NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“

NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“

NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“

NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“

NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“

NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“

NEVIEM ČO

Otrávene som zabuchla dvere a vyštartovala.  Cesta do kancelárie ubiehala  v pravidelnom rytme. Posledné zimné dni, nesmelo prebudené každý deň o kúsoček skôr, boli vysmiate zubatým slniečkom. Roztopený biely sneh pomaly stekal po krajoch cesty do špinavej brečky. Presne, ako moje sny. Najprv čisté a biele, časom rozliate do šedých jednotvárnych dní.

Včera som bola na obede s tetou Milkou. Elegantná a primerane zazobaná, niečo okolo päťdesiatky. Po povinnom, vzájomnom nadšení, (bože, aké sme obe krásne !/ mi naservírovala   spolu s krevetami  jej bežný program:

 „ V robote pohoda, aj keď niekedy, fakt nuda! Občas zájdeme na vínko. A večer, keď je nálada, trochu sexu.“ 

 Potom pridala prehľad týždňa: Čo kde kúpila, kto kedy s kým....

 Jej slová tlačili horšie, než stratený kamienok v topánke.  Pochytila ma panika. Panebože, veď fungujem, presne ako ona!! Život cez kopírku. V tridsiatke s meno pauzou v duši. Pomóóóc! Musím niečo urobiť, MUSÍM!

Často mávam nepríjemný sen. Kráčam popri rieke. Tak veľmi chcem skočiť do vody, cítiť jej silu, energiu. Ale mám strach, škaredý a plazivý.   Tak len ticho a opatrne našľapujem po brehu, vďačná za každú zablúdenú kvapku.

 Áno, presne tak žijem.

Rezignovane zastanem pred kanceláriou. Čaká ma dobre platené  právnické vegetovanie. Bežná agenda, formality, zopár sporov kde nič nemôžete pokaziť a nič napraviť. Občas príťažlivý  klient, ktorý preberie zaspaté hormóny.  A to je asi tak všetko.  

 Okolo jednej mi  pípne správička. Obed s mojím priateľom, niekedy  láskavým, v poslednej dobe až príliš často ľahostajným. No čo, aspoň vypadnem skôr.

  Sedím pri okne, sŕkam lepkavú minerálku a neviem čo so sebou. Dušan zastal na rovnakom mieste, ako vždy. Už len tento hlúpy fakt ma neskutočne vytáča. Viem úplne presne, čo bude robiť nasledujúcu minútu a ďalších sto rokov.

Môj  namosúrený pohľad ignoruje. Len kývne  naučeným pohybom a začne prežúvať bežné malichernosti všedného dňa.

 Dnes nie som dobrá spoločníčka na pohodový obed. Bez výstrahy mu vysypem na tanier celé moje zúfalé ja.

„Chcem totálnu zmenu. Hneď a navždy. Niečo vedieť, dokázať, cítiť!  “

Prikyvuje, s výrazom chápajúceho  otecka  na dovolenke s pojašenou dcérou v puberte . Neskôr začne nervózne pichať do šalátu.

„ A čo ti vlastne chýba ?! “

 Jednoduchá otázka smiešne zaštrngala medzi príbormi.

„ Kyslík. Život, chcem jednoducho žiť ! Naplno! “

Opakujem slová dokola,  ako zázračnú mantru, ktorá ma prebudí z večného spánku.

No Dušan žiadne „modlitby nového začiatku “ nemusí. Odreže kus rezňa, rovnako rýchlo, ako moje nápady.

 „Prepáč, ale je smiešne , ak pohárik s tetou z tretieho kolena, obráti celý tvoj svet naruby?! Nemyslíš?“

Urazene zafuním niečo o náhlom svetle v tmavom tuneli vlastného bytia.

 Mystickú debatu rázne odmietne:   

„Okej, nemusím všetko pochopiť. Ale, predsa nebudeme riešiť život, cez obedňajšiu prestávku!“

Otrávený rýchlo odíde.

Preboha, čo som vlastne čakala?! Veď na svete, nebolo spokojnejšieho človeka. Roky funguje v otcovej firme a ambície zakopal,  snáď ešte lopatkou na pieskovisku.

On veru do nového scenára života na plný plyn rozhodne nezapadá !

Čo keď moje plány , premiešané a ochutené, povedú k nečakanému kulinárskemu výsledku : SAMOTE ?!

Tá predstava nebola ani trochu príjemná. A tak  som len  bezradne sedela, jednou nohou prilepená a jednou nohou vyštartovaná, netušiac správny smer.

------------------------------------

 

Večer začal smutným úsmevom prázdneho bytu. Automaticky zapínam počítač. Nervózne preberám správy, fotky. Hľadám inšpiráciu, alebo aspoň podobne naladenú blízku dušičku. Po hodine otrávene vzdychnem. Nič také v mojom vesmíre nenachádzam.

Len kamarátky v pravidelnom časovom rytme  menia chlapov, robotu a miesta. Vždy nadšené utekajú  za „lepším“ a po roku zistia, že nejakým zvláštnym omylom našli „ horšie“.

 A potom vedú nekonečné intelektuálne reči, ktoré zmenia krásne čierne a biele farby na zababrané šedé nič.

 Pri dverách počujem Dušanove unavené kroky. Prezretý tridsiatnik s piatimi krížikmi v duši. Moja presná kópia. Pohladí ma po vlasoch, ako pudlíka od susedov.

 Spokojne otvorí bar a rozmýšľa, ktorá fľaša bude dnes tá vyvolená. Je to jeho každodenný rituál, priam symbol domácej pohody a luxusu.

 O chvíľu už sedí na terase s plným pohárom. Najdôležitejšie rozhodnutie dňa má úspešne za sebou.

Pritiahnem stoličku a začnem mu vysvetľovať to, čo ho vôbec nezaujíma:

„Pozri, prekysnem, ako pokazené cesto. Niečo spraviť musím. MUSÍM.“

Presviedčam ho zúfalým hlasom.

 Mlčí, bez jedinej poznámky. A ja začnem nahlas snívať.  O novej práci, charite, cestovaní. Súčasný stav je hmla bez konca, budúcnosť žiari   , ako meteorit.

Po chvíli pribrzdí môj rozlet.

 „ Takže podľa teba všetko čo príde bude úžasné a dokonalé a všetko čo bolo stojí za hovno ?! “

Mlčíme. Dotieravá otázka visí vo vzduchu bez odpovede.  Nakoniec ma bratsky objíme:

„  Miláčik, zabudla si vo svojom pomätenom nadšení, že my si tu žijeme , v krásne rozvinutej   a stabilizovanej spoločnosti. Všetko okolo je jeden obrovský válov plný žrádla.

 Ak tu chceš spokojne fungovať musíš prijať, že nuda je proste povinná daň luxusu a pohodlia. A ja ju vďačne , opakujem veľmi vďačne, platím. Len blázon plače, že nehladuje a má kde spať.“

 Potom vstane  a medzi dverami spálne zamrmle:

 „Tie hlúpe kecy o živote- ne živote  kazia vzduch, horšie než tubera.“

Meditujem ďalej sama nad pokazeným večerom. Čo som vlastne čakala?! Povzbudenie, alebo aspoň  tichý súhlas blízkeho, najbližšieho? Neviem čo chcem, viem čo nechcem. To už je puberta krížená  s prechodom!

-------------------------

Ďalšie dni poctivo analyzujem hlavný problém. Tak hnusne som totiž nazvala vlastný život!

Začnem robotou. Mám viac než slušnú  štartovaciu pozíciu. Kvalitné právnické vzdelanie,  prax, slobodná, bez záväzkov, žiadne pracovné obmedzenia.

 A veru stačilo pár rozhovorov , nejaká pošta a z  nesmelých predstáv zrazu vypadli konkrétne pracovné ponuky. Výber je široký. Od charity až po lukratívne ponuky zahraničných firiem. No extrémy mi nesedia. Určitú mieru pohodlia  potrebujem a robiť zo seba zazobaného manažéra nechcem.

Pri tom hľadaní kontaktov  narazím na pár bývalých frajerov. Zmätok v hlave naberá nečakaný smer. Je plný nebezpečných spomienok.  Že by mi práve staré lásky pomohli trochu okoreniť život ?!

 Neviem , mám naliehavý pocit , že potrebujem malú pauzu. Zájsť s niekým na víno, prevetrať hlavu.

 Rýchlo v duchu preberám známych. Kamarátky z lepšej spoločnosti, starí spolužiaci. Vždy spoľahliví kolegovia s kocka tými dušičkami.

 No a ešte mama, s trápnym budhistickým úsmevom a nervóznym tikom v oku.  Všetci mi pripomínajú plyšových mackov v škatuliach. Tuším ich teplo, ale nič necítim. Ľudia v plastikových obaloch.

Nakoniec skončím sama pri romantickom filme s fľašou vína. Realita je ďaleko, preďaleko a mne to vôbec neprekáža.  Ani trochu!

------------------------

Ráno je ťažké. Automaticky čarbem do bloku dohodnuté stretnutia. Keď doťukám posledné číslo, dobehne ma hnusná pravda. Môžem zmeniť VŠETKO a VŠETKÝCH. Ak JA zostanem rovnaká, nezmením NIČ. Veľké absolútne NIČ. Ovládač obrazu mám pod vlastným zadkom. Krutá pravda mi  nepríjemne zvoní v hlave.

Našťastie ma vyruší  moja milá plastiková Marta. Fajn, pozvanie na obed bude príjemný oddychový  čas. 

 Jeme vraj najlepší biftek široko ďaleko. Nie je celkom spokojná , ale vraj čo robiť, keď kvalita na Slovensku je pojem neznámy.

Pri káve mi rozpráva samé hrôzostrašné príbehy z luxusnej dovolenky. Obliečka mala tri škvrny vpravo, šalát bol  zaliaty obyčajným octom, na izbe našla zvädnuté kvety.... Proste  jedna katastrofa za druhou!  

Počúvam a popíjam ľahký smiech s džúsom a vodkou. Zrazu cítim, že tento pošibaný svet je môj. Pri druhej fľaše vína mám jasno.

Žiadnu  súkromnú revolúciu, čo požiera svoje deti nepotrebujem. Veď v našom pohodlnom  svete stačí pre spokojné dni  len vlastné rozhodnutie. Povedať si nahlas a dôrazne. „ Je mi dobre.“ Nič viac netreba.

 Rozjarená, v sexi nálade, volám Dušanovi:

„Máš úplnú pravdu, všetko chápem, láska moja.“

Nevnímam jeho zmätené fučanie a utekám za ním do nášho obľúbeného baru.

Nalieva cinzano  a bozkáva mladučkú, čerstvo narazenú krásku. Zdraví ma s rozpačitým úsmevom :

„Vieš, bola si taká urputná, človek nikdy nevie a ja mám svoje potreby.“