Sex náš každodenný

Tak čau a pekný  víkend. Ela buchla dvermi na internátnej izbe. Smutne som prikývla a pohladila modlitebnú knižku. Nie, dnes do kostola nepôjdem. Už nemám silu znášať tie súhlasné pohľady babiek na omši.

 Dobre viem, že som presne to dievča, ktoré by chceli za nevestu a ktoré nikto nechce za frajerku. Šedá, trochu vypasená myš. Viem upratovať, variť, piecť a hlavne súhlasiť. So všetkým a všetkými. Zhodou okolností chodím na vysokú školu, ale úprimne, je úplne jedno na ktorú. Snívala som, že keď odídem z domu do veľkého mesta, môj život bude podobný kokteilu zo Smotánky. Kdeže. Môžem ísť aj na severný pól. Zapadnem tam snehom a pes po mne neštekne. Ja, som totiž stále rovnaká.

 Ale predsa, už niečo tuším. Svetlo na konci tunela. Láska. Čarovný prútik, ktorý by ma zmenil na šťastnú bytosť. Veď aj Ela, tá neuveriteľne lenivá buchta, odkedy chodí s tým svojím top čašníkom, (obsluhuje totiž v hoteli, kde pomaly pohľad na koberec stojí desať euro) je iný človek. Usmiata a nadšená, akoby poliata živou vodou.

 Z okna pozerám na pusté chodníky. Žiadny zázračný prameň na obzore, len kopa smutných myšlienok. „Láska, bože láska kde ťa ľudia berú, na horách nerastieš, v poli ťa nesejú“....  Potichučky  spievam clivú melódiu. Páli pri srdci.

 Rázne vstanem. Doma sme taký prepych, ako depky nepestovali. Robota  a modlitba liečili všetko. Dušu aj reumu. Včera telefonovala mama. Chcela pomôcť s uhorkami. Samozrejme len, ak nebudem mať veľa učenia. Vždy hovorila o škole so zvláštnou úctou. V jej hlave, štúdium znamenalo pre dcéru vstupenku do lepšieho života, kde nemusí chodiť v gumákoch, do krčmy pre muža a večne pražiť rezne.

Bolo len pol jednej. Ak pohnem zadkom, stihnem poobedňajší autobus. Urobím  aspoň niečo užitočné. Predstava zarovnaných pohárov v komore ma normálne potešila.

------------------------ 

 Za necelú hodinku už vykračujem po prázdnom parku uprostred dediny.

„Jej Peťa ,čo ty doma?! “

 Oproti ide Matej. Poznám ho, možno sto rokov. Absolvovali  sme spolu všetky výchovné a pedagogické zariadenia, aké kedy fungovali v našom okolí. Jasle, umelecké besiedky, základnú školu.... Ešte aj dolepené zápalkové škatuľky na modelárskom krúžku mali naše mená.

 Je fajn stretnúť niekoho, kto vie, akí sme boli. Pamäť starých priateľov nás drží pokope. Od malého vysmiateho dievčatka, až doteraz. Dávno, pradávno.

  „Ale, idem domov, trochu pomôcť. “

„ No jasné, sezóna škrečkov začína!“

Prikývne so smiechom. Jeho mama je v tom expert. Zavarí všetko. Urobí maškrtu, hádam aj z kompostu. 

 „A vôbec poď na pivko, uhorky počkajú!“ 

Samozrejme súhlasím. Ako vždy. Za chvíľu už rezignovane sedím na špinavej krčmovej terase a pozorujem osy, ktoré odvážne pristávajú na mäkkej bielej pene. Nikto nepotrebuje moju pozornosť. Úplne stačí moja prítomnosť. Fajn pocit. Onedlho pribudne pár ďalších ľudí. Známe tváre z pieskoviska. Sú len o meter vyššie s prírastkom minimálne päťdesiat kíl.

„Peti,  toto je Milan, náš čerstvý dvojnásobný otecko! Ďalší syn !“

  Maťo kričí na celé kolo, tlačiac mi do náručia pripitého a vysmiateho chlapa.

„ Má skoro päť kíl !“

S uznaním ma tľapká po chrbte, akoby váha jeho potomka bola moja zásluha.

 „Vieš, vy ženy ste úžasné, všetky, všetky....“.

Bez hanby  mi hladká stehno a Jane hryzie do ucha. Postupne pribúda  vypitých fliaš a teplý súmrak zlieva všetko do láskavého nevidenia.

 Čas uteká a tiene ľudí pomaly odchádzajú do tmy. Milan zostal. Akoby omylom.  Nechápem, prečo je nalepený akurát na mňa?! A prečo mi TO vôbec neprekáža?!

  V hlave, niekde hlboko v podvedomí, mi bliká kontrolka. Ako na pokazenom aute. Pozor! Treba vstať a ísť! No ja chlipkám teplé pivo a ďalej tam sedím  odovzdane  ako vrece zemiakov! Akoby  medzi hlavou  a telom prebehol nejaký divný skrat, prerušené spojenie.   

 Jeho skúsená ruka mi nenápadne a obratne blúdi po tele. Chytí ma okolo pása a vedie po tmavej poľnej ceste, ako napasenú hus do chlieva.

  Sladko omámená  cítim pichľavé bozky  hlboko pod kožou, stratená v jeho pevnom tele. Svet okolo, bez výstrahy zmizne v zvláštnom svetle. Zrazu nie som. Pomiluje ma tak krááásne !!!. 

„Nikto nás nesmie vidieť.“

 Pošepne na rozlúčku a zmizne. Sedím v triaške na tráve. Vymetená hlava a telo rozpustené do medového cukríka.  Teplá noc milosrdne čaká na môj návrat z cudzej planéty. Preboha, veď ma nestačil, ani len vyzliecť !  S nohavičkami na pol žrde vyzerám, ako zneuctená deva z nejakej ľudovej povesti. No fuj!  

 Toto má byť láska, čo mi zmení život ?! To radšej pôjdem zajtra na spoveď. Pozerám na hodinky. Ešte stále mám šancu „akože prísť „ nočným spojom.

„Som unavená, strašne unavená !“

Vpadnem do dverí a v momente zruším všetky mamine otázky.  Na uhorky a výčitky je času dosť.

-------------------------

Ráno mám energie za vagón. Je mi strašne dobre na tele a duša nemá momentálne žiadne pripomienky. Pre istotu bežím do kostola. Cestou vidím Milana. Spokojne  vykračuje s rodinkou. Pekné dievča po jeho boku tlačí kočík a pritom drží za ruku usmiate chlapča. Má ten otrasne dôležitý výraz zodpovednej mamičky.  Milan, bez pozdravu, obzerá moje kozy. Prejdeme okolo seba, ako cudzí ľudia. Hurá ! Po včerajšom úlete už zostane iba kučeravá spomienka.  

Počúvam na pol ucha farára. Ktovie, aký má sexi-život. Pozerám na kríž a pritom rozmýšľam aký milenec je ten plešivý chudák v treťom rade!  Hrôza! Rytmus milovania mi búši do hlavy. Ach nie! Prebudené telo by TO chcelo, chcelo.... Cítim jeho vôňu.  Preboha, veď sedí za mnou !  Zrazu začujem nenápadný šepot.

„  Dnes o desiatej na starom mieste.“

Myknem hlavou, akoby som odháňala muchu.

---------------------

Po omši zamyslene kráčam známou cestičkou k vysokému plotu. Náš dom, kedysi najkrajší v dedine, je dnes už iba murovaná spomienka na socialistický realizmus. Sestra odišla na zárobky do Londýna a brat  býva u svokry. Takže podľa všetkého v ňom zakotvím ja. Samozrejme, vydatá za slušného mládenca.

Poobede varím, pečiem a dúfam. Usilovne listujem v televíznom programe. Hľadám film, ktorý ma zachráni  a ja zabudnem, že príde desiata hodina...Omyl. Moje telo je na strunke natiahnutý budíček. Hlava usilovne hľadá výhovorky.  Musím tam ísť aby som vysvetlila... ČO ?! Predsa nemôžem priznať , že chcem sex, sex a ešte sex.  

Veď túžim po láske! Bez nej môžem mať radšej vibrátor v zásuvke. Nesmrdí a nepýta jesť. Raz mi kamarátka doniesla nejakú gumovú hrôzu. Bŕŕŕ...

Večer, vyzbrojená argumentmi, ako na valnej hromade, kráčam na známe miesto. Pri pohľade na pováľanú trávu je mi úzko. Čo vlastne o sebe viem!? Plávam po povrchu a čo je na dne, iba tuším. Včera som trochu ponorila hlavu a videla obyčajnú kurvu.

Dobre, možno ma niekedy zvedie NIEKTO úžasný. Ale ožratý ženáč z rodnej dediny?!  Nie som žiadna nadržaná chudera! Všetko mu vysvetlím a zabudnem.

Prišiel asi za dvadsať minút. Nestihla som povedať ani dobrý večer. Sú na svete činnosti stokrát lepšie, ako rozprávanie..... A láska má tisíc podôb. Nemôžem za to, ktorá z nich ku mne zavítala. No nie?!

------------------------------

Doma ma čaká mama. Ustarostená sedí v tme.

„ Kde beháš, preboha?“

  V hlase nie je stopa po výčitke. Len strach. Ten hnusný a lepkavý, navždy prisatý k jej životu.

„ Stretla som Mirku.“

 Šepnem váhavo do nočného ticha. Spokojne vzdychne a obuje ošúchané papuče. Čo vlastne hovorím, dávno nerieši. Je vďačná za každé klamstvo, ktoré pomáha prežiť. Pravda je pre ňu zbytočný luxus.

--------------------------

Ráno ma čaká na stole starostlivo zabalený koláč, rezne, pohár so škvarkami, polievka. Smutne vzdychnem a počítam kalórie. Ak toto všetko zjem do konca týždňa, tak môžem zabudnúť na rifle od Ely. Krásne, tmavé. Nechala mi ich na posteli, ako výkričník. Skoro nové a za dobrú cenu.

 Ona totiž, odkedy je s Tomášom, chudne jedna radosť. Vraj isto viem, prečo. Cha, cha, cha... Ešte teraz počujem ten jej škrekľavý smiech. Podľa nej JA, môžem tak akurát behať. Krava sprostá... 

Spomienka na Milana ma páli pod kožou. Príjemne. Aj mňa NIEKTO CHCE!  Úplne a do poslednej kvapky. Pyšne vykračujem po rozbitej ceste na zastávku.

---------------------

V škole prebehne deň v obvyklom rytme. Všetci predstierame záujem. Učitelia aj študenti. Tie vzájomné starostlivé pohľady, trénujeme už od škôlky.

Poobede vlečiem nohy na internát. Chcem len spať, spať... Do bezvedomia.  Žiaľ, Ela je výnimočne doma, úprimne presvedčená, že jediné po čom túžim, je híkať nad jej úžasným víkendom. Ale ja, ledva klipkám očami.

„ Čo je s tebou?  To ste zavárali až do rána?! “

Jej skalopevné presvedčenie, že JA môžem stráviť noc len pri ukladaní uhoriek ma rozzúri. Zavriem oči a vidím nad sebou Milana. Vdychujem jeho vôňu.

„ Ale kdeže!  Veď vieš, teplé noci vonku.....“

 Z mojich očí číta erotiku v priamom prenose.

„ Kto, prosím ťa?! “

„To vieš, staré lásky.“

 Hovorím otrávene a odháňam osu z vankúša, ako ďalšieho nudného milenca v poradí.

Ela spozornie. Jej ženské senzory kmitajú na plné obrátky. A cítia. Zrazu, už nie som tá nemožná buchta bez chlapa.

„ Urobím ti kávu.  Mám skvelú od Igora, z hotela.“

 Nadšene vyskočí a úslužne pobehuje po kuchyni. A ja, mám presne ten opojný pocit, ako kedysi v škôlke, keď ma zobrali do partie na schovávačku. Konečne  patrím medzi vyvolené, s láskou pod vankúšom.

Milanovi nestojím ani za jediné ťuk. Dokonalé nič. Nevadí, aspoň neruší hnusnou realitou moje sladké snívanie. O mne, o nás. Včera v tráve a pritom tak dávno, pradávno.....

„ A ako víkend? Pôjdeš domov ? “

  V jej zvedavých očiach klikal jasný preklad.  / Kedy, s kým? /.Zahrám pani záhadnú:

„ Uvidíme.“  

 Pritom dobre viem, že zostanem radšej tu, v naivnej istote medzi štyrmi stenami s hromadou vanilkových venčekov.

-----------------------------

 Víkendový čas príjemne ubieha. V nedeľu dám aj rannú omšu. Žmolím ruženec a pomaly odriekam modlitbu. Babky hľadia do zeme a mne je úzko. Čo ma čaká?  Božia láska, vysoko, ďaleko?  Nič viac ?! Do prdele!!

Večer ešte trochu poupratujem, zošrotujem poslednú čokoládu  a zaleziem prežratá do postieľky. Okolo polnoci, v tom popletenom čase vedomia a bezvedomia zapípa správička.

„ Kde si. Čakám, ako taký .....veď dobre vieš čo! A teba nikde!“

  Prebratá šokom, lúštim čísla. Milan. Skutočný, prítomný. Rýchlo vypnem mobil. Vymazané, zrušené. Smiešna ilúzia našej doby! Zdesene pozerám do tmy . Možno poplietol číslo. Naivnú nádej pretne ďalšie zvonenie.  

 „ Čo je s tebou? Veď sme boli dohodnutí!  Na starom mieste! “

 Zúrivo hučí do telefónu.

„ Ale ja som nevedela...“

 Splietam slová roztraseným hlasom.  Nechýba veľa a pridám smutnú vetu:

 „Prepáčte, že vôbec žijem!“

Zmierlivo prikyvuje.

„ Dobre, dobre... Tak niekedy,  na budúcu sobotu.“

Mobil stíchne a ja dokonale zmätená varím horký čaj. Na žlčník, na nervy, na lásku ?! Neviem. Potom vytiahnem z chladničky posledné venčeky. Tá sladká chuť ma upokojí.  

No čo, veď času je dosť. Ráno múdrejšie večera. Pekné porekadlo. U nás doma malo zlú pachuť. Nie nádej, že môže byť lepšie, ale hnusná istota, že ďalšie trápenie, ešte horšie, je za dverami.

Celý týždeň mám duševné osýpky. Svedomie ma hryzie až na kosť. Ela našťastie dala pokoj. Žiadne rýpanie, žiadne otázky.

 No v piatok aj tak poslušne odkráčam domov.  Odovzdaným krokom hrdinky z gréckej báje. Osud  vždy nájde cestu. Neunikneš, neutečieš.

----------------------------------- 

Mama, celá vysmiata, miesi cesto v kuchyni. Na stole rozvoniava čerstvý tvaroh a jahodový lekvár.

„ Predstav si, tetka Ondáková nás pozvala na šesťdesiatku. Tak musím niečo pochystať. Nepôjdeme tam predsa na prázdno. “

Rezignovane nahodím domáce tepláky a začnem RUČNE šľahať žĺtky. Spokojne ma sleduje s presvedčením, že práve takéto domáce vychytávky,  znamenajú žiarivú budúcnosť pre jej dcéru.

„ Vierka Šimáková mala ohlášky.“

 Klepne novú klebetu, ako škrupinu na vajci. Som ticho, lebo presne viem čo bude nasledovať.

„ Večná škoda, toho tvojho Janíka! “

 Nemýlila som sa. Janík je totiž hit, ktorý nikdy neomrzí. Na vysvetlenie: Debil z vedľajšej dediny, zaľúbený do môjho vrkoča v deviatej triede. Raz k nám zablúdil pre nejaký zošit a omylom prezradil, že som dievča, o ktorom tajne sníva. Odvtedy o ňom, pre zmenu sníva mama. On, totiž vyrástol, má stavebnú firmu, tri domy a je SLOBODNÝ.

„Ale ten ich nový zať ,ten Milan....“ .

 Preglgnem na sucho. Vďaka bohu, že nemám mixér. Už by som bola bez prsta.

Sústredene oblizuje lyžicu a pokračuje:

 „Veď vieš, bol s vami na pive, aj v kostole sme ho stretli. Taký pojašený, do vetra. “

„ Jasné, viem....“

 Radšej bežím do komory pre ďalšie vajcia. Tak a je vymaľované. Práve tetkina   oslava bude moja osudová grécka katastrofa.

--------------------

 A bolo ešte horšie. ON totiž prišiel poobede pre koláče. Krstná ho poslala. Medzi buchtami ma štipol do zadku, ako nejaký nadržaný gunár. Čo som komu urobila ?!

Slávnosť začala hneď ráno. S klobásami, maslovými tortami, opitými chlapmi a uplakanými ženami. Poctivo prežúvam a počúvam všetko a všetkých.

„ Poď, ja už bez teba nevydržím.“

 Upotený Milan ma tlačí von na terasu. Potom rýchlo zabočí do letnej kuchyne. Kľúč mu vypadne z vrecka a zarachotí na mastných kachličkách.  

„ Preboha, len TU nie! “ Už som nedopovedala. Nedomyslela, nedýchala, nechcela a strašne chcela....

Po TOM  ma usadí medzi marhule a škvarky.

 „ Ja idem hneď a ty chvíľu počkaj.  Pre istotu. A nezabudni zamknúť! Svokor má hore na polici slivovicu.“

Pozerám na starostlivo poukladané fľaše. Môcť tak ochutnať viac, ako treba a zabudnúť.... To by bolo.  Nie, ja dievča poslušné radšej zahladím „stopy“, napočítam do sto a vkĺznem medzi rozjarené príbuzenstvo. Všetci usilovne zalievajú svoje trápenia, ako nejakú papriku v skleníku. Zapasujem medzi nich, temer dokonale.

--------------------------------

V nedeľu ráno mama pohoršene dupoce do kostola. Spím, len tak napoly, s boľavou hlavou a pokazeným žalúdkom. Keď mi už desiaty krát zakašle pri uchu, drzo zaryjem hlavu do vankúša. Telo nevládze a duša jesť nepýta. Dnes pána boha, naozaj nepotrebujem. A zajtra zmiznem do školy hneď ráno. Bez jej otázok a mojich zbytočných odpovedí.

-------------------

Celý týždeň je krásne počasie. Okolo internátu je hromadný výskyt zaľúbených všetkých druhov. Taký menší mor, bez obetí na životoch. Aspoň zatiaľ.

 Sex mám natlačený v hlave ako kapustu v sude! Hotové šialenstvo, nemyslím na nič iné! Večer v polospánku usilovne preberám ruženec. „ Bože, prosím pomôž mi ! Daj mi lásku.“

---------------

A ona prišla. Milan stál za dverami a žmolil ovisnuté tulipány v ruke. Nesmelý a zahanbený.

„ Vieš ja som nikdy, ani žene.... “

 Tie úbohé kvety , za fungovali ako čarovný prútik z rozprávky. Obyčajný nadržaný chlap, dobrý na telo a nevhodný pre dušu stojí tu zrazu premenený na nesmelého milovníka. Pozerám mu do očí a vidím to, po čom tak túžim. Lásku.

Nežne ma hladí po vlasoch.

 „ Petika, ty si moja záchrana. Bez teba zajtra skočím z mosta. Fakt. “

Pod oknom zatrúbi auto. Nervózne vykukne z okna:

„  Do riti, už musím... Zháňame prevodovku po celom meste. “

 Klesnem na posteľ a smutne pozerám na zvädnuté kvety v pohári.Toto má byť tá láska?! Vymodlený zázrak od boha, alebo darček od diabla?

Vtedy som ešte netušila, že práve ony dvaja kráčajú vždy spolu. Ruka v ruke, verní bratia našich životov.

Večer mi prišla správička:

 „Prevodovky neboli na sklade. Prídu zajtra. Tak o šiestej. “

Pozerám na displej a hryziem nechty od radosti.

---------------------

Na druhý deň nadšene behám s metlou po izbe. Upratovať pred každou návštevou máme, my žienky domáce, zabudované v genetickom kóde. Aj keby mal prísť ľudoop , poriadok musí byť.

Prišiel trochu skôr. Natešene máva lístkami.

„ Poď pôjdeme do kina.“ 

Zhíknem od radosti, ako malé dievčatko, čo vidí prvú letnú zmrzlinu. Rýchlo zamknem a cupitám dole schodmi.

Film stihneme na poslednú chvíľu. Potichu  vkĺzneme do tmy. Ten hlúpy príbeh vôbec nevnímam. On, je moja  hviezda. Očami blúdim po jeho mohutnom tele. Mám pri sebe chlapa. Splnený sen. Nič viac netreba.

A sen nekončí. V cukrárni dostanem, okrem kávy, obrovský krémeš s kopou šľahačky. Bez pripomienok. Žiadne kalórie a konfekčné veľkosti na tanieri. 

Začne rozprávať o svojej žene, deťoch :

„ Petika, s tebou je tak dobre. Nič nechceš, neziapeš na celé kolo. Ja bez teba neprežijem. Fakt ...“

 Pred odchodom ma sladko pomiluje, zacvaknutú medzi jeho super prevodovkami. Nevadí.  Omámená, pospevujem v duchu vlastné zaklínadlo  Dnes je dnes. A zajtra ?!!! Ples sotva.

--------------------

V piatok, cestou domov trápim hlavu a svedomie. Ktovie ako bude, alebo nebude ?! Za to Milan nemá žiadny problém. Vysmiaty čaká na zastávke a hneď ma rýchlo vtiahne do auta.

  Zaparkujeme na poľnej ceste. Kráčame spolu po lúke. Príroda je plná plodnej nálady. Nemá otázky, nehľadá odpovede. Len je. To stačí. 

Schovaní vo vysokej tráve sme hneď krásne stratení.... Po TOM Milan spokojne odfukuje. Tiež nemá otázky a nehľadá odpovede. Len je. To stačí.

 „ Budeš chodiť domov každú sobotu. Autobusom o pol piatej. Ten stíham.“

 Placho namietnem:  

„ Ja neviem. Nemali by sme. “ 

„  Peťka ja ťa potrebujem, chcem..... Bez teba rodinu nezvládnem. Malý stále vrieska a žena tiež...“

Hovorí dôrazne, akoby som práve ja bola zodpovedná za svetový mier. Moje ticho považuje za súhlas. Nadmieru spokojný sám so sebou mi na rozlúčku  šepne do ucha  kostrbaté vyznanie :  

„ A vôbec, vraj láska  je jediná dôležitá vec na svete.“  .  

A Mne, NIKTO , NIKDY, NIČ krajšie nepovedal.

--------------------

Doma  vonia jablkový koláč. Napchám do seba polku plechu a odfukujem, ako natlačená kačica.

Mama donesie kávu a so záhadným úsmevom vyzvedá:

„ Povedz, spolužiak zo školy? Nebodaj z Bratislavy? “

Skoro prehltnem lyžičku.

„ Etelka ťa videla s nejakým fešákom ísť hore, na Prievozy. A vôbec, každá mama pozná, veď vieš čo. “

Hľadí hanblivo do zeme a začne narovnávať dečku na stole. Slovo sex nemá v slovníku. Vyzerá, že celý život spávala iba s duchom svätým!

„ Ale, to len spolužiak, chýbali mu posledné referáty, tak dobehol.“

 Mrmlem v pomykove.

Našťastie prišiel otec. Mamu dokonale zamestnal. To on vie. Tisíc požiadaviek a milión pripomienok.  Čistá hrôza  v priamom prenose už pomaly tridsať rokov.

-----------------------

 Na druhý deň schytím modlitebnú knižku a utekám na omšu. Sama seba spovedám pod krížom.

 Pane bože, láska predsa nemôže byť hriech!

Nakoniec spolu s Ježišom nájdem rozhrešenie. Keď ho ľúbim, som nevinná!

A tak v nedeľu pred sexom, medzi sexom a po sexe sama seba presviedčam o tom, že ON  je vlastne dobrý, láskavý... Spokojne  počúvam o jeho nevďačnej žene, ufrflanej svokre a uvrieskaných deťoch. Mám totiž veľké poslanie. Dávam mu silu aby vydržal a statočne niesol svoj krutý osud !

-----------------------

V pondelok ráno, v autobuse sedím vedľa Janky od susedov. Robí v meste a chodí na týždňovky. Celou cestou melie o svojom nastávajúcom. Konečne stretla, toho pravého. Kliká fotky v mobile. Ony dvaja na výlete, v krčme, tancovačke, na zemiakoch, pri stavbe. Už len čakám, kedy vytiahne nejaké domáce porno.

„ A čo ty, určite máš za sebou krásnu nedeľu. “

Udivene pozerám na mračná za oknom. Sprisahanecky ma ďobne do rebier:

 „Veď vieš čo myslím. “

  Veselo žmurkne a vytiahne obrovský chleba. Obleje ma pot. To som naozaj také teľa, že mám každé milovanie napísané na čele!?

Vystúpi našťastie o pár zastávok skôr. Mám chvíľu času nabrať dych. Jankin album na telefóne mi nejde z hlavy. V duchu začnem vyrábať vlastné fotky.  Ja s Milanom. Pod kríkom, na lúke, v aute, pri sene... Smutne vzdychnem. Stále len to jedno a stále to isté.....

-------------------------

V zvláštnom letnom bez časí ďalej fungujem. Veď nerobím nič zlé! Práve naopak. Ja som tá šľachetná, čo všetko vydrží. Kvôli nemu, jeho žene, synovi. Som OBEŤ a kto je viac ?!

 Milan, samozrejme súhlasí:

 „Keby som nemal teba, utečiem... Si moje  jediné šťastie...“ 

Sypal vyznania z prázdnych dlaní. Nemali čo dať. Len brali a brali.

Ela ma už nikam nepozývala. Vedela a nekomentovala. Bola som jej vďačná. Spolužiačky stíchli a Janka mi neposlala svadobné oznámenie. Reči  a zlomyseľné slovíčka začali  poletovať  vzduchom.

 „Čo má robiť, veď kto by ju chcel ?“  Nemilosrdný rozsudok.  A bolo ešte horšie.

-------------------------

Mamu som našla uplakanú za stolom. Žmolí vreckovku medzi prstami a vzlyká.

 „ To nebol žiadny spolužiak, tetka Etela vás videla. Taká hanba! Veď ani do obchodu nemôžem.“

Zúfalo pozerá do prázdnej police, akoby ju čakal kvôli mne hladomor.

 „A čo preboha otec, v krčme budú reči ! Choď rýchlo kúpiť pivo!  A môžeš aj borovičku. “

Tlačí ma v panike do dvora.

 „ Tatko pôjde na pol deci aj keby som spala s celou dedinou.“

Odovzdane položím peňaženku na stôl a čakám ďalšie výčitky. Nestihnem. Vonku tresnú dvere a môj drahý otec začne ziapať, horšie než v talianskom filme.

„Obyčajná kurva, moja dcéra.“

 Zaucho letí z každej strany. Vybehnem von, zakopnem o tašku a skončím rozčapená na zemi. Celkom vydarená groteska, keby to nebola pravda. Našťastie, pod stôl nevlezie.

Mama duchaplne vytiahne fľašu a roztrasenými rukami nalieva.

„ Na skurvený život a skurvenú dcéru.“

---------------------------

Radšej bežím na internát. Na zastávke stretnem Mateja. V hlave mi prebleskne naše spoločné pivko pred mesiacom. Akoby prešlo sto rokov.

„ Vieš Peti, nemala by si, veď má dve deti a vôbec... “

Hovorí vážne a  s nesmiernym záujmom začne študovať cestovný poriadok. Čo som prašivá ?! 

 Keď konečne dofučím na izbu , Ela sedí za stolom zabalená v divnej fólii. Sústredene pilníkuje nechty, na tvári jej schnú smradľavé kvasnice s jogurtom. Hovorí tomu skrášľovanie.

Zvláštne, nemá žiadne otázky. Premeria ma smutným pohľadom a všetko zhrnie do jedinej vety:

 „ Uvidíš, samej ti bude lepšie.“

 A vo mne praskne bublina. Začnem vzlykať, zašitá do vankúša. Čo ONA o tom vôbec vie. O nedeľnej samote. Dlhej a bez konca. Vždy mala predsa niekoho. Aspoň niekoho.

 Dôležito stíchne, odstrihne kus nechta a pokračuje:

„ Vieš, ženatý chlap. No to je predsa celé zle. “

Už nechcem plakať, ale zúrivo revať. Radšej zaleziem do sprchy. V hlave mi bliká signál : Vymazať, zabudnúť, stratiť...

--------------------------

Lenže on nie je burina, čo môžeš len tak vytrhnúť a zahodiť. Korienky zapustené do všetkých kútov nájdeného tela, nedajú spať. A túžby znovu prosia rozum o pomoc. Prosím, prosím vymysli niečo prečo môžem TO, čo tak veľmi chcem!

Milan príde ešte ten ubolený večer. Miluje ma vo svojej smradľavej firemnej dodávke tak samozrejme, akoby by povedal dobrú noc.  

 Po TOM spustí :

 „ Ja viem, že máš doma bordel. Ale neboj, zobral som tvojho  tatka  do krčmy. Všetko sme chlapsky predebatovali pri zapraženom pive. Veď aj on bol mladý a všeličo mu prišlo do cesty...“

Našťastie stíchol. Počúvať o tom, koho otec pretiahol, bolo nad moje sily. 

Bratsky ma tľapol po stehne:

 „Neboj, keď prídeš dám pozor, aby nás tie klebetné kravy nevideli. Všetko bude zase OK. “

So sebaistým úsmevom natiahne umastené gate a naštartuje.

 Čo na to povedať ?!  Som vďačná, pre vďačná , že mám to, čo mám.  Viem, všetko by bolo krajšie, lepšie, keby....  Keby.

--------------------------

Víkend pre istotu trávim na internáte s vypnutým telefónom. Usilovne listujem všetkými možnými knihami. Dúfam, že ma zanesú do iného sveta. A pritom tajne snívam, že príde Milan a iný svet budem mať s ním, v spoločnej posteli.

Nakoniec nevydržím a ťukám správičku roztrasenými prstami. „Čakám na tretej zastávke.“

Naša tajná šifra. Prišiel a odišiel veľmi, veľmi neskoro. Mám pocit víťaza. Uchmatla som veľký krajec radosti. Len pre seba.

------------------------

Mama , volala. Vraj musím prísť... Privítalo ma bravčové pečené, maková štrúdľa a zemiakové posúchy. Mňam. To u nás doma vždy fungovalo. Miesto lásky žrádlo. Pchám do piate cez deviate  a mlčím. Ona len mrví starý rožok a nesmelo vyzvedá:

„ A, že už nič nebude, veď vieš, prejde čas, zabudne sa... Príde zase niečo iné na klebety.... Aj tatko, to nejako spláchol...“

Nečaká odpoveď. Hovorí pre seba. Celý život tak ticho prehundrala. Nejako len bude... A mne to príde hrozne ľúto. Za ňu. Ten jej život, bez snívania a túžob. S jediným cieľom. Nejako všetko, len a len prežiť. Bŕŕŕ...

Nechcem dopadnúť , ako ona. Chcem trochu svojho šťastia. Možno nie celý krajec, ale aspoň kúsok, kúsoček. Nevzdám sa Milana. Proste NIE!!

 Nikomu neubližujem. Práve naopak. Keby nemal mňa, dávno zmizne od tej uvrešťanej kravy. Hovorí mi to VŽDY. Pred TÝM aj po TOM.

Tatko prišiel až večer. Pre istotu ma ignoruje. Ako dáky hnusný hmyz, čo zavadzia.  Radšej idem von, niečo porobiť na záhumienku.

Leto už končí, tma prichádza rýchlo. Pekné nové chalupy pyšne trčia do tmy. Darmo, tu u nás, len vlastný dom má cenu. Všetko ostatné sú zbytočnosti. Cestovanie, vzdelanie, zaujímavá práca. Nič dôležité. Tehla je tehla.

-------------------------

Ráno ma zobudí celá smutná nedeľa. A Milan. Vyťukaný v mobile, miesto horúcej kávy.  Mám ho čakať v cukrárni, v meste. Čo mu už načisto hrabe ?! Ja, pomaly  pripravená preplaziť po kanáloch celú dedinu aby nás nikto nezbadal a on chce rande na námestí! Mohol rovno zapnúť verejný rozhlas !

Na chvíľu spanikárim a potom začnem snívať. Čo keď ? Možno ma chce NAOZAJ ?!  Možno ma chce NAVŽDY ?! V minúte mi prebehne  Jankin album v hlave. My dvaja na výlete, na zemiakoch, na stavbe....  Predstava , že  ho mám LEN pre seba je nádherná! Nikdy som nemala odvahu, ani len pripustiť takú myšlienku! JA predsa nerozbijem rodinu.

 Ale teraz.... JA, predsa nemôžem za ich pokazené manželstvo bez lásky. Nadpisy z časopisov mi blikajú v hlave:  Nemá zmysel  zotrvávať v nefunkčných vzťahoch! Rozvod je často vykúpenie. Blá. Blá, blá....

 A vôbec , v dnešnom svete je každý,  priam povinný byť šťastný. Zubami nechtami, aj cez mŕtvoly. Prečo by som mala byť akurát ja, nasilu iná?!

Prehadzujem skriňu a so zastaveným dychom, konečne zapnem rifle. Áno, nové krásne od Ely. Hrdo kráčam námestím, tým starogréckym  krokom. Osud vždy nájde cestu. Neutečieš, neunikneš.

--------------------------

V cukrárni ma vítajú dva páry temer rovnakých očí. Otec a syn. Milan spokojne pchá do seba obrovský veterník. S karamelom medzi zubami vysvetľuje:

 „ Vieš musel som zobrať malého, nech je doma  pokoj. Svokra zas vystrájala.“

 Potom sykne na utiahnuté chlapča:

  „ Jožko, nevieš pozdraviť! “ 

Zmrzlina  ticho kvapká na stôl a ja stratím reč. Nadobro.

Zničená klesnem na stoličku. Môj starostlivo postavený sen o láske mi zrachotí  v hlave, rozpadnutý na tisíc kúskov. Zrazu viem, celkom iste , že skutočná OBEŤ, sedí oproti mne a pozerá na zlú tetu. Ja, Milan, jeho uvrieskaná krava a všetka tá domáca „smotánka “ čo mu kysne v hrnci, je NIČ oproti smútku v jeho očkách.

Chcem ho pohladiť, kúpiť cukríky alebo čokoládu. Len krúti hlavou a túli sa k otcovi. Milan ho zoberie na kolená a mne tečú slzy rovno do studenej kávy.

„ Ja, ja už neprídem. Veď vieš naši a vôbec... “

Koktám zadrhnuté vety a rýchlo padám preč.

Večer napustím horúcu vaňu. Telo mám studené až do poslednej kosti. Žiadna túžba, spomienka. Nič. Len ten  detský pohľad ma straší  v tme.

----------------------

Na druhý deň utekám do kostola. Ruženec, ani žiadna spoveď ma nezachráni. Skutočné hriechy treba len pretrpieť. Ako ťažkú chorobu. A dúfať, že vyzdraviem.

--------------------

Prešla dlhá zima.  Milan zmizol z môjho života . Rýchlo a nečakane, práve tak, ako prišiel. Viem už robiť odpaľované cesto a štrúdľu vytiahnem na celý stôl. Rifle od Ely som dala sestrenici.  A mužov mám preradených do kolónky :

 „ Dočasne  vyhynutý živočíšny druh.“

-------------------------

Je nedeľa podvečer. Pospávam v smradľavom autobuse. Nado mnou visí  mladý muž. Jeho tvár má hnusne zelený odtieň. Taký vodník krížený  s vílou Amálkou. Určite má za sebou pestrý víkend. To ja, trávim večery pri štrikovaní. Možno raz upletiem šál až do neba. A vyleziem vysoko, prevysoko, ako ten Janko na fazuľke  z anglickej rozprávky. 

Pekná predstava ma rozveselí. Slniečko- pomaranč ospalo žmurká za oknom. Vytiahnem z tašky medovník a sladká chuť rozpustí zlé myšlienky. Veď svet nie je až také hrozné miesto. Pre každého má, niečo z koláča. Aspoň kúsoček. Aj mne je občas, celkom fajn. A vôbec, čo keby som urobila miesto tomu pripitému zúfalcovi? Dobrý skutok, nikdy nezaškodí.

„ Hej, poď si radšej sadnúť. “

Trepem svoj veľký zadok do tesnej uličky.  

„Ja, ja ďakujem..“ 

 S úľavou padne na sedadlo , akoby som ho zachránila od istej smrti.

---------------

Dni rýchlo utekajú.  Vegetujem sama na internáte. Ela už býva napoly so svojím čašníkom a spolu snívajú o vlastnej kaviarni. Miešať drinky s magisterským titulom, je jej momentálny „dream job “ No, čo... Láska má veľa podôb.

A ja som už a ešte stále, dievča skromné. Stačí svätý pokoj, čaj na stole a hlúpy román pod vankúšom.

Z pohody ma vyruší klopanie. Jasné, Zuza od vedľa zas nemá cukor, žinku na riady, pero....

„ Ja, ja prišiel som poďakovať... “

V miernom traumatickom šoku pozerám do dverí.  Môj vodník z autobusu! Vyobliekaný, usmiaty, jednoducho frajer!

„ Ak by si mala čas na niečo dobré a kávičku ? “

Oblečená som za minútu. Už viem, že život nečaká na naše zbytočné otázky. Ponúkne mi rameno a ja pyšne kráčam, vedľa fakt pekného chlapa. Tu a teraz. Čo chcem viac.

-------------------------

Volá sa Peter. Ja ho ľúbim a on mňa. Osud vždy nájde cestu. Neutečieš, neunikneš. Chvalabohu!