KRUH

 

Neskorý májový podvečer je voňavý a sladký. Niečo na ten spôsob, ako keď zahryznete do prvej šťavnatej jahody, či dokonalého krémeša. A ten omamný pocit z jazyka je zrazu sladko po celom tele.

Dušan v trenkách, s pohárom kyslých rybiek medzi nohami je temer dokonalá  reklama na nedeľnú pohodu. Ja, mačička domáca  spokojne pradiem po jeho boku. On je totiž chlap z kategórie úžasných.   

Starostlivý, ochotný, sexy. VŽDY ma podporí, pomôže. Ak náhodou pripálim večeru spokojne do seba natlačí chlieb s maslom. Proste ideál!

 A pritom naše zoznámenie prebehlo tým najhorším možným spôsobom. Po nechutnej hádke so šéfom odišiel z firmy a ja som  nastúpila na jeho miesto.  

„ Prajem Vám len to najlepšie z najlepšieho.“

 Privítanie a rozlúčku vybavil jednou galantnou vetou, vystrihnutou z filmu pre pamätníkov. Slušne som poďakovala s hlavou kdesi v oblakoch, nadšená novou robotou.  Hnusné čierne príslovie , že nie je nič horšie, než splnený sen som veselo ignorovala.

O pár týždňov, už ako marketingový analytik na voľnej nohe, ma pozval na kávu.  Súhlasila som.  Bez mučenia priznávam, nebolo  to celkom fér. Niečo na ten spôsob : „ Malý flirt  ma nezabije, využijem príležitosť a vytiahnem z neho  čo môžem.“

 V robote som totiž plávala voľným štýlom, zamotaná v sieti kontaktov a vzťahov, netušiac odkiaľ, kam a kade. Čisté zúfalstvo.

Za to Dušan mal perfektný prehľad a k tomu skvelé portfólio užitočných známostí. A tak môj zámer „ využiť a zmiznúť “  rýchlo dostal trhliny.  Je ťažké pustiť k vode chlapa, ktorý dobre vyzerá, ponúkne stoličku, zaplatí účet a vie všetko to, čo by ste mali vedieť vy.  Prvé týždne fungoval lepšie než krízová linka dôvery. Jeho tabuľky a rady po telefóne mi párkrát  zachránili život.

A tak som tie rozhodené siete nepustila.  Práve naopak. Dnes je z nás vzorový single pár. Každý máme  síce vlastný život, no občas spolu zdieľame postieľku, kuchyňu, sem-tam skvelé víkendy a hlavne spokojnú prítomnosť.  

Žmúrim do zapadajúceho slnka. Som krásne pomilovaná a  snáď aj trochu milovaná.  V hlave mi poskakujú ľahké roztancované otázky. Ktoré víno otvorím, aký film pozrieme, čo dobrého spapáme....

Moje súkromné rozjímanie preruší nepríjemný bzukot telefónu. Dušan zúrivo zazrie na displej a vybehne na chodbu.  Po chvíli padne do kresla a začne nervózne klepať prstami po stole.

„ Evka, myslím že by si nemala podceňovať Libora. Je to taká húsenica zakuklená. Nenápadný, ústretový, bez jediného zlého bodu. Ale keď z neho vyletí motýľ, uvidíš všetci stratia reč. Musíš ho trochu pritlačiť nech pustí perie. Má presne tie údaje čo potrebuješ pre tvoju analýzu rastu trhového podielu vašich top zákazníkov.  “

Začnem usilovne naháňať slamkou jahody v pohári.

„ Duško, ja fakt nemusím....  Je nedeľa. “

Hnusne zazerá a ja rýchlo hladím slová ako sviatočnú košeľu.

„ Ja viem, že mi chceš pomôcť ... Len tie zákulisné ťahy, reči... proste nedám.“  

 „ Milá moja, ináč to nejde.“

 Žiaľbohu má pravdu. Naložím na tanier jeho obľúbené makovníky, sladké na nervy. Nezaberajú.  Rýchlo ich do seba natlačí, dá mi mierovú pusu na čelo a zmizne.  Znechutene zaleziem do postele a vytiahnem ďalší román o ničom.

--------------------------------

 Ráno v práci , prvý koho na potvoru stretnem je práve Libor. To aby som náhodou nezabudla!

Vykračuje spokojne, s presným úsmevom. Napnem všetky moje komunikačné schopnosti a milo zaševelím:

„ Libor, prepáč , ale nemáš voľnú polhodinku? Potrebovala by som trochu poradiť  a ty máš najlepší prehľad... No veď vieš...“

  Súkam zo seba trápne lichôtky.

 Zamračený pozerá do displeja:

„ Je mi ľúto, ale dnes mám priestor len večer od deviatej do pol desiatej “

V duchu zalapám po dychu. A to si naivne fandím, že akáže som ja pracovitá včelička , keď končím o siedmej temer každý deň.

„ Tak ďakujem za ochotu, ešte brnknem.“

Zapadnem do kancelárie a smutne klesnem na stoličku. Do zajtra mám zosmoliť prezentáciu pre biznis. Usilovne skladám čísla a pritom snívam o večernom kine. Uf!!

Okolo obeda ťukám Dušanovi zúfalú správičku.

„ Zlato zájdime na niečo dobré.  Mám krízu z pondelka.  Prosím....Cmuk.“

 Za chvíľu pípne súhlasný smajlík.  Nadšene prezerám menu po okolí. Miesto varenia, milujem kombinovať  jedálne lístky, ponuky a ceny. Viem, smiešna úchylka, ale moja. Vyberiem Radničnú a hneď  začnem slintať  nad prepečeným biftekom. V hlave mi bliká červený výkričník:

 „ Ak je obed v práci jediná radosť je najvyšší čas zdvihnúť kotvy ! “

No a čo ?! Nie je každý deň sviatok! V duchu kričím vlastnú obhajobu do prázdnej obrazovky.

------------------------------

O hodinku už slastne prežúvam a pritom urputne rozmýšľam, či ešte  znesiem palacinku  s karamelom. Dušan nervózne uchlipne z kávy.

„ A čo Libor, pomôže ? “

„  Má čas až večer a ja by som rada stihla ten film.“

  Nervózne pozrie na hodinky:

 „ Jaj, to kino, prepáč zabudol som. Dnes mi to nevydá , niečo mám, skončím až v noci. Tak , čau... Vidíme sa...“

Palacinka mi zaskočí v krku, aj ten karamel akosi zhorkol. Predstava letného podvečera v kancelárii naberá až príliš konkrétnu podobu.

----------------------------

Napapaná, poslušne pracujem. Pitvám každého zákazníka, z pohľadu rozšírenia obchodných možností. Hľadám súvislosti a smer.  

Keď už vidím všetky čísla naopak, idem pre kávu. Vo dverách zrazím Libora:

 „ Nepamätáš ráno..... Už som objednal stôl.  “ 

No, nie?!  Veď je iba päť hodín!  Snáď mu niekto nenabúral rozvrh!

Po troch hodinách analýzy a hodnotenia všemožných dát  radšej neanalyzujem a nehodnotím. Prehltnem ironickú poznámku a idem.

Keď mi pred nosom zaparkuje lákavý tanier plný rybacích dobrôt  náhle precitnem. Preboha, čo robím práve ja, tu a teraz ?! Štýlová, drahá večera,  vedľa mňa nepríjemný prísny kolega zmutovaný na milého a vtipného spoločníka. A kdesi na dne dušičky kričí nesmelý hlások :

„ No veď práca, nie ?“

No veru nie, ani náhodou. A po treťom koňaku už ani omylom. Preberáme  všetky možné hlúposti, len tie jeho super dáta akosi nemajú miesto medzi  lososom a mandličkami.  

Po polnoci, s úsmevom zavolá taxík a zdvihne ruku na pozdrav:

„ Tak zajtra, držím palce.   “ 

-----------------------------

Ráno  opatrne zapínam pribrzdenú hlavu. Varím tuhý čaj a pchám do seba vitamíny. Cestou do kancelárie znovu premietam hlavné body prezentácie. Žiadny zázrak nečakám, snáď len trochu uznania za poctivú robotu. Možno.

V zasadačke už všetko beží v obvyklom tempe. Som iba jeden bod programu. Nič menej, nič viac. Čas rýchlo odsýpa a ja zvládam náhodné zákerné otázky.  Ešte pár údajov a mám to za sebou. Uf!

Keď zapadnem do svojho kútika pribehne Milka. Šéfova sekretárka a firemná dobrá duša. Každého povzbudí, vždy povie čo treba a prehltne čo netreba.  S úsmevom vztýči palec :

 „ Jasné Evka, neboj,  super.“

 Žiaľbohu viem úplne presne že zas  som bola iba tá nenápadná včielka usilovná. Jedna z tisíc. V konkurze na kráľovnú miesto nemám. Zatiaľ.

--------------------------------

Doma ma únava doslova priklincuje do kresla. Našťastie o chvíľu príde Dušan.  Ledva začujem kľúče v zámku. Zatvorím oči v ružovom opare. Ja a on. Sladké ženské snívanie.... Cítim jeho vôňu, dych.... A svet je hneď  tááák krásne ďaleko.

---------------------------- 

Premilovať noc a ráno vstávať do práce je hnusná kombinácia. Niečo na spôsob bravčového rezňa so šľahačkou.  Fuj!!!

Dušan jediným pohľadom zhodnotí môj ofučaný pohľad a so smiechom zavelí:

„ Dáme presso a ideme! “

Zúfalo strčím hlavu pod vankúš. Naleje mi kávu a s tým svojím záhadným sexy- úsmevom pokračuje:    

„A vlastne včera som úplne zabudol... Libor poslal fotku, vraj nečakaná pracovná schôdzka.“

Vyťahuje mobil a ja neverím očiam. Moja  vysmiata maličkosť  so smaženou rybkou v pozadí. Hotové zátišie na vraždu!  Pomóóóc!

Mlčím a  hryziem kávovú lyžičku. A on ešte priloží :

 „ Jasné, veľký Liborko!  Skôr ťa pretiahne, ako pomôže !“

 Zúrivá, vletím do kúpeľne. Pod sprchou  dýcham pomaly a hlboko. Raz-dva, raz-dva... Čo to ako malo byť, že aký humorista ?!

Spláchnutá znovu napochodujem do kuchyne. Odhodlaná hájiť vlastné prešľapy. No Dušan iba mávne rukou:

 „  Viem, viem, kašli na to.... Už musím, moja....“

Rýchlo zbehne po schodoch. Zalejem ďalší čaj a opatrne zapíjam zvláštnu pachuť dnešného rána.  

--------------------

V robote telefonujem, vybavujem, dohadujem....  Som rozhodnutá už neriešiť  žiadne  tajničky. Ja predsa zvládnem, čo treba. Sama, bez Libora, bez Dušana.  A hotovo!  Hľadám niečo originálne, čo by môjho šéfa zaujalo a ako on rád hovorí : „ potvrdilo kreatívny a originálny prístup k faktom.“

Po hodinách trápenia príde nečakané vyslobodenie. Usmiaty Libor stojí pri stole. Vyzerá ako spolužiak zo strednej čo ma vždy stiahol cez prestávku na zmrzlinu.

 „Máš chvíľku? Zájdeme na niečo dobré ?“  

„ No veď, asi no.... “  Neisto prikývnem.

Kráčame do takej zašitej krčmičky o ktorej som ani netušila, že existuje. Žiadne menu na internete. Majú tu dukátové buchtičky, rajčinovú omáčku, španielske vtáčiky, biskupský chlebíček. Proste haluz. Školská jedáleň s neskutočne dobrým jedlom.

Libor s nadšením, komentuje vylízaný tanier:

„ Má to tu môj kamarát. Varil snáď všade na svete, ale tá naša klasika ho strašne baví. A hlavne, nechce moc reklamy, vraj aby sem nechodilo veľa ľudí.“  

„ Takže žiadne viac, viac a len viac.“

 S plnými ústami opakujem predajné heslá z našich firemných školení.

„ Jasné, tu je iná planéta.“

Potom  objedná  miesto kávy kakao. Proste neskutočné!  Sladké a horúce kakao.

Vraj jedlo uvarené s láskou nás nabíja dobrou energiou. Možno preto  sme obaja nielen super napapaní, ale aj tak nejako lepší. Vľúdni a chápajúci. Žiadne peniaze, obchody, intrigy.  

„ Tá tvoja robota teraz, nič moc, pravda?“ 

 Hovorí  tak obyčajne, milo. Bez irónie.  Dobre vie, že občas niečo proste nedopadne.

Pri výťahu, mimochodom prehodí :

 „Len daj pozor pre koho kopeš. Vieš ja som s Dušanom už všeličo preskákal.“

Prekvapene zastanem.

„ No koniec- koncov , ty najlepšie vieš čo máš doma.“ 

Bratsky ma potľapká po pleci a zahne za roh.

Liborove vety mi nejdú z hlavy. Omínajú horšie, než trieska v zadku. Dúfam, že  víkend  pomôže.

----------------------------

A veru, sobotné ráno  začína nádejne. Dušan zvoní s plnou taškou dobrôt. Za chvíľu už spokojne vyberá hrnce. Ja mu pištím za chrbtom:

„ Prosím, poďme niekam von, do lesa, alebo aspoň do parku.“ 

Pokrčí nosom, ale nakoniec prikývne.

„ Dobre, cestou vybavím pár drobností.“

 Preboha len to nie!  Zas budem hodinu počúvať telefonáty zn. súrne a potom utekať domov, lebo práve niečo !

„ Bože, čo si také kyslé vajce ?“  Povie so smiechom.

Nechcem nič vysvetľovať a tak odhodlane vyhlásim:

„Neboj to rozchodím.“

Cestou zavediem reč na Libora a on spozornie.

„  Nezabudni, klame telo, vie urobiť zo seba všetko, čo momentálne potrebuje.  Priateľa, láskavého kolegu, čo len chceš...“

Keď zakotvíme v našej obľúbenej krčme na pivko, Dušan odbehne k pultu pre cigarety. Zaľúbene ho pozorujem. Vyzerá naozaj super, darmo má to v popisu práce. Dôveryhodný obchodník .Upravený, bez chybičky a s bezchybným úsmevom. Nenápadne začnem snívať. Áno, presne tak, ako my všetky.... Biele šaty, super originálne, vilka  s terasou a kočíkom. Rýchlo upijem z pohára, na vytriezvenie. 

Dušan sústredene vyťahuje cigaretu.  Tuho premýšľa a ja viem, že plánovanie svadby určite nerieši. Po chvíli spustí:

„ Vieš, Libor je  dokonalý puntičkár. Každú maličkosť o každom zákazníkovi  má zdokumentovanú.  Miesto, čas, osoby.  Aby si rozumela, nie je to nič  čo by nevedel aj niekto iný.  Žiadne tajnosti, len tisíc drobností, také veľké  informačné puzzle.  No a on jediný má trpezlivosť urobiť z toho zmysluplný obraz. Chápeš? “

„ Fajn, a čo ďalej ?“ 

 Tuším zlú odpoveď, no zabudnutý kúsok mojej naivnej dušičky dúfa, že to predsa nemôže byť pravda. Omyl. Môj milý nezaváha.

„ No čo asi ! Je z teba na mäkko. Využi príležitosť, Vytiahni z neho všetko čo sa dá ! Uvidíš, nebudeš ľutovať, pôjdeš vo firme hore, ako raketa. Stačí trochu námahy a miesto divíznej riaditeľky máš isté. “

Spokojne zapije svoj monológ a pritom okomentuje môj vydesený pohľad:  

 „  Neboj ja ti pomôžem. A hlavne , žiadne morálne drámy dobre?! Ide o teba, o tvoj postup.  Ak máš nejaký problém, trošku spomínaj... Naše prvé rande. Tieklo ti do topánok a nemala si najmenší problém ma jednoducho využiť!  “

Nervózne zapaľujem cigaretu. Tak až taký úder pod pás som nečakala.

 „ Dušan, to nie je fér..“  

„ Jasné, viem, viem... Prepáč...  Ja len, aby si bola trochu v obraze...“

Objednáva ďalšie poháre. Rýchlo zapíjame túto zlú debatu, kde sme všetci vinní. A naozaj tá biela láskavá pena urobila svoje. Domotaní, prídeme domov a spinkáme , ako dve bábätká...

-------------

Neviem, kto prišiel s tým nápadom, že modrý pondelok! Ja by som ho premenovala na červený.  Presne, ako tie nesplnené body v pracovnom diári s podčiarknutým výkričníkom : MUSÍŠ!

V pošte mám pozdrav od šéfa. Vrátil mi podklady na dopracovanie!  Zúfalo hľadám chyby a pritom myslím na Libora.  Čo ak práve jeho dáta mi vydláždia cestu k úspechu ?! Dušan má vždy pravdu, pokiaľ ide o biznis.

Vydýcham  pár minút trápnych výčitiek a moje svedomie sladko zaspí. Hodím do seba ešte budhistický čaj na stratenú harmóniu a ťukám Liborove číslo.  Hlavne nenápadne. A tak začnem veľkým oblúkom: 

„ Vieš moja najlepšia kamarátka príde z Kanady s frajerom  a chcela by spraviť nejaké posedenie s partiou a dobrým originálnym jedlom. Možno by sa dal uprosiť ten tvoj kamarát. Tie jeho sladkosti! Proste báseň ! Zavriem oči a v ústach cítim lahodnú chuť božského vanilkového krému. ..“

„ Jasné, môžem dnes o siedmej.“ 

Nasucho preglgnem. Jeho ochotný hlas ma doslovne pre fackal. On nič netuší!

O šiestej skúšam úsmevy pred zrkadlom. Idem tam radšej skôr. Hodím do seba koňak. Na nervy. Trochu pomôže. Aspoň na chvíľu.

Prišiel presne . Vysoký, štíhly.  Upravený, bez chybičky a s bezchybným úsmevom. Dôveryhodný obchodník.  Dušan cez kopírku. No niekde v kostiach cítim, že rovnaká forma nemá zďaleka rovnaký obsah.  Stačí mu jediný pohľad a hneď vie, že dukátové buchtičky práve teraz nemusím.

„ Čo je vo veci? “ 

Hovorí starostlivo a ja by som najradšej od hanby zaliezla pod stôl. Začnem habkať nejaké nezmysly, že tá moja kamarátka to odložila a tak....

„ Ale ty si nič neodložila, mám pravdu ?“

S úľavou vydýchnem a rýchlo spustím zoznam hriechov, ktorí na mne všetci v robote spáchali. Ten krutý príbeh zakončím prosbou:

„  Musím dokončiť analýzu trhových podielov. Moja posledná šanca. Ty máš dokonalé informácie, keby si mi pomohol... “

Rýchlo  meliem piate cez deviate, a akosi  neviem prestať.

„ V poriadku, máš to večer v pošte. A pozdrav Dušana. Určite ho potešíš.“ 

Povie rozhodne a odíde bez rozlúčky. Žiadny odvoz, žiadny taxík, žiadna prechádzka.  Pri bare dám  ešte gin s tonikom.  Horký drink pre horkú dušu.  Pasuje dokonale.

Cestou domov  kúpim  dukátové buchtičky. Tvrdé, bez chuti a bez masla.

----------------------

 Na druhý deň otrávene preberám dáta od Libora. No veru žiadny zázrak. Hromada otáznikov,  poznámok...Čo ja s tým?! Toto má byť moja profesionálna záchrana ?!  Rýchlo  to pre pošlem Dušanovi.  On nadšený odpisuje:

„ Neboj zajtra to dáme dokopy. Budeš hviezda, Fakt.“

Môj miláčik. Vždy  pomôže, naštartovaný, plný energie. Spokojne zaleziem do postieľky a snívam svoje zakázané sny. Žiadna práca, len  biele šaty, super originálne, vilka  s terasou a kočíkom..... 

------------------

Celý týždeň poctivo smolím požadované marketingové veľdielo. Dušan mi občas   pošle divnú tabuľku a to je tak asi všetko. Nemá čas, finišuje s nejakým  projektom.  Vraj ja to určite perfektne zvládnem.  No neviem, neviem...  Zatiaľ žiadne dokonalé puzzle  na obzore nevidím. Práve naopak. Čím viac informácii , tým väčší chaos !

---------------------

 Dnes ráno šéf pozerá na  hrubú verziu mojej prezentácie a krúti hlavou. Potom vyskočí horšie, než čert zo škatuľky.

„ Slečna Savická, tu nie sme v škole!  Ja nepotrebujem vaše slohové práce.“

  Tvrdý pohľad ma dokonale odzbrojí. Hlúpo prikyvujem . On ešte vypení pár fráz o firemnej zodpovednosti a zmizne.

 Ledva vydýchnem, keď z dverí vykukne nečakane naša Milka  dobrotivá.

„ Evka, môžem na chvíľku?  Vieš, ja len, aby si nezabudla. Ešte máš dva týždne do konca skúšobnej doby.“

  Významne zakašle.

Obleje ma pot. Preboha! Jasné, tie hlúpe medové reči pri nástupe! Firma  vraj poskytne každému dostatok času na to aby prejavil svoje kvality. Preložené do ľudskej reči: Celý dlhý rok ťa môžeme vyhodiť , kedy chceme! Žiadne láskavé tri skúšobné mesiace!

 Znechutene zaklapnem počítač. Cestou domov kúpim mäsko pre mačky.  V našom paneláku spokojne  vegetujú  a našťastie odkedy zmizli potkany už nikomu nevadia. A tak sedím na lavičke, rozdeľujem krvavé žalúdky a mám pocit, že konečne po dlhej dobe robím niečo užitočné.

---------------------

 Prejde pár dní a Milka s povzbudivým úsmevom  docupitá s výpoveďou:    

„ Neboj máš to síce od prvého , ale až  za dva mesiace. More času. Určite niečo nájdeš.“

 Môj raketový štart nabral opačný smer.   

Chcem ísť za šéfom, povedať niečo strašne duchaplné, vysvetliť.... Ale čo vlastne ?! Zvláštne, žiadne zúfalstvo neprichádza. Pokojne  sedím a pozerám na motivačné heslá okolo. Vidím holú pravdu. Toto nie je svet pre mňa.

Preberie má nenápadné zaklopanie. Spokojný Libor má v ruke elegantný zošit so zlatým nadpisom : Analýza trhového rastu zákazníkov. Externá štúdia, autor nezávislý marketingový analytik Dušan Šesták. Môj Dušan.

„  Dobrá práca. Super. Výborné vstupné údaje, nemajú chybu.“ 

 Povie s úsmevom a listuje svojimi známymi tabuľkami a prílohami. 

„ A tebe, tebe to nevadí?! “

Kokcem s hrôzou v hlase. On, so širokým úsmevom vyhlási:  

„ Evka, keď niečo chceš získať , musíš zaplatiť ? Nie?  Dostal som šancu, otvoriť ti oči. Teraz už vieš za koho kopeš. Nie?!

A mne to konečne docvakne.  Netreba kupovať ženy za kravy. Stačia dáta.

-------------

V pošte mám veselé pozvanie od Dušana. Musím prísť, robí super party!  Hm, až tak?!  Som zvedavá a tak odhodlane dupocem podvečerným mestom.

Vo dverách ma víta rozjarený víťaz s krásnou kyticou. On totiž boduje.  Jeho práca má úspech, riaditeľ zaplatil, viac než čakal. A na obzore je ďalší dobre platený biznis.   

„ Milá moja, za to vďačím tvojej šikovnosti.“    

Môj kyslý úsmev ignoruje:  

„ Pozri, kruh je uzavretý. Pamätáš náš začiatok, pred rokom? Ja tebe a ty mne. Sme skvelý tandem. Teraz máme vyrovnané účty a môžeme šliapať veselo ďalej.“   

Nečaká žiadny komentár. Melie natešene ďalej, nechutne nadšený svojimi schopnosťami.  Potom, akoby omylom zapotí :

„ Ja viem.... je tu ešte tá  hlúpa výpoveď....  Neboj , niečo ti nájdem. Uvidíš, budeš spokojná.“

Mechanicky pchám do seba slané mandle. Konečne chápem, že Dušan  nie je životný žolík, ale hnusná  falošná karta. Pomaly vstanem a odchádzam. Rozlúčkové prejavy nemusím. A tak iba ticho hlesnem:

„ No možno niekedy... Dáme kávičku...“

Je vtipné, že nadšene súhlasí. Čo on má v tej hlave?!

Pristanem doma v postieľke a pod perinou mám veľké nič.  V mobile zasvieti  vysmiata správička od Libora.  Zajtra o šiestej som objednal dukátové buchtičky. Dúfam, že prídeš a život bude sladký....

 Zaspávam a v ústach cítim famóznu chuť vanilkového krému. Mňam!