Dátum spotreby

Zásobená vzorkami mlieka z ranného dojenia šuchcem nohami opustenou ulicou. Na zastávke postávajú  nejakí chlapi. Očami oblápajú moje miery. No čo, som tu nový kus. Presne, ako tie kravy v maštali, čo včera doviezli z Poľska.

Zhlboka vdýchnem horúci vzduch. Vonia prachom, naftou a dozretým obilím. Zvláštna zmes. Vojdem do maličkého obchodíku značky „všetko“.  Milá pani pripomína tie obrovské balenia pracieho prášku naukladané za dverami. Je veľká, farebná a voňavá.

„ No slečna, to máme dva rožky, maslo, mlieko, minerálku.“

 So širokým úsmevom mi podáva nákup. Ja nestihnem povedať ani len dobrý deň.

„ A ešte prišli čerstvé jogurty. Pribalím vám jeden.“

 Je zbytočné protestovať. Stačí tri razy kúpiť  to isté a ste doživotne odsúdená na dva rožky, mlieko, maslo a minerálku.  Rezignovane kladiem veci do tašky.

Na lavičke v parku, /tak nazývajú miestni tri ocikané kríky za kostolom/ otvorím prehriatu plastovú fľašu. Preboha čo som komu urobila! Tráviť posledné dni leta v tejto diere.

-----------------------

 A pritom tá diplomovka vyzerala tak nádejne. Značka : „ Bez problémov!“ Pán docent  nemal žiadne výhrady.  Verila som, že stačí pár čísel a nejaké múdre reči okolo.  

S ľahkou hlavou som doklepla pracovnú verziu a začala snívať o dovolenke s Petrom, mojím skoro manželom. Biely piesoček, útulný hotelík, kokteily na terase. A podobné sladké maličkosti...

 No stačil nepríjemný mail z katedry a moja morská nálada rýchlo odplávala:  

 „ Nie je to zlé, ale viete chýbajú konkrétne dáta. Naša katedra začína spolupracovať s družstvom  V Nemčiciach. Majú výborný chov dojníc, za týždeň dva môžete urobiť potrebné merania. Samozrejme, v rámci povinnej praxe. Ubytovanie a strava je zaistená.“

Darmo, dobrá správa, žiadna správa.

 Moje protesty pána docenta príliš nezaujímali. Síce chvíľu naoko pozorne počúval prečo všetko v žiadnom prípade nemôžem stráviť pár dní na tom krásnom kúsku  Slovenska, no vzápätí nemilosrdne zakončil náš dialóg hnusnou vetou:

„ Ale slečna Selecká, to skutočne chcete riskovať problémy s obhajobou?!“

 Tak veru, až taká špina sa z neho vykľula!

Nevadí, snáď to prežijem. Veď sú aj horšie veci na svete. Diplomovka bude OK a štátnice v suchu. To nie je až také zlé skóre!

  Neskôr som zistila, že potreba nových dát nie je žiadna náhoda. Pán docent totiž na poľovačke s tunajším predsedom  ušil nenápadný tzv. pilotný projekt , dobre platený z euro fondov. No a téma mojej práce vhodne zapadla do schémy, ako usilovné koliesko, ktoré pomôže vytvoriť  zdanie solídnej roboty.

Každopádne , Nemčice je úplne iný vesmír. Taká menšia výprava na Mars, alebo niečo podobné. Napríklad, vôbec nepotrebujem hodinky. Rovnaké osoby, rovnaké deje, plynú v rovnakom čase. Tak nejako hladko, mimochodom...  Hotový ašrám v doline. Len tie meditácie majú slovenskú príchuť. Plný pohár v krčme  a k tomu prázdny pohľad cez špinavé okno na večnosť.

------------------------

Znovu do seba vylejem tú hnusnú teplú vodu a odhodlane vykročím smerom k družstevným bytovkám. Mám tam k dispozícii prázdny trojizbový byt a svätý pokoj ako bonus navyše! Môžem šrotovať na štátnice od rána do večera a od večera do rána. Podľa chuti. 

Rýchlo vybehnem po schodoch a prekvapene zastanem pred vlastnými dverami.  Sú otvorené a v zámke je kľúč!

V chodbe vrazím do statného chlapa. Krátke svetlé vlasy, modré oči, svalnatý,  v otrasných maskáčoch. Nevyzerá ako údržbár, skôr mi pripomína nejakú gorilu z akčného filmu! Fuj!

„ Čo, zas vypadli poistky ?!“

S hrôzou rozmýšľam nad katastrofou čo ma čaká. Večer bez kávy a teplej vody.

„ Nie, nič také a záchod som už opravil.“

Prekvapene otvorím dvere do kúpeľne. Odporné  tikanie kvapiek je preč. Pozerám na ten zvláštny mužský úkaz spokojne usadený v kresle  a neverím.

„ No....  Ja som spolubývajúci, tak akosi... Milan.“

 Hľadá slová a podáva mi ruku veľkosti  panvice vo vietnamskom bufete. Moje mlčanie ho zaskočí.

„ Tak čau, vidíme sa.... “

Zavrie dvere na MOJEJ,  doteraz neobývanej izbe.

Prvý raz po týždni pozriem na hodinky. Je iba pol druhej, čas kávičiek a ohovárania. Ešte mám šancu stihnúť v kancelárii osoby tzv. zodpovedné.

Predseda, je mimo ale jeho pravá /podľa mňa hlavne  neuveriteľne ľavá / ruka pani Kollárová  nezaváha ani sekundu.  Ledva zavriem dvere, hneď spustí :

 „ Viete tá búrka z minulého týždňa narobila škody. Strhnuté plechy na senníku, polámané trámy. Našťastie, šéf vojakov zo Zvolena sem chodí na poľovku. Poslal chlapov, „ akože“ na terénne cvičenie, aby nám to dali do poriadku. No a toho technického veliteľa sme potrebovali NIEKDE  umiestniť. Nech je pri  ruke.“

 Precítene vzdychne, aby mi dala šancu vyjadriť obdiv k jej úžasným manažérskym schopnostiam. Ja, miesto toho iba sucho zahlásim:

 „ Fajn, ale ja mám v byte cudzieho chlapa!“

 Moja nevďačná veta je signál do boja. Vstane, cez stôl preklopí svoje impozantné miery a spustí:

„ Milá slečna, pokiaľ viem ubytovanie máte zadarmo a k tomu lacnú stravu v jedálni, tak snáď nebudete vyrábať zbytočné problémy?! “

 „ Prosím? Zbytočný problém je pokazená zásuvka, alebo zlé dvere, nie nejaký zelený mozog v kúpeľni! “

Premeria ma ironickým pohľadom:

 „A vôbec, neviem načo, práve vy, potrebujete tri izby!

Mykne plecom a prihodí do kávy ďalší cukor.  Debata skončila.

Zúrivá vybehnem von. Zabočím na pivo, rozhodnutá spláchnuť  všetky hriechy na mne spáchané. Krčma je prázdna, len pri výčape vegetuje môj nový spolubývajúci. Odsunie stoličku, donesie plný pohár a uteší:

„ Neboj, je to len pár dní.... A vôbec , som stále mimo....“

Na dôkaz, že to myslí vážne, pre istotu zmizne.

----------------

Čas ubieha neuveriteľne pomaly.  Každý deň urobím predpísané analýzy vzoriek,  vyťukám povinné čísla do povinných tabuliek. Pocit, že tam môžem napísať hocičo je čoraz silnejší.

Môj nájomník, asi zostal  v tom rozbitom senníku. Dva dni som ho nevidela. Takže ma v byte vítajú len skriptá vyškerené na stole. Vytrvalo a automaticky listujem stránky. Tabuľky, vzorce , všetko tak trochu o ničom.  Žiaľbohu štátnice budú o niečom. Po piatich rokoch by bolo viac, než rozumné tú školu do klepať. 

 Krútim zadkom, vyhrýzam ovocie, tyčinky a nič... Hlava má vypnutý príjem.  Zúfalá začnem hľadať čokoládu a nejaký super čaj.

  Pozerám do skriniek. Môj tajomný sused má všetko zabalené v úhľadných škatuľkách.  Sú biele a nepriehľadné, rovnako veľké s červenými vrchnáčikmi.  Počítam ich. Desať malých tajomstiev. Som hrozne zvedavá.....   Radšej rýchlo nalámem kocky čokolády do kakaa a znovu zapadnem do kresla.

 Ktovie čo má v izbe?  Darmo keď  listujem štatistiku, každá hlúposť čo mi prejde hlavou  je hrozne  zaujímavá.  Stačí desať minút sebaovládania, viac nedám... A už otváram dvere na jeho komnate. Ten poriadok je neskutočný! Nikdy v živote som nevidela nič tak upratané.  Sklamane vzdychnem. Žiadne zaujímavé tajnosti na obzore. Znovu chytím do ruky skriptá. Tie hnusné vzorce ma doslovne vysávajú. Čierno – biele upíry!

---------------------------

 Asi za dve hodiny nečakane dokvitne Milan. Nič netuší o mojom študijnom utrpení . Vo dverách slušne zakašle / to aby som náhodou neprehliadla jeho dva metre /, zamrmle dobrý deň a zamieri do izby.

Hrozná predstava tabuľky na štyridsiatej strane ma vystrelí do kuchyne : Konečne šanca na pauzu! 

„ Ahoj, čo povieš, nedáme  čaj ?“

Pozerá vydesene, akoby som ho žiadala o účasť na rituálnej samovražde. Je jasné, že vôbec nechápe moju náhlu túžbu po zblížení.

„No ja neviem... No, možno aj, alebo...“

Rýchlo zaháňam jeho rozpaky.

 „Mám šípkový, letnú zmes a gruzínske kladivo.“

„ Čo máš, kladivo a na čo prosím ťa?!“ 

„ No to je taká zmes, na povzbudenie.“ 

„  Aha. No dobre....“

Poslušne zostane sedieť v kuchyni a nedôverčivo  očucháva bylinky v pohári.

„ A čo ti tu vlastne, ako?...“

 Vidím, že jeho schopnosť dostať zo seba ucelenú vetu má značné rezervy. Otrávene vzdychnem a preložím skriptá.

„ Toto tlačím do hlavy .....“

„ Ach, tak.... Tak preto si ochotná  piť čaj, hoci so zeleným mozgom! “

Vysmiaty oblizuje lyžičku a ja potichu zúrim. Zas tá krava Kollárová kotkodákala!

Mávne rukou,  vytiahne z tašky fľašu vodky a bez výstrahy ju vyleje do čaju.

 „ A toto je ruský samopal.“

Preboha, snáď ma nechce opiť! Hlavou mi prebehne nepríjemná predstava uslintaného nadržaného večera. Možno tá štatistika by bola lepšia voľba!  

Lenže všetko je inak. Ten trápny romantický scenár, keď dvaja pri fľaši zisťujú , že plačú pri rovnakých filmoch, čítajú rovnaké knihy a milujú rovnaký alkohol nie je na programe dňa.

  Milan totiž začne spievať. Z ničoho nič, bez výstrahy. Tak naozaj, od srdca.  Hodiny utekajú a bláznivé tóny stratených duší vypľuté do sveta, znejú v nočnej tme. Vzlyky a výkriky.. Blues života, ktorý plynie bez začiatku, bez konca.

Po chvíli začnem ziapať aj ja. Nechápem, prečo. Veď naposledy som spievala v škôlke. A zrazu to ide. Kričíme a kvílime dlho noci, bez jediného slova.  

Klepeme nohami, rukami do rytmu , ako starí známi, ktorí vedia o sebe všetko.  Pokrvní bratia. Až prvé ranné svetlo nesmelo otlačené v špinavom okne ukončí náš koncert.

„ Ja už musím...“

Povie trochu hanblivo. Uloží ma do postele, pohladí po vlasoch, ako strapatú bábiku a odíde. Kam netuším.

-----------------

Prejde pár hodín ľahkého spánku a ja sa prekvapene zobudím, svieža ako rybička. Nadšene pobehujem po kuchyni , chytám horúce kvapky pod sprchou, olizujem zasnene sladký lekvár a hľadám na seba niečo použiteľné. Naše nočné zavýjanie mi vibruje  pod kožou. Hotová psychoterapia spevom.  Akoby som vykričala do sveta všetky zbytočné strachy. Zostala tichá radosť. Veď predsa stačí trochu byť.

Dokonca ani štatistika už nie je dvojhlavá príšera. Je to len skúška. Nič viac, nič menej. Starosti čo ma dusili a rástli v hlave do obludných rozmerov zrazu IBA SÚ. Nič viac, nič menej...  

 Ten balvan zbytočných obáv, ktorý vyrába z každej maličkosti strašný problém je náhle preč.  Rozpustený ako kocka cukru v čaji.   

Keď vypiskujem  cestou do maštale a pri jedálni hodím úsmev aj na tú kravu Kollárovú spozorniem. Život mi proste chutí. Tak akosi  viac.

Dokonca bez vyrážky  prežijem aj  poobedňajšiu  kávičku. S úsmevom  počúvam   kto čo varil, deti, správy a samozrejme nový seriál.  Pritom pomaly do seba tlačím suchú pletenku. Tunajšiemu zvyku všetko zajedať  škvarkami  som akosi neprišla na chuť. Starostlivo vybavím detailný report pánovi docentovi a utekám domov.

V byte nie je po Milanovi  žiadna viditeľná stopa. Aj tak dobre.  Spomienka na včerajšiu noc je sladká a páli a  páli.... Našťastie, cez víkend príde Peter, pri ňom žiadna horúčka nehrozí.

Vytiahnem pomaľovaný hrnček a zhlboka dýcham. Keď zovrie voda, pípne správička plná srdiečok a úsmevov.

„ Zlato sorry, musím letieť do Prahy. Všetko vynahradím.“

Automaticky  zamiešam do čaju kopec medu.  Je nečakane horký.

-------------------

V sobotu ledva rozlepím oči. Jednoducho hrôza. Keby sa mi chcelo, tak ako sa mi nechce, som majster sveta v hocičom ! Radšej rýchlo zapnem auto pilota a fungujem.  Kúpeľňa, pár cvikov, káva, raňajky.

Oblizujem med na rožku a pritom pozorujem „ hektický“ život za oblokom. Nikto, nikde, nič. Všetci zalezení, do posledného psa.  

Štatistika, rovno pri posteli hodí po mne ľúbezný úsmev:

  „Mňa sa nezbavíš,  drahá.“

Darmo, som natvrdo odsúdená študovať.

------------------

Poobede ma preberie hrmot na schodoch. Hurá Milan! Aspoň niekto, alebo niečo.

„ Ideme večer na zábavu.“

Zahučí, miesto pozdravu.

Preboha, nie! Dedinská diskotéka! Veru, až takú katastrofu som nečakala.

„ A kde ako, prosím ťa...“  Habkám bezradne.

„ V Lomnici, tam za kopcom.“ 

Hovorí vytešene, akoby nás čakal prinajmenšom ples v opere. Z dresu obradne vyberie prasknuté hrnčeky:

„Dáme kávičku, nie? Na výdrž.“

Odovzdane  klesnem na rozheganú stoličku. Kuchynská linka má rozbité dvierka a najotrasnejšiu zelenú farbu na svete. Taký ten do grcaný odtieň. Fuj! Miesto lampy visí okakaná žiarovka. Na liatej podlahe je tisíc fľakov všetkých farieb a druhov. No proste jediné na čo sa dá pozerať je Milan! 

Smiešne , aký je nechutne čistý, vyžehlený, voňavý. Zvláštny sexy kontrast: slobodná rozlietaná duša v disciplinovanom a upratanom tele. Opálenom ,  a krásne svalnatom .... Chlipnem horúcu kávu a rýchlo zaženiem kučeravé myšlienky.

„ Dobre, aj tak nemám čo, ani kam ...“ Otrávene mávnem rukou.

Spokojne prikývne a hodí do hrnčeka ďalšie kilo cukru. On totiž nepije kávu, ale nasýtené sladké roztoky!

  „ Pôjdeme pešo, tam po tej poľnej ceste....“  Ukazuje neurčito cez prasknuté sklo.

---------------------------------

O necelú hodinku už vykračujeme  medzi jabloňami. Hotoví skauti na výlete.  Pod starým stromom zbadám veľké poleno vyrezané na sedenie. Pozrieme na seba a s rehotom  jednohlasne zarecitujeme:

„ Pán boh daj šťastia lavička,“

 Zoberiem do úst trpké spadnuté jablko a s kyslým úsmevom vyzvedám :

„ No čo bol si dobrý, tak ako v tej rozprávke ?“

 „ Nikto, taký nie je, ani ja, ani ty. Tisíc hriechov každý deň, veru tak.... “

Povie smutne a  odtrhne púpavu. Biele padáčiky poletujú vzduchom.

Ideme ďalej a vypiskujeme staré hity. Stačí  dýchať, kráčať , žiť..... Všetko ostatné je rozfúkané v čase. Ako tá púpava.

-----------------------

 V Lomnici nás víta vyzdobená sála. Spokojní dedkovia cedia svoje zapražené pivká  a pohľadmi  bez hanby vyzliekajú mladé dievčatá. Miestni frajeri sebavedome vykrikujú medzi stolmi.

Milan prebehne očami miestnosť a rýchlo nájde voľné miesto. Vzadu v rohu. Môj spýtavý pohľad zruší prísnou vetou:  

„ Treba mať krytý chrbát a prehľad.“

Trochu koketne protestujem:  

„ S tebou na tom predsa nezáleží. “

 Prekvapene mrkne. Ale záleží. Vždy, všade a s každým.

Môj pokus o kompliment nezabral.

 S údivom zisťujem, aký je galantný. Podrží stoličku, bundu, donesie víno. Tie dobré spôsoby má pod kožou, to vidieť. Kde k tomu prišiel?! V armáde sotva!

Sedíme spolu ticho. Tak akosi samozrejme. Ja, vždy pyšná, že dokážem rozhovoriť aj poleno, spokojne chlipkám víno, mlčím  a je mi dobre. Moc dobre.

Netrvá dlho a začne hrať hudba. Schmatne ma okolo pása a začne skákať rovno v strede sály. Od radosti a zúfalstva. Tak nejako naraz. Dva v jednom.  Zdesená pozerám na tie bláznivé pohyby.  Hotový africký domorodec , stri hnutý  slovenským odzemkom.

Úplne ignoruje poloprázdny parket, zvedavé pohľady, nadržané miestne hviezdy. Nula bodov. Nerieši. Preboha!  To neskončí dobre.

No stačí jeho objatie a na všetko zabudnem. Vykrúcam o dušu figúry, spotená v šialenom tempe. A je úplne jedno, čo hrá hudba. Polky, čardáš, ťažké domáce  hity. Noc beží neuveriteľne rýchlo.

Nadránom kráčame lesom pešo domov. Cestou zapadneme do obrovského senníka. Schovaní pred svetom, blízki snáď tisíc rokov.

 Z tašky vyťahuje čerstvý voňavý chlieb, kde ho vypriadol netuším. Lámem chrumkavú kôrku a v ústach cítim JEHO chuť.

Slnko je už vysoko. Nevadí. Svet je ďaleko, preďaleko a my sme blízko , najbližšie. TU a TERAZ . Celý dlhý deň nemôžeme robiť nič iné len jesť , spať a milovať do zbláznenia naše rozbité telá. Bez jediného slova.  Život v kocke. Iba umrieť nestihneme. Škoda.

Oranžové  slnko  pomaly zapadá. Pohladí ma sladko roztopenú a šepká do spotených vlasov.

„ Žena vstávaj , ideme.“

 Vraj žena!  To oslovenie nemá chybu. Vysmiatu a lenivú ma vyloží na chrbát a rezko  pochoduje do dediny. Cítim sa ľahká, ľahučká!  Ďalšia rozprávka  v priamom prenose.  Pred bytovkou Káča zosadne a čert zmizne.  Trochu krutý koniec.

-----------------------

Na druhý deň môj včerajší pracovný výpadok nikto nekomentuje.  Na čo aj?! Stačí, že VŠETCI VEDIA.  Náš spoločný tanec je top téma v okruhu desať kilometrov štvorcových.  

Predseda nervózne prešľapuje pri stole :

„ Viete slečna Selecká, pán docent volal, že všetky vzorky vyšli. Takže, ako by som povedal, no proste...“

Je smiešny. Vôbec nemám chuť byť chápajúca a ústretová. Habká ďalej a ja sa fakt bavím... 

„No  možno by bolo vhodné, vlastne TERAZ  nutné, no jednoducho .... “  

Ale krava Kollárová vôbec nemá zmysel pre humor. Rázne zakročí:

„ Najneskôr pozajtra odovzdajte kľúče.“

Predseda spokojne odfúkne  a nadšene prikyvuje:

„ Áno, áno bolo by žiaduce....“

 Rýchlo stopnem našu kyslú rozlúčku:

„ Jasné, v poriadku.“

Cestou z kancelárie zbehnem do obchodu. Moja teta prací prášok ma láskavo obskakuje.  Keď hľadá jogurt nenápadne utrúsi :

„ Hlavne, aby bolo na čo spomínať. No nie ?! “

Sprisahanecky žmurkne a preráta drobné.

-------------------------

 Večer začnem baliť a samozrejme HO čakám. Veď nie som kurva, čo dá a zabudne. Ako na potvoru zapípa správička od Petra. Vraj už je doma a čaká...... S troma srdiečkami. Telom mi prebehne triaška. Spomienka na včerajšiu noc mi podlomí kolená. No čo, je tam toho,  verná som už bola !

Radšej vytiahnem fľašu vína a usalašená na malom balkóniku počítam hviezdy.  Že akože pohoda!  

Som predsa rozumne zasnúbená, doma ma čaká podpis hypotéky a s mojím milým rozbiehame úspešný obchodný biznis. Zúfalo a nahlas opakujem svoje plány, ako modlitbu, čo ma zachráni . 

 Ale, plazivé otázky, hnusne zalezené pod kožou svrbia  horšie, než pásový opar. Môj dokonale premyslený budúci život zrazu  zmutoval do  veľkého NAOZAJ?!   Tupo pozerám do tmy. Alkohol mi záhadne čistí hlavu a ja začínam chápať kde je problém.

Celé roky som videla, cítila, poznala... Ale iba tak, akoby trochu... Vlastné radosti a bolesti pre istotu zamotané v igelite. Opatrná, pohodlná. Smiešne...  

  Zrazu príde ON  a bez výstrahy roztrhne môj starostlivo rokmi vyrobený ochranný  obal.  Len tak.... Bez slova a s piesňou na perách! Cha!  Všetko je zrazu  strašne živé, naliehavé, farebné.  A zároveň hrozne jednoduché ! Dýcham zhlboka  a ten čerstvý vzduch ma páli v kostiach. Pomóc!!!   

Nadránom počujem šramotiť kľúč v zámke. Tuho zavriem oči. Ja momentálne neviem KTO SOM , tak pre istotu NIE SOM.  ON  je.

 „ Čo povieš, dáme kávičku, na výdrž. “

 Žmurkne známu vetu a ja s úsmevom prikývnem. Držím horúcu šálku a pre istotu pozerám do zeme. Mám strach z jeho modrých očí. Sú ako roleta, zakryjú všetko  a celý svet zmizne. Cítim jeho úsmev. Nežne ma pobozká.  

„  No tak, kašli na to... Ja viem....  Chceš všetko vyjasniť, vysvetliť.... Lenže život netreba riešiť, život treba prijať.....“

 Nervózne klepem prstami po stole.

 „To aj teba musím prijať, tak akosi... No do života.?“

Tá predstava páli v hlave, ako horúci zemiak práve vytiahnutý z pahreby. Chytám paniku.  My dvaja, spolu. Preboha, čo ja s tým?!  Tak toto je ten osud z románu?! Blesk udrie a nezostane kameň na kameni?

 Jeho hlas ma preberie:

„ Už sa stalo. Dnes si iná, ako včera. Máš ma pod kožou, navždy. To stačí, treba ísť ďalej. “  

 Kruté slová, ako klince. Nahnevane vyšteknem:

„ A čo ty, žiadna zmena ?!“ 

 „ Ja ? “ 

Trochu zaskočený stíchne.

„ Veru nie, už najmenej tisíc rokov.“

  Asi sekundu ho nenávidím. Hnusný zelený mozog!  Môj svet je naruby,  a on je ten veľký frajer ?!

 Skloní ku mne hlavu a plače. Bez vzlyku, bez zvuku. Len tie mokré slzy hrejú a láskajú. Miesto odpovede.

  A ja v minúte pochopím, že práve jeho život  BOL , JE a BUDE vždy rovnaký. Niečo na ten spôsob, raz vám odrežú nohu a viac ju nemáte. Koniec. Neviem čo mu prišlo do cesty, má v duši  bolesť, ktorú žiadna  premilovaná noc nezahojí . A ja už vôbec nie.

„ Tak ahoj v lepších časoch. Možno, niekedy, niekde..... Keď bude treba.“

Pomaly vstáva.

Preboha nie! V momente  som schopná urobiť čokoľvek na svete, ak budem s ním o sekundu dlhšie.

„ Vieš, potrebujem ísť do mesta.... Niečo vybaviť. “

Rýchlo chytím do ruky  zbytočné papiere. Smiešne a priehľadné alibi.

„  Dobre, poď. Hodím ťa autom. Mám čas.“

Za pár minút už nadskakujeme v jeho plechovej oblude. Taký menší tank v originálnom prevedení. Cestu vraj vôbec  nepotrebuje. Ideme rovno cez les.  

Zabrzdí prudko, hneď na námestí. Precedím cez zuby posledné „ ahoj“.  Žiadna rozlúčka, žiadne slzy a výčitky.  Rýchlo vykročím cez opustený chodník.

V duchu kričím:  Preboha už choď!  O chvíľu počujem rachot motora. Konečne. Mám to za sebou!

Napoly živá, napoly mŕtva mocem nohami po meste. Sedím na lavičke a slané slzy mi kvapkajú do roztopenej zmrzliny. Pešo cez lúky kráčam do dediny. Na polceste zaparkujem pod mohutným smrekom.  A plačem a  plačem... Hotová zakliata víla zo slovenskej povesti. Predstava, že skameniem je nádherná !

Pozerám na malé čerstvé púčiky medzi zosušenými listami. Začiatok a koniec na jednom mieste, v jednej sekunde.

 Všetko okolo má svoj presne vymedzený čas. Aj naše lásky, rozlúčky, stretnutia.... Vytlačený dátum spotreby niekde v nebi.  My, ľudkovia naivní tak veľmi túžime tie lehoty použitia občas predĺžiť, občas skrátiť.  A práve  to je príčina našich večných trápení.  Neschopnosť prijať ten vymedzený čas.  

 Ja tu tiež dnes večer zavíjam , ako rozmaznané decko. Tak veľmi ,veľmi chcem  ešte....

-------------

Prejde pár hodím. Slzy ma neroztopili a kamenná víla zo mňa nebude.  Žiaľbohu.  Som hladná a je mi zima. Smiešna realita, pri ktorej romantika stráca nárok. Rýchlo pochodujem domov. Keď konečne zatvorím dvere bytu jediná túžba je horúca sprcha.

Ráno balím veci, cvičím a čakám na Petra. Niečo po deviatej počujem jeho auto. Rýchlo zbehnem po schodoch a hodím kľúče do schránky. Nechcem už nikoho a nič vidieť.

Keď prechádzame popri senníku zhlboka vydýchnem a začnem spievať.  Bláznivé blues , ktoré vykrikuje do sveta všetky tie boľavé konce. Peter nič nekomentuje len sucho prehodí:

„ Radšej pustím rádio.“   Vyladí obľúbenú stanicu a odbočí na hlavnú cestu.

 Bez slova prikývnem. Môj  starý známy, igelit mi pomaly a iste sadá na dušu.  Poslušne stíchnem a v driemotách počujem moju usmievavú tetu z obchodu:

„ Nevadí, hlavne aby bolo na čo spomínať.“