne a kedy skončí.  A tak píšem správičky. Zamilované a sladké. Nech príde po mňa. A že to vôbec nebude mať ľahké.

 Bez najmenšej pochybnosti  chcem byť s ním. STÁLE. TERAZ. Budúcnosť dokonale nakreslená za obzorom.

Igor je  už samozrejme v obraze :

  „ Vraj balíš. Neboj všetko bude fičať rovnako.“

„ Jasné, len...“

 Stíchnem uprostred vety. Najradšej by som vymenovala všetkých tých tisíc hriechov, čo vidím každý deň. Od nedotočeného piva, cez prepečenú strúhanku, zle vyzametané kúty....Detaily, ktoré poskladané do tajničky rozhodujú o biznise. Delia ostrou čiarou úspešných a neúspešných. Ťažko vzdychnem. Už to nebude moja starosť.

Poobede  Renáta nenápadne zmizne. Bez vysvetlenia. Jasné,  hrozí prvá rozlúčka , to ona  že fakt nemusí. Keď už,  vraj má radšej pohreby. Vtedy aspoň každý vie  čo, ako....

V kancelárii pod stolom  mám zbalených pár vecí, keby náhodou...  V hlave  prehrávam stále dookola ružové a sladké scenáre. Každé slovo, aj bodka za vetou.  

Napríklad , začnem nenápadne :

 „Myslím, že v tvojom novom byte ešte nevoňali škvarkové pagáče.“

 A on hneď všetko pochopí. Že mu chcem prať košele, robiť najlepšie polievky na svete, zohrievať srdiečko aj postieľku. Bude  krásne vážny, s veselými očami....

Po obede neviem čo skôr. Našťastie. Veď keby nebolo toľko roboty , ešte tu vykysnem  blahom do ružova !  Aj  Igora vnímam len na pol ucha :

 „Danuš,  tretí stôl pri okne ,  čaká  tam nejaký pán... “

 Nervózne zavrčím:

„  Pošli tam Elenu, ja musím....“

  Hneď ma zastaví:

„ Ale on, chce len s tebou.“

  Vybehnem medzi hostí a vidím Vlada. Petrov viac , než kolega. Verný a spoľahlivý priateľ v najlepšom zmysle.  Chlipká kávu a ja mám hnusný pocit, že vôbec, ale vôbec nechce aby som prišla k jeho stolu.  Neviem prečo, chcem byť soľný stĺp.  Taká štýlová šípová Ruženka. Zostať, skamenieť.

 No čas šliape svojím tempom večnosti. Je mu úplne jedno či sme, boli alebo budeme. A aj keby som tam stála sto rokov nič sa nezmení.. Po pár minútach presne takých, aké trvajú v románoch sto rokov Vlado vstane  a podíde ku mne.

„ Daňulka,  Peter včera zomrel. V robote. Infarkt. “

Pohladí ma po vlasoch a odíde.  Hlúpo prikyvujem naučeným pohybom. Ako keď niekto hovorí, že chce na posedenie  len biele víno. Absurdné.

Utečiem do kancelárie a všetko okolo je len zvláštny film, niekde mimo môjho času. A vtedy doletí Renáta:

„ Daňulka moja....“

Plače a svojimi slzami vyťahuje zo mňa štupeľ od bolesti.

„Som hnusná sebecká krava. Ja, ja som ho zabila... Lietal hore, dole, nemal domáce pohodlie, to všetko, všetko kvôli mne. Keby som... “

 Revem, zavíjam, neviem.

„ Tak toto už nikdy, počuješ nikdy nechcem počuť.  Žil tak , ako žiť musel. A hotovo. Jasné?! „

 Kričí a vôbec nepočúva moje viny. Odvezie  ma domov, urobí horúcu čokoládu , vytiahne koňak. Zostane do rána.

---------------------

Prešiel celý dlhý rok. Náš podnik funguje presne, ako ja. Spoľahlivo a automaticky. Peter bol pre mňa šľahačka na torte, nečakaná výhra v lotérii. Niečo úžasné, fantastické.  Krásny dotyk neba. Ale dá sa prežiť aj bez šľahačky a dokonca aj bez torty.  Aj na suchom chlebe. Až tak jednoduché to je.

Včera mi nečakane písala dcéra. Vraj Londýn je veľký a smutný. Nevie , či má prísť domov. Ťukám jej správu.  Nečakaj  ani minútu. Príď HNEĎ.