Medzi nami ženami

 

MEDZI NAMI ŽENAMI

 Dnes mám rande s Petrom. Strašne ho ľúbim. On má všetko, čo mne chýba, je akoby moja  stratená polovica, ktorú som roky hľadala. Začínam chápať , tú večne omieľanú pravdu , že iba muž a žena je celý  človek.

A tak ja duša, roky nespokojná a zamračená, si zrazu  veselo vykračujem  po slnečnej strane života.  Nič mi nebráni snívať ružové sny o nás dvoch,  bez jediného mráčika.

Čo z toho , keď ma po kožou  hryzie hlúpe tušenie, že to slnko predsa nemôže stále svietiť. Možno preto podvedome hľadám nejaké podozrivé ale. 

 Občas  mi po nociach v hlave bubnuje zákerná otázka:

  Prečo spoľahlivý, dobre zabezpečený a elegantný muž / produkt , ako z reklamy na poisťovňu / chce práve mňa?!  A hlavne prečo ja nespoľahlivá, nezabezpečená , vo vyťahanom svetri / produkt, ako z reklamy na sociálne služby / nemôže tomu uveriť?!

Keď som s ním, často  mám pocit, že tancujem navlečená do riflí po štíhlej kamarátke. Každú minútu čakám, čo praskne. A pritom je naozaj skvelý. Tak hnusne bez chyby.

Tie myšlienky sú ťažké , ako starý dedkov kufor na povale.  Unavene spomalím a sadnem na lavičku.

Minulý týždeň v kaviarni , na stretnutí nášho voľného feministického združenia „vareška“, som  pri druhom litri červeného odkryla karty.

Čo keď práve ON nie je ten pravý muž pre mňa ?!  A moje podvedomie ma varuje len naoko zbytočnými obavami ?!

Chcela som aby ma verné kamarátky sliepočky presvedčili,  že obavy sú zbytočné a všetko bude fajn.  Vlastný kohút je ten najlepší. Veď koľkokrát  sme  každý rozhádaný pár prežuli a vypľuli s rovnakým výsledkom : Treba vydržať a nepustiť!

 Peter bol však iná káva. Napäté ticho ma  zaskočilo. Žiadne utešovanie a povzbudzovanie nebolo na  programe. Akoby som vyložila voľného žolíka na stôl. 

 Večer mi zavolala jedna z nich. Danča ,moc ju nemusím, ale v zlých časoch každý záujem poteší.  Minulý rok bola v nejakom popletenom ašráme, na Morave. Odvtedy je z nej pravoverný budhista, ktorý  ako sa hovorí vidí za roh a má odpoveď na všetko.

Začala  ma nadšene presviedčať, že Peter musí rešpektovať moju duchovnú  identitu. Vraj mám odvážne vstúpiť do rieky seba  poznania.  Opustiť klietku vzťahu a bez milosti vykolíkovať vlastné územie. Inak stratím ľahkosť bytia. 

Pri tej spomienke otrávene  vzdychnem a pritom pozorujem ženy okolo.   Uťahané, s plnými taškami jedla. Vyzerajú, akoby išli troviť potkanov a nie nachovať vlastnú rodinu. Ľahké bytie nechali dávno za sebou, možno už v škôlke. 

 Čo keď má Danča pravdu?!  Ja predsa nechcem dopadnúť  ako ony. Odhodlane vstanem. Musím Petrovi povedať čo ma trápi. Veď predsa, komu inému?! 

Minúty klepocú do rytmu krokov.  Ešte prejdem ulicou na známe parkovisko a vkĺznem do auta.

„Ahoj “

Napätá, precedím cez zuby. 

  On len kývne a pomaly kľučkuje z mesta.

„Tak , ako  dnes?“

Nežne ma pohladí po stehne. Tá otázka mi pripomenie mamu a to jej večné :

 „A čo bolo na obed?“ 

Trochu prirýchlo zamrmlem:

„ Ale, fajn.“

Máme namierené do neďalekého lesíka. Cez víkend je plný vrieskajúcich detí. Bežný pracovný deň celkom ujde.

Opadnuté lístie príjemne šuští pod nohami. Peter mlčí a ja netuším, čo skôr. Vyliať mu rovno  na hlavu , všetko čo ma trápi po nociach ?! Alebo najprv začať točiť o hlúpostiach a pomaly pripraviť pôdu na „tlačové vyhlásenie závažnej povahy“?

 Nečakane ma predbehne. Vraj ak dovolím, má veľa vecí na srdci . Začne rozprávať pomaly, zvláštnym tónom.  O pocitoch a úzkosti . Vraj, v našom vzťahu  akosi nevie nájsť pohodu.  A hlavne mu chýba taká tá  ľahkosť bytia!

To divné vyznanie zakončí  normálnym rehotom.  A mne to konečne docvakne!  Výsmech v priamom prenose. On totiž sypal z rukáva  moje vlastné hrôzy.  Mala som ich na tanieri, ako kompletné denné menu, aj s prílohou!

 Nie som schopná slova. Zúrivo kopem do zeme, s energiou nadopovaného krtka.  Privinie ma k sebe a moje napätie povolí. S plačom medzi viečkami len tíško hlesnem :

 „Odkiaľ to máš ?!“

Chvíľu ma nechá dusiť vo vlastnej šťave a po nekonečnej  minúte s gestom víťaza, prednesie :

„Všetko som dostal naservírované v útulnom domácom prostredí. Spolu so super zdravou a dosť hnusnou večerou. “

 V hlave mi zapne  spoj. Tak je to! Moja krásna éterická priateľka Danča. Svetom poletuje s nevinnou tvárou anjela. Plná huba lásky a všeobecného blaha. Hotová matka Tereza v najlepších rokoch. Vždy ochotná počúvať o mojej láske neláskavej.

 A pritom mala jasný cieľ. Krava hnusná. Sprosto a bez zábran mi prebrať chlapa. V duchu ju vidím, s akou chuťou pri jedle pitve moju dušičku. Bože môj ! Ešte chvíľu a od zúrivosti  začnem vrieskať!

Peter mi hladí rozcuchané vlasy. Jeho hlas mi pripomína farára na spovedi.   

„ Jaňulka, prečo mi jednoducho nepovieš  čo ťa štve ?! Namiesto toho ma celý týždeň opaľuje a ťahá na víno, nejaká tvoja pošibaná kamarátka, ktorá  už nemôže zniesť ako trpíš ?!“

 Potom vyutiera do čista najbližší kameň a spokojne usadený pokračuje :

„Pozri, ja nie som žiadny trubadúr. Netúžim pre teba umierať a lietať v oblakoch.  Buď nám je spolu dobre, alebo nie. Hotovo.  Ak je iba polovica pravda, čo som si vypočul od tvojej dôvernej priateľky,  fakt nechápem....“

 Rozhodí rukami:

  „Možno bude lepšie ak odpískame prestávku a ty si to upraceš  v hlave !“

 V rukách mrvím  uschnutú margarétu. Preboha, len aby som nezačala revať. Radšej nervózne vyšteknem:   

„ OK urobíme prestávku, najlepšie tak na sto rokov ! “.

 Utekám dolu cestou a dúfam ,že NIEČO urobí.  Predsa nemôže iba sedieť a pozerať ! Nenápadne obraciam hlavu. Chyba. Prilepený stále na tom istom kameni usilovne leští topánku.

A ja nič necítim. Zatiaľ. Akoby mi amputovali kus duše. Bolesť príde neskôr.