Danajský dar

Je nedeľa poobede. Miesto spokojného  vegetovania v postieľke s blízkym, najbližším ma čaká oveľa náročnejší program. Prvá návšteva budúcich svokrovcov.  Bŕŕŕ...

Nahnevane pobehujem okolo zrkadla a vyhadzujem šaty zo skrine. Jedny sú príliš krátke, druhé strašne solídne, ďalšie neviem čo.

Môj milovaný ma s úsmevom pozoruje.

„ Tak mi preboha poraď! “

 Nervózne zaštekám. Rozjarený Martin točí na prstoch čipkované tangá. 

„ Veď vieš, ako si najkrajšia.“ 

Znovu ma zamotáva svojimi neskutočne tmavomodrými očami a ja bezmocne  krútim hlavou:

„Nie, prosím teraz nie... “ 

Posledné slová už prehltnem medzi jeho bozkami. Padám, padám, vysoko do neba. Darmo, sme dvaja nadržané  králiky.  Môžeme stále, kdekoľvek a kedykoľvek.

Hladí ma horúcimi prstami a šepká do ucha:

 „ Tak a teraz si naozaj krásna, najkrajšia, sladko pomilovaná . Uvidíš, tatko bude z teba hotový a moja maminka  mi ťa dopraje .“

„Preboha, veď je pol piatej.“

Zdesená pozerám na hodinky a rýchlo hodím reprízu zúfalého obliekania. Nakoniec rezignujem.  Som naivná hus, keď dúfam, že ma niekto ocení. Môžem na seba navliecť čokoľvek, aj tak to bude celé zle. Proste obyčajná servírka, ktorá uhnala do manželstva  jediného  dokonalého syna dva mesiace pred štátnicami, dobrý dojem nikdy neurobí. Hotovo!

------------------------

  A pritom všetko začalo tak nevinne ! V hlave mi preblesne spomienka na ten   opršaný deň.  Ospalá kaviareň a ja napoly  driemem medzi umytými pohármi.   Popletený dedko pod oknom uchlipkáva čaj , oproti baru pár ženských drkoce hodinu  pri jednej káve. O šiestej dobehne upachtená Eva. 

„ Lenka, Peter ma pozval na vysokoškolský ples!  “

Nadšene huláka medzi dverami.

 „ Super, a čo ja s tým ?! “

„ No musíš ísť so mnou.   Musíš, jednoducho musíš !!!“

„ Preboha, veď nie je školská prestávka, keď sme spolu pochodovali na záchod!“  

 „Prosííím....“   

 Zúfalo piští  a vyzerá pritom, ako pes vyhodený z útulku.

 „Čo keď všetko pokašlem ?! Vieš dobre, aké som drevo.  A vôbec Peter ma prosil nech prídem  s kamarátkou, vraj je tam málo žien.“

 Jasné, nakoniec ma presvedčí, aj keď ten jej frajer, teda slušne povedané , nič moc. Je síce  strašne busy a cool,  ale keď  chce povedať dve zmysluplné vety má problém.

 Ten ples bol podobný. Všetci nasilu nadšení, pchali do seba suché chlebíčky s lacným vínom a tvárili sa akoby jedli krevety so šampanským!

Už som mala toho plesania, tak akurát dosť,  keď zrazu prišiel ON.  Dokonale oblečený, galantný. S miernym úklonom a krásnym úsmevom mi pobozkal ruku: 

„  Dovolíte slečna,  som Martin. Martin  Frederik.“

Moja pripitá hlava vtedy s chichotom zakoktala:

„ Jéj, pekné meno, to by sa mi páčilo byť  FREDERIKOVÁ“

Trochu pobavene, zdvorilo prikývol :

„ Uvidíme.“

Od tej chvíle som stratená. Zmámená a omámená jeho telom, smiechom, hnevom, humorom, rečami.... Jednoducho všetkým. Nadobro utopená v tej láske , ktorá tečie a tečie v nekonečnom sladkom prúde.  

Stačilo pár týždňov a už bol nasťahovaný v mojom biednom mini byte , ktorý som zdedila po milovanej babičke.

Po necelom  polroku šialenej jazdy  prišiel s čarovným  prstienkom. Len tak, bez výstrahy. Vraj vždy chcel mať svoju ženu.  Samozrejme, že som súhlasila. Šťastná, prešťastná....

 No a dnes ma tento  neskutočný chlap ťahá za ruku na pytačky k  rodičom. 

---------------------

Keď vyleziem celá spotená z auta, nechýba veľa a začnem odriekať  otčenáš. Mám hroznú trému. Martin  zastane pred nízkou luxusnou bytovkou.

„ To vieš, otec je obchodník . Stále cestuje. Je zvyknutý na hotely, apartmány, drahé penzióny. Nikto by ho neprinútil stavať dom. Vraj nie je žiadny sedliak . Ale keďže mama na rozdiel od neho celý život túžila po domčeku, našli prijateľný kompromis. Byt s veľkou terasou.“

 Zamyslene počúvam. Krátke školenie na úvod vždy príde vhod. Koniec koncov, práve to čo človek má,  najviac prezradí o jeho povahe.

 Vo dverách nás  dôstojne víta pán Frederik senior. Elegantná kópia mojej lásky o tridsať rokov  staršia.  Žiadne papuče a vyťahané tepláky, akože  domáca pohoda! Dokonale vyžehlená košeľa, vyleštené topánky. Vysoká vyšportovaná postava, prenikavé modré oči a šibalský úsmev.

Nesmelo čakám trápnu pusu, alebo niečo podobné, trochu nasilu spontánne. No kdeže, som úplne mimo.

Budúci svokor nahodí domáci diplomatický protokol. Úctivý úklon a podľa predpisu krok stranou:

„ Nech sa páči, je mi potešením....“

Váhavo kráčam po mäkkom koberci do veľkej obývačky spojenej s jedálňou a kuchyňou. Tam tróni pani domu. Decentne, na svojom mieste, skoro ako to luxusné kreslo v rohu. Vyzerá super. Make-up, vlasy, pekné šaty.

„Vitajte.“

 Podáva mi ľadovú ruku s presne vymeraným úsmevom.

Sadáme ku stolu. Syry, šunky, olivy, orechy... Starostlivo rozložené dobroty , tak krásne  na aranžované ,  že vyzerajú  skoro nejedlé.  Rovnako,  ako celý tento byt , je taký bezchybný , až je vlastne neobývateľný !

Martin  moje rozpaky ignoruje. Je doma. Vystrelí hneď , bez varovania :

„ Už máme dohodnutý termín na dvadsiateho šiesteho mája! Hurá !“

A nastane ticho. 

„My sme mysleli, že snáď ....“

Pani domu hľadí uprene do zeme a motá slová. Dokonalá dáma z iného sveta je náhle  preč. Stojí tu úplne obyčajná mama, ktorej syn ide z domu s cudzou ženou. Najradšej by som ju objala  a pri fľaši vína presvedčila :

„Všetko bude fajn. Veď  ja ho strašne milujem, do zbláznenia. Práve tak, ako vy!“

 Žiaľbohu  medzi nami je ten nechutne plný stôl a nepriestrelný múr postavený z mojej hanby a jej predsudkov.

Svokor pohotovo  vytiahne drahé šampanské a pripije iba tak, na zdravie.  V preklade medzi riadkami poháre vyťukajú oznam. Vaša svadba nestojí za komentár.

 Neskôr  pijeme kávu a zajedáme  koláčikmi  povinné hlúpe otázky. Áno, som o tri roky staršia, vyučená čašníčka s rozvedenými rodičmi. Bývam v maličkej smradľavej  garsónke po babke na hnusnom sídlisku.

Môj milý ma pritisne k sebe a veselo zakončí ich výsluch:

„ Lenka je jednoducho najlepšia partia široko ďaleko!“

Pokus o vtip nevyšiel. Ťažké ticho je rozlezené po celom byte. Zmätená pozerám do meravých tvárí mojej budúcej rodiny. Kedy už skončí toto utrpenie?!  Lenže ešte máme malý dezert, kávu a štamprlík koňaku na trávenie.   Nekonečný kolotoč.

Martin s otcom začnú rozoberať politiku. Prvá dáma Frederikovcov  odpláva do kuchyne.

„ Lenka, prosím pomohli by ste mi s pohármi ? “

Tá naoko neškodná otázka skrýva v sebe  jasný odkaz :  

  „  Muži debatujú, treba ísť umývať  riady a nezavadzať. “

  Tak takéto hry naozaj nemusím.  Rýchlo vstanem.  

„ Viete , ja už by som mala... “ 

 Martin prekvapene pozerá, no jeho otec hneď vie o čo ide. Bez mihnutia oka mi galantne podá sako:

„ Samozrejme, Lenka, bolo nám potešením.“

 Cestou domov Martin  zastane na pumpe a donesie víno.

 „ Láska, kašli na to. Neboj, spláchneme všetky naše viny.“

Netuším aké, ale vôbec neprotestujem. Tá návšteva mi zostala zadrhnutá v hrdle.  

----------------------

Termín našej svadby je šialene blízko a ja nemám vôbec  nič. Tým nemyslím   šaty, topánky, družičky a ružičky. Nič znamená absolútne nič. Žiadne peniaze.      Mamka sa nestará,  nakoniec ako vždy : 

  „ Jaj, miláčik máš svadbu, no to je roztomilé, ale čo ja s tým ?!“

Otec ma bez výstrahy zaradil medzi stavebný materiál :

„ Musel som kúpiť nové rúry na plyn. Na teba neostalo.“

Martin rieši diplomovku, svadba nie je na programe dňa. Na moju nenápadnú otázku, či by nám jeho rodičia tak nejako  finančne nepomohli skoro skolaboval.  Vraj požičiavať peniaze na vlastnú svadbu ! No kto to kedy videl! Radšej mlčím, vidím totiž dosť dobre, hlavne tie smutné čísla na našom účte!

 Chvalabohu,  robota  vždy zruší zbytočné starosti.  Unavená po šichte ledva dofučím domov a spokojne do seba pchám obschnutý rožok , ako nejaký trestanec.  No čo , mám kde hlavu  zložiť , tak aký problém?!  Zaleziem do obrovskej periny  / darček od Martina/ a zaspím tým sladkým spánkom spravodlivých. 

---------------------------

No prejde pár dní a ani plný bar hostí ma neochráni pred Evinými  všetečnými otázkami. Čo, kedy, ako ?!  Torta, šaty, hostia... Ľahostajne  myknem plecom a ďalej hrám svoju záhadnú hru na „uvidím“. 

A veru som uvidela.  Keď večer otvorím dvere,  skoro odpadnem! Fakt. Všade , ale naozaj všade trónia ponožky. Na kuchynskom stole, v škatuliach po dlážke, vo vani... Chvíľu mám pocit, že som niekde úplne mimo. Na inej planéte. Čo to ako má byť?!  A v spálni skáče po posteli vysmiaty Martin.

„ Miláčik pozri, toto sú tvoje svadobné šaty, torta, hudba a vôbec všetko !“

Nadšene rozhadzuje  farebné hromady.

„ Vieš koľko stáli? “

Ohúrená stojím ako tvrdé Y  a čakám čo z neho vypadne.

„ Nič, veľké nádherné nič ! 

Na moje zúfalé „ čooo! ?“ hodí malú opravu:

„ Teda skoro nič.“

  Z kabáta vyloví fľašu vína a potom spustí dlhý monológ, ktorému je zbytočné rozumieť.  Jednoducho kšeft storočia, alebo niečo podobné.  Taký ten absurdný príbeh z divných  balkánskych filmov.  O stratených kamiónoch, opitých šoféroch, kartách, zlomyseľných frajerkách ... Nechápem a rýchlo  zaspávam v ponožkovom raji.

----------------------

Ráno je Martin síce fyzicky prítomný, ale  funguje v zvláštnom  námesačnom režime. Nevníma, neje, nepije. Iba telefonuje a rozváža tovar v starom polorozpadnutom aute. Poobede nečakane zaklope na dvere neznámy mladík. 

„ Dobrý deň, posiela ma pán Frederik. Na rozvoz.“

Pred domom stojí super dodávka. Hurá!  Som nadšená  a otázka prečo?, ma ani len nenapadne.   

  No môj drahý  má iný názor. Zúrivo schmatne telefón a volá tatka. Milujúci otec a milovaný syn ziapu po sebe, horšie, než besní psi!

 Rýchlo vtiahnem šoféra dovnútra , varím kávu a púšťam rádio.  Mám strach, že ujde.  A tak splietam vysvetlenia s profesionálnym  manažérskym úsmevom : 

„ Ale to viete nejaké problémy s distribúciou, bežná vec.“

 Akože svet je gombička! 

  Za chvíľu doletí Martin. Vraj musel vyriešiť  malé biznis nedorozumenie.  Bez výstrahy začne naháňať toho chudáka:

„ A vy čo tu kávičku jete ?!  Nakladáme, nakladáme. “

Do polnoci všetko stihli. A ja som bola šťastná, prešťastná, že ho mám doma, celého , zdravého a bez ponožiek.

----------------------

Je sviatočná dlhá nedeľa. Výnimočne nemusím do práce. Byt je krásne prázdny  a na stole tróni zviazaná diplomovka. Jupíí !  Rozospatá za cítim kakao. Sladké a voňavé  od lásky láskavej. Dostanem veľký hrnček s kopou šľahačky.

„Pozri miláčik tu máš  perečko a papierik. Píš !  Všetko ale naozaj všetko všetučko  čo potrebuješ na našu rozkošnú svadbu lienku . Dobre ?“  

Vidím, že naťahuje nohavice a bundu .

„ Počkaj a čo ty, veď ja by som chcela s tebou....“

Prehltnem  výčitku.

„ Neboj, spolu to  skontrolujeme. Potom. Teraz  musím niečo s tatkom. Obchody nepočkajú. “

Je zbytočné protestovať.  Netuším prečo a  kedy svokor vstúpil do deja tohto neuveriteľného ponožkového príbehu. No viem celkom iste, že bez jeho kontaktov  by sme tie obrovské škatule preskakovali minimálne mesiac.

  Radšej začnem čarbať ten dlhý predlhý zoznam.  Všetko dvojnásobne  a na dvakrát, pre istotu keby náhodou škrtal.  Vôbec nerozmýšľam koľko čo stojí, snívam o tých super šatoch, vyšperkovaných stoloch , dobrotách z drahých recepcií.  Neviem čo z toho bude, ale písať  tie slová  je  jednoducho skvelý pocit.   

Večer Martin číta biele svadobné  fantázie so širokým bezstarostným úsmevom. A nič , ale že  vôbec nič neprečiarkne !  On totiž naozaj zarobil kopu prachov.  Fakt!

----------------

Otvorím oči. Dnes ráno som obyčajná  Lenka Svitáková. Zavriem oči a viem , že dnes večer budem neobyčajná Lenka Frederiková ! Jupííí! 

Cez stoličku mám prevesené nádherné šaty, zakryté oblekom. Neveriacky hladkám biely hodváb, napoly zakliata,  omámená pocitom šťastia, ktoré sladko bolí.

Celý môj život je akoby zázračne preklopený naopak. Z  hlbokej tmy na slnečnú stranu.  A ja v ňom plávam  ľahko ľahučko. Nie ako predtým, keď som ledva lapala po dychu. Večne utopená v starostiach a strachu čo mi ďalší deň vyloží na chrbát.

 To otrepané príslovie: „ keď nejde o život tak ide o hovno “ mi nikdy neprišlo vtipné.  Mne išlo o život aj keď som hľadala drobné na rožky. Doslovne. Chvalabohu  všetko zlé je ďaleko, preďaleko.

„ Tak miláčik , ideme na to !“  

Počujem  Martina  z kuchyne.  Vyzerá , akoby nešiel na radnicu, ale niekde pre noviny. Má v sebe neuveriteľnú istotu. Kráča životom  ľahko a samozrejme.  Veď slnko vyjde, čas plynie, tak kde je problém?!  Keď som vyzvedala , či nebude robiť rozlúčku so slobodou, prekvapene vyhlásil:

„ Prečo sa mám lúčiť  so slobodou ?! Ja?! “  

Nežne ho objímem, roztrasená  z môjho dňa D.

„ Naozaj, naozaj ma chceš , fakt tak navždy ?“

Kokcem svoje nezmysly .

„ Áno.“  

Odpovedá nezvykle vážne a ja mám hrču v krku. Hneď ma trepne po zadku.

„ Kráčame, nefňukáme, jasné ?!“

-------------------------------

 Uf! Mám to za sebou. Dýcham zhlboka, spokojne usadená  za vyzdobeným stolom. Môj manžel  / tie dve slová tíško opakujem znovu a znovu/ poletuje medzi hosťami. Vysmiaty, dokonalý spoločník. Je všade, a so všetkými. 

Na počudovanie, moji milí rodičia nakoniec dorazili obaja.  Aj keď len ťažko zvládali predstavu,  že by sa  náhodou museli  pozdraviť.  S prehľadom a vcelku úspešne ignorujú jeden druhého.  Otec spokojne do seba  pchá tretiu večeru a mamka gúľa očami po  všetkých chlapoch v okruhu kilometra.  Proste klasika.

Svokor je  skvelý hostiteľ.  Pri ňom žiadny trapas  nehrozí.  Vie presne čo treba povedať a čo nepovedať.  Svokra pre istotu zmizla hneď po obrade. Vraj migréna!  Ešte stihla decentne popriať synovi  šťastné manželstvo. Mňa  slušne odignorovala.  Podľa nej to  asi dokáže zvládnuť aj sám.  

Akoby z diaľky začujem Martina:

„ Milá pani Frederiková, smiem prosiť ?“

„Láska moja.“

 Šepnem viac menej pre seba a objímem svojho muža. Prepletám nohami  do rytmu a  mám pocit, že práve taký život ma čaká. Sladký a tanečný.

----------------------------    

 Dnes je práve mesiac čo som pani Frederiková. Krásny život s krásnym menom.  Roztancovaná kráčam neskoro večer  domov, plná kučeravých myšlienok. Chcem horúco oslavovať v našom prvom spoločnom horúcom lete.  

Otvorím dvere a som v šoku. V spálni  sedí môj novomanžel so svokrom. Obaja  zabratí do čísiel ledva zdvihnú oči od obrazovky.  Prekvapene pozerám na hodinky.  Je predsa pol jedenástej, podľa diplomatického protokolu čas  krajne nevhodný na návštevu ?! Svokor hneď perfektne preloží  môj pohľad:  

„ Prepáčte Lenka, je toho trochu viac...“

Martin zbytočnou empatiou rozhodne netrpí.

„ Miláčik, prosím urob čaj a nechaj nás chvíľu. Dobre?“

Poslušne vycúvam do kuchyne. Zanesiem im bylinkovú zmes na všetko  a začnem driemať  medzi hrncami.  Darmo, ich biznis  ponožkový príbeh pokračuje ďalším dielom.  Za necelú hodinku ma  Martin preberie :  

„ Poď do postieľky, zlato moje... “

 Ani nestihnem spomenúť mesačné výročie, hneď ma sladko uspáva a medzi bozkami počúvam o bielom naj belšom  piesočku  a modrej najmodrejšej oblohe.

-------------------------

Tak to nebola rozprávka na dobrú noc! Ráno mám na tanieri okrem kakaa  so šľahačkou aj dve rezervácie s krásnymi obrázkami. Maledivy! Môj  nesplniteľný sen, odložený na budúci  super život, ktorý si  určite zaslúžim niekedy  v inom  tisícročí !

Martin spokojne uvelebený na vankúši  prikyvuje :

„ Veru tak, máš ho tu a teraz.  A oveľa lepší, so mnou.“

Nadšene súhlasím, lížem bielu dobrotu a počúvam.  Čo všetko s tatkom narýchlo predali a kúpili. Výsledok je dokonalá svadobná cesta. Luxusná a ďaleká. 

--------------------

To miesto je úžasné. Žiadne hotely, prepchaté ulice plné turistov. Len tiché malé vilky schované v zelenej kráse. Celé dni ležím na pláži a popíjam  farebné dobroty.  Dovolenkový gýč vystrihnutý z reklamy.  V mori vidím Martina, pláva ďaleko rýchlymi tempami.  Privieram oči a všetko splýva do tej nádhernej zlatoružovej farby.

S úľavou vydýchnem. Mám pocit, že práve teraz  žijem svoju vlastnú rozprávku. Ten tisíc ráz opakovaný nekonečný príbeh s dobrým koncom. Začiatok je krutý.   Úbohá sirota kráča ťažko cez tŕnie a chrastie. Všade samý zloduch a samé protivenstvá.  Dlhá,  predlhá cesta bez konca.  Potom blik a príde ON. Mocný čarovný princ, čo ju  zachráni.

Preklad do mojej reality je úplne obyčajný. Mala som trinásť a matka začala vyvádzať. Frajeri , alkohol, dlhý bolestný rozvod, keď dospelí riešia vlastné krivdy a všetko ostatné ide bokom. Mladší brat večne urevaný v mojej posteli. Starosti s robotou, peniazmi, frajeri bez lásky... .Všetko  išlo príliš, príliš rýchlo. Žiadna romantika, žiadny oddychový čas.  Mám svoje odžité na päťdesiat rokov dopredu.

 A potom prišiel Martin,  môj super žolík. Nečakané eso v hre života poslané   rovno z neba! 

------------------------- 

Návrat do práce je krutý.  Vrúcne privítanie nečakám , ale ten Evin kyslý ksicht je trochu moc... Ledva nasilu precedí to svoje:

„ Tak ako? “

Radšej som ticho. Závidí do biela.

Keď od šéfa pýtam dohodnuté prémie, má utrápený výraz, akoby živil desať hladujúcich detí! A pritom mu doma sedí len jedna rozkysnutá knedľa! 

Počíta  peniaze a rýpe :

„ Lenka, ti predsa nepotrebuješ  tých pár drobných.“

„ Predstav si,  že potrebujem!“

 S úsmevom  vytiahnem z kasy ešte desať eur , ktoré „ omylom“ zabudol. Kretén !  

Mám ich plné zuby. Radšej začnem roznášať kávičky, usmiate poháriky. Je fajn potešiť , prehodiť pár slov o ničom. Svet  má hneď lepšiu farbu.

------------------------------

Dni utekajú,  biznis  „ Frederik a otec “ utešene rastie. Martin už  inú prácu ani nehľadá.  Veď s tatkom  skvele fungujú. Taká tá dokonalá dvojka z reklamy  personálnej agentúry  : „ Mladý elán a stará skúsenosť.“

Peniažky pribúdajú , a jeho bezstarostné „ veď uvidíme“ nečakane zmutovalo na neúprosné „ veď musíme “. A mne v mobile miesto srdiečok  pípajú hnusné správičky: Nemôžem, nestíham.

Našťastie dnes večer  budeme určite spolu. Utekám vytešená z roboty a beriem schody po dvoch.

„ Miláčik môj ...!“

 Cítim jeho vôňu, dotyk a ešte ďalších tisíc hlúpostí , ktoré ma vždy dostanú.  Sladko  stratená hľadám znovu a znovu  lásku  pod jeho rukami.  Milovanie s chuťou medu.  Zaspávam v tom najkrajšom sne, keď ma preberie nadšená pusa:

 „  Miláčik, prespíš oslavu, veľkú preveľkú!“

  Z kuchyne donesie šampanské a poriadnu misu špicov. Tie milujem! Hneď ich začnem do seba tlačiť!

 „ Ale, ale a čo prípitok ?! “. ! 

 Dá tanier nabok  a obradne otvára drahú fľašu.

„ Vážená pani Frederiková, dnes večer poslednýkrát  pijeme v tomto byte! Od zajtra bývame v novom hniezdočku! “

„ A to už prečo ?!“   Originálnu otázku zapijem bublinkami.

Prejde pohŕdavým pohľadom  po fľakatých kobercoch, obitej linke, starej posteli.   

„ No čo myslíš ?“

V hlave mi zapne obraz dokonalej obývačky jeho detstva. Predsa takto biedne,  žiadny Frederik žiť nebude!

„Ráno  okolo desiatej prídem po teba. Teraz musím ísť, biznis volá. Mimochodom, ak si chceš  niečo nechať, máš poslednú možnosť.“

Znovu zablúdi očami po  byte.  Je jasné, že on nestojí , obrazne povedané, ani o špendlík. Na rozlúčku dostanem ďalší špic.

„ Papaj, spinkaj a čakaj.“

 Rýchlo  prehltnem sladké sliny, lebo nechcem slané slzy.  Chýba málo a začnem  nariekať  aj nad rozheganými stoličkami.  Nasilu tlačím do hlavy  veselé myšlienky.  Veď je to úžasné !  Budeme mať nový byt len pre nás dvoch!

  A potom príde  zrada. Nariekam o dušu. Pchám hlavu  do starého ošúchaného vankúša , až lapám po dychu.  Vidím sedieť za stolom starkú , môjho anjela.  Pečieme spolu koláče a ja majsterka sveta vyhlasujem, že nikdy nikomu variť nebudem! Hladkám kreslo kde som poctivo vyplakala všetkých debilov , ktorí mi zlomili srdce.  Preberám  dečky, obrusy, obchytané a doudierané hrnčeky. Všetko mi trhá srdce a rozum kričí :

 „ Pre boha, veď sú to LEN veci!“

Nakoniec, aj tak je zbytočné  každé lúčenie.  To naozaj dôležité, mám už navždy  pod kožou, zamiešané v krvi, uložené v kostiach... Aj keby som stokrát  nechcela.  

Znovu a znovu  zúfalo prechádzam očami po  stenách.  Dolievam do pohára  zvyšky šampanského. Vyfučalo do prázdna, rovnako ako ten čas minulý. Keby Martin povedal čo chystá, dal mi trochu času na smútenie, trochu času na tešenie.

Rázne vstanem a idem do sprchy. Prúd vody ma preberie. Nebudem žiadna sentimentálna krava!  Rozbité kachličky a stará žltá vaňa nadšene súhlasia. Zajtra uvidím nový byt pani Frederikovej. Hurá!

----------------------

Ráno už hrá veselými farbami jesene. V ruke stískam malý krížik  od starkej a vykročím ľavou nohou. Viac mi netreba. 

Taxík nás vezie k novej bytovke neďaleko centra. Roztrasená  otváram dvere. To je sen! Byt je krásny, slnečný s terasou. Očarená pozerám na prázdne miestnosti.  Nie je tu nič , len zariadená kuchyňa a obrovská posteľ. Padáme do nej hlboko , ďaleko do neba...

 Potom schúlená v jeho náručí  počúvam smelé plány. Nadšene rozpráva čo bude,  kde a za koľko. Luxusná sedačka, super koberce, kreslo. Ďalej spokojne pradiem a v duchu snívam  vlastné sny. O domácej lenivej pohode, o mieste kde bude každému strašne dobre.  

„ Poď pôjdeme niekam na obed.“

Martin zavelí a ja zdesene pozriem na hodinky.

„Preboha, veď  za polhodinu mám byť v robote! “

„ Nie, miláčik, ani náhodou ! “ 

Hovorí pokojne  a pomaly pomaličky zbiera  šaty po zemi. Tieto jeho divadelné scény milujem ! Veľké gesto a prekvapenie, čo ma zloží! Presne ako včera.  

„ Máš dohodnutú výpoveď, stačí keď tam zájdeš pre  papiere. Pani Frederiková nie je  žiadna chudera , čo musí skákať pre nejakého lakomého debila! “

 Preglgnem na sucho, takýto epilóg  som naozaj nečakala!

„ Počkaj a čo akože budem celé dni robiť ?! “

 Otázka zostane visieť v studenom tichu. Narýchlo splietam zúfalé vety o tom ako milujem vôňu kávy, cigariet, ľudí . Náhodné slová zamiešané v horúcej pene. Klebety so smiechom, súcitné pohľady , hnev utopený  v koňaku  na udobrenie.  Proste ten bežný popletený svet našej kaviarne.

Martin počúva. Dokonca chápavo prikyvuje. Potom ma objíme a s tým nepochopiteľne krásnym úsmevom mi znovu opakuje moju otázku :

„ Vieš čo budeš celý deň robiť ? “

  Hodí významnú pomlčku.

  „ Budeš pani Frederiková. Zmena je život. “

 Odovzdane vzdychnem. Už nevládzem protestovať a som hladná.

-----------------------

V reštaurácii pomaly prežúvam ružového lososa a v hlave dolujem ružové myšlienky.  Pozorujem Martina. On nič dolovať nemusí, spokojne do seba tlačí obrovský rezeň.

No stačí jeden telefón a chuť do jedla je preč. S vážnou tvárou rýchlo prikyvuje. „ Jasné, jasné, za minútku som tam.“

Potom  vypne telefón a otrávene mykne plecom.

 „ Miláčik musím, tak večer.“

 Na rozlúčku dostanem pusu, ako od babky. Darmo, má pravdu.  Zmena je život.    Pár mesiacov dozadu bol práve on vysmiaty študent, ktorý nemusel, ale že vôbec nič.  Ja som musela všetko.  Objednám ešte pivko a idem posledný raz do kaviarne. Aby som naozaj nemusela, ale že vôbec nič !

-----------------------

Privítala ma nová brigádnička.  Tak tomu hovorím rýchlosť. A pritom šéf si vždy  dával načas. Koľkokrát sme v sezóne  padali na hubu a on,  naoko zúfalo, medzi nami  pobehoval :

 „ Vydržte dievčatá, dnes nestíham , ale zajtra určite niekoho zoženiem!“

 No a zajtra, trvalo minimálne mesiac !

 Eva  pri  bare  prekladá fľaše. Na môj pozdrav iba prevráti oči a vzdychne. 

„ Pozri, nie že by som ti závidela...“

 Rozčúlene treskne handrou po stole.

„  Proste máš nenormálny pech! “   

Keby mohla , vraždí pohľadom ! Krava sprostá !  A pritom sme spolu prežili hádam celé storočie!  Prehltnem nadávku/ som predsa pani Frederiková / ,nahádžem  veci do tašky a padám. Aspoň nebude  žiadna trápna rozlúčka s obschnutými chlebíčkami a lacným vínom.

-----------------

Dnes ráno Martin odišiel na pár dní do Nemecka, vraj niektoré háklivé záležitosti nemôže riešiť cez telefón.

Sedím na posteli a nohy zabáram do mäkučkého koberca. Ten príjemný pocit mi  prejde celým telom. Spokojne žmúrim do zubatého slniečka. Vstanem a otvorím  novučičkú skriňu s veľkým zrkadlom. Obdarím sama seba šťastným úsmevom:

„ Dobré ráno pani Frederiková.“

Slimačím krokom prejdem do kuchyne. Ráno zdravá kašička a budeš ako rybička. Veru tak. Odhodlane miešam zrnká a oriešky. Chvíľu poctivo šrotujem , potom dám sprchu a idem na prechádzku.

Čerstvý vzduch je super, zrýchlim krok a v parku svižne obchádzam všetkých dôchodcov.  Jasné tie prvé dni doma, boli trochu šok. Predsa len robím skoro od štrnástich a zrazu pozerám do  prázdneho kalendára. Žiadne služby  a dlhé smutné nedele za barom. No stará pravda je, že na dobré je ľahko privyknúť.

A tak vychutnávam pomalé príjemné rána, ospalé popoludnia a sladké večere s mojím drahým. Podľa Martina  je teplo domova jeho žena.  A tak hrejem a kúrim koľko vládzem! 

 Zamierim ešte do blízkeho obchodu nakúpiť pár drobností. Vo dverách stretnem Soňu , bývalú susedu.  Nestihnem ani ahoj a ona  bez výstrahy spustí :

„ Jej Lenka , žiješ ešte, čo niekedy nedobehneš, len tak na kus reči ?!  Alebo už  nás nemusíš ?!“

 Zakončí ironicky a potom ešte pridá :

„ Určite zavolaj, len teraz musím bežať do roboty, to vieš nie každý môže celý deň počítať oblaky.“

Zostanem stáť s otvorenými ústami a pozerám na zamračenú oblohu. Ťava jedna!  Tára  nezmysly, aké oblaky ?!

Ja dobre viem,  čo znamená počítať haliere na chleba. Byť bez peňazí , je horšie než tubera,  každý ťa obíde oblúkom. No teraz vidím, že stačí mať  trochu viac  a všetci okolo pre zmenu chytajú osýpky zo závisti.

Vytočená utekám domov. Rýchlo zavriem dvere  a nepustím dnu zlý svet. Tu bude moja planéta. Uvarím kávu a prejdem do budúcej detskej izby.  Farebnej, krásne  vyzdobenej. Martin hovorí,  že ešte máme čas.  Ja by som pristala , hoci aj včera.  

Veľmi ho túžim objať a znovu uveriť , že predsa na nikom nezáleží ! Môžem mať pod oblokom hoci celé stádo závistlivých kráv! Nech sa pasú. Nevadí. Rýchlo  hľadám mobil:

„ Láska, láska,  ja.....Sme  len my dvaja...“

Šepkám pomýlené slová

„ Teraz, nie, fakt nie!“

  Nemo pozerám na blikajúce číslo. Počujem nahnevaný hlas, niekde z Marsu.  Obleje ma hnusná zima. Bŕŕŕ..

No milá moja, aj takto vyzerá manželstvo.  Hovorím potichu štyrom prázdnym stenám. Automaticky idem k chladničke a na  novučičký dres poukladám papričku, raj činky, mäsko a iné dobroty.  Plný stôl  je spoľahlivá  prvá pomoc pre čierne chvíle. Sústredene prežúvam  každý ďalší kúsok a je mi dobre, moc dobre.   

  Preboha, predsa nebudem  nejaké  trápne melancholické steblo, čo neznesie ani krivý úsmev. Každý má právo na zlé dni.  Chcem a budem  skvelá  manželka.  Chápajúca, milujúca.

  Rozhodnutie zaklincujem dobrým krémešom a zapnem obľúbený seriál.  Začnem pomaly driemať, keď ma vyruší  nečakané zvonenie z chodby.  Určite zas nejaká dobierka.  Poličky, kresielka, stolčeky.

 Otvorím dvere a zabudnem zatvoriť ústa.   Vonku stojí svokor.

„ Ale Martin je teraz dva dni mimo.“  

Vykoktám miesto pozdravu.

 „ Viem Lenka, viem, ale volal mi...“.

Nečakane stíchne.  Nesmelo kývnem hlavou.  Jasné, môj manžel  tiež chce byť skvelý, chápajúci, milujúci.... No a keď nestíha, pošle tatka.  Koniec koncov spoločná firma nepustí a on  vždy hasí čo treba.

„ Poďte ďalej, nech sa páči.“

Pozvem ho zdvorilo do izby,  aj keď by som najradšej tresla dvermi. On bez váhania vojde, z kabáta vytiahne fľašu koňaku, zoberie poháre a naleje. To gesto kreslí  stručný oznam. Tu býva Frederik , tu som doma.  

„ Lenka, na vás.“

Poslušne upijem a na ďalšie otázky odpovedám jazykom žiačky  cirkevnej školy.

„ Áno, nie, ďakujem.“

Prejde  klasická slušná hodinka a on s úklonom odchádza. Rýchlo  spláchnem návštevu ďalším pohárom. Pre istotu, aby mi nezostala ležať v žalúdku. 

---------------------------------

  Martin prišiel v noci. Nadšený. Vraj všetko sadlo do bodky, obchody pôjdu ako po masle. Smiešne , to  isté hovoril  môj dedko, keď predával biednu kapustu na trhu.

Krásne spolu spinkáme v mojej  sladkej ružovej bubline. Ráno dostanem do postieľky miesto kakaa čerstvú šťavu.

„ To čo ako ?! Veď ja sa bez cukru ráno nezapnem! Totálny kolaps, nič, vybité baterky!“

Márne popisujem heslami  svoje zúfalstvo. No on  ďalej drží  v rukách tú oranžovú nechutnosť , ako nejaký zázračný elixír mladosti.

„ Pozri, to je len vec zvyku. Uvidíš. “

Rezignovane vzdychnem. Ešte pred rokom by som mu vyliala pohár na hlavu a za chvíľu slastne olizovala šľahačku. Ale dnes?!  Ten nový manželský stav ma úplne spacifikoval!

 Nasilu vypijem hnusnú, no objektívne dokonalú šťavu. Ťažko odfučím do kuchyne. Je nedeľa a  mám strašnú chuť na slepačiu polievku , takú čo buble  v hrnci aspoň štyri hodiny. Pomaly vyťahujem zeleninu, kosti , rozkladám hrnce.

„ Preboha, snáď nebudeš variť ?! “

Zdesene pozerá na  krvavé rebrá a kuracie krídla , akoby som vyrábala nejaký čarodejnícku hrôzu. Vytiahne telefón a objedná kompletné menu rovno do bytu.  Za polhodinku  už preberám  smažené dobroty v úhľadných  škatuľkách a v duchu slintám za mojou polievočkou. 

 Potom ma usadí do kresla a rozpráva a  rozpráva.  Ako, kedy, s kým. Obchodné pádové otázky s jasnou výhrou na konci.  Samozrejme pre neho. Má pohľad  malého vytešeného  chlapca, čo strelil prvý gól. Tá radosť je nákazlivá, vyhubí všetky čierne myšlienky.  

Deň pomaly končí,  ale na terase je stále príjemne teplo. Martin skvele naladený , zavolá chalanov z firmy na vínko.  Ochotne  roznášam dobroty a plné fľaše.  Pijeme, vedieme veselé reči o živote.  Celý večer pripomína stránky  zo starého albumu. Pozeráte fotky a  pod kožou cítite, ako bolo vtedy dobre.

 Keď  zaspávam úplne rozumiem tej pomýlenej básničke zo školy :

 „ Počkaj chvíľa si krásna. “

No dobre viem,  že nepočká...Ani bohovi!

-------------------------

 Pozerám prekvapene do kalendára.  Zima je blízko a ne neuverenie, už tri mesiace sedím doma na zadku!  Zdesená preberám  zápisník počmáraný budovateľskými plánmi. Cvičenie, nemčina, joga... Žiadny výsledok. Nič z toho!    Smutne  vzdychnem. Keď príde  Martin, snáď ho uprosím, nech mi nájde aspoň niečo vo firme.

Prišiel až večer, unavený a dosť otrávený.  Moje prosby rozhodne odmietne.

„ Miláčik, ja nebudem doma riešiť robotu! Fakt nie!  “

Radšej ustúpim. Veď koniec koncov, času dosť. Niečo vymyslím. Na stole je dobré vínko a my dvaja sme. To stačí.

Zaspávame  blízko, najbližšie.  Milovanie je dokonalá skúška správnosti, či ideme dobrým smerom. Nič neoklame, nezatají. Len nahé telá a pravda.

Teraz ležíme vedľa seba a niečo mi prekáža. Taký pocit ako očko na pančuche , záder na nechte..... Hlúpa nepríjemnosť čo zavadzia a omína horšie než tesná topánka. Pozorne  počúvam ticho medzi nami. Skúšam rozoznať jeho zvuky. Nie, dnes nie je mäkké a teplučké , ide z neho zima. Bŕŕŕ...

Moje tušenie je správne, Martin miesto spokojného driemania spustí nečakaný monológ:    

„ Vieš, rozbehol som obchodné zastúpenie aj pre veľké značky. Bude to dobrý biznis, len musím byť viac v Prahe.  A som strašne otrávený z toho večného šoférovania.

„ Preboha a čo tento krásny byt! “

 Vyšteknem zúfalo a začnem naprávať hodvábne vankúše.

 „ Zlato neboj, tak som to nemyslel.“

Síce spokojne vydýchnem , no v hlave mi hneď naskočí nepríjemná otázka:

„ Tak teda čo ?! “ 

„ Kúpim tam pre seba nejakú garsónku,  aby som večne nemusel riešiť hotel. A nakoniec, je to dobrá investícia. Sem tam urobíme výlet.  Do divadla, na  nákupy , len tak...  “

Slovami kreslí pekné obrázky. A ja ochotne pridávam farbičky. Prečo nie? Veď som skvelá manželka,  chápajúca, milujúca...

---------------------------

Dnes je piatok trinásteho. Škaredý dátum. Vždy.  Behám nervózne po byte a upratujem.  V poslednom čase je to moja najobľúbenejšia činnosť.  Leštím, dezinfikujem, kupujem všelijaké možné metly a filtre do vysávačov. Znovu preberám kuchynskú linku, ukladám veci tisíc krát uložené. Keď vytieram kefkou smetný kôš,  začnem o sebe pochybovať.

 Nervózne vytiahnem  zabudnuté cigarety. Vyjdem  na terasu. Vonku je hnusná novembrová zima. Sedím v kresle zabalená v deke a slastne vyfúknem  trpký dym. Smutne pozerám na vyleštené okná. Musím priznať farbu. Veď ja by som chcela mať čisté niečo úplne iné. Našu lásku jasnú a priezračnú, bez jedinej šmuhy. Viem,  že taká bola a znovu môže byť.  Len akosi nemám návod a vhodné čistiace prostriedky. Tak pre istotu, aby som nevyšla z cviku drhnem  všetko naokolo.  Zatlačím cigaretu a pozriem do zrkadla. Taká je pravda, milá pani Frederiková.

------------------

 Martin večer prišiel domov.  Zjedol celú misu mäsa a zeleniny, napustil vaňu a pomiloval ma. Bežná údržba bežného dňa. Teraz tu drieme na sedačke s výrazom vybitého robota. 

Hladím ho po vlasoch a trochu nahlas snívam.

 „ Láska moja, ja by som chcela....“

„ Do riti, prečo každý niečo chce!?“

 Tresne rukou po vankúši až nadskočí káva na stolíku.

Môj vystrašený pohľad ho prekvapí.

„ Dobre, dobre čo by si chcela ? “ 

„ Ráno pri tebe vstať a večer pri tebe zaspať.“

 Otrávene prevráti oči.

„ To mám zo seba vyrobiť  nejaký klon, alebo čo ?!  “

Bez slova odídem do kuchyne. Neznášam hádky, výčitky. Radšej budem  sama sto rokov.  Krájam kiwi, jabĺčka, ananás , avokádo. Samé dobroty. A tá vôňa! Hotový ovocný šalát, posypem semiačkami, orechmi.  Všetko naložím do misiek a prinesiem na stolík.  Dostanem  ovocnú pusu.

„ Vieš miláčik, ja všetko musím, no vlastne chcem pre nás,  pre teba....“

 Zahryznem do manga. Tá  chuť na jazyku je dokonalá. Opatrne prehltnem. Tak a teraz ma už nič nerozplače.  Pomaly a sladko opakujem jeho slová:

„ Vieš miláčik ty nič nemusíš a všetko chceš pre seba ....“

 Pozrie na mňa chladne, až zamrazí.

 „ Vždy režeš priamo a presne.“

 Sedíme oproti sebe, opevnení vo vlastnom hneve. Žiadny smiech, objatie a milovanie, ktoré by rozpustilo vzájomné viny.  Nič také nehrozí. Začne nervózne vykračovať  po izbe.

„ Pozri, myslím, že tento náš nový spôsob života, nie je najhorší! “

Jasné, na čele má napísané tie hnusné manželské pravdy.  Nič nie je zadarmo.   Fajn.  Ale prečo mi nepovedal  čo stratím a čo získam ?!    

Zmiznem do kuchyne, pre istotu. Teraz ma  oriešky a papričky nezachránia,  potrebujem  silnejší kaliber. Svokrov koňak je dobrá voľba.  Pomáha viac, než čarovná voda. Zrazu vidím aj to čo vidieť nechcem.

Napríklad vytešenú Lenku , ktorá híka nad novou sedačkou, šatočkami, bytom, dovolenkou ... Ten zoznam je nechutne dlhý.  A široko ďaleko ani slovíčko o tom,  že by sme snáď nemuseli všetko.

Pre istotu hodím do ringu biely ručník.

„ Láska, ja viem, nie je to ľahké.“

Vďačne chytá prihrávku na zmierenie.

„ Miláčik, máš pravdu , behám hore dole ako jojo.  Ale v  biznise nemôžeš povedať OK , mám dosť. Tak veci jednoducho nefungujú.  Ideš buď hore, alebo dole. Obchodní partneri , zákazníci, nikto nie zvedavý na tvoj voľný čas! “

Súcitne prikyvujem, znovu zamilovaná do toho pána úžasného.  Najkrajšieho, najšikovnejšieho...

„ Poviem tatkovi nech ťa občas niekam vytiahne. Trochu prevetrať hlavu.  Čo povieš? “ .

Ledva otvorím ústa, keď mu vo vrecku zapípa mobil. My dvaja už nie sme dôležití. Uteká preč, ešte ma stihne priateľsky potľapkať po pleci.

„ Neboj, po čase to sadne ! “

 No fajn, ale čo keď aj ja tak nejako sadnem a bude zo mňa stará usadená baba?!

-------------------------

Za oknom poletuje zlý dážď.  Nízky tlak neznášam, mám v hlave hnusnú migrénu. Osvedčený liek, ranné milovanie  je momentálne nedostupný.  Rýchlo nalejem do seba aspoň vodu a utekám do lekárne. Cestou dostanem správu. Od Frederika, žiaľbohu toho staršieho.

„ Lenka, ak dovolíte, prídem po desiatej.“

Smutne vzdychnem a pípnem súhlas. A pritom srdiečko nahlas kričí:  Nedovolím, neotvorím, nebudem a nie som. Cha, cha !  Pani Frederiková na to nemá gule. 

V lekárni  je našťastie iba pár ľudí. 

„ Hej, Lenka, si to vôbec ty ?!“

Prekvapene pozerám na Evu.

„ No asi hej.“

Hovorím váhavo a naozaj neviem čo mám čakať. Ďalší monológ o nevďačnom šťastí, ktoré sadne vždy na toho nepravého ?!

No tento raz ma prekvapí. Veselo si sype popol na hlavu.

„ Ja viem, starká som obyčajná závistlivá krava. Veď ma poznáš.  Do riti, vieš ako mi je za tebou smutno?!“

Vypadneme von na lavičku a všetko je medzi nami rovnaké , ako pred sto rokmi. Melieme dokola a čas uteká. Zdesene pozerám na hodinky.

„ Jej musím bežať domov, mám povinnú návštevu.“

„ Počúvaj starká, keď je ten Martin stále preč ..... Nepečieš nejaký hriešny koláč, že nie?!“

„ Čo ti preplo?! Príde svokor. “

 „ Čože?! Ten dokonalý gentleman z minulého storočia ?! A čo ty s ním ako ? “ Prekvapene bľaboce.

 „  Vieš, majú s Martinom jednu firmu,  tak on vybaví čo môže, keď je preč.“

„ Tak vybaví.... Hm. A ty si ako, že čo ?  Zákazník, faktúra, tovar?! Alebo kontroluje zásoby ?!  “

Mlčím. Eva vie , že  strieľa príliš ostré náboje.  Rýchlo zahovára a uteká preč.

„ Tak dobehni na kávu.  Máš u mňa tú našu, podpultovú.“

---------------------------

 Pán Frederik  príde presne. Vlastne tak diplomaticky presne, desať minút po. Hneď v chodbe spustí:

„ Lenka, mám pozvanie na vernisáž.  Je to v divadle, za necelú hodinku. Ak by ste chceli ísť , rád počkám.  “

 Snaživo prikývnem , s patričným  úklonom.

 Zvláštne, on je samé ďakujem, prosím, dovolíte a pritom ho každý  poslúcha na slovo. Samozrejme aj ja. Narýchlo  prebehnem skriňu a vytiahnem síce hriešne drahé, ale super šaty. 0čividne zabodujem.

„ Je mi cťou, sprevádzať takú krásnu dámu.“

  Ponúkne rameno a spôsobne vykročí. Musím uznať má štýl. Husté trochu strieborné vlasy, pevný krok, nenápadné no veľmi luxusné oblečenie. A ten jeho inkvizítorsky pohľad! Mám neúprosný  pocit, že  pozná všetky moje hriechy,  snáď od škôlky!     

 Výstava je naozaj pekná. Ilustrácie. Jemné zasnené tváre v pastelových farbách. Ďaleko, preďaleko od bežného sveta. S uspokojením pozoruje moje nadšenie:

„ Umenie je šanca snívať,  v živote nemáme nárok. “

Zamyslene prikývnem a v duchu hľadám preklad. To malo byť akože, dievča spamätaj sa a nelietaj v oblakoch?!

Ešte trochu povinného lichotenia medzi bublinkami a ideme domov.

„ Dúfam, že to bol pre Vás  príjemný čas.“

Na jazyku mám také to : „ Jasné, super.“  No napokon , bez slova kývnem.  Ticho k nemu pristane. On totiž už všetko vie.

Cestou domov ho pozvem  na kávu. Neodmietne. Je veľmi milý, nadšene chváli nový  nábytok, zariadenie, kávu a hlavne mňa.

„  Viete, Martin naozaj tvrdo pracuje a potrebuje rodinné  zázemie, bez zbytočných konfliktov. Veď keby niečo stačí zavolať...“    

Ťukne do mobilu a vyzerá pritom,  ako dobre cielená reklama na životnú poistku v štýle : „ Ja zabezpečím všetko! “  Potom spokojne odíde.

------------------

Som sama samučičká skoro celý týždeň. Už fakt neviem čo robiť, keď pípne správička.  Môj znovu nájdený manžel je hrozne hladný a za hodinku príde domov.  Hurá !  Rýchlo naložím čínu a pritom  usilovne preberám v hlave  čo si večer oblečiem a hlavne vyzlečiem!  Túžim, tak veľmi túžim stratiť sa v jeho tele, rozpustená do poslednej kvapôčky.

 Najedený spokojne oddychuje v kresle. Potom zapáli voňavé sviečky. Tie vraj prebúdzajú zmysly!

 „  Preboha, veď mne stačí, veď vieš.....“

  Radšej nedopoviem. Veď nespal doma päť nocí. Ešte pred pár mesiacmi by len tak, tak zavrel dvere a už by sme lietali krásne ďaleko.  A dnes mi tu rozpráva niečo o debilných sviečkach, otrávený, bez nálady. 

 Miesto objatia vytiahne z vrecka  štíhle čierne puzdro s bielym náhrdelníkom.   

 „To sú perly.  Veľmi drahé perly. Pre teba. “

Počúvam  zvláštnu  ďakovnú reč  o spoľahlivej a vernej manželke.  Mám hnusný pocit, že som slúžka čo dostáva polročné prémie. Fuj! Ďalej bľaboce divné slová a omotáva mi okolo krku ten studený zázrak ! Prstami preberám malé lesklé guľôčky. Pripomínajú slzy . Nechýba veľa a začnem nariekať,  ako panenka na kľúčik.  

 Rýchlo ma pomiluje, príliš rýchlo. Akoby z povinnosti.  Nie som v raji, ale v telocvični. Za chvíľu hlasno odfukuje a ja sedím sama  v tme s tou trblietavou slučkou okolo krku. Bezmocná zaspávam s očami plnými  smutných snov.

--------------------

Dnes som sľúbila  Eve , že dobehnem. Je nadšená. Sedíme zašité v našej starej šatni s krivými stoličkami a dofľakovaným obrusom. Znechutene prekračujem  dotrhané  škatule. Darmo, toto už nie je môj svet.

Rozpráva veľa,  slová narýchlo mieša v horúcej káve.  Na stôl padajú kamene bežných starostí,  ktoré ja už dávno nemám. Peniaze, šéf, hádky s rodičmi, neschopný frajer.  Bez nádeje, že zmena možno príde.  Odísť nie je s kým, odísť  nie je kam.

 Nakoniec vytiahne koňak a pridá, viac menej z povinnosti obvyklú  otázku:

 „ A čo Martin, ako ?“

„ Dal mi perly.“  Nechápavo krúti hlavou .

„ Čo ty akože dal ?“

„ No perly, normálne perly.“ 

Opakujem podráždene, akoby som dostala ponožky.   

„ Aha..... “   

Smutne hľadí do zeme. Po dlhej pomlčke rýchlo odnesie poháre.

„ Vieš, ja už musím. “

Zmizne za barom.  Ten náš  spoločný  reštart nedopadol.

-------------------------

 Svokor rozhodol, že aspoň raz do týždňa musíme spolu zjesť niečo naozaj výnimočné. Najprv sme  skúšali rôzne podniky, no stačilo, že raz ochutnal moje dobroty. S divadelných gestom vyhlásil, že tu na konci sveta nikto nič lepšie neuvaril a bolo vymaľované.  A tak každý štvrtok  pečieme, papáme a preberáme čo nám slina na jazyk prinesie.  Od starého Grécka po posledného cisára.  Od môjho narodenia po jeho budúci život. Tak on totiž volá smrť.

 Opatrne nakladám horúce rezne na misu. Slastne ovoniava plný tanier. Obradne odkrojí kus mäsa.

„ Teda Lenka, niečo tak dobré som naposledy jedol vo Viedni, v malom rodinnom podniku.  A vôbec, pôjdeme tam na výlet! Je to predsa  naše hlavné mesto. Viete ja tie trápne dejinné odbočky odmietam prijať. Nejaké smiešne Československo a ešte vtipnejšie Slovensko! Cha! Pre mňa je vlasť stará dobrá monarchia. “

 Súhlasne prikývnem a spokojne papám. Tie rezne sú fakt  výborné. Veď  bodaj by nie! Toľko roboty!   Opatrne naklepať, naložiť, dvakrát obaliť, ustrážiť masť, musí byť akurát horúca. Darmo čas je meradlom kvality. Vo všetkom a všade.

Odloží prázdny tanier  a vytiahne na stôl svoj výborný  koňak. Nosí ho v zvláštnej  fľaške bez nálepky. Nikto nevie odkiaľ ho má. Možno  ho tajne vykopáva z nejakej rodinnej hrobky! 

„ Tak Lenka, na život, nech je. “

Vypije svoj zvyčajný pohárik a odíde.

--------------------

 Dni  klepocú v rovnakom otupnom rytme, ako my dvaja. Zima je dávno preč a ja som stále taká nijaká.  Martin doma moc nebýva.  Aj dnes mi pokojne oznámil, že bude v Prahe celý dlhý predlhý týždeň.  

„ Prídem za tebou, veď nemám čo iné.“

 Nešťastne fňukám do telefónu.

„ Preboha a načo?! Veď ja som celý deň mimo?!

Ešte pred rokom by som nadšene zakričala, že ho jednoducho chcem. A hotovo.  Dnes mi tá, veta zostane v krku , ako suchý rožok. Nasilu prehltnem a ďalej počúvam.

„ Mám kopu stretnutí, prídu  z Nemecka, do toho ešte návšteva z banky...“ 

Chrlí povinnosti. Fakt neviem prečo práve ja mám počúvať nudnú prezentáciu  jeho obdivuhodnej usilovnosti. Čo som nejaká valná hromada?!  Otrávene ho preruším:

 „ Jasné, jasné..... Nechaj tak ...“

  Zaskočený stíchne.  

„ Veď keby niečo, povedz tatkovi. Určite dobehne. “

„ Fajn, lenže on mi stále vyká. A vôbec. “ 

Smiešne chcem upozorniť na rozdiel medzi nimi.   

„ Preboha, Lenka veď ty si žena, chlap nikdy nenavrhne tykanie, pokiaľ nemá pocit , že je storočný. To nevieš?! “

 Tak a mám ďalšiu lekciu slušnej výchovy  na tanieri.

---------------- 

Jar nečakane rozkvitla a priniesla  prvé výročie našej svadby. Zazvonil kuriér s nádhernými ružami.  Vo váze vyzerajú veľkolepo. Rozkladám opatrne jednotlivé stonky. Sú hladučké bez tŕňov, skoro akoby umelé, bez vône. Ja som tiež taká nijaká. Upravená, vyhladená, bez chuti a zápachu.

Nie, žiadne smutné a  hlúpe nápady nepripustím. Ani náhodou! Martin mi  poslal krásnu kyticu, tak predsa tu nebudem sama smokliť pri sviečkach! Odhodlane vytočím  svokrove číslo.

„ Viete, mám  dnes  výnimočný deň. Rada by som vás  pozvala na večeru. Slávnostnú. “

Po slušnej  odmlke počujem natešený hlas:

„ Veľmi rád, ak dovolíte vyberiem podnik.“

 Prikývnem a vytešená vykrúcam  figúry pred zrkadlom.  Darmo mám dobrú výchovu. Život ma naučil zbytočne nepreberať. Čo nadelí, vďačne zjem. Nakoniec  Frederik ako Frederik.

  A veru nie je toho málo. Svokor je naozaj trieda. Sedíme spolu vo  fajnovom podniku a ja do seba nadšene pchám  všetky možné dobroty.

„ Super, božské... Mäsko, dezert, káva... “

 Potom rozšafne  chytím pohár do ruky .

„  Aby som nezabudla, ináč som Lenka.“

Chvalabohu , mám to za sebou.  Po tragickej sekunde čo trvá hodiny konečne aj on  zodvihne vyleštené sklo.

„ Je mi cťou, Viliam.“

Dostanem  priateľský bozk . Ľahko  pokračujeme v bytí , tých lepšie narodených.

Po záverečnej  zavolá taxík. Doma ešte stihneme polnočný čaj. S pôžitkom vdychujem  silnú mätovú vôňu a počúvam vážne slová:

„ Lenka, vieš manželstvo je inštitúcia, právny zväzok.  Treba k nemu pristupovať s plnou vážnosťou, zmluva je zmluva. “

Dôležito otáča obrúčkou na ruke a ja márne hľadám vysvetlenie medzi riadkami. Robím snáď niečo zle?!

„ Martin žije vo veľkom strese, občas  potrebuje  aj rozptýlenie. Nesmieš  brať určité záležitosti osobne. “

„ Tak  osobne... Áno beriem veľmi osobne, že tu sedíš ty, na naše výročie!“

Vyšteknem zúrivo,  bez rozmyslu. Zlostne vstane a zabuchne dvere.  

 Viem, to som prehnala. Pripitá pobehujem po izbe a nakoniec  vytrepem tú krásnu kyticu na nočný stolík. Dúfam, že mi tie ruže vyženú zlé sny.  

---------------------

Na počudovanie, zabrali. S čistou hlavou štartujem ráno život na plný plyn.   A nie je lepší začiatok, ako dobré jedlo.  Najprv pekne prestriem. Obrúsok , servítky, ktoré ladia s príborom. Maslo vymiešam s bylinkami do nadýchanej peny. Rúžová šunka, žltučké vajíčko, zelená uhorka, červená paprika. Farebná  nádhera!  Pozerám,  slintám a viem celkom isto, že všetko  je tak ako má byť!  

A veru, hneď začnem maľovať budúce dni  veselými pastelkami.  Jasné, pôjdem do Prahy. Chcem byť so svojím mužom, tak jednoducho budem! V kútiku duše tuším , že moje odhodlanie nemusí trvať dlho a tak radšej rýchlo od kliknem najbližší spoj. Hodím na seba niečo neodolateľné a utekám na rýchlik.

Vo vlaku  už taká hrdinka nie som. Ani káva s kopou šľahačky nezaberá. Darmo,  prekvapenia  majú v sebe vždy skrytý ničivý potenciál. Nikdy nevieš čo a kedy  vybuchne.

 Okolo sedia samé ťukajúce tváre. Každý pozerá do svojho strojčeka a nikoho nevníma. No čo, predsa nebudem  nasilu iná! Vytiahnem mobil a píšem správičku.

„ Miláčik, je mi bez teba smutno. O šiestej na hlavnej stanici. “

A ešte štyri farebné úsmevy aby vedel , že som ženuška vytešená! Odpoveď je rýchla.

„ Som mimo dva dni. Na firme ti dajú auto so šoférom a kľúče od bytu. Uži si nákupy a Prahu. “

 Úsmev pre istotu ani jeden.

  Vytiahnem čokoládu a chrúmem o dušu. Tak fajn, prečo nie?!  Keď výlet, tak výlet!  Nebudem predsa hlúpa stíhačka, ktorá bez manžela nefunguje. Začnem usilovne hľadať  všetky divadlá a všetky priateľky. Za necelú polhodinku mám dohodnuté dve kávičky  a Shakespeara.

 Keď prídem do kancelárie, skoro mi spadne sánka. Ešte pred polrokom tu bola jedna trochu pribrzdená  blondínka, dnes tu pobehujú nahodení manažéri, sebavedomí majstri sveta s tým zvláštnym umelým pohľadom obchodného terminátora. Ledva otvorím ústa už som usadená v luxusnom kresle  a okolo mňa  krúži jeden z nich.

„ Vitajte pani Frederiková, poďte prosím ďalej, kávičku , čajík alebo niečo ostrejšie?“

Obzerám jeho dokonalý oblek, účes, vyšportovanú postavu. Milé prekvapenie.  Vymodelovanú slečnu vystriedal takýto fešák!

„ Je mi naozaj ľúto, ale pán manžel musel vybaviť neodkladnú  záležitosť s dôležitým obchodným partnerom. Privátne. “

 Významne  pozrie dohora.  Presne ako môj dedko keď hovoril  tú univerzálnu  vetu čo liečila všetko : „ Pán boh pomáhaj.“

Dnes je iný svet a tento mladý muž určite vidí namiesto všemohúceho  nejakého vplyvného  politického mafiána, ktorý zaberie keď ide do tuhého.

Trochu nasilu ľahostajne hodím  široký úsmev úspešnej biznis -ženy, ktorá manžela vôbec nerieši.

„ Ale prosím vás, žiadny problém. Mám v pláne spustu vecí a viete sám, že bez osobného kontaktu nič nevybavíte!  Martina som nechala viac menej na náhodu. “ 

 „ Jasné, jasné....“

 Chápavo  prikyvuje  a podáva mi kľúče od bytu.  Šoféra  s autom radšej odmietnem, mám strach že môj nový imidž samostatnej ženy dlho neustojím.

Taxík ma vyhodí neďaleko centra. Dom je už zrekonštruovaný, po kábloch a lešeniach ani stopa. Aj byt je úplne zariadený. Sladký, útulný.  Široká posteľ, stolík na pár kníh, nenápadné skrine.  Luxusná mini kuchynka s dobre zásobenou chladničkou.  Voňavá kúpeľňa.

   Zavriem dvere a na plecia mi padne neskutočná únava.  Čo tu robím?!  Naháňam vlastného muža. Kruté. Príliš kruté.

 Usilovne sama seba presviedčam, že predsa každý výlet je super a Vierku so Shakespearom  som dlho nevidela.

Hlúposť.  Prvá odpoveď je správna.  Ako vždy. Uvarím kávu a vypnem hlavu. Po  necelej hodinke som rozhodnutá. Idem rovno  domov. Nebudem tu behať po známych s nasilu prilepeným úsmevom. Rýchlo zbalím tašku a utekám po schodoch. V bráne vrazím do  peknej blondínky.

„ Dobrý deň pani Frederiková.“

 Zmätene kývnem na pozdrav a zostanem stáť stuhnutá na schodoch. Darmo sama seba presviedčam, že túto slečnu iba náhodou poslali niečo vybaviť  a okrem firemného telefónu nemá s mojím mužom  nič spoločné.

 Hlava mi usilovne ponúka ďalšie rozumné argumenty, ale ja stále nič. Stojím tam, ako urieknutá.  Po chvíli zistím, že  nohy ma nesú opačným smerom. Nie von , ale naspäť k tomu prekliatemu bytu.   

 Zaklopem a milá slečna domáca mi otvorí s vysávačom v ruke.  Bez najmenších rozpakov  spokojne ševelí:  

„ Každú stredu chodím nakúpiť a upratovať, to viete chlapi.“

Ďalej pobehuje s handrou a preberá chladničku, usilovné dievča pre všetko.  Stojím tam, s pocitom vyradeného vagóna  na vedľajšej koľaji.

„ Dáte si kávičku, alebo niečo ostrejšie?“

 Rezignovane  prikývnem na koňak. To zvláštne úslužné stvorenie vytiahne fľašu.  Na tvári jej hrá takmer neviditeľný pohŕdavý úsmev.

„ Aj tak na mňa nemáš, trápna stíhačka ! “ 

Čítam hnusné vety v jej očiach. Nasilu chcem byť  pani solídna a tak pokračujem v slušnom dialógu:

„ Ďakujem a pozdravte manžela.“

 Zavriem dvere a opatrne  našľapujem po vyleštených schodoch. Ten môj ťažký krok vyťukáva oznam: Ja som tá čo odchádza. Tá druhá čaká a zostáva. Nech už je to ktokoľvek. Sekretárka, upratovačka, občasná milenka. Dokonalý servis tri v jednom. Rozptýlenie, ktoré podľa svokra musím chápať a tolerovať.

Našťastie hneď chytím taxík a o hodinu už  vo vlaku fičím naspäť. Fuj, môcť tak nechať všetko plávať, ako zlý sen!

 Doma napustím horúcu vaňu a slastne ponorím telo do voňavej peny.  Chvíľa bezstarostného luxusu vždy pomáha. Nech môj muž robí čokoľvek.

--------------------------

Ráno ledva rozlepím oči, keď pípne správička od Viliama s pozvánkou na raňajky, k nemu domov. Vraj  manželka je v kúpeľoch a on nerád začína deň sám. V ušiach mi zvoní menej lichotivý preklad  : „ Stará vypadla, tak dobehni.“

A vôbec, svokra je tak trochu neskutočná bytosť. Od svadby som ju nevidela, nikto ju nikdy nespomenul, ani jej jediný syn. Možno naozaj nenápadne splynula s domácimi spotrebičmi!   

  Bolo by fajn ticho zaliezť znovu pod perinu a pri horkom čaji lízať vlastné rany  po včerajšej katastrofe.  No predstava všetkých tých vyberaných dobrôt ma dostane. Svokor je  totiž vyhlásený gurmán,  určite  neskončíme pri horkej káve. 

 Veru , už na chodbe cítim také vône, že  normálne zabudnem  na pozdrav. V jedálni je opečená slaninka, akurátne vajíčka, osmažená zelenina, pravý  trochu  horkastý pomarančový džem, mini lievance.... Všetko na tých rozkošných tanierikoch, mištičkách a podnosoch.  Proste nádhera! Hilton v obývačke. 

 Usilovne tlačím do seba jedno cez druhé, on pomaličky okusuje suchú hrianku.   Cítim v kostiach , že tieto hody, nie sú iba tak, pre radosť!  Oblizujem horúcu  čokoládovú penu a nenápadne sledujem jeho nervózne ruky. Za ten rok  medzi Frederikovcami  viem, že počúvať len slová je zbytočná strata energie. Ak je vo vzduchu niečo naozaj dôležité treba zapnúť  pravekú signálnu sústavu. Pozorne zmyslami  vnímať  jemné vibrácie, vône, chute, myšlienky. Každou bunkou čítať energiu toho nepriateľa naproti.   

Áno, teraz to cítim celkom presne. Nie, nepatrím do jeho klanu. To náhle poznanie ma zaskočí. Som obyčajný pešiak, ktorého stačí využiť a odhodiť. Napriek všetkým tým sladkým rečiam, ktorými ma omotáva ako pavúk svoju korisť! Takticky  nahodím príjemný úsmev naivného dievčatka a čakám čo z neho vypadne.

Obradne naleje  kávu a s ustarosteným výrazom spustí :   

„Vieš Lenka, budem úprimný.  Priznávam, nebol som nadšený.  Myslím vaša svadba a vôbec.... “

Teatrálne hodí rukou , akoby som práve ja  bola otravná mucha , ktorú jednoducho treba zniesť.

„ Na druhej strane plne rešpektujem  rozhodnutie svojho  syna. A naozaj robím čo môžem, aby si aj ty pochopila určité veci a prijala náš životný štýl.“

Nasleduje hlboký vzdych , ktorý  má ukázať  jeho nesmierne úsilie.

„ No tvoje včerajšie vystúpenie je slušne povedané viac, než nevhodné !  Frederikovci, nie sú primitívne opice, čo skočia za prvým  banánom, nech sa deje čo sa deje! Milá moja, každý skutok  je snehová guľa, ktorá môže spustiť  lavínu.  Ty prídeš do firmy lebo ti je smutno a hotovo. Vôbec ťa netrápi, ako tvoje správanie  vnímajú zamestnanci , obchodní partneri ?! Moniku radšej nespomínam.“

Tak Monika, v duchu ju pridám na svoju čiernu listinu.  Svokor unavene vzdychne:  

„ Prepáč na chvíľu.“

 Zostanem sama sedieť za prepychovým stolom.  Ledva lapám vzduch.  Naposledy ma takto zrušili  v materskej škole. Potom už každý okolo mal svoje vlastné starosti. Musela som životom plávať  sama.  Len tak, tak... Rozhodne nie štýlovo.

Viliam má presne vyrátaný čas kedy príde znovu na scénu. Už dokážem dýchať  pravidelne, ale šok ešte stále trvá. Takže on pán „úžasný“ ma môže zachrániť.  Pritiahne stoličku a rozvážne volí slová:

„Už to nebudeme zbytočne  pitvať.  Pozri, ak máš problém, som ti k dispozícii.  Na druhej strane s tebou súhlasím, že určité zásady manželského života treba rešpektovať. “  

Prejde k baru a vytiahne koňak. Ten na špeciálne príležitosti. Narodeniny, Vianoce, krstiny a moje čierne dni.

--------------------

 Martin celý týždeň poctivo spí doma.  Nepýtam sa prečo, nepátram. Tatkov výchovný rozlet  ironicky okomentuje:  

„ Vieš, miláčik on žije v Rakúsko-Uhorsku. Minulé storočie, keby si nevedela.“

Ďalej spokojne pospáva v kresle a kombinuje športové kanály s orieškami.  Mňa viac- menej prehliada. Možno  pomaly zmutujem na správnu pani Frederikovú. Značka : neviditeľná.

 Po večeri  pozrie správy, dá si sprchu,  pomiluje ma a spí. Všetky menované činnosti vykonáva bez zbytočného nadšenia,  s rovnakým nulovým zápalom.

V noci pritúlená blízko, najbližšie, no pritom sama márne hľadám odpoveď.  Preboha, čo je to s nami ?! Kde je tá záhadná chyba v programe ?! 

Ráno ju nájdem až príliš rýchlo. Martin vybehne pre cigarety a zabudne mobil. A tá blikajúca  správa je horšia než bitka v nočnom autobuse:  

„ Láska, už bez teba nemôžem. Ani deň, ani noc! “

  Trápna veta, akoby vystrihnutá z nejakého  hlúpeho seriálu. A pritom je tak hnusne skutočná! Preboha, prečo každá  z nás má pocit,  že práve TOTO sa môže stať LEN  tej krave od vedľa. Nikdy nie mne!

Zúrim. Prefíkaná beštia! Píše teraz na súkromné číslo, lebo chce aby som to vedela ! Žiadny hlúpy omyl, ale jasný zámer.

V momente mi do hlavy naskočí tisíc poučiek, čo treba robiť. Hlavne žiadna panika a slová , ktoré už nikto nikdy nevráti späť!

 Zúrivo kopnem do steny. Do riti ! Nie som žiadna pani dokonalá! Martin ledva zavrie dvere, už mu do ruky tlačím telefón.

„ Monika, má asi problém.“

 Poviem ľadovým hlasom a viem celkom iste, že som trafila do správneho terča!  

Bez mihnutia oka prejde text a prísnym hlasom vynesie rozsudok:

„  Láska, to je jej problém, nie tvoj. A vôbec, neznášam zákerné intrigy, zajtra má výpoveď. “

Zmätená a roztrasená padnem do kresla. Začne ma  pohotovo  obskakovať.

„ Poď  zájdeme niekam von, prechádzka a dobrý obed, čo povieš? Treba trošku kyslíku.“

Bez rozmyslu zapnem divného auto pilota a idem.  Prejdeme starý park a spolu kráčame na  neďaleký kopec. Môj muž je ako had zvlečený z kože. Vrátený v čase, milý, vtipný, znovu neodolateľný.  V útulnej krčmičke počúvam sladké vyznania:

„ Ty si moja žena. Jediná na svete.  Milujem ťa.  Jasné? “

„ Dobre, ale......“

Nestihnem dopovedať.

„ Žiadne ale, láska. Tie ostatné sú iba dobrá večera, výdatný spánok... Proste fyzická potreba s ktorou ty nemáš nič spoločné. Ale, že naozaj absolútne nič! “

Jeho oči ma dostanú. Každý verí tomu, čomu veriť chce. Ja nie som výnimka.  Naspäť utekáme cez les rýchlo, najrýchlejšie.... Doma padáme vysoko, vysoko.... 

 Nádherne  ma ďalej presvedčia do poslednej kvapky v tele. A ja znovu cítim ten zázrak medzi nami, ktorý som posledné dni márne hľadala. Nadránom odíde a ja rozpustená sladko dosnívam ten popletený deň a noc.

-------------------------

Ráno príde vždy. Žiaľbohu aj po tej najkrajšej noci. Smutne pozriem do  zrkadla a vidím čo vidieť nechcem. Podvedenú , oklamanú manželku. Nešťastne   spomínam na dávno zabudnuté vety.

 „  Prečo by som sa mal lúčiť so slobodou ? JA ?!“

 Roztrasená vybehnem na terasu. Okolo už začína poletovať  jeseň. Voňavá, farebná, milovaná.  Cítim v nej láskavý a zmierlivý pocit konca, ktorý príde bez ohľadu na naše priania. Môžeme vypľuť dušu, alebo nepohnúť prstom výsledok je stále rovnaký.

 A tak je to aj s mojím  drahým.  Nech urobím čokoľvek, on bude tiež  kráčať tou istou cestou.  Zaradil ma do svojho sveta, na presne určené miesto s peknou farebnou záložkou a s nadpisom: „ moja manželka  “ A ja som bola taká šťastná, prešťastná.... Hotová popoluška v nádhernom  zámku, ktorá nič netuší  o zakázaných komnatách, kde nemá čo hľadať.

Odovzdane  vzdychnem.  Hoci som  neznášala biológiu,  prírodné zákony mi život nemilosrdne vytetoval priamo do srdca. Kvôli nikomu na svete rieka nebude tiecť  naopak, kto sa neprispôsobí zahynie.

Zabalená v deke, vytiahnem  voňavé cigaretky. Dym príjemne zohrieva a ja sama seba presviedčam, že svet Martina Frederika  vôbec nie je zlé miesto pre život. Bez ohľadu na  Moniky súčasné a budúce.

 Pomaly pijem horúci čaj na nervy. Predstava , že znovu mám leštiť stoly v kaviarni a počítať drobné ma úplne rozbije ! Ak mám byť úprimná , viac než  tá  nechutná správa v mobile!

Po  ďalšej cigaretke už viem celkom iste, že svoje miesto v zámku Frederikovcov neopustím.  Kašlem na romantické bludy o ideálnych láskach. Predsa nikto nemá všetko a ja mám dosť. Naozaj dosť. Martin je muž s ktorým chcem byť a hotovo!  Náhodné frajerky na jednu noc jednoducho musím prežiť !  

---------------------

 Za pár dní volám inkognito do firmy.

„ Prepáčte chcem nutne hovoriť so slečnou Monikou, robí na sekretariáte...“

Začnem trochu trápne  rozmýšľať nad zabudnutým priezviskom. Hlas  na druhej strane, hneď zruší moje rozpaky :

„ Žiaľ slečna Monika už u nás nepracuje.“

Martin dodržal slovo. Vítam ho doma s úsmevom spokojnej ženušky domácej.  A to ešte dobré správy nekončia!

„ Miláčik, leto sme síce prešvihli, ale nevadí!  Musíme spolu spláchnuť zlé veci. Chystaj kufre, zajtra letíme na juh!  “

 Naleje víno na prípitok. Sebavedomý silný muž , ktorému ide karta. Ktovie či v slabej chvíli ďakuje osudu, alebo jednoducho verí, že práve on je ten obdarený, ktorý Boha nepotrebuje?!  

-----------------------

 Sedím pri mori a pijem už piaty krásne oranžový kokteil. Spomienka na svadobnú cestu svrbí  viac, než štípanec od jedovatého komára.    

Bože, ako ľahučko  som vtedy plávala  v tomto luxusnom raji ! Zamilovaná, bez jediného mráčika v duši. Teraz  tu sedím dopletená vo vlastnej pavučine a svet okolo ledva vnímam.  

Môj drahý  snaživo obieha obchody, vyberá najlepšie večere, tancuje  v bare.  Čo z toho, keď  mám pocit, že som iba od kliknutá povinnosť v diári.

Bývam často sama. Na pláži, v kaviarni.  Aj večer pod perinou, pretože noc a deň je naopak a v robote je toľko problémov.... Vlastne vôbec nevadí, že zajtra  letíme naspäť.

............................

 Doma je škaredo a  otupno. Martin trčí stále v robote, vraj  po dovolenke nevie čo skôr. Ešteže volal svokor, má lístky do divadla, aspoň niekam vypadnem.  Nemám čo robiť  a tak si dám záležať.  Vlasy, make-up, super  šaty.

Viliam nešetrí  komplimentmi. Kráča pri mne, ako páv s najkrajšou prepelicou. Vlastne prepelice nie sú pekné.  Na rozdiel od žien im stačí, že sú. Nič viac nepotrebujú.

Po predstavení ešte zostane na pohárik.  Len tak zo zábavy  začnem okolo neho točiť vlastnú ruskú ruletu.  Aký je skúsený, elegantný, jednoducho úžasný.  Hneď zaberie na zlatý háčik. Nadšene maľuje svoj dokonalý obraz, akoby ukazoval najkrajšie pierka.

Potom pre zmenu, zahrám popolušku úbohú:

„  Myslím, že  Martin by si zaslúžil lepšiu ženu.“

 „ Lenka, preboha, kdeže....Veď  robíš neuveriteľné pokroky, aj Moniku zvládaš  bez zbytočných rečí. “  

Nenápadne spozorniem. Tak Moniku a v prítomnom čase!  Aha, takže tá   okázalá výpoveď, bolo iba trápne  divadielko pre hlúpu husičku domácu!

 Zúrim, vytočená do biela. Rok dozadu mu hodím  rovno fľašu do  hlavy.  Ale dnes, iba milo sklopím oči:

„ Myslím, že v mojom postavení nie je vhodné  určité veci zbytočne riešiť.“

S neskrývaným  obdivom naleje ďalší pohár.  Ja zahrám pani unavenú a slušne ho vypoklonkujem domov.

-------------------

 Ráno hneď zapnem počítač. Martin totiž pozajtra  súrne odcestuje. Na  celý dlhý týždeň.  Vraj nečakané obchodné problémy. Po tej Viliamovej poznámke mu neverím. Ani trochu. Už vyvetral manželku, teraz je na rade nedočkavá milenka.

 Prebehnem narýchlo ponuky zájazdov, hotely.  Potom vystrelím naslepo.  Volám k nemu do firmy a popletene začnem točiť o hlúpom omyle pri rezervácii leteniek na Male divy.  On predsa chodí iba tam!

Rýchlo ma ubezpečia , že k žiadnej chybe nedošlo. Letenky sú v poriadku  doručené, priamo pánovi Frederikovi.

 Triafam úplne presne!  Príde mi normálne fyzicky zle. Zatočený svet okolo a  žalúdok na vode. Aby toho nebolo málo v hlave mi nasilu bubnujú jeho vyznania:

„ Milujem ťa. Len teba. “

Vybehnem z bytu na čerstvý vzduch. Automaticky zahnem  k Eve do kaviarne.  Bude mať radosť, už mi nemusí závidieť.  Moje šťastné slniečko zapadlo a veľké mraky trónia všade naokolo. Som oklamaná  tuctová manželka na vedľajšej koľaji.  Žiadne perly nepomôžu.  

Kaviareň je poloprázdna a Eva znudene zíva za barom. Je práve ten hluchý čas okolo obeda, keď všetci do seba pchajú prepečené rezne a fajnová kávička nikoho netrápi.

„ Jej, Lenka , čo ty tu ?!“

 Má normálne radosť. Staré hriechy sú ďaleko, ona totiž zlým  spomienkam moc nefandí. Čo môže, hodí za hlavu.

Bez varovania  vyložím  eso rovno na stôl.  

„ Martin má frajerku. Žiadna  náhodná známosť na jednu noc, čo podľa neho nestojí za vetu.  Normálna poctivá slečna na dlho.  “

Eva ma nesklamala, v momente zabudla na perly, kabelky, dovolenky a lodičky. Hneď začala nadávať , horšie než náš dedko v prvej svetovej.  Potom naberie dych a hrozivým hlasom  spustí :

„ Počúvaj, nech ťa ani nenapadne smutne zamávať a vyčistiť pole! Musí  poriadne zacvakať, super samec! “

„ Preboha,  mne nejde o prachy, fakt nie.“

Hovorím nešťastne.

„ Jasné, že ti nejde o prachy, lebo ich máš!  Milujem vás ušľachtilých so zlatými kreditnými kartami !“

 Radšej potichu zamiešam do kávy voňavú škoricu.  Eva  za chvíľu vychladne a s istotou vypáli ďalšiu hlúposť.

„  Musíš niekoho zbaliť,  aby vedel... “

Nešťastne vzdychnem:

„ Jasné  moja milá, jasné... Teraz je ten správny čas. Zdeptaná a urevaná nahodím kúzelný pohľad a mám všetkých chlapov na tanieri.“

„  Moja milá stačí jedného, toho pravého!“

 S ironickým úsmevom  oblizuje obschnutú  šľahačku na vidličke.

 Začnem  fňukať. Čo s tým, keď pravý je iba jeden, môj milovaný Frederik, momentálne sladko zaneprázdnený na druhej strane zemegule.

„ Frederik ako Frederik. Nie ?!“

Odpovie trochu  záhadne  a pokojne  odpláva  obslúžiť otravného hosťa.

Najprv mi vôbec nedopína čo vlastne povedala. Až keď príde vysmiata, so špinavými pohármi , spozorniem.

„ Počkaj to myslíš, Viliama?! Akože fakt ?!“

„ Dobré ráno stará mama.“ 

Povie na sucho a ja začnem vydesene habkať:

„ Čo si sa s koňom zrazila?! Mám zvádzať starého chlapa a ešte k tomu vlastného svokra?! “  

 Mykne plecom a suverénne vyhlási:

 „ Rob čo chceš milá moja. Ale tá ich nóbl rodinka by si poriadne zemetrasenie zaslúžila!  Na betón. A vôbec aký požičaj, taký vráť! 

Treskne zúrivo handrou po stole a začne lietať pomedzi ľudí. Vytiahnem ďalšiu cigaretu a pozorujem ten cvrkot okolo.  Možno by ma vyliečil. Smutne vzdychnem a  idem domov.

--------------------------

V kuchyni  začnem rozkladať  moju obľúbenú terapiu. Farebnú zeleninu, mäsko, syrčeky... Pekne uložené , zaliate drahými omáčkami a bylinkami. Prežúvam jedlo a Evine nápady. Napodiv trávim veľmi dobre. Oboje.

Pred očami mám vlastný zamilovaný  film. Martin, jeho pohľad,  krásne reči, milovanie. Po tele mi prejde  sladká triaška.

  V duchu spomínam na zradené a užialené kamarátky. Často  zachraňovali vlastnú dôstojnosť tou okrídlenou vetou:

„ Vieš,  Lenka, keby aspoň neklamal.“

 A ja som presne vedela, že je to naopak.  Modré z neba by zniesli za akúkoľvek milosrdnú lož, ktorej by mohli aspoň na chvíľu uveriť.

Som úplne rovnaká. Akoby pravda bolo nekonečné more, kde sa zmestí všetko na svete. Každý v ňom nájde to čo práve potrebuje.  Vidí čo vidieť chce a počuje  čo počuť chce.

Zarovnávam poličky a tanieriky. Môžem leštiť od rána do večera, vlastný rozbitý  život  neupracem. Martin ma hnusne zradil. So zaťatými zubami  som úplne zbytočne  posúvala  tú vymyslenú hranicu s trápnym nadpisom: „ Čo ešte znesiem.“ Len aby sme boli spolu. A on si veselo užíval ďaleko preďaleko za  červenou čiarou, zatiaľ čo ja trápne a zúfalo lepím čriepky vlastného sna.

  Uplakaná  volám Eve: „ Starká máš úplnú pravdu,  musím niečo urobiť ! “

------------------------------

Martin prišiel o deň skôr. Vraj už nemôže byť bezo mňa ani sekundu!  Hlavne, že hneď zaspal, príliš vyčerpaný náročným obchodným partnerom  menom  Monika.

 Určite mu dali  z firmy echo, kvôli podivnému telefonátu ohľadom leteniek. Preto ten rýchly návrat.  

Ráno s kávičkou do postieľky a očarujúcim úsmevom testuje zamínované územie.

„ Miláčik, čo máš dnes v pláne, nejaké nákupy?“

„ No, to asi nie... “

 Rozpačito zaševelím. Spozornie , veď vidina darčekov na jeho Popolušku vždy zaberala.

„ Nevadí, vieš že čokoľvek budeš chcieť, nemám problém.“

  Stratené v preklade:  Moja sloboda je drahá, ale ja rád zaplatím.

 Zrazu má veľa času. Pokojne spolu raňajkujeme zdravé kaše a pijeme super džúsy. My skvelí ľudia v pohode, nad vecou. Ľahostajní, bez výčitiek a bolesti! Čistá hrôza!  

 Pritom mám desivý  pocit, že sedím na kare  našej lásky.  Krásnej a jedinečnej.  Môj úžasný Martin práve dnes zomrel.  Na stoličke oproti sedí manžel na dobu neurčitú.

 Vidím v jeho očiach záblesk smútku. Malý, malilinký. Veľmi  dobre rozumie tej  reči bez slov. Ťažko vzdychne a  tak po bratsky ma objíme. Naša manželská tichá dohoda  je uzavretá.

  Keď odíde, začnem zúriť. To hnusné slovo pomsta nástojčivo klope na dvere. Babka by mi dala! Ona vždy hovorila :

 „ Nechaj tak, pán boh sa postará.“

  Ale ja žiadneho láskavého Budhu zo seba nevystrúham.  Oko za oko zub za zub mám v genetickej výbave decka, pre ktoré boli zlé veci každodenné a dobrá chvíľa len nečakaný bonus, čo náhodou  zablúdil na ceste k niekomu celkom inému. 

  Obyčajná nevera  nestačí. No zbaliť starého, to je už iná káva!  Úspešný svet veľkého Frederika  bude rozbitý na kúsky !   

--------------------

 Myslela som, že poblázniť  inteligentného chlapa nebude vôbec ľahké. Omyl, ťažký omyl. Darmo, pre opačné pohlavie nie je  mozog  až taký  dôležitý. Objektívne je totiž svokor  rozhľadený muž s prestížnym vzdelaním , perfektný psychológ , ktorý  precestoval temer celý svet.

 Žiaľbohu nič z toho mu nepomáha.  Stačí počúvať s predstieraným  obdivom, zahrať  pár  vydarených scénok , kde som úbohá obeť, ktorú  iba ON môže zachrániť a je úplne na mäkko. Ak budem chcieť  aj to povestné modré z neba mám na tanieri. Zatiaľ ďakujem, neprosím.

 Dokonca aj  Martin včera  ľahko znervóznel keď som mu so širokým úsmevom oznámila  môj bláznivý nápad, ktorý Viliama  úplne nadchol. Spoločný  výlet k Ženevskému jazeru.  

 „ Prečo preboha k Ženevskému jazeru?! “

„  Hm.  Dávny sen.“

  Odpovedám tajomne. Predsa nevytiahnem na svetlo božie, že nič iné zo zemepisu mi v hlave nezostalo!

„ Aha, tak dobre.  “ 

 Ironický komentár prehltne a hneď volá  tatkovi. Ten rozhovor je dlhý a viem celkom iste, že žiadny top zákazník, nie je momentálne tak zaujímavý, ako moja maličkosť.  Ale nesliedim, nepočúvam.  Mám vlastné plány.

Odloží telefón a naoko  ľahostajne dodá:

„ Možno by som aj za vami prišiel.“

 Hneď pochopím, že tá  nenápadná veta je v skutočnosti krutá testovacia otázka.  A tak vytešene prikývnem:

„ No, to by bolo super! “

Nadšenie trochu prehrávam, ale istota je istota. Dostanem krásnu pusu. Telom mi prejde triaška. Pozeráme prekvapene na seba. On vie, ja viem.  Naše telá nás zradili. Duše uleteli,  srdcia stvrdli a ony zostali rovnaké. Šialene k sebe pristanú. Stačí sekunda a už obaja plávame  v raji.  

Po milovaní  leží pri mne pritúlený, ako ten najspokojnejší  kocúrik na svete.

„ Lenka, neboj zase bude dobre. A uži si to. Myslím jazero. “

Zamrmle na rozlúčku, viac menej pre seba a padá preč.  

  Zúfalo revem  do vankúša, horšie než malé decko, bez plyšáka. Ten nečakaný výlet do krásnej minulosti bolí. Moc. Roztrasená utekám za Evou. Chvalabohu má službu. Nemusím nič vysvetľovať. Stačí pohľad a znechutene hodí uteráky do kúta.

„  Ja z teba nemôžem, ty ho furt miluješ ! “

„  Nevadí aj tak idem k ženevského jazera.“

 Zahlásim rezignovane.

„ Prečo preboha k ženevského jazera, veď utopiť sa môžeš aj doma.“

„ Krava, ja idem s Viliamom, na výlet.“

„ No super, konečne niečo podnikneš.  Aj keď podľa tvojho kyslého úsmevu by som  tipovala, že ideš robiť niekde do bane! “

„ Nemáš v sebe štipku súcitu ! “

„  Aha, tak súcit. Milá moja  pozri sa do  zrkadla a potom rozprávaj!“

„  Jasné, mám prachy, tak mi nič nechýba!“

Kričím rozčúlená. Eva stíchne a bez slova pozrie na svoje snáď desaťročné čižmy.

„ A chýba?“

V jej očiach už nie je závisť. Len únava, tá hnusná únava zahryznutá  do chudoby, horšie než červotoč.

------------------------

Viliam prišiel presne. Navoňaný, vyobliekaný, plný elánu. Pomáha mi s taškou a nadšene rozpráva čo uvidíme, čo ochutnáme.  Rezervácie v najlepších reštauráciách, nocľah na kúzelnom mieste. Mechanicky prikyvujem s umelým úsmevom,  zakuklená vo  vlastnej smutnej ulite.

„ A čo tvoja manželka, ako strávi víkend ? “

Omylom vypustím krajne nevhodnú  otázku.

„Je v kúpeľoch.“

Po odmlke dôrazne dodá:

„V Budapešti.“

Aby som pochopila, že on hrdý obyvateľ Rakúska Uhorska vyberie pre ženu len to najlepšie.

Radšej  som ticho, podľa frekvencie našich výletov musí byť moja milá svokra už  rozmočená špongia.

Cestou počúvam podrobnú prednášku o každej pamiatke okolo ktorej náhodou prechádzame. Z rukáva sype presné roky, udalosti. Mám podozrenie, že pri nácviku  strávil pár večerov. Zaujatý výkladom, veľkoryso prehliada moje zívanie.  

 Neskôr zastaneme na obed vo zvlášť vybranom podniku. Čaká nás stolovanie na úrovni šľachtického stavu. Stôl plný všelijakých  možných lyžičiek, vidličiek,   tanierikov a pod tanierikov.  K tomu milión obrúskov.  Ale musím uznať , že jedlo je úžasné. Krásne , farebné a neskutočne dobré.

V aute ledva odfukujem a ďalej driemem. Viliam stále fičí na plné obrátky. Leje  do seba podivné energetické drinky a pospevuje viedenské valčíky. Za pár hodín zastaneme pre krásnym penziónom, minimálne storočným. Starosvetský nábytok, kované lampy, hrubé koberce. Myslím, že jediná povolená zábava je fajčenie fajky a štrikovanie vo foteli.  Nadšený ma zavedie do spoločného apartmánu, samozrejme s dvoma spálňami.

Tú veta z románov  „ robí, čo jej na očiach vidí.“ som nikdy nechápala. Teraz ju prežívam v praxi. Nestihnem otvoriť ústa a už mám všetko, čo ma ešte ani len nenapadlo. Viliam poletuje okolo, kontroluje chladničku, objednáva šampanské , nahrieva uteráky, ovoniava kvety. Stačí jeden koketný úsmev a je  z neho májový snehuliak. Roztopený do biela.

„ Lenka, za necelú hodinku hrá dolu v bare výborná swingová kapela. Ver mi, niet lepšej hudby na tanec. Trochu si oddýchni a ideme.“

Neveriacky pozerám na dvere. Ja čo celý čas driemem v aute si mám oddýchnuť?!  A on čo ?! Asi je na baterky, alebo má niekde tajný pohon?

 Otrávená vleziem pod  sprchu. Hotový balzam na dušu. Vychutnávam horúce kvapky.  Potom pomaly obzerám  všetky tie kúzelné fľaštičky, šampóny,  rozkošné mydielka, mliečka... Ovoniavam, privoniavam a  aspoň na chvíľu zabudnem na celý svet. Užívam si pravý babský relax, ktorý žiadny muž nikdy nepochopí.

 Prekvapene pozriem  na hodinky. Čas beží neuveriteľne rýchlo. A Viliam nič. Žiadne diskrétne zaklopenie, zakašľanie...

Vykúpaná a navoňaná slastne zakutraná do hodvábnej obliečky  trpezlivo   čakám.  Aspoň mám chvíľu čas premyslieť zákerný scenár.  Nie nemusí byť sex, myslím, že úplne stačí náhodné  objatie, uletené bozky mimo protokol.  Aj keď človek nikdy nevie.... Tanec a alkohol je dosť nebezpečná kombinácia.  

Každopádne  dramaticky zahrám, aká som práve do neho, pána úžasného, nešťastne zamilovaná. Nalejem mu rovno do duše dokonalý kokteil zranených citov a nekonečnej dôvery.  A namotaný Viliam urobí  čokoľvek aby ma náležite utešil! Musím priznať , tá predstava ma hnusne baví !

  Martin bude zúriť.  A poriadne. Veď  červenú čiaru môže prekročiť iba on!   Všetci ostatní, vrátane tatka, musia ctiť pravidlá hry. Ich firemné a rodinné bratstvo bude rozhádané na storočie dopredu!  

 Otvorím bar a sama sebe  pripíjam na úspech tejto  škaredej hry. Prehltnem sladký likér a rázne zaklopem na dvere susednej spálne. Po chvíli priložím ucho k dverám. Nič nepočujem. Že by zatiaľ zbehol zabezpečiť  špeciálny repertoár iba pre nás dvoch ?!

Nenápadne  otváram dvere. Leží natiahnutý krížom na posteli a chrápe. Slina mu vyteká z úst, rukou  trhá nemotorne  do strany. S údivom  pozerám na jeho tvár.  Spánok je tak nemilosrdný! Ten závoj šarmu, elegancie, dôvtipu je náhle preč.

 Galantný zvodca niekde odkráčal a ja vidím pred sebou  starého unaveného muža. Všetka zlosť a hnev ma opustí.  Tíško ho pohladím po tvári.  Pod rukami zacítim jeho úsmev.

Raz bude z neho skvelý dedko  mojich vytúžených detí. Taký čo vie všetko na svete, rozpráva príbehy a každého v rodine dokonale rozmaznáva.

 Predstava zvádzať ho,  je zrazu smiešne absurdná. Chvalabohu, že zaspal!  Trápenie mi úplne zatemnilo zdravý rozum, ako nejakej ježibabe z rozprávky!    

  Veď trápenie, čo tak bolí, zlé skutky nevyliečia! Práve naopak. Hnev vystrieda nenávisť a po nej zostane iba spálená zem! Nechcem byť smutný hrdina, čo bez milosti vyrovnáva účty a pritom naivne verí, že po víťaznej bitke sadne za čistý stôl a láska znovu zaklope na dvere. Chyba, veľká chyba!  Zlo v ňom zostane , ako v hrdzavej konzerve, ktorú už nikto nikdy  neotvorí. 

 Bez hlásku opatrne vycúvam z izby. Rozrušená  svetlou „ chvíľkou poznania“ zájdem do baru na pohárik . Sama. Súdiac podľa prekvapenej  tváre čašníka  krajne nevhodná činnosť pre mladú dámu bez partnera.

 No alkohol skvele čistí hlavu. Vidím úplne presne celý, ten nezmysel s nadpisom : „ Výlet k Ženevskému jazeru .“  Ale čo s tým?! Hodím do seba poslednú vodku a idem spať. Ráno múdrejšie večera.

----------------------------

Slniečko presvitá cez žalúzie. Smiešne pripuchnutá pozerám do zrkadla. Žiaľbohu  niekedy je ráno sprostejšie večera. Začínam ho milosrdným klamstvom:  

„ Prepáč Viliam, ale ja som včera úplne vytuhla .“

Kostrbatá veta zarinčí pri otvorenom okne. Hneď pochopí a vďačne  prikývne.

„ Lenka, veď na programe nezáleží...“  

Ponúkne rameno a spokojne odkráčame  na skvostné raňajky.

Medzi kávičkou a čajíkom  prekladanými chrumkavými hriankami a koláčikmi opatrne sledujeme jeden druhého. V duchu sama seba pochválim. Konečne už     viem hovoriť jasne a zrozumiteľne  bez jediného slova.

Moja zákerná hra plná falošného obdivu v ktorej hral hlavnú úlohu skončila.   Stačí  slušne prežúvať, popíjať, ochotne podávať  dobroty a je  vymaľované. Viliam otázky ani odpovede nepotrebuje. Od tejto rannej kávy je výlet naozaj iba výlet.  Po raňajkách balíme a ideme ďalej.

Všetko prebieha v rovnakom tempe.  Pokojná cesta s odborným výkladom, prechádzky, reštaurácie, kávičky. No rovnaká forma  má  úplne iný obsah. Slušný a solídny, ako čaj o piatej.

Ženevské jazero je už iba voda. Nič viac.  Stará pravda, že keď zavrieme srdce nič krásne neuvidíme platí. Sedíme spolu, dvaja cudzí ľudia s vlastnými trápeniami.  Cesta domov je nečakane rýchla.

-----------------------------   

Poobede prišiel Martin zo svojho vlastného výletu. Určite bol lepší, než môj. Žiari nečakanou pohodou.  Ideme spolu na obed a dostanem plnú tašku darčekov.  Večer hneď zaspí a ja sama fňukám  do tmy.

Ráno dolámaná vstanem neskôr. Žiadna šľahačka do postieľky nehrozí. On spokojne  v kuchyni  natiera hrianky a telefonuje. Rozhodným  hlasom  riadi svoj  svet.  Môj kráľ na víťaznom pochode. Pravda je krutá, milujem ho strašne a moc.

Keď ma zbadá , nenápadne prehodí:    

„ Ako tatko, nemal problém s tlakom ? Vieš, stále za volantom. “

Bez výstrahy zapotím hlúpu vetu :   

„ Nie, možno  len s erekciou.“

V šoku zahryzne do vidličky. Prepichne ma očami a ihneď pochopí môj  trápny pokus o vtip.

„ Nemaj obavy,  jemu nič podobné nehrozí. Pri  jeho aktivite.“

Nahnevane zamrmlem.

„ Aha, zas niečo neviem. Takže aký otec , taký syn.“

  Pohľad mu nečakane stvrdne:

„ Lenka tu nie si v krčme. “

„ Jasné,  zabudla som. Bordel nie je krčma.“

Zúrivo buchne do stola.

„ Prestaň so sprostými rečami. Na to som neprišiel domov. “

Bolesť ma celkom ovládne. Z jeho lásky na prídel, z jeho pokoja. Začnem kričať :

„ Tak na čo si prišiel, no povedz načo ?! Posteľ studená, kuchyňa studená, celý tento byt je jedna obrovská  mraznička bez citu. Kvôli tebe, len kvôli tebe. Je mi s tebou  strašne zima! Chápeš?!“

Absurdne  spotená s plačom vykrikujem pološialené vety. Zúrivo odsunie tanier a treskne dverami.  Fajn. Obleje ma nečakaná úľava. Musím priznať , nič nie je  lepšie, ako vypustiť paru.

Večer po očku sledujem mobil. Kontrolujem zvuk, nastavenie. Čo keby náhodou volal?  Nič, ani ťuk.

Pre istotu  začnem leštiť  vyleštené poháre . Jednoduchá nenáročná činnosť pre ľahké mentálne postihnutia.

 Už zaspávam, keď začujem kľúč v zámke. Som dievča odvážne a tak hrám  spiacu princeznú.

Nežne ma pohladí:

„ Lenka ja neznesiem žiadne hádky. Rozumieš žiadne.  Si moja žena, ktorú milujem. Myslel som,  že  dokážeš určité veci akceptovať. Bez kriku a zbytočných rečí.“

 Ležíme ďalej vedľa seba.  Ja, uplakaná a bezmocná. On, sebaistý a nahnevaný.  Hovoriť  je zbytočné. Nie je o čom, niet komu.

----------------------------

 Smutné opršané ráno plače za oknom.  Mám aspoň výhovorku pre usmoklenú náladu.  Pozerám hlúpo do zrkadla a čakám. Myšlienku, nápad čo so životom.   Všade je ticho, všade prázdno.

V hlave mi zazvoní  osvedčená rada:  Keď nevieš ako ďalej, zastaň. A tak stojím pribrzdená na križovatke vlastného manželstva. Dni utekajú. Márne dýcham   zhlboka a čakám na signál.

Martin nemá problém.  Bez veľkej námahy stíha biznis aj údržbu  svojej manželky. Občas ma bratsky potľapká po pleci a sebavedome vyhlási:

 „ Neboj, daj tomu čas. To povolí...“

Neviem a nepátram čo vlastne... Začala som aspoň chodiť na španielčinu. Keby náhodou. Večer mi medzi slovíčkami pobehujú elegantní neznámi  muži. Čierne vlasy, ohnivé oči.

 Spoľahlivo zaberá iba terapia dobrým jedlom . Chvíľu snorím po kuchyni a  miesto zbytočného meditovania vyrazím na nákup.  Už slintám po ceste, keď zazvoní Eva na  telefóne. Ledva ho vyhrabem. 

„ Preboha, Lenka  dobehni, prosím.“

Vzlyká a ja dostanem normálny strach. Kašlem na dobroty a bežím do kaviarne.

 Nájdem ju roztrasenú a uplakanú v šatni. Hostia vraj počkajú.  Netuším čo z nej  vypadne. Som  bezradná. Nemám silu počúvať, pomáhať.  

„ Peter má frajerku.“

 Smoklí do špinavej vreckovky.  

Chvíľu zapínam v hlave, či som neprepásla nejakého podstatného muža v jej živote. Nie, ona je stále s tým neschopným debilom !

„ Neboj to pre dýchaš.“

 Prestane fňukať a bez výstrahy zatne : 

 „ Ani náhodou, čo som ty?! Mne nestačí plný válov a hotovo.“

Nasilu prehltnem úder pod pás. Nemám náladu pitvať vlastné bolesti. Pokojne vrátim smeč.

„ No práve !  Ty ho nemáš, ani len prázdny, tak o čo ide?! Preboha, veď on je fakt  úplne nemožný ! “

„ Ja ho milujem. “

Moje objatie ju rozplače. Darmo sme stratené pohlavie, z toho nášho večného revania za chlapmi , by sme vytopili aj Saharu.    

„ No tak mu odpusť, ale iba raz. Nemôžeš byť s ním za každú cenu.“

Mlčky pozeráme do zeme. Ticho nás prezradí.  My totiž chceme svojich chlapov za akúkoľvek cenu. Taká je nemilosrdná pravda.

 Nervózni hostia nás konečne zrušia. Vraj určite zajtra zavolá, čo nové.

Šúpem pomaly nohami domov. Vraj nové, čo asi?!  Keď chlap raz zacíti, že môže, bez ohrozenia svojej pohodlnej  istoty, tak jednoducho môže a basta. V tom sú všetci rovnakí. Môj super Martin aj jej krásavec !

 Večer  v posteli spytujem vlastné svedomie.  Evine  reči  vyskakujú v tme, ako zlí  škriatkovia. Nezapieram,  plný válov je neskutočne príjemná záležitosť. Žiaľbohu ,  práve ja som tá trápna panička z vilovej štvrte , ktorá s klipkajúcimi očami zaševelí : On je úžasný, nie jeho peniaze.  Veru tak,  tie dlhé prebdené noci boli úplne zbytočné. Ja ho proste nedokážem opustiť. Nikdy.

---------------------------

 V kalendári svieti prvý  marcový dátum. Hurá! Je nezvyčajne teplo a slniečko mi tlačí do hlavy samé skvelé rady. Nerieš, nepátraj. Ži. Ochotne poslúchnem.  Manželský semafor ďalej bliká  nerozhodnou oranžovou farbou.

 Vytiahnem z hrnca  super mäsko a prežúvam. Akurát štipľavé, akurát slané, akurát  šťavnaté. A Vôbec.  Dnes bude všetko akurát. Cítim to v kostiach. Ten zvláštny pocit pohody, ktorý sprevádza dobré dni. Babka im hovorila požehnané. Ešte trochu poupratujem a zaleziem s cigaretkou na terasu.

 Vyruší ma nečakané buchnutie dverí. Martin prišiel. Unavený bez typického úsmevu,  vyzerá horšie než  Mikuláš vo výpredaji. Chcem ho trochu rozptýliť  a tak nadšene  meliem piate cez deviate.

„ Miláčik, predstav si v tom novom hoteli bude školenie indickej kuchyne.  Možno to pri joge stihnem. Čo povieš?“

„ Fajn, no dúfam, že neskončíš , ako tie bláznivé baby , čo bez hrnčiarskeho kurzu majú pocit, že premárnili život.“

  Jeho iróniu šľachetne odignorujem, ako správna  pani veľkorysá.

„ A vôbec vymyslela som dovolenku. Žiadne prímorské povaľovanie. Pôjdeme do poznávacieho kempu naprieč Dolomitmi. Štvrtý  júnový týždeň je posledný voľný termín.  “

Martin zdesene protestuje.

„ Miláčik  na takú sprostosť musíš nájsť iného blázna. Ale keď už si začala....No vlastne celý jún , teda dúfam, že možno nie celkom , mám obsadený... Musím niečo...“

 Popletené slová pretne uprostred vety. Telom mi prejde zvláštna studená triaška. Podvedome nechcem nič počuť, ale osud melie svoje.  

Náhle,  s ťažkým  výdychom raneného muža zabodne oči do  zeme.

 „ Pozri ja nepotrebujem vymýšľať rozprávky. Klebety ťa aj tak dobehnú. “

 Zlé ticho zamorí byt. Po dlhej predlhej minúte nemilosrdne pokračuje:    

„Ide o Moniku. Robí okolo seba dusno s tehotenským testom. Musím jej zariadiť  život. Byt, nejakú robotu a tak... Urobiť slušnú bodku za definitívnym koncom. Mňa nikto nebude tlačiť k múru!  Dobre vieš , deti nechcem, aspoň zatiaľ.“

Sebaisto vytiahne  cigaretu. On úžasný frajer, ktorý nemá nikdy problém ! Bez mihnutia oka zvládne frajerku, manželku, firmu.  

 Behom sekundy je moje  manželské puzzle,  poctivo vyskladané a vyplakané  celé mesiace, rozletené na tisíc kúskov. Zúrivá, utekám von. Čo jej vlastne potrebuje zariadiť?! Potrat, pôrod, adopciu ?! Nie podrobnosti fakt nechcem a nemusím. 

Hodiny blúdim po parku. Až dlhé tiene a podvečerný chlad ma preberú. Doma nájdem  prázdny byt. Na stole stojí otvorený koňak s načarbaným lístkom.   

 „ Pripíjam na cestu zlým časom. Nech odídu čo najskôr.“

 Bezmocne pozerám na prázdny pohár. Požehnaný deň mizne v tmavých oblakoch.

----------------

 Ďalšie dni som  v stave ne vedomia, bez vedomia, podvedomia ?! Neviem čo viac vystihuje ten zvláštny pocit prežívania na  divnej bunkovej úrovni.  

Teraz vidím celkom jasne, aká  hlúpa a naivná bola moja snaha stále niečo riešiť.  A pritom stačilo nechať plynúť čas  a vydržať trochu bolesti. Pichľavý obal zmäkne, dužina praskne. Všetko čo má prísť  vypadne, ako zrelý gaštan na cestu.

Veci do seba zapadli a ja vidím celkom presne, čo som vidieť nechcela. Môžeš dať hovno do najkrajšej škatuľky na svete, vždy bude iba  hovno.

 Aj moja snaha baliť  Martinovu neveru do krásnych hodvábnych rečí,  len aby  nevyzerala tak hnusne a neznesiteľne bola úplne zbytočná! Utekala som  pred myšou a dobehol ma tiger. Malý  škaredý skutok, plodí ďalší a ďalší....  A na konci je  veľké zlo. Potrat alebo dieťa bez otca. Krásny výber!  

--------------------------

Mesiac  plný zmätku trval, akoby dve sekundy.  Je nedeľa večer a ja behám po byte s očami vyplašeného ratlíka. Martin sedí spokojne  za stolom. Znovu a znovu pozerám na muža, ktorého neskutočne ľúbim a práve preto musím od neho odísť. Príroda nepustí. Obyčajný pud sebazáchovy je silnejší, než akákoľvek  láska. Ak  ostanem,  jeho nevery a podvody ma zničia, zošrotujú zaživa.

„ Ja, ja odídem. Dobre ?“

Vykokcem domotanú vetu, ešte k tomu s otáznikom. No hrôza!

„ Miláčik, rob čo chceš. Ale ak ti môžem poradiť,  nechaj si to prejsť hlavou.  “

Povie ľahostajne, akoby ma poslal kúpiť čerstvé rožky. Pritom slovo hlava náležite zdôrazní. Aby som náhodou nezabudla, že ju mám!

 Stuhnutá, napoly mŕtva pokračujem  roztraseným hlasom:  

„ Ak by si mohol... Nejaký byt, hoci aj ten môj starý. Vieš, nemám kde.“

Samozrejme, že si ma náležite vychutnáva.

„ Tak ty nemáš kde. Aha. “

Dokáže byť zlý iba chvíľku. Živé spomienky rozpúšťajú hnev medzi nami.  Majster sveta zmizne a oproti mne stojí muž, narodený pre mňa. Dostanem nádhernú pusu. Viem celkom iste, že práve takto ma už nikto nikdy nepobozká.

„ Lenka, ja viem.... Je to celé zle. Neboj niečo zariadim.“

Radšej rýchlo odíde. Pod kožou cítim jeho skryté slzy.

-----------------------------

Po mesiaci  vzájomného obchádzania ma na stole čaká  kľúč a banková karta.  Martin stojí oproti mne premenený na divný klon v  nepriepustnom obale. Cudzí človek. Bez citu, bez smiechu, bez plaču. Aj  hlas má iný, divne kovový.  

„ Kúpil som ti malú garsónku. A tu, nejaké peniaze, na začiatok.  “

  Pokorne prikývnem.

 „ Ďakujem, moc.“

Veď  v našej milej krajine keď bohatý a vplyvný chlap nechce platiť, žena   pekne povedané utrie hubu.    

„  Budem mimo, mesiac, dva... To vieš obchody a teraz naozaj nemám prečo...“

Nedokončená veta visí medzi nami. Samozrejme JA už nie som dôvod . Na nič.

„ Tak  niekedy....“

 Klon odkráča a môj Martin navždy zostáva. 

------------------

 Eva s napätím  počúva romantický príbeh milovania a zrady pani Frederikovej.  Pritom ma hladí po vlasoch, ako malé dievčatko čo stratilo cukrík.

„ Máš to za sebou. Neboj. “

Uchlipkávam horúcu  kávu a smutne protestujem:

„ Omyl drahá,  mám TO pred sebou.  A vôbec...“

Dám jej  jasne najavo , že tento film skončil, kniha je dočítaná. Už niet o čom. Treba ísť ďalej.

„A čo  Peter, seká dobrotu ? “

Prehodím výhybku na zbytočnú otázku.   

„ No, čo ti poviem.“

Odovzdane  vzdychne:

„Prišla som z roboty domov  a jeho veci boli preč. Nenapísal, nezavolal. Vôbec nič. Len si to predstav, proste zmizol. Iba smrad po ňom zostal. “

„ To fakt?! “

 Som v šoku. Jej Peter značky úžasný odíde a ona normálne funguje ! Hurá ! S úľavou  zakričím:

„ No to je super! “

  Vzápätí mi docvakne , že až tak nadšená byť nemusím. Snaživo lepím vysvetlenia.   

„ Teda aby si rozumela.... “

Mávne rukou naprázdno.    

„ Viem, viem bol to debil.“  

A tak sme zostali samy. Bez chlapov, s prázdnou posteľou a sladkými túžbami.   

----------------------- 

Martin dodržal slovo. Neprišiel, nezavolal. Vystúpil z môjho života, ako z prázdninového  vlaku. Len tak, naľahko.     

  Za to ja fučím  ťažkopádne  s námahou ďalej. Rozpačitá a bezradná  sedím na našej super sedačke, nohy položené na tom mäkuškom koberci a hádžem do seba posledné zásoby  hriešne drahých talianskych syrov.

 Do tašky skladám šaty, darčeky , zopár drobností... A ďalej neviem. Mám strach  zobrať čokoľvek iné, naše spoločné. Akoby som mala  zabaliť a odviezť kus Frederika.

„ No možno ten mäkušký koberec, ten by som snáď mohla.“

V hlave mi nesmelo pípne  stará dobrá Lenka.

Rázne vstanem. Žiadne kompromisy ! Idem preč a hotovo.

------------------------

Garsónka je malá maličká , ale nová novučičká.  Podlahy, linka, kúpeľňa. Rýchlo objednám matrac do spálne , zaplním vstavané skrine a môžem bývať. Sama , samučičká.

 Až keď večer zamknem dvere, ovalí ma  plnou silou to hnusné slovo koniec.  Niečo podobné, ako keď nás v škôlke učili plávať na suchu.  Mávala som rukami  smiešne namyslená , že ten bazén dolu nebude žiadny problém.  Potom ma Ferko sotil do vody . A bolo vymaľované. Ťahali ma z bazéna traja.

Posledný mesiac som tiež tak naivne trénovala. Presvedčená, že to jednoducho dám. Bez neho, mojej lásky najväčšej.  Teraz tu sedím utopená v slzách a vytiahnuť ma nemá kto.

Prvú noc celú prerevem.  V druhej už dám bez plaču aspoň pár hodín.  Zatiaľ nič lepšie nečakám. Pre istotu vypnem svet okolo a darujem smútku celé dva týždne. Mám nárok.  

Terapia  postupne zaberá. Nesmelo  začínam dýchať . Po dlhých dňoch vytiahnem  telefón. Pípa , ako besný. Skoro všetky správy sú od Evy. Dve od Viliama! A žiadna, absolútne žiadna od Martina. Nakoniec prečo aj. Som predsa vybavená položka v jeho živote. Ubytovaná, vyplatená. 

S námahou do seba natlačím trochu kaše. Nič viac doma nemám.  Prázdna chladnička, prázdny život!

 Žiaľbohu, nákup ho nezaplní. Nevadí, niekde začať musím. Odhodlane čarbem   na papierik samé dobroty, aby som niečo nezabudla. Syrčeky, paštéty, šalátiky, ktoré mi vždy spravili náladu.  

 Prechádzam po obchode medzi ľuďmi. Celkom príjemná zmena  po tom uplakanom tichu. Plný košík tlačím k pokladni. Až vtedy mi zapne, že vlastne neviem koľko peňazí mi Martin nechal.

 No vitaj na zemi. Konečne praktická myšlienka. Utekám k najbližšiemu  bankomatu a neverím.  Na účte mám 7000 eur, slušné  odstupné v ich firme. Ktovie , čo dostane krásna Monika. Telom mi prejde triaška. Bŕŕŕ.  Nie, toto našťastie už nie je môj problém !

Vykračujem domov s plnými taškami a predsa tak fajn naľahko. Rozkladám jedlo a volám Eve. Hneď zruším všetky jej zbytočné  otázky.

„  Viem, viem, nebola som, nežila som. No a čo ?!  Musíš prísť dnes večer . A hlavne nejedz! “

Krájam, dusím , pečiem a pritom ďakujem svojmu nenažranému telu , že mi dokáže vypnúť hlavu. Aspoň na chvíľu.

Eva doletí hneď poobede a so širokým úsmevom komentuje plný stôl.

„ Jej, no to je nádhera! “

 Veselo pcháme do seba jedno cez druhé.  Potom ležíme s plnými bruchami a krútime pohárikmi s dobrým vínom. Pomaly, pomaličky začínam mať  pocit,  že osud je na našej strane. Sme zdravé, najedené a v teplej posteli. Skvelý  začiatok.  

Pred polnocou, odíde a ja znovu smoklím do vankúša.  Nevadí. Beriem to, ako povinnú modlitbu za stratenou láskou.

-------------------

Po ďalšom mesiaci už opatrne  začínam fungovať. Ide to z tuha, ale ako hovorí básnik: „ Cesta späť zarúbaná, dopredu sa ísť musí.“

 V prvom rade začnem zháňať  robotu.  Debata s bývalým šéfom neprichádza do úvahy.  Mosty za sebou síce obvykle nepálim, ale tento som s radosťou vyhodila do vzduchu.  

Nevadí.  Optimisticky naladená sadnem za počítač, pozbieram kontakty a na druhý deň obieham reštaurácie a kaviarne. No nič moc. Pracovná doba dlhá, peňazí  málo. A práve v tom polovičnom čase hľadania, keď už elán odchádza  a depka prichádza zaklope Eva.

„ Počúvaj , starý chce pustiť kaviareň a nepýta veľa, potrebuje prachy!  Hneď! “

Nestihnem zatvoriť ústa a ona melie ďalej :

„  Predstav si, ten blázon zbalil nejakú pipenku a chce rozvod! Čistý šialenec!  No a samozrejme, tá jeho tučná krava len tak nepustí perie! Milý Casanova musí poriadne zacvakať. No a nemá  z čoho. “

„ A to vieš odkiaľ? “

 Prekvapene oceňujem jej informácie.  Bol vždy na baby, ale taký smutný koniec som nečakala.

„ Ale Majka, kaderníčka klebetila. Stará chodí k nej na tú príšernú trvalú.“ 

 No jasné, dámy s hrebeňom. Vedia viac, než James  Bond.  Keby som zakladala tajné služby beriem iba kaderníčky.

  Mlčky pozeráme z okna. V hlavách nám beží krásny  film s príťažlivým názvom : „Vlastná kaviareň.“

Po chvíli otrávene pozrie na hodinky:

„ No tak ja už musím.“

   Sen skončil, treba utekať do roboty.

 „ A vôbec, už máš niečo ?“

 Myknem plecom:

 „ Snáď.“

 Iba zamrmle a padá preč.

Nervózne začnem pobehovať po byte. Och tie krásne predstavy!  Kvety, obrusy, voňavé zákusky, špeciálne kávičky. Celý večer neviem myslieť na nič iné.  Dokonca zaspím bez hlúpeho nariekania. Ktovie, možno  práve práca bude tá správna  šifra, čo ma vráti do života?!

---------------------

Ráno mám v hlave jasno.  Musím to aspoň skúsiť. Nahodím svoje najlepšie oblečenie zoberiem najdrahšiu  kabelku a idem do banky. Som predsa stále pani Frederiková. Všade.  Martin totiž formality zásadne rieši až keď naozaj musí.  No a práve teraz musí niečo celkom iné.

 A naozaj , stačí moje meno a už okolo mňa poletuje snaživý chlapík.

„ Áno pani Frederiková, samozrejme pani Frederiková, nech sa páči pani Frederiková.“

Kladie na stôl hromadu papierov a rozpráva piate cez deviate. Som z toho trochu popletená, ale základ je jednoduchý.  Môj manžel je TOP klient s otvoreným úverovým účtom na dosť slušnú sumu, ktorá je ihneď k dispozícii. Stačí jeho podpis. Podmienky splácania sú patrične nadštandardné.  O polovicu lepšie, než majú ostatní. Dokonca , keďže ide o bežné prevádzkové peniaze, s ručením nie je problém.

Dôležito prikyvujem a pomaly zbieram odvahu na zásadnú otázku :

„ Čo by ste ponúkli Lenke Svitákovej?“

Odpoveď je jasná: Nič, akurát by mi možno podržali  dvere. A tak skromne dodám, že porada s manželom je nevyhnutná, zoberiem kopu tlačív a s  profesionálnym úsmevom odkráčam.

-------------------------

Doma ma čaká správa  od Evy. Vraj stačí osemdesiat tisíc do dvoch týždňov. Naozaj výborná cena.  Nervózna vytiahnem cigaretu.

 Srdce mám kdesi v krku a usilovne sama seba presviedčam, že predsa o nič nejde. Iba o takú maličkosť, moju vlastnú budúcnosť.

 V mysli premietam minulé roky. Život predsa len nie je až tak nespravodlivý, ako na prvý pohľad vyzerá. Vždy ponúka šance, príležitosti. No mnohí ich nevidia, lebo ich vidieť nechcú. Koľkokrát som zhrozená počúvala: „ Nemôžem lebo...“

 To „lebo“ malo síce tisíc podôb, ale jeden rovnaký znak. Trápne ego, ktoré nedovolí skloniť hlavu, povedať prepáč, požiadať o pomoc.

 Martin je muž môjho života, ktorý je preč. Jasný fakt, ako slnko za oknom. Žiadne keby neprichádza do úvahy.

Na druhej strane dobre viem , že ten úver by mi podpísal bez mihnutia oka. Je silný a sebavedomý. Určí pravidlá, kto ich neprijme, nemá nárok. Kolega, upratovačka, alebo vlastná žena. Na tom nezáleží. Vymaže ho zo svojho života.   Možno kruté , ale práve preto nemá v hlave žiadne  malicherné výčitky a zbytočný hnev.

 Keď zrátam  plusy a mínusy, mám iba dve možnosti. Splniť si sen o vlastnej kaviarni alebo robiť  niekde  za pár eur, ako večne unavená , otrávená chudera s holým zadkom ! Tu predsa niet o čom! Musím mu zavolať.

S trasúcimi rukami zvieram telefón. Ozve sa na prvý ťuk. 

„ Čo láska, ako ?!“

Dýcham zhlboka a preklínam jeho  zamilované slová. Preboha, prečo mi to robí?!

„ Haló, si tam?“

Mám sto chutí zložiť, no dobre viem.... jednoducho musím. A tak  zmätene drmolím nesúvislé slová: 

„ Martin, prosím... Môžem s tebou?  Čo najskôr. Potrebujem desať- dvadsať minút.“

„ Aha.“

Nič viac. Ešte sekunda a vypnem telefón. Našťastie súhlasí:  

„ Zajtra večer o siedmej v tom novom motoreste za stanicou. “

Vyskočím od radosti. Štart do nového života som s božou pomocou zvládla.   

----------------------------

  Sedíme oproti sebe.  Zmätená, popíjam niečo oranžové a vytrvalo ignorujem jeho pohľad. Toto neutrálne územie, moc nepomáha.  Nežne ma pohladí.

„Môžeš prísť, kedykoľvek naspäť.“

 „ Ja viem. “

Zamotaná v spomienkach smutne vzdychnem. Hneď pochopí,  že žiadny návrat nechystám.

„ Tak, čo  máš na srdci, keď nie mňa?“         

 Pokus o vtip ignorujem a zafixujem pohľad na špinavú lyžičku.  Sama seba presvedčím, že oproti mne sedí bankový úradník , ktorému predkladám podnikateľský plán.  A ono to ide. Dokonca vypotím pár súvislých viet.

 Chvíľu rozmýšľa a v očiach mu ťuká kalkulačka.

„ A koľko potrebuješ ?“

„ Stačí osemdesiat.“  Pípnem nesmelo.

 „ Fajn, dobrý biznis. “

 Prikývne  s uznaním a pokračuje.

 „ Požičiam ti, no založíš kaviareň.  Pre poriadok. Pošlem za tebou Igora, nášho nového právnika. Ja už musím.“

Rýchlo odíde. Nešťastná pozerám na prázdnu stoličku. Tak veľmi ho chcem!  Som proste beznádejný prípad, zaľúbená do poslednej nitky. 

Po dvoch koňakoch zavolám taxík. Doma nariekam a celý svet maľujem hnusnými čiernymi farbami. Na čo mi je kaviareň, robota, keď nemám Martina?!  

 Do riti, prečo nemôžem pri ňom spokojne fungovať?! Prehliadať jeho frajerky ako zlé počasie ?! Možno sa zmení on,  možno si zvyknem ja ?!

Hnusné otázky a ešte hnusnejšie odpovede.  Pravda býva krutá.  Niekedy nestačí chcieť. Nebudem mať päť rúk, pretože chcem. Proste nebudem.

--------------------

Martin, ako vždy  dodržal slovo.  Do týždňa je vec vybavená. Zmluvy s   podrobným splátkovým kalendárom podpísané. Úroky, istina, peniaze na účte.  Ten profesionálny prístup je fajn. Chcem byť obyčajná biznis položka , nie odložená manželka, ktorej treba pomáhať.    

Hneď volám Eve a vymyslíme plán. Ona zaplatí a podpíše zmluvy. Ak by šéfko počul moje meno, hneď by točil vyššie čísla. Medzi nami dvoma to ošetril Martinov právnik, celý nadšený, že poslúži pani Frederikovej. Eva totiž nechce byť spolumajiteľka. Vraj  stačí plat a podiel zo zisku. Dôvod je úplne tragický!  Vraj čo keď Peter pochopí a príde .... Musí byť predsa bez záväzkov, vždy pripravená!

  V duchu kričím: Preboha, pomóc ! Ale zbytočne nekomentujem, veď každá  hlúposť je dobrá, ak pomôže prežiť zlé časy s láskou neláskavou.

--------------------

 Dnes je deň D. Evu som ráno vyobjímala a vyslala na nepriateľské územie s hrčou peňazí.  Nervózne chodím po parku a vyhrýzam suchý rožok. Našťastie neprejde ani hodina a ona vysmiata beží oproti.  

„ Máme to, starká máme to!“

Nadšene pobehuje s papiermi v rukách.

„ A predstav si , ten debil ani nemukol.  Nezjednával,  nečítal, len podpisoval a zhrabol peniaze. V hotovosti, v dnešnej dobe! Ako nejaký mafián. Musí mať dobré peklo s tou svojou nádherou. “ 

 Hneď utekáme ku mne. Hodiny a hodiny  robíme plány, ťukáme do počítača, ako besné. Čo kúpime, čo budeme predávať a hlavne  za čo. Strašná zložitá kopa.  Pre polnocou už vidím čísla naopak. Zaspíme rýchlo a bezbolestne. Bez fľaše a bez chlapa. Hurá!

---------------------------

  Odkedy máme kaviareň čas letí priam neuveriteľne! Stačilo spraviť  to najnutnejšie a prišiel nový rok.  Úprimne, ani jedna z nás nečakala, že to bude až také zlé. Máme za sebou pár mesiacov, ale stále bežíme totálny šprint od nevidím do nevidím. Eva má na starosti prevádzku , ja robím zásobovanie, papiere, peniaze.

 Ráno ledva  rozlepím oči, už  rozmýšľam aká katastrofa príde, čo nepôjde, komu treba zaplatiť. Jednoducho hrôza.  Pijem iba zelený čaj, zo šľahačky mi je zle , mám škaredé  sny a peňazí nepribúda.    

 Martin je pichľavá spomienka. Hnusne zabolí, ale našťastie zmizne. Myslím, že najhoršie mám za sebou. Netrpezlivo  čakám rozvodové papiere a nič. Vraj nemá čas. Fajn, ani ja.

 Keď dnes dobehnem do roboty, Eva nenápadne  ukazuje k obsadenému stolu :

„ Pozri, máš vzácneho hosťa....“

Pri okne sedí Viliam. Po mojom odchode ma určite vyradil zo zoznamu ľudí, ktorí , ako on hovorí, stoja za pozdrav.  A tak pre istotu volím profesionálny tón.

„ Dobrý večer, čo môžem ponúknuť? “

Prebodne ma tými neskutočne príťažlivými očami každého Frederika.

„ Nechám si poradiť od šéfky.“

Rýchlo prinesiem kávu a koňak.  

 „ Nech sa páči. Dúfam , že bude chutiť.“

Uznanlivo chlipká a ticho medzi nami je nečakane  príjemné. Žiadne ostré hrany, skôr únava a pochopenie.

Odloží pohárik a  vytiahne z vrecka  obálku.

„ Žiadny Frederik nebude vlastnej žene požičiavať peniaze. To nedovolím.“

Hovorí prísne a podáva mi úhľadný balíček s bankovou pečiatkou.  

„ Ja len , že my ....“

Preruší ma zdvihnutím ruky.

„ Ty si jeho žena a on tvoj muž. Záleží na vás kedy to pochopíte. Možno neskoro.“

Hovorí pokojne, s istotou skúsených ľudí čo vedia. Dopije  kávu  a tak trochu mimochodom ponúkne pomoc:

„ Ak chceš poradiť, myslím ohľadom biznisu, stačí zavolať.“

 Potom vstane a s elegantným úklonom odíde.   

Sedím stuhnutá, hotový trpaslík záhradný. Z diaľky počujem  Evine nedočkavé  kroky. Rýchlo schovám peniaze.

„ Tak čo starý, prišiel ti oznámiť vylúčenie z klubu pána Frederika?“

Hovorí so smiechom a ja iba hlúpo prikývnem.  

„ No vlastne také čosi.“

Nervózne  prekladám obálku v ruke , ako nejakú tikajúcu bombu čo mi chce rozmetať  celý život. 

Chvíľu mám pokušenie zavolať Martinovi. On  predsa  v sekunde vyrieši každý problém. S pobaveným úsmevom by mykol plecom:

  „ Milá moja, jeho peniaze a jeho starosti.“

Nič nevymyslím a tak radšej idem urobiť objednávky.  

-------------------------

Cestou na obed  premyslím čo ako.  Eve nič nepoviem. Peniaze  dám na terminovaný účet. A uvidím.  Pokiaľ nebude úplne ale úplne zle nevyberiem odtiaľ ani cent. Buď tú prevádzku utiahnem alebo končím. Doma spokojne pozriem do zrkadla a pochválim za múdre rozhodnutie  šikovnú Lenku.  

S elánom začnem preberať účty.  Ten pocit  veľkorysej finančnej  rezervy pod zadkom je skvelý.  Napätie povolilo, stres odplával.  Pchám do seba tretí medovník  a oblizujem šľahačku bez najmenšieho problému.

 V robote  zas prebieha tretia svetová. Eva ziape na Mirku, umývačka štrajkuje,  nedoviezli zákusky a zajtra má prísť kontrola zo sociálnej poisťovne.  Hasím čo môžem, problémy zúfalo prekladám ako papiere na stole. Darmo, nie som žiadna biznis hviezda, ledva som urobila maturitu na učňovke a kopu vecí jednoducho  robiť  neviem.  Viliam to pochopil hneď,  pri jednej nedopitej káve.  Bez odbornej pomoci, ťažko prežijem a jeho veľkorysá  ponuka  na súkromné školenie je záložný padák, čo ma zachráni.  

V obave , že stratím odvahu , rýchlo vyťukám jeho číslo.   

 „ Ja len , vieš ... Snáď  by si mohol  poradiť.... Som v tom dosť stratená.... Ak  by bol čas. “

 Ťažko smolím zmysluplné vety.  Na druhej strane dlhé, predlhé ticho. Potom začujem šušťať papier.

„ Utorok a štvrtok od ôsmej do desiatej u teba doma. Stačí mesiac. “

 Ťuk.  Nič viac. Ešte hodnú chvíľu hypnotizujem hluchý telefón. Až potom mi docvakne  holý fakt. Mám úžasnú príležitosť  absolvovať najlepší  kurz podnikania v celom Rakúsko- Uhorsku. Hurá!

------------------

 Prišiel prvý utorok  a ja od rána  chytám celkom slušnú triašku  z dnešného večera. Tráviť  čas  so svokrom nebude vôbec ľahké. Znovu sypať soľ do rany  a spomínať  na časy rodinné je horšie, než pomalá samovražda.   

No výhovorky neznášam. Navarené treba zjesť.  Heslo vlastného detstva mám hlboko pod kožou. A určite sa netýkalo iba tej hnusnej hrčkavej kaše !  

Ale Viliam je fakt trieda!  O žiadne debaty nestojí.  Prišiel dokonca  s vlastnou termoskou / vraj aby sme nestrácali čas/ a s hrubým zošitom.  Osobné  poznámky z čias , keď prednášal na obchodnej akadémii. Základná ekonomika v kocke, akurát ochutená skúsenosťami skvelého obchodníka. Jednoducho  zdravý sedliacky rozum v luxusnom balení.  Kto ho nemá je bez šance. Našťastie, vraj patrím medzi  obdarovaných!

Martina  ani nespomenie, vraj  naše prechodné obdobie nestojí za reč. Ten jeho postoj je prudko nákazlivý.  Tak aj ja mám občas  pocit, že môj manžel  je preč iba vinou zlej náhody.  Nečakaná komplikácia, dlhšia služobná cesta, alebo niečo podobné.  Stav dočasný, ktorý nikdy nebude trvalý.

A vôbec, láska v tom zhone nemá nárok.  Len občas vybehne zákerne v noci   spod vankúša a trápi. Pripomína pokazený zub. Cez deň stačí tabletka so slivovicou, no v posteli  bolí, ako sviňa.   

Môj privátny kurz pomaly končí a ja  robím, čo vládzem. Pozorne počúvam, cez voľné dni poctivo preberám zadania a hlavne prekopávam vlastný biznis. Náklady, ceny, dodávatelia.... Krôčik po krôčiku hľadám, čo urobiť lepšie. Eva zvyknutá robiť po svojom , no nie  poriadne ako na svojom, zúri.  To jej  typické  „ No a čo?! „ ma neskonale vytáča.  Niekedy tajne dúfam, že príde Peter na čiernom koni a ona odíde.

--------------------------

Po našom privátnom kurze Viliam odcestoval za obchodom. Pár mesiacov nedal o sebe vedieť. Keď nečakane ohlásil návštevu bola som nadšená, ako pyšná žiačka, ktorá túži po pochvale za dobré vysvedčenie. Podnik  sa mi  totiž veľmi slušne rozbehol a čakalo nás leto s dobrými tržbami.   

Keď vojde, normálne stratím reč.  V tom Belgicku omladol hádam  o desať rokov!  Že by pravá čokoláda, alebo nejaká čokoládová kráska !? 

Na moje komplimenty odpovedá so zhovievavým úsmevom:  

„ Ale Lenka, to nemusíš, ja vidím hodinky  každý deň. Čas nezastavíš. “

 Ide do kuchyne , premeriava prísnym okom čašníčky, pozerá výkazy. Uznanlivo prikyvuje.

„  Fajn, ideš dobrým smerom. “

Bez vyzvania navrhne tzv. „ cestu nevyhnutného rozvoja. “ Nová klientela,   rozšírenie sortimentu , akcie...  

Slušne odmietam. Chcem mať svoju malinkú útulnú kaviarničku, kde sa všetci poznáme sto rokov. Hostia aj personál. Keď vidí moju nechuť čokoľvek meniť,  len vzdychne a so suchým humorom vyhlási:  

„ Tak sa zdá, že cieľom tvojho podnikania je zabudnúť na vlastného muža.  Peniaze až v poslednom rade.“

 Nechce ma uraziť a ja neviem  hrať pani urazenú. Rýchlo zmení tému.

„ Tie domáce limonády sú naozaj výborné. Bez váhania  môžeš ísť s cenou hore.“

 Vďačne prehltnem trápne rozpaky  a začnem vysvetľovať  špeciálny recept. „Rozmixované sušené jablká alebo slivky ,  uhorková šťava, citróny, horkastý karamel. Predstav si,  včera bolo u nás viac ľudí, ako v pivárni oproti.“

S uznaním prikývne. Pohladí ma na rozlúčku láskavými očami a ja som vďačná, pre vďačná. Za tú chvíľu bezstarostnej letnej pohody.

-------------------

Dni sú dlhé, noci krátke a neskutočne horúce. Beriem ešte dve brigádničky, zháňam ďalších dodávateľov, pomáham na bare a vytešene rátam tržby. Aj  dnes večer poletujem kde treba.

Keď po ôsmej príde Eva , konečne môžem  zaparkovať do úradného kresla, s hromadou papierov. Ledva otvorím počítač, už počujem  kričať Erika z terasy:

 „ Lenka návšteva, vonku...“

 Nestihnem ani otočiť hlavu a za chrbtom cítim jeho vôňu.  Môj Martin.  Stojí  opálený a zas o kus krajší medzi dverami. Bez pozdravu , nahodí letnú otázku:  

„ Idem pozajtra na Maledivy, tak reku či by si nemohla ?“

Ľahostajne  ponúka luxusnú dovolenku , ako zmrzlinu na rohu. Nešťastne prevrátim oči. Panebože, tie jeho ostrovy!

„ Nemôžem, nechcem, nebudem..“

Zmätená  kokcem  smutné zápory. Hneď pochopí , že pokus  začal  zlým smerom.

„ Prepáč, ja len či nemáš  chvíľku . Na mňa, na nás. “

Posledné slovíčko nenápadne  poletuje vzduchom. Najprv hľadám tisíc výhovoriek, no stačí jeho pohľad a odovzdane  vzdychnem :    

„  Mám.“

Nechcem byť poslušná sliepka a tak sama seba pre istotu presviedčam, že predsa musím. Veď možno  konečne chce riešiť rozvod, majetok a všetky tie hlúposti čo k tomu patria.  

  „ Tak ako, niečo nové ?“

 Začnem nenápadne.

„ Ale nie. Ja so chcel len tak,  s tebou...“

Váhavý kompliment  zalepí kamarátskym objatím.  Kráčame cestou do blízkeho parku.  Dýcham  nočné teplo a v hlave mi poletujú  ľahké motýle pekných spomienok.  Našťastie, toho zlého sme veľa nestihli.

 Ako naschvál aj on začne vyťahovať staré zážitky. Kde sme čo a kedy. Nechýba veľa a pozeráme vlastný film pre pamätníkov. So smiechom  prehodím list:     

„ Preboha Martin,  máme sotva tridsať a rozprávaš , akoby nás už nič lepšieho nečakalo. “

 Zamyslene zhrnie do ruky pár farebných kamienkov.

„ Nikdy nevieš....“

A  mne pripomenie detskú hru, keď sme práve také zbierali na hromadu, vyhadzovali ich natešene do vzduchu  a potom sa smiali z prázdnych dlaní. Koľko v nás bolo radosti a viery , že stačí chvíľa a budeme mať znovu plné ruky. Ešte farebnejších, ešte krajších.  Dnes by som úzkostlivo zvierala každý pekný kúsok , v obave, že ho navždy  stratím. Žiaľbohu pribúdajúce roky často menia nádej na úzkosť a strach.

Odháňam smútok a nasilu chcem byť pani praktická.

„ Volali z vodární,  kvôli novým meračom tepla. Vieš, v našom starom byte.“

Pozrie mi do očí a ja zostanem zaseknutá v polke vety. Moju kŕčovitú snahu bez milosti zruší. Nežne ma pohladí:

„ Naozaj nepotrebuješ oddych ? Vypnúť len tak, bez záväzkov?....“

Tvrdohlavo pozerám  do zeme a krútim hlavou:

„ Dobre vieš , že byť bez záväzkov  nie je môj štýl. Na rozdiel od teba.“

Syknem jedovato a on  neprotestuje, nepresviedča, ako kedysi.  A tak  každý sám zamknutý vo svojich myšlienkach kráčame späť do kaviarne.

Pri  trápnej  rozlúčke  mu ešte stihnem popriať peknú dovolenku. Štipľavú poznámku o príjemnej spoločnosti rýchlo prehltnem. Aj tak určite vie, na čo myslím. Bratsky ma potľapká po pleci:  

„  Neboj, nebudem po nociach  sám opustený vyplakávať po baroch. “

Trochu urazene odvrknem .

„  O tom vôbec nepochybujem.“

Odkráča letným krokom  a ja  rozpadnutá sadnem za bar. Eva hneď pribehne a vyzvedá:  

„ Čo chcel?!“

 „ Pozval ma na dovolenku, vraj iba tak.  Nezáväzne.“
„ Aha tak nezáväzne... A nevysvetlil ty náhodou,  prečo je potom stále tak záväzne ženatý? Nechce ťa náhodou  zaradiť do svojho zoznamu šľapiek na telefón ?!“

„ Prosím, nechaj to tak, neškriab a nefúkaj. Dobre?! “

Urazene odkráča a ja utekám domov. Skúšam spať, ale som vytočená do biela z vlastnej hlúposti. Celé mesiace usilovne capkám nový život , no stačí polhodina s ním a všetko sa zosype ako pieskový hrad po daždi.  

A potom  nadránom,  v tých úprimných hodinách  medzi psom a vlkom potichu preklínam moju  lásku bez konca.  Iba kvôli  nej vlečiem nohy  pri zemi, ťažko postihnutá , akoby  bez ruky, neschopná zabudnúť a znovu zhlboka dýchať !

-------------------

 Konečne zas prišiel jeden z tých dní na správnej strane mince. Faktúry odsýpajú, spokojne  popíjam čiernu dobrotu a  vlastného manžela, ne  manžela mám na háku. Do kancelárie vtrhne Eva:

„ Lenka ja som tak premýšľala... “

Podvedome stuhnem.  Ak náhodou zapne mozog, málokedy to naberie dobrý smer. Váhavo  prehltnem horkú slinu.

„ No a čo ako ?“

„  Dobre vieš, som duša poverčivá.  Keď sa darí treba pustiť perie. Nie?“

Nechápavo pozerám:

„ To chceš byť ošklbaná hus, alebo čo?!“

„ Ježiš Mária, netvár sa, že  počítaš milióny?!  Spravíme poriadnu party a hotovo! “

„A to  už prečo ?“

Tá nevinná otázka ju úplne vytočí.

„ No prečo asi ?! Lebo tu všetci drieme ako hovädá ! “

Zmätene vydýchnem.

„ Tak to si trochu prehnala. “

„ No dobre tak som to  prehnala. Ale milá moja,  nechýba veľa  a bude z teba  hnusný Frederik čo má spočítané  aj prdy pod stolom.“

Urazene treskne dverami a odkráča.  Nevadí. Trochu odvetrá  hlavu a za polhodinu určite dobehne.

A veru, dnes stačí desať minút a prikvitne s mierumilovným úsmevom:  

 „ Pozri,  treba  vyčistiť stôl. Vynadať jeden druhému, ožrať sa a odpustiť. Lebo ináč  začnú boje, podozrenia, intrigy. Dobre vieš, aké to má konce.“

Zamyslene trhám papieriky na stole. Má pravdu, každú krčmu držia pokope ľudia,  keď to medzi nimi neklape je koniec . Peniaze nepomôžu.  Chvíľu ešte  držím formu a potom rozhodne zavelím:    

„  Fajn. Ideme na to ! Dáme sanitný deň a urobíme riadny žúr!“  

 Spokojne zatlieska :

, Pre personál a pozvaných! “

„ Počkaj , akí pozvaní ?! “

 Prekvapená čakám  čo z nej vylezie. Pozerá do zeme a potom vystrelí:

„ No Peter volal, možno by prišiel pozrieť.  Uvidí  čo ako a vôbec...“

 Nenechám ju dohovoriť a  zúfalo protestujem :

 „  Eva preboha, na čo je  tebe taký nemožný chlap?!  Spamätaj sa ! Nechce deti, robotu, svadbu, dokonca ani sex. Len papuče a žrádlo. “

Prikývne a potom ticho hlesne so slzami v očiach:

„ Ale nebudem sama.“

Pichne ma pri srdci. Dobre poznám tie čierne noci , kedy som schopná ísť o polnoci kúpiť plyšového maca, lebo ten vankúš vedľa je tak  neznesiteľne  studený a prázdny! Jej plač bolí a na utešovanie nemám silu.  A tak iba kývnem:

„  Neboj,  nejako to  vymyslíme.“

Poobede ešte  preberieme pitie a  pohostenie. Chcem plné stoly dobrých vecí.  Šunky, syry,  výborné  zákusky a alkohol podľa chute. Žiadne trápne chlebíčky a lacné víno ! Pozvem  každého osobitne aj s partnerom. Dokopy dvadsať ľudí.  A ešte zavolám tú anjelskú úradníčku zo živnostenského čo mi vždy ochotne pomáha.

--------------------

Eva slávnostne vylepuje  na dvere oznam: „ privátna spoločnosť - zatvorené.“ Uznávam,  je to určite  lepší nápad než klasický sanitný deň, ktorý každému pripomína  zdochnutého  potkana.  Bŕŕŕŕ. 

Z vrecka vyťahujem blikajúci telefón.  Martin. Vyzerá to, že  dovolenka  v pokluse už  skončila.  Dvakrát zhlboka vydýchnem.  Mám pevné kolená a žalúdok na mieste.  Zatiaľ ho zvládam  bez ohrozenia života.

„ Ahoj, čo máš ?“

Neutrálnou  otázkou mu chcem naznačiť pohodlný nezáujem bývalej manželky.  

„ Môžem zajtra dobehnúť ? Fakt súrne.  Mám voľné len dva dni. “   

  Naliehavý hlas ma zaskočí.  

„  Vieš  my máme v robote také posedenie....“

  Nezaváha ani chvíľu.

„ Fajn,  aspoň nemusím byť presný.  Určite  prídem. “  

Tak a je vymaľované. Miesto vytešenej nálady ma čaká  roztrasený večer plný smutných tieňov.  

Pri obede všetky strachy vyklopím Eve rovno na tanier. Ona ich bez milosti zošrotuje aj s tým veľkým biftekom.

„ Prosím ťa, veď  je to super ! Aspoň konečne  uvidí, ako krásne bez neho funguješ!  Predsa nie si  žiadna chudera  odkázaná na  jeho vtáka, nákupy a upratovanie. “

Jej zhrnutie môjho manželského života mi  vyrazí dych. A ona bez milosti pokračuje:

„ Máme  úspešný biznis, dobrú partiu  a vôbec...“

 Rázne odkrojí kus mäsa:  

„  A Petrovi som zavolala nech ostane tam kde je. Hotovo. Nemám záujem. Máme  úspešný biznis, dobrú partiu a vôbec....“

Opakuje svoje zaklínadlo. Objímem ju s plačom na krajíčku. Silno ma stisne.

„ Preboha Lenka,  veď chlapi  raz musia prísť, keď sme také úžasné !“

------------------

 Keď večer vidím, to všeobecné nadšenie, velebím Evin nápad.  Celé dni  behám po  úradoch, hádam sa s dodávateľmi a po večeroch čítam podnikateľské príručky. No obyčajný  život  do žiadnej knihy nenatlačíš.  Pri tom zhone  som vôbec  nezbadala, ako  veľmi  treba vypnúť a spláchnuť staré hriechy.  Zažiť spoločne trochu radosti,  že fungujeme.

  Skvelá  nálada zapitá dobrým vínom ma nakopne. Ešte dva poháre a som presvedčená,  že tu a teraz Martina  zvládnem lepšie, než kdekoľvek inde.

Okolo deviatej ho zazriem vonku vysmiateho  fajčiť  s Mirkou, našou novou  čašníčkou. Bezstarostne mi zamáva a vojde dovnútra. Oddýchnutý,   neuveriteľne sexy. Ešte aj Eva, ktorá ho naozaj nemusí, pobehuje okolo neho s roztopeným úsmevom.  Ja vytrvalo hrám  pani nedostupnú.  

„ Dobrý večer.  Dáme prípitok, nie ? “

 Nečakane  vytiahne z kabáta moje obľúbené šampanské. Panebože, pomoc!  Pozerám  zaryto do zeme.  Stačí dotyk a  budem znovu rozsypaná na kúsky! 

 „ Poď tuto, vedľa.“

Ťahám ho do kancelárie a v duchu zaklínam všetkých okolo aby potrebovali  niečo strašne súrne. Nechcem byť s ním sama  ani minútu navyše.

  Zahádzaný stôl  a  skrine plné dokladov ma upokoja.  Dokonalá kulisa bez kúska  intimity, ktorá je dobrá tak akurát  na vypisovanie rozvodového tlačiva.     

Martin však okolie nevníma. Obradne naleje poháre:   

„ Lenuška, ja...Priznávam, určité veci mám za sebou, ale  teraz som definitívne rozhodnutý.  Chcem znovu žiť s tebou.  Sme narodení  jeden pre druhého.“

Tá veta je horšia, než morová rana.  Preboha, práve keď konečne začínam dýchať,  smrteľná nákaza znovu číha za rohom!

  Rýchlo hľadám  zlé otázky.

„ A čo tvoje Moniky, Veroniky?

Ľahostajne mávne rukou:

„ Dávno preč.  Vybavené . OK.  “

  Môj predstieraný pokoj zmizol.  Zrazu  kričím  rozbité  slová, plné nenávisti.

 „ Čo je vybavené ?! čo je OK?!  “

Obradne zdvihne ruky:

„ Preboha Lenka, prestaň! A vôbec, nechcem o tom hovoriť ! “

Rýchlo prikývnem.  Naozaj  nepotrebujem počúvať príbehy jeho mileniek , aby ma potom strašili po nociach!

Nežne ma pohladí. Ľúbim ho strašne moc. Nechýba veľa a skončím s ním pod stolom sladko zapletená medzi výkazmi. Pravda je, že keď  bude chcieť, pomiluje ma aj na námestí.  

Našťastie vletí do vnútra rozjarený Erik pre ďalšie víno. A kúzlo, vďaka bohu zmizne.  Chcem  zo seba dostať , nejakú duchaplnú vtipnú vetu, ako správna žena čo je dávno  nad vecou. Miesto toho tupo civiem do stropu.

Martin netrpezlivo pozrie na hodinky.

„ Kľúče máš. Môžeš prísť, hneď. “

Odíde spokojne,  tak dokonale samozrejme.  Žiadny rozvod, žiadny koniec. Opakujem v duchu jeho vlastný  krutý rozsudok. Budeme znovu spolu. Podľa neho s úsmevom a na ľahko.

  Bezradne ďalej sedím za rozhádzaným stolom. Už vyše roka  spolu nežijeme.  Čas  plný sklamania a nariekania  v nekonečnom kruhu. A on len tak príde,   ochotný  zmazať všetko  jednou vetou.

 Vlastne ho chápem.  Vždy iba on  rozhodoval, zariaďoval. A ja som bola  šťastná, prešťastná. Konečne som  mohla voľne dýchať, odhodiť  z chrbta  ťažký batoh vlastného života, plný nekonečných starostí , s ktorým mi nikto nikdy  nepomohol.    

Lenže trápenie človeka  zmení.  Ak  máte na nose  okuliare bolesti, svet má inú farbu.  Teraz už viem,  že  žiadna láska ani tá najväčšia nemôže žiť miesto mňa. Podoprie keď treba, pomôže, ale nič viac. Iba ja viem čo ešte znesiem  a čo ma nadobro pochová.  Ak máme byť spolu, musí  rešpektovať aj moje hranice, nie iba svoje.

 Rázne vstanem a začnem rozčúlene vykračovať pomedzi rozhádzané stoličky. Predsa nedovolím, aby ma  pár zamilovaných viet  znovu premenilo na utrápenú chuderu!   Čas lieči, svätá pravda.  Síce od radosti neskáčem, ale lekársky povedané, môj stav je  viac- menej stabilizovaný.  Takže žiadne sťahovanie nehrozí! Načo, ako hovorila babka,  pokúšať čerta?!

Eva nečakane vpadne do dverí:

„ Tak čo? Rozvod dohodnutý ?  Už máš deň D? “

Hneď ju zruším:   

„ Nič, nebude ani deň D ani deň PO. A vôbec dáme tú tortu nie ?“

Prudko vstanem a vykračujem k boxu. Oslava je oslava. Na trápenie času dosť. Na radosť málo.

--------------------

Prešli dva týždne a Martin sa znovu  zastavil, vraj iba tak. Vysmiaty a sebavedomý na sto rokov dopredu. Nevinne zahlási:

  „ Lenka čo je s tebou, prečo ešte nie si doma?  Pozri, ak nemáš čas na sťahovanie, pošlem sem šikovnú babu a ty môžeš vypnúť. Čo povieš na svadobnú cestu číslo dva ? “

Jeho neuveriteľná  istota ma obleje ako studená sprcha.  Pre istotu hodím do seba koňak. Nervózne  prekladám papiere zľava doprava a márne  dúfam, že medzi nimi nájdem odvahu. 

Preboha,  on vôbec, ale že fakt vôbec nepochybuje. Prišiel si ma vyzdvihnúť, ako starú skriňu. Stačí vyvetrať, trochu utrieť.....

 Tá predstava dubovej almary ma dostane. Slová zo mňa padajú ako kamenné kocky na dlažbu.

„ Martin žiadne sťahovanie neplánujem.  Ja už nechcem...   Nechcem žiť tvoj život, chcem vlastný.“

Je zaskočený.

„ Lenka moja, čo to táraš, vlastný, nevlastný, môj  tvoj. Čo je to za gramatiku?! Veď manželstvo znamená spoločný. Nie?!“

„ Pre teba spoločný, znamená môj. To je celé.“

 Hovorím pokojne a jeho zvodný pohľad tento krát  nezaberá. Veru tak, stačí  povedať slovo. Nahlas. A kliatba padne.  

 Hneď vie, kde je sever.  

„ Dobre, láska...  Možno chápem, ale prosím,  dopraj mi trochu času. Mám  už  pomalšie trávenie.“

  Ochotne prisvedčím.   

 „ Jasné, jasné.“

 Som vďačná za každý kúsok humoru v tom našom trápnom  seriáli.

Až večer doma,  v kúpeľni v horúcej pene , pochopím  víťazstvo ducha na hmotou.  Teda v preklade, mojej hlavy nad mojím telom, ktoré by tak veľmi, veľmi chcelo toho úžasného Frederika. V náhlom osvietení čarbem na papier  znovu budovateľské heslo: Cesta späť zarúbaná, dopredu ísť musím!

--------------------------

Dnes ma čaká vzácna návšteva, pekne podľa diplomatického protokolu ohlásený tri dni vopred, príde Viliam.

 Nervózne pobehujem po kaviarni. Ten jeho inkvizítorsky pohľad ma vždy dostane.  Naprávam kytice na stole, zarovnávam záclony, vymieňam obrusy. Hotová trápna žienka domáca pred návštevou svokra.

Tentoraz on nešetrí komplimentmi:

 „No teda milá moja, vyzeráš výborne. Určite podnik šliape, ako hodinky. Nemám pravdu ?“

 Jeho vytešený tón ma trochu zaskočí. Široký úsmev a unavené smutné oči. Tá  zvláštna kombinácia neveští nič dobré.

Pochváli kávu, pokritizuje čašníka. Vedieme tie nezáväzné reči o ničom. Sú ako vata. Milosrdne zakryjú to podstatné. Často príliš ostré, príliš pichľavé.

 „  Škoda, že nechceš rozšíriť podnik.  Ale prosím, rozhodnutie je na tebe. Koniec koncov už si začala..... Myslím s tým  rozhodovaním.“

Tak a mám to na tanieri, naservírované rovno pod nos. Preto prišiel. Odmietla som jeho úžasného syna. Čakám kopu výčitiek , no on ma prekvapí, nakoniec ako vždy:

 „ Patríte k sebe.  Naozaj verím, že raz budete  spokojní.  A ja budem skvelý dedko.  Nemám pravdu ?!“

Obleje ma horko. Preboha, ako uhádol moje tajné a nadobro zakázané sny?!

 Našťastie nečaká odpoveď:    

„ Uvidíš  Martin  po čase pochopí, že dostať všetko na čo má chuť , nemusí byť vždy výhra. “

 Zamyslene vzdychne.

„ Vieš, moja žena, nikdy nemala  dosť odvahy byť jediná. Preto vedľa seba fungujeme , síce ako slušní, ale cudzí ľudia. Som presvedčený , že ty neurobíš  tú istú chybu.  “

Mačkám o dušu v ruke zatúlaný papierik , nie som schopná slova. Dopije kávu a odíde.   

Sedím bez dychu,  na tvrdo zakliata v jeho slovách.  Preboha! To sa mám znovu trápiť s jeho synom  iba preto, že možno raz niečo pochopí ?!

Aj  malíček na nohe kričí pomoc, ani za svet!  Ja už nemôžem ! Chcem rozvod a  koniec. Tentoraz som rozhodnutá  JA. Hneď volám Martinovi. Vôbec ma nepustí k slovu: 

 „  Ahoj Lenka, bolo ti smutno moja ?  Fajn zajtra dobehnem a zájdeme niekam na vínko. “

Ticho prikývnem.

------------------------

Ráno prší. Docupitám do roboty pomedzi kvapky a márne hľadám aspoň kúsok včerajšieho odhodlania.   

„ Čo tu sedíš, ako rozvarená knedľa ?“

  Eva ma premeria nemilosrdným  pohľadom. Hneď vie, básnicky povedané, odkiaľ vietor fúka. Znechutene vzdychne :  

„  Pán Frederik úžasný,  je na ceste, pravda ?! “

Prikývnem a začnem bľabotať  o rozvode a nových  začiatkoch. Po chvíli ma s účasťou preruší:

„ Fajn, fajn.... Máš to pekne vymyslené, ale uvidíš on karty z ruky nepustí.“

Tuším, že má pravdu, no pritom stále naivne dúfam, že koniec napísaný na papieri prinúti lásku aby definitívne odkráčala.   

Keď okolo tretej počujem Martinov smiech najradšej by som ušla niekde strašne ďaleko a vysoko , kde by ma vlastný život nikdy nedobehol. Niečo na spôsob tej rozprávke o fazuľke čo rástla do neba.

„ Tak ako , môžeme ísť. Nie ?“

  Pozerám do jeho modrých očí  a prácne poskladané plány, o tom čo poviem a nepoviem končia rozsypané v čase. Nemilosrdná  pravda je , že rozprávať o rozvode môžem tak akurát doma do zrkadla! Pri Frederikovi to jednoducho nedám! Hotovo!     

Skončíme v útulnej krčmičke. Prekvapená vidím, že ani on dnes nie je ten známy majster sveta. Nervózne prekladá príbor a mlčí. Veru tak, keď nie je odvaha povedať čo treba, niet o čom.

Nakoniec  z neho vylezie  smutná veta.   

„ Lenka ja ťa chápem. Veľmi dobre. Nemôžeš byť iná, aj keby si chcela.“

„ Jasné, ani ty nemôžeš byť iný, aj keď nechceš.“

 Opakujem tie  slová,  že akože humor... Pritom sústredene pozorujem muchy na stole.

„ No dobre, ale ide o to čo s tým spravíme.“

Hovorí  prísne  a dôrazne. Mám hnusný pocit, že náš vzťah je odistený granát na stole.  Môcť tak niekde zmiznúť  do krytu ! No on akoby ďalej  chladnokrvne  skúmal červené a žlté drôtiky.

„  Lenka  patríme k sebe. Ja som to cítil hneď v ten prvý večer a ty určite tiež. Buď budeme spolu, alebo sme odsúdení na samotu. Taká je pravda, bez ohľadu na naše priania.“

Môj zúfalý pohľad upokojí milosrdnou vetou:

„ Jasné, môžeme prežiť život v náhodných známostiach. Nakoniec aj tak sa  dá...“

Ťažko vzdychnem.  Je zbytočné opakovať moje sto krát prežuté  rozhodnutia. Život hrá svoju vlastnú pesničku, nepotrebuje naše noty.    

Mlčky kráčame naspäť. Automaticky zabočí do opusteného  bývalého bytu. Idem poslušne za ním aj keď dobre viem kde skončím. Premilujeme celú noc. Na rozlúčku alebo nový začiatok ? Netuším.

 Ráno dostanem kakao so šľahačkou, sladké, presladké. Sedíme spolu v posteli a vylizujeme poháre. Zoberie mi hlavu do dlaní :

  „Lenuška , láska ... Ja naozaj neviem...  Chcem len veriť, že raz budeme opäť  spolu.“

Bez dychu hľadám  slová:

 „Bojím sa  veriť...“

Dostanem krásnu pusu:

„ Preboha len to nie!  Strach je najhorší radca. Najhorší z najhorších. Určite bude lepšie, ak to necháš na život.“

Naše telá vďačne súhlasia. Znovu a znovu mažú  zbytočné slová medzi nami.

-------------------

 Prešiel rok a život si dáva na čas. Náš vzťah je ako pacient po ťažkej operácii. Potrebuje nádej, dôveru a výnimočnú starostlivosť. A tak obaja opatrne a nesmelo našľapujeme k sebe navzájom.  Poslepiačky, iba srdcom po tenučkom manželskom ľade.  Už neriešime čo bude , skúšame  ako tak pre dýchať  každý spoločný deň.  

 Nie je to ľahké. Často potrebujeme pauzu. Preto  Martin býva niekedy v Prahe   a ja tak rada  sama spávam vo svojom mini byte.  

No obaja sme  rozhodnutí vydržať. Dnes už vieme, že naša láska je dar , rovno z neba, s ktorým musíme žiť. Inak to jednoducho nejde a hotovo!