Je ťažké, čo i len pomyslieť na rýchlejší pohyb. Srdce bubnuje, akoby po troch vodkách dobehlo z výčapu na druhej strane ulice. V pľúcach cítim tú známu podivnú zmes krčmového nervového plynu. Fuj!
S námahou otvorím oči a pozriem von cez špinavé okná. Pomoc!! Tuším jeden z tých prvých teplých dní, kedy snáď aj kiahne majú svoje čaro. Slnko páli tak akurát, všetko je svieže, ako reklama na pracie prášky. Ešte aj tá hnusná internátna izba je podozrivo útulná.
Semester pomaly končí, skúšky klopú na dvere. Správny čas ísť do krčmy trochu pozalievať vedomosti. Pre istotu. Nech rastú. A tak sme to včera roztočili, tá lepšia partia z ročníka.
Bolo fajn, až na tie nekonečné hádky medzi zelenými a modrými spolužiakmi. V preklade záchrancovia zeme a jej ničitelia. Našťastie po troch pivách, ideové rozdiely už neboli také dramatické.
Nakoniec som, ako vždy, sama kopala ženskú ligu. Ostatné kočky zmizli za frajermi, alebo nafučané pre neznáme vesmírne príčiny, odkráčali po prvom pohári. No a ja potom celý večer počúvam, aká som super baba.
Otrávene vzdychnem. Výsledok toho chválospevu je veľmi smutný. Posteľ mám iba pre seba a ani tú hnusnú vodu mi nemá kto podať. Lebo skvelé ženy do nepohody nemajú nárok. Na sladké obletovanie a pozornosti. Na večere, kvety, rodinné sviečkové a malé trblietavé škatuľky...
Tomáš je výnimka. Je síce tri roky ženatý s dvoma malými deťmi, ale tú svoju pokazenú vílu Amálku by rád vymenil za mňa, priateľku z mokrej štvrte.
No žiaľbohu tá jeho manželská kaša tak rýchlo nevychladne a zjesť ju treba. Ťažko je snívať o tom , čo všetko by mohlo byť, keď mu vo vreckách hrkocú autíčka pre syna.
A pritom je tak blízko, blízučko mojej dušičky. Ako ešte nikto, nikdy... Cítime, vidíme, počujeme rovnaký signál tohto pomýleného sveta. Krááása! Mali by sme spolu nádherný život. Naozaj.
A on debil narazí v osemnástich vyfintenú kravu od susedov ! Teraz má o dvadsať kíl viac, nosí iba tepláky a jej otec pre ňu stavia murovanú pevnosť s troma poschodiami. Čistá hrôza!
Občas sa nám spolu podarí, aspoň na chvíľu žiť mimo hnusnej reality. Šucháme nohami po dlhých školských chodbách a v hlavách nám klíčia absurdné príbehy, kde sme my dvaja dokonalé postavy. Milujem naše spoločné bláznivé snívanie bez konca a bez začiatku.
Smutne spravím otočku do postieľky. Zabalená v zatuchnutej perine zbieram posledné sily. Za necelú hodinu musím stihnúť zápočet.
-------------------------
Okolo štvrtej už netrpezlivo prešľapávam storočný koberec pred katedrou. Čakám spolu s ostatnými na podpis. Pán asistent mešká už skoro hodinu! Nie je to nič výnimočné. On totiž považuje školu za sociálny ústav, ktorý mu garantuje dôchodok a vreckové. Má rozbehnutý vlastný biznis a študenti sú poslední v poslednom rade. Všetci by ho najradšej zlynčovali. Ale ja mám to vôbec dnes jedinú starosť, ako tak ustáť na nohách.
Nečakane prikvitne aj Tomáš. S vyškereným krivým úsmevom ma hladká po vlasoch.
„Ale slniečko moje, máš voľajaké zatiahnuté rolety po včerajšku. Tu máš, napi sa, poriadne.“
Tlačí mi do ruky pohár. Rezignovane hodím do seba jeho elixír. Skoro ma vystrie. Niečo tak hnusného som ešte v hube nemala! Srdce mám v krku a hlavu naruby. Môj kolapsový stav ignoruje a pyšne otáča podozrivú fľašu:
„To je môj vlastný recept. Magnézium, Vincentka a palina. Z tých moderných šumákov akurát grgáš, ako prežratá hus. “
Vidím síce stále dvojmo, ale tá odporná chuť mi aspoň trochu rozhýbala žalúdok. Dúfam, že správnym smerom. Bratsky ma potľapká po chrbte a pritom s údivom obzerá vytočených spolužiakov.
„ A vôbec čo tu všetci stojíte, ako bezdomovci na polievku?“
Nečaká odpoveď a hneď vyťuká nášho obľúbeného školského favorita. Odkiaľ má číslo nikto netuší.
„ Pán Minárik dostal som výborné referencie na vašu firmu. Mám vážny záujem o určité veci. Viete nechcem po telefóne... Čo keby ste dobehli do kancelárie... “
Horlivo ďalej vysvetľuje a my ostatní pozeráme ako kapry po vypustení rybníka.
Prejde pár minút a on s výrazom tlačového hovorcu seriózne zahlási:
„Vážení dámy, vážení páni, pán asistent docupitá čo nevidieť. Ja odchádzam na plánované zasadnutie. “
Vtlačí mi do ruky index a pošepne:
„Lienka moja tisícbodková , aj ja by som prosil jeden autogram. Dobre ? “
So smiechom zahne za roh. Napodiv , ten idiot skutočne pribehne. Popletene začne vysvetľovať svoje, vraj naozaj nečakané ,meškanie. Potom rýchlo zapíše zápočty a zmizne v kabinete.
-----------------------
Je tichý večer a ja som konečne, ako tak preplávala úmorným dňom. Chystám nejaké veci do školy a preberám hromadu zbytočných papierov. Náhodou sa mi pod ruky zapletie ten malý zelený zošitok. Index. Listujem pokrčenými stránkami. Skúška po skúške, známka po známke, rok po roku.
V hlave mi beží film plný obrazov. Ľudia, situácie, veselé chvíľky a ešte veselšie katastrofy. Profesori, ktorých sme milovali a mnoho debilov, ktorých sme neznášali. Smutne vzdychnem. Čaká ma ďalšia rozlúčka. Tváre, ktoré už nikdy neuvidím. Hlasy, ktoré už nikdy nebudem počuť.
V mysli mi pípne poplašený signál. Veď aj môj Tomáš zostane niekde ďaleko , stratený v čase. Nebude spoločné polnočné pivko, krásne prechádzky, bláznivé reči a snívanie v priamom prenose.
Už teraz nám obom sem tam zamrzne úsmev. Sme ako dve bezmocné divé zvieratá čo vetria cudzí pach, ktorý znamená koniec. A tak iba opatrne našľapujeme, so zbytočnou nádejou, že zastavíme čas.
Nie nebudem žiadna sentimentálna koza! Dokončím diplomovku , urobím štátnice, na promócii vybozkávam všetkých spotených strýkov a zmiznem. Mám v pláne opustiť túto malú krajinu malých ľudí.
----------------------
Prejde necelý mesiac a nás čaká ročníková rozlúčka. Účasť povinná. Vôbec nemám náladu, ale aj tak idem. Treba začať trénovať dospelý život, kde chcem zmutuje na musím.
Rezignovane kráčam známymi ulicami. Hľadám v pamäti zabudnuté obrazy. Čo, kde, s kým. Veď som tu žila dlhých päť rokov!
Ale v hlave mi beží len obyčajný čiernobiely film. Nič, čo by žiarilo nezabudnuteľnými farbami. A pritom, tak veľmi túžim po krásnej spomienke, ktorá by zohriala srdiečko, keď prídu hnusné dni. Niečo v zlatom ráme s nadpisom : A predsa som ŽILA !
Našu obľúbenú krčmu sme vymenili za vyzdobený salónik v solídnej reštaurácii. Trochu váhavo sedíme okolo okrúhleho stola.
No priateľ alkohol nesklame. Stačí pár vypitých fliaš a veselo bľaboceme o svojich plánoch. Víno má optimistickú povahu, všetko bolo fajn a všetko čo príde bude super ! Tomáš má samozrejme sólo. Jeho nekonečná zásoba vtipov a veselých príhod boduje. Také tie domáce povesti. Popletené oslavy, poľovačky, futbal...
Ja stále nemám tú správnu slinu. Hneď zaregistruje môj prázdny pohár, ochotne nalieva a pritom ma hladí studenými rukami.
„Slimáčik , čo keď .... !“
Urobí dlhú pomlčku a pokračuje :
„Už nikdy, ale naozaj že nikdy, neuvidíš moje krásne oči?! “
Pozerá a čaká čo zo mňa vypadne .
„No a čo ?! Veď králiky budú ďalej kotkodákať .“
Hodím na stôl jeho obľúbenú vetu. Pozerá do zeme, mlčí a starostlivo preberá oriešky v miske. Nechce aby som videla jeho smutné oči. A dobre robí. Nechýba veľa a začnem smokliť. Prečo, do riti nemôže zostať v mojom živote?!
Stále dookola počúvam, kúp si niečo pekné na seba a trápenie zmizne. Vraj zaručený recept. Neverím. Čo z toho, že hromadíme veci, keď túžime po ľuďoch?! Nebolo by nádherné mať miesto zbytočných handier plnú skriňu kamarátov ?! Všetkých tých, priam zázračne blízkych, čo len náhodne prídu do života, chvíľu pobudnú a zmiznú. A človek je znovu sám.
Tomáša by som najradšej, ako vodník , strčila do hrnčeka na dušičky. Keď bude zle, vytiahnem ho namiesto horkej čokolády.
Stále nervózne preberá prstami a ja viem, že znovu rozmýšľame úplne rovnako. Aj on by ma chcel mať niekde schovanú v lekárničke namiesto acylpyrínu. Prvá pomoc na migrénu hnusných dní.
Pozerám na vysmiate tváre okolo. Prečo práve ja musím pestovať také hlúposti v hlave ?! Radšej idem na vzduch, dať cigaretku a pre dýchať zbytočné sny.
----------------
A naozaj, príjemná mentolová vôňa a blikajúce svetielko fakt pomáha. Pokojne vyfúknem dym a svet je zas trochu láskavejšie miesto.
„ Chcem ťa pomilovať na rozlúčku .“
Počujem za chrbtom známy hlas. Hovorí vážne a samozrejme. Niečo na ten neuveriteľný spôsob:
„ Dobré ráno, sme na Marse.“
Telom mi prebehne nečakaná triaška. Bez slova prikývnem. Viem, že jednoducho to musíme urobiť. Aby sme zostali jeden pre druhého. Niekde hlboko, hlboko a NAVŽDY.
Kráčame ticho na internát nočnými ulicami. Naše kroky vyťukávajú nečakaný oznam. Zrazu sme MY. Ten zázračný pocit...
Na konci dlhej chodby vytiahne kľúč. Jeho izba je zastrčená úplne v rohu. Tak trochu, neviditeľná. Keď zažne žiarivku, všetko dostane hnusný modrý nádych. Farba opustených čakární na staniciach.
„ Prosím zhasni.“
Zakňučím v tom studenom svetle.
„ Jasné, jasné, moment.“
Rýchlo mrmle a rozostiela posteľ. Presne, ako moja babka . Rožtek na rožtek. Vystrieť a zložiť do štvorca.
Potom hľadá ten akurátny vešiak na nohavice. Napráva puky, oprašuje smietky. Opatrne vyzlieka ešte stále čistú košeľu. Pomóóc! Tak veľmi chcem, aby povedal niečo šialené a veselé. Aby som vedela, že je to ON môj Tomáš, nie divný klon v jeho podobe !
Ale on, chodí ďalej po izbe, vážne a dôstojne. Rovnaká tvár, cudzia duša. S úžasom pozerám na starostlivo uložené trenírky a tielko. V živote som nevidela nič tak šialene biele. Zbadá môj pohľad a pyšne začne vysvetľovať :
„ Nikto v celej dedine nevie tak prať, ako moja žena, vieš ona mieša do prášku aj sódu a soľ .“
V duchu kričím : Preboha nie! Čo sa s ním do pekla stalo?! On je schopný začať rozprávať manželkine tajné recepty na čisté plachty ?! Pozerám a vidím čo som vidieť nechcela. V izbe stojí CUDZÍ muž CUDZEJ ženy.
Áno, milovali sme sa. Taký horší aerobik preložený dýchacími cvičeniami. Fuj! Utekám rýchlo preč, ako zasiahnutá bojovým plynom. Táto spomienka do žiadneho rámu typu „krásne a večné“ rozhodne patriť nebude !
------------------
Roky plynuli a život sám našiel Tomášovi správne miesto. Jeho obraz mi naozaj pomáhal prežiť. Ale napodiv , vôbec nie, zlé škaredé dni. Práve naopak. Fungoval spoľahlivo v nočných baroch, hoteloch, na služobných akciách, pri voňavom poháriku.
Keď krásni chlapi očami hladkali moje telo, pripíjali na zázračné stretnutia a ja som roztrasená počúvala , čo všetko by som mohla s nimi zažiť...
Tej nočnej romantike je ťažké odolať, ak celé dni bežíte v kolotoči žienky domácej. No spomienka na Tomáša vždy zabrala. Lepšie, než studená sprcha. Nikto nemal šancu pomútiť mi hlavu. Žiadny výlet do oblakov nebol dosť lákavý.
Stále som pevne na zemi. Rozvážne a s prehľadom. Ja totiž už dobre viem, že muži majú svoje divné klony a hlavne svoje ženy.
Komentáre
Zverejnenie komentára