ZRNKO

 

Spokojne usalašená na gauči prelaďujem vlastnú maličkosť na domácu pohodu. Zacítim vôňu kávy, zahryznem do božského makového rožteka, pohladím hodvábny vankúšik pod zadkom, zapnem fajn pesničky v mobile a pritom prezerám lesklé stránky obľúbeného časopisu. Tomu hovorím dokonalé uspokojenie všetkých piatich zmyslov.

Je jarný podvečer a predĺžené tiene rušného mesta kreslia obrazy na priestranné okná. Celá izba je utopená v mäkkom svetle. Karol, môj manžel kúpil tento byt, pred pár rokmi. Bol slobodný, bez záväzkov a vďaka robote v zahraničnej konzultačnej firme na svoj vek veľmi dobre finančne zahojený.  Ambície mu nikdy nechýbali a tak ani chvíľu nepochyboval, že práve luxusný mezonet v centre mesta je pre neho tá správna voľba.  

 Chodili sme spolu skoro dva roky, keď mi celý nervózny ponúkol spoločné bývanie. Ja, večne  natlačená v divných podnájmoch som ani chvíľu neváhala. Občas spomínam na ten príjemný pocit , keď som obzerala veľkú oválnu vaňu s medenými kohútikmi, hladila vyblýskaný kuchynský pult a uvelebená na obrovskej koženej sedačke počúvala hudbu, ako on s obľubou hovoril, v temer dokonalej akustickej kvalite. Jednoducho vyšperkované  bývanie vo forme dizajnového skvostu premysleného do posledného detailu. Môj obdiv a uznanie prijal s veľkou úľavou. Vraj neskutočne trpel pri predstave, že by som chcela nebodaj ubrať alebo pridať vankúšik, premiestniť kreslo, poličku.

 Slastne uchlipnem zo šálky. Dobre viem, že Karol na mne veľmi oceňuje, že nemám najmenšiu potrebu meniť veci čo fungujú. A to sa týka nielen bytu ale hlavne  spôsobu života. Sme spolu už šesť rokov a naše dni hrajú stále tú istú melódiu. Obaja pracujeme v medzinárodnom biznise. Tá robota síce prináša viac peňazí ako radosti, ale tento malý nedostatok úspešne  ventilujeme luxusnými dovolenkami, výletmi, lyžovačkami. Sem tam príde na rad koncert, divadlo.  Okruh našich priateľov je tiež viac -menej stabilná zostava s pravidelnými oslavami, grilovaním a kávičkami.

Dnes ma čaká babské  vínko v trojici so Soňou a Evou. Prekvapene pozriem na hodinky a začnem náhlivo prehrabávať skriňu. Obidve fičia na móde a vždy vedia oceniť moje trochu šialené kreácie. A tak bez rozpakov vytiahnem plisovanú sukňu po babke, nové značkové tenisky a dokonalé menčestrové sako.  Ešte doladím vizáž v kúpeľni a utekám do mesta.

---------------------

  Zbadám ich sedieť v rohu kaviarne. Fľaška červeného stojí nedotknutá na stole a ony dve s tragickým pohľadom preberajú oriešky, ako nejaký ruženec. Rázne vykročím, odhodlaná zrušiť ich smutné kruhy. Bez zbytočného komentára rozlejem vínko a zdvihnem pohár:

„ Na nás dokonalé ženy.“   

Obdaria ma ledva kyslým úsmevom. Môj skvelý model a nadšenie akosi neboduje. V kútiku duše dúfam, že žiadna tragédia nie je schovaná pod stolom.

 V smutnom tichu Eva vzdychne:  „ Zas som TO dostala.“

Soňa ju súcitne objíme a začne prednášku. Ženské cykly, hviezdy, lunárna plodnosť. Melie piate cez deviate s jediným cieľom. Presvedčiť ju, že byť tehotná je samozrejmosť čo určite príde v pravom čase, na pravom mieste a najlepšie čo môže urobiť je nerobiť vôbec nič. Aby toho nebolo málo na záver zapotí:

 „ Pozri na Janku, deti ju vôbec netrápia.“

„ A prečo by mali?“

Automaticky vrátim otázku. Moja chladná reakcia Evu iba rozčúli.

„ Lebo máš, tiež už tridsať päť. A povedz mi milá moja ako si bez detí, udržíš bohatého chlapa?  

Jej podoba materinského inštinktu ma normálne šokuje:    

„ Preboha, hádam neveríš, že práve decko ti zaistí manžela na veky vekov ?! “

 Soňa, podľa vlastnej mienky , samozrejme skvelá mama dvojročného diablika, ktorý stále putuje od babky k babke s vážnou tvárou vyhlási:

„ Snáď uznáš, že pre každého muža má matka jeho dieťaťa výnimočné postavenie?!“

 V hlave mi automaticky naskočí smutný zoznam tých akože výnimočných, ale žiaľbohu opustených  žien. A nie je ich málo. Rázne vyhlásim:

 „ Keď chlap chce odísť, jednoducho odíde a basta. Deti, ne deti. “

Nečakám odpoveď. Radšej znovu rýchlo rozlejem víno s nádejou, že alkohol zruší smutné témy. Našťastie zaberie a o chvíľu už veselo melieme ľahké debaty o ničom.  

---------------------

 Sobotné ráno je dnes hotové požehnanie. Bez hanby môžem dospávať včerajšie popíjanie. Môj milý už niekde v parku ukrajuje svoje povinné bežecké kilometre a miesto pozdravu mi pripravil k posteli veľkú minerálku s citrónom. Proste zlatíčko.

Poobede ma čaká domáca návšteva. Naši išli za bratom a tak v rámci rodičovského zmyslu pre poriadok nemôžu obísť ani dcéru. Celkom sa teším. Na spoločný obed, mamine dobroty a kúsok  vlastného detstva, ktorý vidím v ich očiach.

 Vycedím liter vody a začnem kmitať. Odkedy bývam s Karolom milujem víkendové upratovanie. Dôvodov je niekoľko. Nikto ma do toho nenúti, robím to čo chcem a ako chcem. No hlavne pri vytieraní špiny a smetí mám pocit, že čistím nielen dlážku ale aj vlastnú hlavu zanesenú zbytočnosťami celého týždňa.

 Práve vykladám riady z umývačky keď dobehne môj krásny vyšportovaný chlap. Dostanem krásnu upotenú pusu a mám krásny pocit, že náš život nemá chybu. Tá trojnásobná nádhera je lepšia , než karamelová Milka.

„  Už si niečo našla pre vašich?“

Kričí z kúpeľne. Tento jeho milý zvyk, pustiť vodu zo sprchy a začať konverzáciu ma občas neskutočne vytáča. No dnes mi nič neprekáža, veselo trieskam riadom a ziapem na celé kolo:  

„ Čo hovoríš na nové ázijské bistro vedľa divadla?“

Spolu so šumením vody počujem spokojné bručanie. Mojim rodičom by síce stačil aj chlieb s masťou, otca dokonca podozrievam, že mu dáva prednosť pred všelijakými špecialitami. No Karol je ťažký gurmán, ktorý chce využiť  každú príležitosť na spoločné fajnové stolovanie.

Za necelú hodinku vytešená mama už stojí vo dverách. Pohotove začne vykladať na stôl dobroty. Samozrejme pre Karolka, veď zaťa si treba uctiť, že má dcéru z krku. Domáca paštéta, voňavé klobásky od strýka, škvarkové nátierky. Priznávam, túto slovenskú klasiku naozaj nemusím, ale Karolovi jej prehnaná starostlivosť ani trochu neprekáža. Práve naopak. S výrazom nadšeného škrečka spokojne zhŕňa pochúťky do chladničky.   

 No naše pozvanie na obed obaja rázne odmietnu. Dokonca mama pridá výčitku:

„ To nemôžeš urobiť aspoň praženicu?!“

Karol iba mykne plecom a ja rezignovane povyťahujem všemožné zásoby, nakrájam studené misy, uvarím kávu. Rodičia majú predsa vždy pravdu.

A naozaj. Za chvíľu už spokojne hryzkajú a zapíjajú bezstarostné reči. No keď čas pokročí, mama  nečakane zvážnie:

„ Vieš Janka, mala by si myslieť aj trochu dopredu.“

„ Príliš nechápem ukrytú šifru a tak pre istotu súhlasím:

„ Jasné neboj, občas odložím prémie.“

No tatko rozčúlene protestuje:

„ Čo tam po peniazoch, deti ti treba. Chceme si ešte užiť vnúčatá, pri troche zdravia, ak pán boh dá...A vôbec pozri na Janka, bude mať ledva tridsať a už má chlapca.“

Otrávene prevrátim oči. Jasné môj super brat. Vymodlený syn, ktorý je síce o šesť rokov mladší, ale vždy a vo všetkom ďaleko predo mnou.   

Karol chce odľahčiť trápne ticho. Plesne ma po zadku a žoviálne vyhlási:

„ No veď aj na to príde.“

 Ďalší rozhovor je horší, než zadrhnutý zips. Nepovolí a nepovolí. Otec nervózne pozerá na hodinky:

„  Už je čas ísť, musím ešte vybaviť pár vecí.“

Mama napodiv bez frflania vstane a do desiatich minút zmiznú, ako para nad hrncom.

--------------------

    Je pomalá nedeľa a ja márne hľadám rozptýlenie. Listujem časopismi, pozerám videá a blúdim obľúbenými stránkami. Nič nezaberá. Tie materinské reči ma stále hnusne svrbia pod kožou. Najprv baby, potom naši.

 Bez mučenia priznávam, zasadili mi do hlavy semienko pochybnosti o živote, ktorý vediem. A to nie je ani trochu príjemné. Jasné, nie som nejaký opustený ostrov, určitú mieru angažovania ľudí okolo   bez problému zvládnem. Mame ochotne prisvedčím, že majoránka je do harule lepšia ako oregano. Soňa perfektne odhadne, ktorý odtieň plavej je práve pre moje vlasy ten dokonalý a Karol keď mám zlý deň, vie úplne presne čo mi chýba. Jednoducho drobné maličkosti, čo zahrejú na duši. Majú v sebe príjemný odtlačok ľudí blízkych, najbližších.

No zásadné veci života by ti nikto nemal nútiť  štýlom:  Tu máš, veď už musíš. Sú príliš vzácne, príliš krehké.  Prvá láska a prvá bolesť. Milovanie, deti. A faktom je, že momentálne nemám najmenšiu potrebu byť mamou. Predsa nebudem nejaká hlúpa ovca v stáde, ktorá v panike pozerá okolo seba na tie ostatné. Čo povedia, čo urobia. Veď aj v časoch rozbitej puberty som dokázala v pohode zvládnuť  všetečné reči o tom, že ja ešte stále nie! Ale prečo ma potom tie ich úvahy omínajú, horšie než trieska v zadku ?!

 Idem na terasu, čerstvý vzduch je istota. Ťažko vydýchnem. Vonku je prívetivé popoludnie. Modrá obloha, už trochu zubaté slniečko, upravené trávniky a kríčky. Ten obraz vyzerá, ako úradne potvrdenie, že všetko je tak ako má byť.

Počujem buchnúť dvere a zacítim Karolovu vôňu. Stačí mu jediný pohľad a hneď vystopuje moju čiernu náladu.

„ Miláčik čo tu plačeš nad svojím biednym životom?“

Keď smutne myknem plecom, bez váhania zacieli správnym smerom:  

„ Vaši a to ich trápne lamentovanie nad vnúčatami! “

A ja s úľavou ešte priložím:        

„ Mama, Eva, kolegyne v robote. Podľa nich som obyčajná sebecká mrcha, ktorej čas všetko spočíta.“

Nariekam, ako ublížené dievčatko, ktorému ukradli balónik. No Karol ma hneď preberie tým svojím čiernym humorom.   

„ Nech sa telia samy, kravy sprosté!

 Miesto bodky za tou škaredou vetou dostanem pusu. Potom dôrazne vyhlási:

„ Raz a navždy, iba ty sama musíš chcieť.“

 Vďačne prikývnem. No neprejde ani minúta a ďalej dobiedzam, štýlom otravnej muchy nad tanierom:

„  To naozaj nemáš nejakú akože otcovskú predstavu?“

 Znudene mykne plecom. Tak mu pre istotu začnem vykresľovať tie trápne obrázky z rodinných albumov.  Hrdý otecko v pôrodnici, s prvým autíčkom, pri futbale, alebo na prechádzke s krásnym  anjelikom.  Chvíľu premýšľa a potom rozhodne pokrúti hlavou :

„ Nie, momentálne som  spokojný. Odmietam riešiť čo bude a hlavne čo nebude. “

Pozerám na neho s obdivom. Je skvelé mať pri sebe sebavedomého chlapa, presvedčeného, že život zvládne vždy a za každých okolností. Možno rokmi od neho niečo pochytím.

 Vstane a svoj zmysel pre toľko ospevovaný prítomný okamžik zhrnie do jedinej vety:

„ Som hrozne hladný ! Mimochodom tu a teraz.“

 Odštartuje do kuchyne a mne pripomenie zlaté pravidlo starkej:

„ Najprv daj mužovi na stôl plný tanier, až potom reči.“

----------------------   

V robote mi nečakane pípa vysmiata správa:

„ Kde pôjdeme zlato?“

Zdesene pozerám na hodinky. Je šesť a ja som úplne zabudla na naše partnerské rande. Naočkovaná  zrazu strašne múdrymi rozvedenými kamarátkami som Karolovi navrhla každý prvý štvrtok v mesiaci romantické stretnutie na utuženie vzťahu. Najlepšie večera vo dvojici, niekde vonku v dobrej reštaurácii. Samozrejme, že nadšene súhlasil, vždy pripravený papkať a ochutnávať dobroty. Tá psychologická omáčka okolo ho absolútne nezaujala.   

Očami prebehnem aktuálnu ponuku a objavím novú francúzsku palacinkáreň. Volám Karolovi, čo hovorí na výber. Spokojne prisvedčí:

„ Do pol hodinky ma máš na tanieri.“  

  Rýchlo osviežim make-up a utekám za svojím milým, najmilším.

---------------

 Každý vie, že dobré jedlo spoľahlivo zaberá na zbytočné myšlienky. Jednoducho telo všetku energiu spotrebuje na trávenie a mozog musí aspoň na chvíľu vypnúť. A tak aj moje materinské otázky, ktoré mi ďalej rástli v hlave, ako výnimočne odolná burina, spoľahlivo umlčala piata, ale vážne piata skvostná karamelová dobrota, posypaná orieškami.

Karol práve vychvaľuje famózny pomarančový lekvár, keď naše hodovanie preruší pípanie mobilu. Pozrie do obrazovky a nadšene vykríkne:

„ No nie, z Petra bude tatko! “

Bez váhania objedná šampus a veselo nalieva.

„  Nový život, treba zapiť! “

Zaskočená toľkou radosťou poslušne lejem do seba bublinky. Karol ignoruje môj zamrznutý úsmev a nadšene pokračuje:

„ Konečne už nemusí byť  v posteli vojak vždy pripravený!“

  Peter je kamarát značky odjakživa. Robia spolu a často k nám zabehne na pohárik. Jeho ironické náreky, že Marika si mýli manželský sex s inseminačnou stanicou, som nebrala vážne. Veď každý chlap je po pohári koňaku jediný a nenahraditeľný samec. Ale Karolova reakcia je jasná. Aj muži majú svoje dni, keď sa im nechce a nemôžu. Našťastie, naše milovanie je pohodové, ako ohník v novembrovom kozube. Zahreje a nepopáli.

 Spokojne vylizuje prázdny tanier a mne telom prejde nečakaná obava. Neviem sa ubrániť popleteným slovám:

„  Čo keď aj my dvaja, raz  ... “

 Preruší ma jemným dotykom na pery:

„ Jediné čo je dôležité, že budeš ty.“  

V očiach mu zabliká krásny ohník a ja som zas a znovu najspokojnejšia žena pod slnkom.

-------------

Po necelom týždni od našich palacinkových hodov ma Karol slávnostne usadí v obývačke.

„ Miláčik pomaly dýchaj a počúvaj. Som rozhodnutý zmeniť náš život.“

Bez výstrahy vyhŕknem:

„ Chceš mať deti.“

Unavene prevráti očami :

„Ach tie tvoje večné deti! Už konečne odpískaj ten smiešny zápas vo vlastnej hlave. Ja to za teba neurobím.  “  

Zahanbene prikývnem. Opäť má pravdu do poslednej bodky. Ocení moje mlčanie a pokračuje:

„ Peter prišiel s nápadom na spoločný biznis. Chce založiť konzultačnú IT firmu. Máme obaja dosť skúseností so zákazníckym servisom, poznáme produkty, vieme presne čo komu ponúknuť... “

Ďalej veselo kreslí optimistické scenáre a ja pozorne počúvam. Vôbec sa nedivím, že chce zmenu. Má v robote povesť odborníka, ktorého názor každý rešpektuje. No vrcholoví manažéri rotujú po firme stále vyššou rýchlosťou a on ich musí strážiť, ako pojašených chlapcov niekde na futbale. Krotiť  zbytočné ambície, neustále odmietať hlúpe nápady. Na druhej strane Peter síce intelektom nikoho neoslní, ale zas je skvelý obchodník s kalkulačkou v hlave. Oni dvaja by boli dokonalá kombinácia.

Z myšlienok ma vytrhne jeho naliehavá otázka.

 „ No čo na to povieš?“

Neviem prečo, ale práve dnes, chcem byť ja ten sebavedomý optimista, ktorý nič nepovažuje za problém. Vytiahnem šampanské z baru a so širokým úsmevom vyhlásim:

„ Hurá do toho, na prvý milión!“

A tak sme tú prvú podnikateľskú noc poriadne roztočili. Nadšene som trepala nezmysly o najdrahších lodičkách a vilke pri mori. Karol má jediný sen. Byť sám sebe pánom. Kvôli tomu je ochotný  zabudnúť na lákavé výhody dobre plateného zamestnanca. Pritom dobre vie čo ho čaká. Zodpovednosť, riziko, večné spory o peniaze. O to viac ho obdivujem. Ja pohodlná buchta, ktorá chce mať svoje, vždy  isté.

Bez hanby priznávam, v tom mojom budovateľskom súhlase boli aj sebecké dôvody. Vtieravá obava, aby sa náš pokojný život nepreklopil do šedivej partnerskej nudy.

-----------------

 Trochu nervózne behám po byte a naprávam vankúšiky. Karol bude dnes večer konečne doma! Po celom dlhom predlhom týždni. Dobre viem, že začiatky každej firmy bývajú perné, no tá krutá realita   ma zaskočila. Tempo, ktoré obaja nasadili bolo mierne povedané šialené. Rozbehli biznis na všetky strany, dúfajúc, že niečo z toho vyjde. Lenže ich ponuka zabrala nie na sto ale tisíc percent. Okrem oslovených sa ozvali ďalší zákazníci a ony nechceli nikoho  odmietnuť. Mohli síce pribrať zamestnancov, ale nájsť spoľahlivých je beh na dlhú trať. Tak lietajú od vidím do nevidím, v snahe nič nezanedbať, lebo získať dobrú povesť je v ich biznise kľúčové. Stačí banálna maličkosť a dôvera je preč.  

Výsledok je smutný. Tie vysnívané najdrahšie lodičky v skrini zapadajú prachom a ja  pravidelne zaspávam sama v prázdnej posteli.

Raz večer v tom smutnom tichu som zavolala mame. Iba tak, trochu si pofňukať. No miesto pohladenia a pochopenia mi dala prednášku o ženských povinnostiach. Musím byť predsa chápajúca, milujúca, oddaná ...  Fajn, ale načo a hlavne pre koho keď ten úžasný muž jednoducho nie je prítomný.  

Znovu zalejem čaj a s úľavou pozerám na  hodinky.  Ešte stihnem zapiecť dobroty, nachystať pitie. Základ pre domácu pohodu je po riešený. Pomaly driemem, keď ma preberie nadšený pokrik v chodbe.

„ Miláčik som doma, iba pre teba, láska.“

Romantické vyznanie pohladí a ten jeho vytešený úsmev, hneď zaženie čierne myšlienky. Neprejde ani hodina a môj muž, ako správne naštartovaný manažér zemegule stihne všetko. Krásne a sladko spapá mňa, večeru aj zbytočné úvahy. Jednoducho tu a teraz v najlepšom vydaní.

Fakt nechápem, kde berie toľko energie. Ja už ledva klipkám očami a on s elánom rozpráva, rozpráva...  Čo kde a s kým. Keď ho prestanú baviť moje prispané reakcie, vyrukuje s nečakanou ponukou:

„ Zlato nechýba veľa a začneš obrastať machom, ako nejaké lenivé poleno. Čo keby si dala výpoveď a začala robiť ?! Myslím naozaj robiť, nie iba sedieť v práci?“

 Prekvapene pípnem:   

„ To myslíš akože s vami?! Vo firme?!“

Schladí ma s ironickým smiechom:

„ Dobré ráno slečna, samozrejme že s nami.“

 Pokiaľ zmätene hľadám slová, on bez váhania pokračuje:  

„ Budeme oveľa viac spolu, uvidíš ...“

 Ťažko vzdychnem. Ten návrh v momente spláchne moje starostlivo pripravené argumenty, ktorými ho chcem presvedčiť aby pribrzdil a venoval čas aj nám dvom.  

Mlčím a v duchu premietam obrázky z návštevy ich nových priestorov. Nie je to príliš príjemná spomienka. Všetci tam poletovali s takým zvlášť nechutným odhodlaním. Na moju otázku či im  niečo tajne pridávajú do firemnej kávy hodil urazený pohľad. Vraj nechápem čo je skutočná motivácia. Má pravdu. Naozaj netuším, čo by mňa prinútilo lietať hore dole s tikom v oku.  

Po chvíli, našťastie vymäkne. Láskavo ma pohladí, ako stratené dievčatko niekde z ulice:

„ Miláčik, to má čas. Premyslíš, prežuješ a niečo z teba vyjde. Teraz niekam vyrazíme. Dobre?“

Vďačne súhlasím. Oblečiem nové drahé šaty, oprášim tie super lodičky a som pripravená. On schytí prvú košeľu čo mu príde pod ruku a zavolá taxík.

----------------------

Po rušnom víkende zazerám na nenávidený budík. Akoby tá mála drnčiaca vec, mohla za pevnú pracovnú dobu, ktorú už  fakt, ale že naozaj neznášam. Karol odišiel ešte niekedy v noci, vraj nutné záležitosti. Mne nechal  okrem prázdnej chladničky a kopy špinavých košieľ  aj nechutného chrobáka v hlave v podobe výpovede z roboty. Vraj ak sa rozhodnem odísť, môžem pokojne zostať chvíľu doma. Vypnúť, niečo poštudovať a neskôr plnou parou nabehnúť do ich biznisu. Zatiaľ mi vo firme  ušije  pracovné miesto presne na mieru. Pozíciu, čo bude skvele zodpovedať mojej povahe a schopnostiam. V duchu sa pousmejem. Naozaj neviem či moja povaha a schopnosti sú ochotné vôbec spolupracovať.  

  Našťastie ranná automatika spoľahlivo vypne mozog a sladká káva ma znovu presvedčí, že práve ja žijem celkom fajn príbeh. Pohľad do otvorenej skrine tiež poteší. Do kancelárie vyberám oblečenie obzvlášť starostlivo. Ak netrafím správnu kombináciu, mám pokazený celý deň. Žiadny intelektuálny výkon mi už náladu nezlepší. Po necelej hodinke veselo pozdravím v zrkadle slečnu úžasnú a vyrazím do práce.

Keď zaparkujem za počítač privíta ma kopa nevybavenej pošty. Trochu prekvapene zisťujem, že pracovať okolo polnoci je už pomaly bežná rutina. Sme obchodná firma a ja mám na starosti analýzu zákazníckeho servisu. Spracúvam dáta a na ich základe navrhujem opatrenia. Čo s tým manažéri urobia radšej neriešim. Občas som trochu zdeptaná, že nezachraňujem svet, ale výplatná páska ma rýchlo presvedčí, že pri troche snahy sa to dá prežiť.   

 Pomaly vybavujem bežnú agendu, registrujem sexy úsmevy mužov a závistlivé pohľady kolegýň. Je mi fajn. Sme tu  všetci sladko usalašení v našej bublinke. Svedomití a spoľahliví, no vzletné frázy o pracovnom naplnení nikto nemusí. Robota nie je splnený sen, ale iba pohodlný zdroj príjmu. Úprimne, opustiť tento svet ma príliš neláka.  

Po jedenástej, presne ako vždy, dobehne stará dobrá Dáška kávička, s veľkou tortou, ktorú zajedá najnovšími klebetami. Zamotaná vo vlastných problémoch ju počúvam na pol ucha. So smiechom mi pichne do taniera:

„ Vieš vôbec čo ješ?!  “

Ľahostajne myknem plecom. Jej aj tak nič neprekáža. Práve naopak. Miesto zbytočných otázok, hneď zapne fantáziu a bez rozpakov vymyslí príbeh, ktorý práve točím v hlave. Zásadne pekný a strašne romantický.  

„ Určite po víkende ešte stále plávaš utopená v sladkých sexy - spomienkach. “

 Trochu smutne pokrútim hlavou. Miesto ďalšej šľahačky jej vysypem na tanier Karolove ponuky na prácu. Pozorne počúva a romanticky poznamená: 

„No teda ten tvoj miláčik je hotový chlapec zamilovaný!

No vzápätí kruto zhodnotí situáciu:

„ Čo keď potrebuje iba spoľahlivé a nadmieru lojálne dievča pre všetko?! Uvidíš, pri jeho rozlietaných povinnostiach bude ten váš spoločný čas tak akurát jedna studená káva niekde v bufete.“  

 Nadšene súhlasím. Veď každý z nás rád počúva argumenty, ktoré pomôžu vysvetliť čo srdce cíti. Dáška mi ich poskytla v dostatočnej kvalite i kvantite. Začneme veselo kotkodákať. Zahryznem do koláča a definitívne prehltnem všetky pochybnosti. Je mi nad slnko jasné, že pracovný svet zdieľať so svojou láskou  jednoducho nemám chuť.  A v mysli už chystám vysvetlenie pre Karola. Tzv. rozumné. O tom, že chcem byť pre neho vzácna, mať domov bez stresu a podobné banality.

---------------

No keď  poobede znovu otvorím prázdny byt, moje presvedčenie je trochu nalomené. Tie stále rovnako upratané izby, ako by kričali jedinú otázku:

  „  Čo budeš robiť, zase sama?! “

Trochu otrávene padnem do kresla. Jasné mám z čoho vyberať. Zájsť na jogu, chodiť do kurzu indickej kuchyne, behať, nakupovať. Čas a peniaze nie je problém. Tá kombinácia je naoko skvelá, ale v skutočnosti  kvantum možností človeka úplne paralyzuje. Čo môžem, keď môžem všetko?!

Darmo, bez môjho akčného chlapa sa neviem naštartovať. No on je beznádejne obsadený. Včera mi ukázal svoj týždenný rozvrh, všetkých tam zmestil, okrem mňa. Chvíľu ešte listujem časopismi, plnými zdravého životného štýlu a pritom márne dúfam, že aspoň niečo z toho  ma vyprovokuje k zmysluplnej akcii. Zbytočne. Ešte šťastie, že zavolá Eva. Nadšene kričí do telefónu:

„ Janka, neuveríš, mám skvelú novinu. “

Naschvál nahodí napínavú pauzu. A ja v duchu hádam či zohnala tú štýlovú kabelku alebo kreslo bez ktorého nemôže spávať. Omyl.

„ Vyzerá to veľmi nádejne. Asi som fakt v tom ! Už šiesty týždeň!“

Hneď  mi v hlave zapne repríza jej otravného  tehotenského  nariekania. No radšej prehltnem ironickú poznámku. Veď kto iný, ak nie priateľka má čakať s kýbľom ružovej farby, vždy pripravená  trochu prikrášliť realitu, nech sa lepšie dýcha. A tak natešene zvolám :     

„  No to je super. Hneď dobehni, som doma!“

„ Vážne máš čas?! Skvelé!“

 Jej ochota ma síce prekvapí, ale nevadí.  Predsa zbytočne nepremeškám príležitosť na dobrý skutok.  Neprejde ani polhodinka a už zvoní pri vchode.  

„Bože Janka teraz to vyjde! Uvidíš, určite. “

Vytiahnem dobroty z chladničky, na alkohol nemám odvahu. Pozorne počúvam dosť nechutné podrobnosti o jej ovulačnom cykle a sexuálnom živote. V duchu sa modlím nech nedopadnem, ako ona. Každá posadnutosť je chorá, ale tá materská je obzvlášť hrozivá.

Po hodine konečne stráca dych a obráti pozornosť aj na moju maličkosť. Stručne jej opíšem Karolove podnikanie a moje  vlastné trochu unudené nič. Hneď nadšene zabliká očami:

„ Mám nápad, čo keby sme si materskú užili spolu?! No veď uznaj, teraz je pre teba ten najlepší čas, robota aj prachy sú mimo hru.“

Nestihnem ani otvoriť ústa a ona hneď pohotovo kreslí dokonalý obraz dvoch dokonalých mamičiek, ktoré vytvoria dokonalým detičkám dokonalé detstvo. Áno ten štvornásobný prívlastok v jej podaní vôbec nie je prehnaný. Nenápadne podotknem:

„Vieš ja zatiaľ nemám v pláne...“

Ten jej studený pohľad by mohli predávať namiesto klimatizácie.

„ A to si myslíš, že môžeš čakať dokedy chceš?! “

Tá veta je horšia, než facka. Dobrá nálada s dobrými skutkami je preč. Pomaly a zreteľne opakujem:

 „Áno, budem čakať dokedy budem chcieť. “

Našťastie pozná mieru a rýchlo stopne zbytočné reči. Ešte sa vzájomne uistíme, aké sme obe úžasné  a potom konečne odíde.

Som na smrť unavená. Priateľské posedenie dá občas poriadne zabrať. Hotová šichta niekde v bani.  V kuchyni vytiahnem super harmonický čaj a dúfam, že spláchnem zlé myšlienky. Mám ich v sebe za vagón.

  Eva je presne ten typ kamarátky, s ktorou fungujem celé roky, akoby náhodou. Bývali sme na jednom  sídlisku, mali rovnakú školu, známych, krčmu a obchod. Prilepené na seba, plávame rokmi, ani neviem prečo. No zvyk je zvyk a spoločne prežitý čas ťa jednoducho nepustí. A tak namiesto toho aby som v sebe našla priestor na nové vzťahy s ľuďmi, potenciálne oveľa bližšími, trávim hodiny a hodiny s niekým, kto ma stále vytáča svojimi hlúpymi nápadmi. A čo najviac neznášam presne vie čo mám a čo nemám robiť.   

Nasilu pijem nechutný čaj  a zlá energia nie a nie odísť. Napadajú ma biblické myšlienky. Čistému je všetko čisté. Áno, presne tak. Keby som ja sama mala všetko v hlave upratané, snaha kohokoľvek, nielen milej nemilej Evy, robiť mi poriadok v živote veselo prehliadnem.   

 Zapálim obľúbenú voňavú sviečku a dýcham príjemnú vôňu. Pravda je, že pri mojej puntičkárskej  povahe je čakanie na pravú chvíľu pre bábätko smiešna utópia. Nikdy nepríde, nikdy nebude všetko tak akurát.   

 Asi nemá zmysel stále váhať. No materskú rozhodne nechcem tráviť s dokonalými priateľkami, mamičkami. Túžim mať pri sebe hlavne budúceho super otecka. Kopa peňazí a kopa času sú síce fajn, no Karola mi nenahradia. A krutá pravda je, že práve on je teraz úplne mimo hru. Má svojho vlastného čerstvého potomka. Firmu, ktorá ešte zďaleka nevyrástla z plienok a vyžaduje maximum pozornosti a úsilia.

Voňavé plamienky pomáhajú a moja myseľ pokojne naberá pozitívny smer. Nechcem byť  trápna manželka, ktorá vždy presne vie čo je pre oboch najlepšie. Keď Karol v piatok príde vyložím na stôl okrem skvelej sviečkovej aj moje rodičovské úvahy.

-------------------

Spokojne ochutnávam mäkké mäsko a zalievam ho omáčkou. Netrpezlivo pozerám na hodinky. Karol by mal za chvíľu  doraziť. Napadne ma obrázok zo starej učebnice dejepisu s pravekými ľuďmi  v jaskyni pri ohni. Ženy na ňom chystajú jedlo a vítajú mužov, ktorí vlečú kus mamuta. Smiešne, prešli tisíce rokov a ľudský život je stále o tom istom. Sedím tu, zohrievam hrnce a čakám, pripravená nachovať svojho muža, ktorý príde z lovu.

Za chvíľu ho počujem na chodbe. Hneď zaňuchá vôňu a vystrelí do kuchyne. Nadšene oblizuje lyžičku:

„ Miláčik, ty si jednoducho poklad. Namiesto zbytočných výčitiek samá dobrota.“

Viem, že naráža na Petra, ktorý ten rodinný frmol okolo syna príliš nezvláda. Lepí síce peniazmi čo sa dá, ale spokojnú manželku nekúpi za žiadne prachy. A tak ho pri každom príchode  čaká spŕška výčitiek, podobná letnej búrke. Karol mu samozrejme drží stranu a Mariku automaticky zaradil do stáda večne nespokojných kráv.

 Ledva stihnem prestrieť, už  čerstvo osprchovaný vonia za stolom. Nadšene šrotuje a pritom podáva podrobnú správu o chytenej koristi. Kto zaplatil, podpísal zmluvu , čo zariadil a zabezpečil. Keď odloží prázdny tanier vyzerá nadmieru v pohode. 

Vďačne vydýchnem. Je príjemné , mať pri sebe spokojného človeka. Jasné, že ho tisíc vecí vytočí, ale to základné nastavenie, že život je fajn nič nezmenní. Usadený vo veľkom kresle začne večer naliehavou otázkou:  

„ Tak ako miláčik ? Dúfam, že si rozhodnutá rozšíriť rady našich skvelých zamestnancov!“

Nervózne zamrmlem:

„ Vieš je to trochu zložitejšie. Keď začnem uvažovať nad mojou terajšou prácou...“

Až príliš pohotovo ma preruší.

„ Vy sa iba tvárite, že naozaj pracujete, ako v starom socialistickom seriáli.“

Trochu urazene oponujem.

„ Snáď nechceš tvrdiť, že práve vašej firme ide iba o mier a všeobecné blaho?! “

Zmierlivo prikývne.

„ Dobre, dobre... Prachy až v prvom rade.  Ja iba, že trochu snahy by nezaškodilo.“

Súhlasím a znovu hodím spiatočku na začiatok príbehu. 

„ Vieš, pri tých myšlienkach na odchod, som zistila, že novú kariéru by nebolo zlé zahájiť   v pôrodnici.“

Karol zarazene odloží pohár, no vzápätí zažiari ako slniečko:

„ Ty teda vieš prekvapiť.“

Objal ma úplne vytešený. Preboha! Pre neho je fakt život gombička! Kráča veselo ľahkou nohou. No ja taká frajerka zďaleka nie som. Opatrne volím slová:  

„ No mám s tým pekným zámerom trochu problém. Nechcem aby ťa naše dieťa videlo raz za týždeň.“

 Nervózne zavrtí zadkom na stoličke, bez jedinej pripomienky. A tak odvážne pokračujem v monológu:  

„  Stále hovoríš , že teraz pri rozbehu firmy musíš byť všade a vždy po ruke. Jednoducho niet času, na moje nápady.“

Nervózne oponuje:

„ Dieťa nie je predsa nejaký nápad. Ak dobre rozumiem, chceš mať rodinu, ale vlastne kvôli mne nemôžeš, lebo...  “

Rozhodí rukami a radšej zmĺkne. No stačí trochu koňaku a prísnym hlasom pokračuje:

„ Fajn a čo ja s tým mám urobiť?! Pripustiť, že kvôli firme nebudem mať syna ?!  Láska, veď je to  nezmysel na druhú!“

Znovu mlčíme, obaja zatvorení vo vlastných hlavách. Lebo o naozaj dôležitých veciach, nemá zmysel   príliš veľa rozprávať. Slová iba zbytočne vytvárajú nebezpečnú ilúziu, že práve ony dokážu pomenovať, vysvetliť. City, nálady, túžby. Ťažký omyl. A tak často miesto tichého objatia vedieme tvrdohlavo úplne zbytočné debaty. Nešťastní, bezmocne zamotaní v pavučine prázdnych viet.   

Chvalabohu môj chlap nemá ten hlúpy komplex akčných ľudí, že treba všetko hneď vyriešiť. Dostanem láskavú ponuku:

„ Dáme tomu čas, dobre?“

Vďačne prikývnem, schúlená v jeho náručí.

----------------

Čas uteká a bezstarostne melie ďalšie a ďalšie dni.  Hoci otázky o rodine a práci vyzerajú na prvý pohľad strašne dôležité, moja neschopnosť čokoľvek rozhodnúť napodiv nikomu a ničomu neprekáža. Toto zaujímavé poznanie ma upokojí. Veru, ak v hlave vypnem tlačidlo musím, hneď je okolo lepší vzduch. Veď stačí cítiť a veriť , že legendárne : „ samo sa to.“  platí.  

 Niekedy začnem premýšľať prečo práve  emócie sú často prezentované, ako niečo podradné a nedôstojné čo treba neustále rozumne obhajovať a vysvetľovať?! Pritom ak sledujem príbehy okolo je úplne jasné, že naše životy rozum neriadi ani omylom.

------------------

Po dlhej dobe sme vyšli spolu na prechádzku. V parku začína jeseň. Po horúcom lete, ktoré preletelo   bez jediného dňa spoločnej dovolenky, príjemná zmena. Okolo nás bezstarostne padajú prvé drobné lístočky. Vo vzduchu cítiť zvláštny pokoj. Bolo by fajn, keby sa mi vrátil do života. S nádejou pozriem na Karola. Snáď aj on bude chcieť  spomaliť, obnoviť v sebe rytmus prírody. Jar, leto, jeseň, zima. Naštartovať, dať zo seba to najlepšie, vypnúť a znovu zbierať sily. 

 Teraz žije úplne mimo prirodzeného času. Stále nabudený s neuveriteľnou energiou. Nevníma nič, okrem vlastného úspechu. Na náš smutný rodičovský dialóg dávno zabudol, čo mi ani trochu neprekáža. Asi mám podvedome strach z jeho výčitiek a z vlastných výhovoriek , že predsa nemôžem byť teraz mama lebo...

 A tak sa radšej spokojne vyhrievam  v jeho nadšení. Stále počíta. Neveriacky krútim hlavou nad tým, aké je ľahké, prísť k veľkým peniazom. Buď mám geniálneho partnera alebo všetci okolo nevedia rátať. Prečo by ináč ochotne platili také nehorázne sumy ?! Na moje námietky iba mykne plecom: 

„ Vieš miláčik, biznis už dávno nie je spravodlivý!“

Potom, akoby mimochodom poznamená:

„ Čo sa týka tvojej roboty, už nemusíš nič. Peter prijal nejakú svoju neter, rovno zo školy. Urobíme z nej šikovné dievča pre všetko.“

V duchu sa pousmejem. Dáška triafala presne, ako vždy. Pre istotu rýchlo zruším zbytočné predstavy o tom čo znamená všetko a prehltnem štipľavý komentár.

Spokojne ma objíme. Hoci vie byť trpezlivý a nerád tlačí na pílu, miluje tzv. vybavené záležitosti. Nakoniec, ako všetci. A tak vykračujeme ďalej s úsmevom, na môj vkus príliš rezko do toho nášho nového sveta s pribúdajúcimi nulami na účtoch.  

--------------------

Trochu prekvapene zisťujem, že ten každodenný prázdny byt mi čoraz menej prekáža. Predsa nebudem, ako nejaká žienka domáca každý večer s pohľadom ranenej lane hypnotizovať vchodové dvere! 

 A okrem toho viac peňazí mi umožňuje rozvíjať svoje aktivity veľmi príjemným smerom. Napríklad občas trochu nudné cvičenie vylepšia špeciálne lekcie s atraktívnym inštruktorom. Nie, že by som mala nejaké kučeravé myšlienky, ale cvičiť so ženou s dokonalou postavou a s chlapom s dokonalou postavou je viac než rozdiel. To je iná planéta! A vôbec, aj nákupy bez pohľadu na cenovky  majú svoje čaro.

Aj otázka detí záhadne vyšumela. Prestala ma trápiť, zostala stratená v čase. Asi je pravda, že všetko okolo nás má svoj vlastný príbeh bez ohľadu na naše priania.

No dnes mi Dušan, kamarát gynekológ pri kávičke zrušil mystické teórie. Vraj iba starnem, hladina   hormónov padá dolu a hlava celkom prirodzene mení priority.

  Tá veta znela tak otrasne, že som ju musela ísť vydýchať do obľúbeného parku. Vždy pomôže. Stačí, že prejdem po štrkovej cestičke a hneď všetko stráca ostré hrany.  Zubaté slnko  prebleskuje v mokrej tráve, svieži vzduch vonia studeným dažďom. Kráčam okolo nášho obľúbeného stromu a  znovu cítim  ten príjemný  pokoj neskorej jesene, keď všetko dozrieva do tej správnej podoby.

Veď nakoniec,  život podľa seba chutí naozaj skvele. Rozložená na trochu primrznutej lavičke začnem rozmýšľať , či predsa len nemám opustiť svoj pohodlný pracovný brloh a začať sa  venovať iba našim investíciám. Kúpili sme apartmán v Chorvátsku, nejaké pozemky za mestom a dokonca aj podiel v novej reštaurácii v centre. Okolo toho je kopa úradov a byrokracie. No zatiaľ všetko stíham. Dobre viem, že pracovný kolektív je ťažko nahraditeľná sociálna štruktúra. No možno by stačilo ísť  raz do týždňa  za Dáškou na klebety. Uvidíme. 

-----------------

V rámci môjho intelektuálneho programu „ samo sa to“ som rozhodnutá prestať riešiť materské otázky. A tiež všetky veci s tým spojené. Chcem aby naše budúce dieťa bol dar a nie  premyslená záležitosť stokrát prežutá pri každom pohári vínka.

 Keď môjmu mužovi predostriem tento trochu mystický plán B nadšene súhlasí. Veď sex môže byť aj čistá radosť. Žiadna ochrana, žiadne zbytočné obmedzenia a nútené sprchy v najlepšom. No jeho vytešená tvárička po chvíli stratí farbu:

„ Miláčik, ale dúfam, že to odhodlanie nechať veci prirodzene plynúť ťa neopustí po prvých nechcených krámoch?“

Rýchlo prisvedčím. No radšej ticho, bez zbytočných sľubov. Veď čo ja už môžem tušiť, akej pravde budem o pár mesiacov veriť?!

------------------

Táto jeho výstraha ma držala nejaký čas pri zemi. No keď prehupol pol rok a príroda ďalej záhadne  mlčala, nabehla som k Dušanovi. Po prehliadke otrávene pozerá do mojich vystrašených oči. Je kamarát, vie že profesionálny úsmev nemusí a tak radšej pridá k dobru vysvetlenie: 

„  Prepáč, ale mám to na tanieri každý deň. Odhodlané tridsať pätky pripravené urobiť čokoľvek, len aby otehotneli.“

Trochu urazene oponujem:

„ Dúfam, že medzi ne nepatrím.“

S typickým úškrnom zaváha:

„ Chvalabohu ešte nie, ale nechýba veľa a naštartuješ podobným smerom.“

Neprotestujem a tak nahodí láskavejší tón:

„ Pozri nemusíš mať obavy, si zdravá úmerne svojmu veku. No telo nie je automat na kávu. Hodíš mincu a niečo vypadne. Tak to skrátka nefunguje. Keď ho presviedčaš vyše desať rokov , že byť plodné je zbytočná strata energie povie si OK. Prispôsobí sa. Veď načo plytvať vzácnymi zdrojmi na niečo čo nepotrebuješ. Musíš mu dať čas na zmenu. A pripustiť, že vekom schopnosť prijať nové pomery rýchlo klesá.“

 Poslušne súhlasím. Veď ako ináč?! Ešte ma bratsky potľapká po pleci a vyprevadí do sveta rozmaznaných žien, čo chcú všetko hneď a najlepšie už včera. Žiaľbohu v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

--------------------

 Moje odhodlanie nič neriešiť ďalej trvá. S Karolom, kamarátkami, mamou a hlavne sama so sebou. Jednoducho uvidíme. Nakoniec, čaká ma výnimočný víkend. Ideme po dlhej dobe spolu na výlet. Tento krát bez obvyklého programu. Žiadne výstavy, pamiatky, vychýrené podniky v centrách miest. Môj muž potrebuje iba dokonalý relax v krásnom dizajnovom hoteli uprostred prírody, so špičkovým servisom a lokálnymi dobrotami. 

Keď v piatok poobede dobehnem z roboty Karol už nervózne stepuje po byte. Síce netuším, kam sa ponáhľa , ale dobre... Predsa nepokazím atmosféru zbytočnými otázkami.  Raz darmo, začíname žiť v iných rýchlostiach. Ja v mojom nenáročnom pohodlí nenápadne spomaľujem a on vo svojom biznis štýle naopak nápadne zrýchľuje.

Keď chcem ešte pred cestou vypiť  trochu kávy, rozhodne protestuje:

„ Čaká nás skvelý luxus, tak tu predsa nebudeš zbytočne posedávať! “

Fajn. Trochu urazene idem do auta. Cestou spustí svoj obvyklý úspešný pracovný monológ. Počúvam len tak zľahka, na pol ucha. Akosi nemôžem zo seba vykresať aspoň iskierku partnerského nadšenia. Pozriem z okna. Vonku  sadá do tmy šedý november. Sama sebe márne nahováram, že práve on môže za moju ponurú náladu.

„ Miláčik čo ti preletelo cez nos?“  

 Jeho senzory ešte stále spoľahlivo fungujú. A tak jednoducho priznám farbu:

„ Možno by pomohla zmena témy. Čo povieš?“

Prekvapene zmĺkne. No ticho hovorí jasnou rečou. Veď čo by mohlo byť zaujímavejšie, ako moja firma?!

Za necelú polhodinku  už máme kartu od izby. Služby i zariadenie sú naozaj skvostné. Ale mňa stále  prenasleduje mrazivý pocit, že to všetko okolo nás akoby chcelo nasilu nahradiť to čo chýba v nás.

--------------------

 Celý  týždeň sme s Karolom ledva o seba zakopli. A víkend nebude lepší. Majú totiž vo firme veľkú party. Vraj spoločná zábava s dobrým jedlom a pitím je podľa ich personalistov momentálne in. Smiešne! Akoby veky vekov neplatilo, že v každom kolektíve treba občas pustiť paru a poriadne sa ožrať !

Trochu z povinnosti dostanem pozvanie:

 „ Príď, ak budeš mať náladu.“

Smutne pokrútim hlavou. Dobre viem, že pracovný  flám nie je príliš vhodný pre oficiálne polovičky.  A tak ma aspoň zavolá na luxusnú večeru. Súhlasím. Je fajn cítiť, že mu chýbam.

---------------------

Dnes večer mi Karol položil na stôl  letenky. Neveriacky pozerám. Kapverdy!  V duchu rozmýšľam kde to preboha vlastne je?! Miesto vysvetlenia iba zahundre:    

„ Potrebujem na pár dní stopku, prečistiť hlavu. “

 Zamyslene počítam. Ktovie prečo?  Necelé dva mesiace po skvelom firemnom žúre, týždeň po luxusnej pánskej jazde s najlepšími kamarátmi. Vstane a trochu nervózne zarovnáva knihy na polici. Nenápadne ho pozorujem. Pevná vyšportovaná postava, inteligentná tvár s tmavými prenikavými očami, štíhle nepokojné ruky. Môj muž. Ten náhly pocit vlastníctva je veľmi príjemný.    

  Uvarím kávu a schúlim sa k nemu do kresla. Milujem tie tiché chvíle medzi nami. Nežne mi pošepne do vlasov:

„ Je mi s tebou najlepšie na svete. “

 Hlboko vydýchnem. Tá veta vonia a chutí po mede.  Som šťastná, prešťastná, že práve ja, že práve on, sme dvaja.

-----------

  Na druhý deň idem za šéfom kvôli dovolenke. Odhodlaná zas počúvať jeho trápne reči. Trpí komplexom zbytočnosti našej práce, ktorý smiešne kompenzuje nariekaním nad každou nečakanou dovolenkou. No tento krát nie je vo forme a tak iba znudene zamrmle:  

„ Keď urobíš čo treba, nemám žiadny problém.“

 Samozrejme, že to čo treba mám dávno urobené a tak spokojne uvelebená pri počítači obdivujem krásne pláže, ktoré už zanedlho navštívim. Stačí chvíľa a som virtuálne sladko ponorená v modrej lagúne. Zo snenia ma vytrhne telefón. Neznáme číslo. Predpokladám, že zas volá nejaký obchodník  s čistým vzduchom. Ešte nedávno mi nestáli za slovo, ale od istého času chcem byť pani slušná s rešpektom k ľudom, čo sú odkázaní na také otravné zamestnanie. No miesto typického vtieravého tónu počujem netrpezlivý a dosť arogantný hlas:   

„ Chcem s vami hovoriť ohľadom vášho manžela.“

„ Nech sa páči.“

Odpoviem  suchým profesionálnym tónom. 

„ Myslím, že pre nás obe bude vhodnejšie súkromné stretnutie.“

Nepríjemne zaskočená zamrmlem niečo podobné súhlasu. Pohotovo zareaguje:

„ Zajtra o piatej v Astorke.“

 V rukách stále držím telefón, ktorý mi nemilosrdne maže z hlavy tie krásne palmy, bielučký piesok a kokosové orechy.  

-------------------

Večer, nahnevaná sama na seba, znovu preberám tie zvláštne slová. Preboha, veď tá žena bola horšia, ako nejaký policajt. Ten aspoň pozdraví! Chcem zavolať Karolovi, ale čo mu poviem, keď milá dáma nepovažovala za potrebné predstaviť sa?!

Koniec koncov, nič mi nebráni poslať jej obratom správu, že nemám záujem komunikovať s  neslušnými ľuďmi. O čomkoľvek. Žiaľbohu moja láska nie je čokoľvek a ja som jednoducho  strašne zvedavá! Čo keď mu hrozia nejaké hnusné veci?!  Zákerná konkurencia, podrazy, mafia. Bŕŕŕ! Mať veľa peňazí niekedy vôbec neznamená bezstarostný život.   

Automaticky začnem prehrabávať skriňu. Zajtra v noci letíme a ja dobre viem, že starosť o dovolenkový šatník je zaručený spôsob, ako odohnať zbytočné myšlienky. Práve takéto hlúposti zaberajú lepšie, než tabletky na nervy. A veru, stačí malá módna prehliadka  pred zrkadlom a hneď som príjemne preladená na spánok.

-------------------  

 Keď pred piatou dobehnem do kaviarne, pripadám si fakt nemožná. Veď vôbec netuším s kým mám tu česť! Žiadna dohodnutá žltá ruža na stole, ako v romantických filmoch nehrozí. Niekto ma môže pokojne pozorovať, sledovať a ja tu sedím, ako naivné slepé kura! 

 No atraktívna slečna pri zadnom stole rýchlo stopne moje rozpaky.  Rázne zakýva a pozve ma k stolu. Je celá príliš perfektná. Šaty, vizáž, postava. Ukážkový príklad snahy zakryť nedostatok sebavedomia  skvelou fasádou. Nevadí, je ešte mladá, časom pochopí. Bez zbytočných rečí sa predstaví:

„ Som Zuzana, Petrova neter.“

S úľavou vydýchnem. Žiadne výpalné nehrozí. Pokojne nadviažem rozhovor.

„ Karol vás spomínal, vlastne ste začali pracovať tak trochu namiesto mňa.“

 Rozpačitý úsmev jej rýchlo stvrdne do zlého úškrnu. Odpovie strohým tónom:

„ No situácia sa časom zmenila. Dnes, chcem aj žiť tak trochu namiesto vás.“

 Nechápem a jediné čo zo seba dostanem je iba veľký trápny otáznik:

„Čože?!“

Za to ona, bez zbytočného váhania spustí:

„ Viete, čakám s Karolom dieťa. Nemáte spolu rodinu, takže mám nárok...“

Zostane zaseknutá v polke vety. Jej krehká sebaistota z nej padá rýchlejšie, než ten precapkaný make -up. Zmätene začne zhlboka dýchať a rozčúlene buchne po stole:

„ Predsa ma nemôže ignorovať?!“

 Vnímam ju napoly, stratená v divnej hmle. Nervózne žmolí vreckovku:  

„  Ja chcem iba férovú dohodu. “

Nechýba veľa a začne fňukať.  No ja ju vnímam iba tak  napoly. Rýchlo vstanem a normálne ujdem!  

-------------------

Netuším ako, ale predsa prídem domov. Sedím skrehnutá za počítačom a stále dokola prezerám tie biele pláže, palmy, more. Neviem prečo. Asi túžim sama seba presvedčiť, že nie Zuzana, ale práve tie krásne obrázky sú skutočná realita.

Zvláštne, vôbec neplačem, nenariekam. Podvedomie mi úplne vyplo emócie. Asi nutná obrana pred infarktom. Automaticky balím a čakám na Karola. O chvíľu príde domov a za pár hodín máme taxík na letisko.

 Vbehne do dverí so svojím typickým pokrikom a ja márne hľadám stopy zrady. Dešifrujem objatie, bozk, úsmev. Bez úspechu. Ako je možné, že som nič, ale naozaj nič nezbadala?! Nechýba veľa a normálne uverím, že tá poobedňajšia debata v kaviarni bola iba nejaká divná fatamorgána.

Smutné predstavy, ako budem hystericky nadávať, plakať, ironicky súdiť zostali niekde na pol ceste. Nič z toho nehrozí. Práve naopak. Zabočím do kuchyne a zničene klesnem na stoličku. Škaredá neschopnosť čokoľvek povedať, ma zavalí , ako obrovský ťažký mrak.

 V duchu dávam za pravdu tomu zástupu smutných filozofov. Naozaj nič o sebe nevieme. Napriek tomu, že každý z nás nosí v hlave ilúziu o vlastnej dokonalosti. Naivne veríme, že skvele zvládneme  každú situáciu.

No  keď príde deň D, pravda nás zaskočí, ako zabudnutá špinavá handra v kuchyni na stole. Nie som výnimka. Vždy som verila, že ak odhalím neveru vlastného muža, bez milosti hrdo odkráčam a nechám ho dusiť vo vlastnej šťave.

Ale napodiv, teraz tu ticho sedím, úplne paralyzovaná, zbytočne ochutnávam omáčku. Je výborná, na rozdiel od môjho života, jej nič nechýba. Karol si naberie plný tanier a do neba vychvaľuje špeciálny recept. Potom odhodlane vyhlási:

„ Uvidíš zajtra, budeme v inom svete!“

Telom mi prejdú zimomriavky. Preboha, ja predsa nechcem žiadny iný svet! Cítim sa ako smiešna  postava z fantastického románu, ktorá vie, že o chvíľu všetko zmizne v nejakej záhadnej diere a nebude nič. A tak zúfalo do poslednej bunky vychutnáva každú sekundu na svojej starej planéte, bez milosti odsúdenej na zánik.

 ---------------

To miesto je kúzelné. Sedíme na pláži, popíjame voňavé koktaily obaja v trochu podivnom kŕči. Má vypnutý mobil, mail, vraj zariadil všetko potrebné, Peter je spoľahlivý a on potrebuje úplný relax. No smutné je, že ak nechce riešiť prácu, zrazu niet o čom. Ako keď v knihe nájdete prázdnu bielu stránku.

 Ja márne zbieram odvahu. Zuzana je odistený granát, okolo ktorého opatrne našľapujem, neschopná správne zareagovať. Radšej predstieram pohodu so sileným úsmevom. On je neúnavne pozorný a láskavý. Miluje ma usilovne a odhodlane. Keď po večeri  rozmýšľam nad kombináciou toho najsladšieho ovocia do čerstvého džúsu náhodou zachytím jeho oči. Vždy veselé a živé sú utopené v čiernom smútku.

Ten pohľad ma zradí. Za funguje, ako prasknutá žiarovka. Bum a svetlo je preč. Vo mne, v nás všade naokolo. Slzy mi tečú potokom a ani Karolovo silné objatie nedokáže zastaviť moje nariekanie.

   „ Láska moja, ty vieš...  Jasné, ako ináč,  Zuza sa postarala!  Všetko som zničil, pokazil...“

Hladí ma nežne po vlasoch, šepká slovíčka... Nič nepomáha. Topíme sa spolu v tej bolesti bez konca. Nečakane zdieľame rovnaké trápenie, ktoré je oveľa silnejšie puto, ako spoločná radosť. Obaja užialení a nešťastní sme pri sebe blízko, blízučko. Cítim jeho lásku, tak ako nikdy predtým. Miesto hnevu a výčitiek ma zaplaví súcit a pochopenie. Netreba vysvetlenia a zbytočné obhajoby. 

Hodiny a hodiny mlčky blúdime v teplom mori. Dobre vieme, že už nič nevrátime späť. Naša planéta skolabovala a my stratení tápeme v neznámom vesmíre. Všade je už horúca tma, keď začne rozprávať:

  „ Ja vlastne vôbec neviem, fakt neviem. Kedy a ako. Proste totálne okno. Stačilo trochu trávy,  alkohol, stres a zrazu vraj budem otec?! Nemôžem tomu uveriť!“

Nechápavo pozerám a neverím. Kde je ten môj sebavedomý optimista, ktorý vždy všetko zvládne?! Vedľa mňa plače zničený a zúfalý muž. Sype si popol na hlavu, spolu s bezradnými úvahami:

„ Vieš, rozmýšľam celé dni čo urobím.  Mám dosť prostriedkov. Dieťa aj s matkou bez problémov zabezpečím. Môžeme začať nový život hocikde a hocikedy. Jednoducho zabudnúť a vymazať.“

Pozerá a čaká čo poviem. Zbytočne. Napoly stratený v tme ťažko vzdychne:  

„ Viem, zodpovednosť je výnimočne neúplatná dáma, sám seba zrušiť neviem. “

Tie slová sú pre mňa neúprosný rozsudok o konci nášho spoločného života. Pomaly vstanem a kráčam po pláži. Opatrne našľapujem, vážim každý krok, rovnako ako kedysi dávno predávno, keď  som sa učila chodiť. Vrátená v čase znovu zažívam ten pocit neistoty a strachu. Dokážem to?! Žiť sama, po toľkých rokoch?!   

 Pochopí môj váhavý odchod a rýchlo ma dobehne:

„ Nesmieš odísť! Si predsa človek narodený pre mňa. Chápeš?!“

Celú dlhú noc otáčame znovu a znovu ten istý list. Dobre viem, že má pravdu. On je muž môjho života. Keď nadránom konečne zakotvíme v hoteli, nešťastní a milovaní som rozhodnutá. Je  absurdné, že práve ten nový život, čo sa pýta na svet v duchu zaradím do zástupu tragických udalostí, ktoré prichádzajú a odchádzajú a my ich musíme zvládnuť. Choroby, nehody, smrť. Ja jednoducho nemám silu byť bez neho. Nechcem a nemôžem.

------------------

 Ráno nás privíta krásna prímorská pohoda. Spojení neúprosným a momentálne dosť tragickým poznaním, že napriek  všetkému, odmietame žiť jeden bez druhého opatrne plávame do dovolenkového raja.   

Prežívame dni krásne, najkrajšie.  Pocit, že práve ony môžu byť posledné spoločné im dávajú priam zázračné čaro. Lebo napriek nášmu nočnému rozhodnutiu , ani jeden z nás nevie, ako v skutočnosti dopadneme.     

Večer pred odletom mi Karol kúpi krásny prsteň. Nič nehovorí, no tá podstatná otázka svieti jasne,  ako ten ružový, žiarivý kameň v zlatej obrúčke.  Má byť potvrdením  nikdy nevypovedaného, ale o to silnejšieho sľubu. Zostanem s tebou. Ako doteraz, v dobrom i zlom. Navlečiem si ho na prst a mlčky prikývnem.

------------------

 Návrat domov pripomína otvorenie trinástej komnaty plnej strašidiel. Tá kopa mailov, neprijatých správ, samozrejme aj od Zuzany. Ešte stále môj Karol hneď zareaguje:   

„ Idem za Petrom. Musí vypadnúť z firmy. Už  jej nepoviem ani slovo.“

Ťažko vzdychnem:

„ Ale povieš...“

Neprotestuje, iba zúrivo treskne dverami.

Neprejde ani hodina a už je späť. Vytiahne koňak a mlčky krúti hlavou:

„ Tak toto som nečakal ani v najhoršom sne!“

Jasné, realita každého občas zaskočí. Vždy. Presne ako v tom hlúpom reklamnom slogane: „ To nevymyslíš to je život.“

 Samozrejme, ani ja nič špeciálne nevymyslím a tak očakávam tajné účty, oklamaných zákazníkov, prekročené rozpočty a podobné udalosti z kartotéky bežné. Chyba, veľká chyba! Peter jeho kamarát verný najvernejší ho dokonale zaskočil:

„   Vieš čo mi povedal?! Úplne pri zmysloch a pri dennom svetle?!“

  Rozčúlene vykrikuje. Po chvíli zmĺkne. V tom tichu je toľko hnevu, až mi príde normálne zle!  

„ Vraj existuje elegantné riešenie mojich problémov. Ak Zuze zaplatím jej vysnené štúdium v Amerike, určite bude súhlasiť s adopciou. Teba presvedčí, že ja skutočne za nič nemôžem. Vraj ľahko a rada uveríš.  Jednoducho ten večer nabral nečakanú rýchlosť. Niečo v štýle drogy, sex a rokenrol. Hotovo. Upratané do čista. No čo povieš nemá skvelé nápady ?! “

Otázka visí vo vzduchu a ja čakám pointu. Môj muž  si ju patrične vychutná:

„ Tieto podľa neho maličkosti zariadi, ak mu predám moju polku firmy za rozumnú cenu. “

 Márne čakám ďalšie vysvetlenie, rýchlo schmatne tenisky a zmizne. Vraj potrebuje kyslík.

 Bezmocne pozerám do prázdna a v poludňajšej káve miešam tie neskutočné vety.  Majú v sebe toľko významov, otázok a zlých odpovedí až sa mi z toho zatočí hlava. Nemôžem a nechcem uveriť, že práve Peter mu naschvál vyrobil toľko trápenia.  Ale využiť každú príležitosť mať miliónik navyše, to sa mu podobá.

Prešlo pár dní a hnev z Karola vyfučal, ako z prepichnutej lopty. Je jasné, že firma má vždy prednosť. Ženy, deti, intrigy a vlastné egá musia počkať. Vraj po dovolenke zachraňuje, čo sa zachrániť dá. Pán nenahraditeľný. Napriek jeho zdesenému výrazu mám dojem, že ide zas iba o hlúpe peniaze.

------------------

Telefón zvoní a z obrazovky máva Soňa. Môžem  ju vypnúť, ale úprimne, ona je horšia ako návšteva zubára. Či chcete, alebo nie vyhnúť sa jej nedá.

 A tak radšej zabudnem na výhovorky a pozvem ju na víno. Akože, niekde, niekedy. Keď budem v lepšej forme. No ona bez rozpakov zavelí :

 „ Čo to budeme odkladať, v piatok dobehnem aj s Evou, nevadí nie ?! “

Súhlasím.  Hoci mi občas ležia v žalúdku, jednoducho patria do môjho starého sveta, ktorý tak veľmi túžim zachrániť.

Chcú prísť ku mne domov, lebo  Eva má po pôrode ešte stále rozhasené kríže a nevydrží dlho sedieť.  No a Soňa zase hrá tie svoje trápne hry pred svokrou, ktorá postráži malého. Lebo debata u kamarátky má lepší imidž, ako ísť do krčmy. Nemám s tým problém, Karol je mimo. Pomaly chystám dobroty a pitie.

 Dobehli hneď poobede, trochu nasilu vysmiate, skvelé  ženy nad vecou, ktoré presne vedia odkiaľ vietor fúka. Eva ma stíska medzi dverami, Soňa tlačí do seba zákusky a obdivuje obložené misy:

„ Janka, no to je krása, hotová rozprávka stolček prestri sa!“ 

Obidve začnú veselo drkotať a ja ledva strávim tú záplavu komplimentov. Ako super vyzerám, mám krásny byt, som úžasná hostiteľka, žena na úrovni, proste skvelá.  Darmo klebety majú neskutočnú silu. Vždy kritizovali, zapárali a zrazu počúvam chválospev v priamom prenose!  Je jasné, že som pre nich oklamaná chudera, ktorú treba ofukovať. 

No ďalšia fľaška vína prileje trochu úprimnosti do debaty. Eva odvážne vyhlási, že ak človek myslí len na svoje pohodlie, zle dopadne. V preklade povedané, presne ako ja !  

  Soňa tiež prihodí pár múdrostí:

 „Stále platí,  ak chlap raz príde k peniazom, bez detí ho doma neudržíš. Všade sa nájde nejaká hnusná fena čo cíti prachy široko, ďaleko.“

 S veľkou námahou sama seba presviedčam, že to myslia dobre. A pritom netrpezlivo čakám kedy vypadnú. Po polnoci Soňa našťastie zdvihne kotvy. No jej monológ na rozlúčku mi chutí horšie, než káva v staničnom bufete.  

„ Musíš sa ho bez  milosti zbaviť, začať nový život.

Nasilu bezstarostne mávnem rukou, že dobre. Nechcem ich rady, túžim po jedinom, zavrieť za ich rečami dvere a zaliezť do postele.

-------------------

Na konci týždňa dobehne mama. Ja duša naivná dúfam, že vyše dvesto kilometrov ma spoľahlivo ochráni pred ohováraním a klebetami. Hlboký omyl. Ak niekto veľa zarába, žije ako vo výklade. Všetci sa zaujímajú, všetci vedia. A tak je už dokonale informovaná, možno až príliš dokonale. Hneď medzi dverami mi vysvetlí čo a ako: 

  „ Vypratala som horné poschodie, je tam dosť miesta aj novučičká kúpeľňa. Môžeš prísť, hoci aj zajtra. Neboj, tatko ti nejakú robotu zoženie. Stačí povedať a pošlem po tebe Zdena, od nás z roboty, má dodávku, presťahuje ťa. “

Sedím za stolom a pre istotu usilovne chrúmem  čokoládu. Na guráž a nervy.

„Mama ja neodídem. Sme obaja rozhodnutí. Budeme spolu, v dobrom i zlom.“

Neveriacky ma obzerá, akoby mi narástla piata ruka, alebo niečo podobné:

„ To nemyslíš vážne, veď ona je tehotná.  Dieťa má prednosť. Vždy a všade. Aj pred tebou milá moja!“

Prudko vydýchne a znovu začne lamentovať nad mojím pokazeným životom.

„Dobre keby ste mali rodinu, v poriadku... To je iná káva. Ale takto ?! Škoda reči.“

Znechutene otvorí prázdnu chladničku a zamrmle:

„ A navaríš mu aspoň niekedy?! “

Vytrvalo, hľadím do zeme.  Nie, do tejto debaty sa odmietam zapojiť!

Našťastie už nemá silu na ďalšie zbytočné reči.

„ Idem za Jankom, povarovať malého. “

Jasné môj brat, ako vždy vedie rodinnú hitparádu. Stále tá istá jednotka v poradí.

Keď zavrie dvere, otvorím koňak. Chcem v pokoji spláchnuť jej viny. No asi nemám nárok. Možno má pravdu. Deti, deti. Otĺka mi ich o hlavu, ako nejaký smrteľný hriech. Fajn, podcenila som čas a vlastné vaječníky. No a čo?! Nech hodí kameňom ten, kto je bez viny!  

-------------------

Pozriem na hodinky. Chvalabohu musím do práce. Rýchlo nahodím osvedčenú troj kombináciu. Horúca sprcha, sladká káva a kyslý džús. V robote ma čakajú dáta a milé úsmevy, akoby som bola nejaká čokoládová tortička. Dokonca aj šéf mi ponúkne bonusové firemné víkendové pobyty. Vraj v určitých životných situáciách treba vypnúť. 

No prejde pár hodín a ja s úľavou pozorujem, že nové klebety majú vždy prednosť.  A tak zapnem bežnú rutinu. Ťukám, zhromažďujem , vyhodnocujem. Dáška pribehne tíško, s horúcou kávou. Je to proste duša blízka, ktorá presne vie čo potrebujem. Súcit, láskavosť a hlavne žiadne slová. Po chvíli pribudne na stole koláčik, moja sladká istota. Usilovne zajedáme lepší kúsok sveta a ja nadopovaná začnem mudrovať: 

„ Vieš, keď tu tak sedím zavalená všemožnými  dátami , premýšľam prečo ešte niekto neponúkol na trh softvér pre zúfalé ženy, čo nevedia odkiaľ kam a kade. Nahádzali by tam všetky udalosti, šialené nápady a hlúposti vlastného trápenia. Od prvého rande až po rozchod a program by im vyhodil výsledok.“

Rozosmeje sa, ako vždy:

„ Milá moja, vieš aké by bolo najčastejšie riešenie?! Skoč z najbližšieho mosta. Pretože to čo my baby musíme vydržať žiaden počítač na svete nemôže reálne vyhodnotiť ako znesiteľné, zlučiteľné so životom!“

 Vystrašená oponujem:

„ Čo táraš, veď vedieme luxusný život!“

Pohŕdavo odfrkne:

„ Fajn, veci, veci... Ale čo to ostatné?! Predstav si, že šimpanzy, ktorí majú temer rovnaké gény ako my, sa behom jedného dňa v rámci skupiny vzájomne medzi sebou objímu štyridsať osemkrát. Chápeš to?! štyridsať osemkrát. Ak im je fyzický kontakt odopretý trpia všemožnými chorobami a pomaly ale iste chradnú. Presne ako my. “

Jej znalosti biológie ma prekvapia. Silno ju stisnem. Na vylepšenie štatistiky.

----------------

Karol je prekvapivo v dobrej forme. Znovu naštartovaný, večer otvorí  fľašu skvelého vína a podrobne prezentuje svoje finančné  úspechy.  Vždy ma vytáčali reči o tom, aké sú peniaze zákerná droga, ktorej nikto neodolá. Hlavne ak ich viedli tí závistliví a neschopní niečo zarobiť.

No keď  počúvam svojho muža, začínam váhať či práve on, veselo nevykračuje medzi tých postihnutých, čo nemajú nikdy dosť. Stále rieši ďalšie a ďalšie, samozrejme úžasné investičné príležitosti: pozemky, domy, byty. Moje smutné oči a nezáujem ho iba dráždia:   

„ Láska prosím zabudni. Ja viem bolo to zlé, veľmi zlé. No ja verím, že najhoršie máme za sebou. Musíš sa trochu snažiť. Prosím. Treba ísť ďalej. Dobre?“

Jeho trápne, priam stranícke odhodlanie ma rozčúli:

„  Čo máme za sebou ?! Pôrod, krst, škôlku, alimenty, očkovanie?!“

Zúrivo zasyčí a treskne rukou po stole:

„ Dosť prosím ťa, dosť.“

Po dlhej predlhej minúte opatrne hľadá slová:

„ Miláčik pochop, veci nezmeníš ak sa v nich budeš hrabať stále dokola, bez výsledku. To je cesta do pekla. Pre oboch.“

Trochu urazene oponujem:

„ Ale predsa dieťa nie je faktúra čo zaplatíš a ideš ďalej! “

Rozhodne protestuje:  

„ Nemáš pravdu. S Petrom som dohodol cenu, zariadi čo treba.“

Sedím, akoby zasiahnutá bleskom. Žijeme spolu celé roky a presne tak ako poznám každé znamienko na jeho vyšportovanom tele, som doteraz verila, že rovnako presne viem čo má v hlave. Názory, myšlienky, city. A zrazu mám hnusný  pocit, že pozerám na cudzieho človeka, o ktorom nič ale že vôbec nič netuším. Zmätene habkám do prázdna:

„ Cenu za čo?!“

„ No predsa za štvrtinu firmy. Férový a prijateľný kompromis. Je spokojný, nechcem od neho žiadne ťažké milióny a pritom mi zostane slušný podiel. Na revanš zariadi všetko potrebné, okolo Zuzany. To veru nebude lacná záležitosť.“

Zúfalo pozerám:

„ Počkaj, mám tomu rozumieť, že medzi vami je znovu pohoda?! To nemyslíš vážne! Dobre, som ochotná naivne uveriť, mimochodom rovnako ako ty, že jeho snaha pomôcť  nie je iba  premyslený obchodný ťah.  Ale tebe vôbec neprekáža, že nechutne zneužil tvoje problémy?!“

Nervózne začne vykrikovať:

„ Milá moja, ľudia nie sú bábiky v polici, z ktorých môžeš vyberať aké chceš a dokedy chceš. Sú akí sú. Nikto nie je dokonalý. S Petrom nám to spolu perfektne fičí v biznise. Môžem mu vyčítať, že vie využiť každú príležitosť, ale naozaj každú, ktorá sa mu ponúkne ?! OK. Možno dosť bezohľadne. Ale práve vďaka tomu sme teraz obaja za vodou. Na dlhé roky dopredu.“

Nevládzem protestovať. Tá schopnosť mužov vyčistiť vzájomne ihrisko ma vždy fascinovala. Stačí vypiť spolu fľašu, výnimočne prebehne diskusia ručne stručne a ide sa ďalej. Vybavené. Žiadne ukrivdené pohľady a zákerné scenáre pomsty vymyslené po nociach nehrozia. Karol je žiarivý príklad úspechu tejto, pre nás ženy nepochopiteľnej stratégie. Vyzerá, že ho už nič netrápi.

 Moje ticho považuje za súhlas a ďalej spokojne preberá ceny bytov v novej štvrti. Pomaly chlipkám čaj a v duchu premýšľam kedy sa to vlastne stalo. Ten prerod. Otrasná profesionálna deformácia, ktorá spôsobí, že večné počítanie kešu prestaví mozog a prinesie falošný pocit, že práve peniaze je eso, ktoré vždy všetko prebije.

Tá jeho premena ma dosť vydesí. Už nechcem nič hovoriť, nič počuť. Potrebujem sprchu a teplú posteľ bez neho.

Ráno rozospatá blúdim po byte a márne hľadám po kútoch chuť do života. Ten včerajší rozhovor mi nejde z hlavy.  Nenápadne pozorujem Karola. Znovu a znovu skenujem jeho sexy telo a príťažlivú tvár. Akoby som podvedome neverila, že je stále ten istý, milovaný.       

„ Láska, nedáme kávu?“

Povie zamyslene a ja vďačne súhlasím.  Dobre viem, že obvyklé rituály občas človeka zachránia. Čerstvá vôňa a slniečko za oknom pomáhajú vidieť lepšiu stranu mince. Stále sme. Spolu, my dvaja. Pozriem na prsteň, ktorý od dovolenky nosím na ruke. Je v ňom nádej a záväzok, že prežijeme zlé časy.

-------------------- 

Večer na stole preberám filmy. Vraj oddychové. Karol mi nechal dlhý zoznam. Znechutene vypínam  hlúpe komédie natočené s jediným cieľom. Zarobiť. O takú realitu naozaj nestojím. Na druhej strane  žiadnu veľkú drámu momentálne nezvládnem.    

No musím uznať, môj muž má pravdu. Ak chceme ďalej spolu žiť, treba zavrieť minulosť a znovu naštartovať. Pre odchodom mi vyložil na stôl dokonalý manuál.

„ Miláčik pochop, my dvaja sme ako po ťažkej operácii. Rana ošetrená, čo treba je odstránené. Teraz  záleží iba na našom rozhodnutí, či budú následky trvalé.“

V duchu opakujem jeho slová, ako nejakú podivnú mantru: „Rana ošetrená, čo treba je odstránené.“ A vtedy mi hlave cinkne myšlienka. Preboha, veď to vôbec nie je pravda! Aké odstránené, aké ošetrené ?!  Veď Zuzanu a jej dieťa iba zahádzal peniazmi, aby ju nevidel. Presne, ako keď natlačíme neporiadok do skrine a tvárime sa, že je upratané!

Nie. Ja nepristúpim na jeho falošné predstavy o čistom, nanovo prestretom stole. Som rozhodnutá. Hneď zajtra zavolám Zuzanu na kávu. Do Astorky o piatej. Budeme pokračovať pekne po poriadku, tam kde sme skončili.  Náhle rozhodnutie mi prinesie nečakanú úľavu. Znovu začnem pozerať tú romantickú hlúposť, kde zaručene všetko dobre dopadne. Presne, ako v mojom živote.

---------------

Ráno bezradne pozerám na mobil so Zuzaniným číslom. Čo vlastne chcem?! Môj, ešte včera jasný zámer zmutoval do podoby veľkého otáznika.

 Ja som predsa tá čo vyhrala. Mám Karola a pohodlný život zabezpečenej ženy. Nie je slušnosť víťazov nechať porazených v pokoji lízať vlastné rany?!  Veď ona zostane sama, možno aj s nechceným deckom.   

Zmätená vytiahnem čokoládu na nervy. Dokopy nič o nej neviem , vôbec netuším čo vlastne naozaj chce a už vymýšľam jej príbeh, lepší než tele novela!  

Keď sme prišli z dovolenky, stále posielala, správy, maily. Potom vraj prebehol zásadný rozhovor. Peter zapracoval a zostalo ticho. Keď som ju zazrela v meste prešla na druhú stranu.

 Otrávene pozerám do stropu. Ten môj relatívny svet ma raz pochová!  Stačí pár minút premýšľania a každá pravda je naopak. Ale predsa nie som Karol,  s klapkami na očiach, ktorý  vidí iba to čo vidieť chce. Musím jej zavolať a zistiť čo sa deje. Trochu váhavo lepím pozvanie do telefónu:

„ Rada by som zašla na kávu...“

Na druhej strane počujem iba ťažký dych. Snaživo dodám.

„ Žiadne obavy. Bude to len medzi nami dvoma.

„ Naozaj? Sľubujete?“

Ten ustráchaný tón ma poriadne zaskočí. Vyžaduje ráznu odpoveď. Zavelím, bez zbytočného vysvetľovania:

„ Poobede o piatej v našom bistre. “

 „ Budem tam.“

 Pípne hlas na druhej strane.  

 Jej bojazlivé slová ma stále prenasledujú. Peter rozhodne žiadnou  veľkou empatiou neoplýva. Určite jej to celé poriadne osladil.  V srdci mi zabliká nečakaná ženská solidarita. Hnusní chlapi, nech sa deje čo  sa deje nakoniec zlížu smotanu a to večné trápenie si na nás vždy počká! 

---------------

Je už skoro pol šiestej a Zuza nikde. Trochu nervózne dopijem kávu. Sklamaná chcem zaplatiť, keď  za dverami zbadám povedomý tieň. Nenápadne vkĺzne dovnútra a šepne :  

„ To nie je príliš dobrý nápad. Káva tu, s vami.“

Mávne rukou dookola, akoby sme boli na nepriateľskom území.

Neveriacky pozerám na tú rozbitú osôbku oproti a márne hľadám čo má spoločné s tou upravenou  ženou, ktorá tu sedela pred necelým mesiacom. Miesto pekného kostýmu má oblečené nejaké šedé nič, vlasy stiahnuté do gumičky ako pri jarnom upratovaní a make-up odbavený rozmazaným rúžom. Proste hrôza.

 Môj starostlivo pripravený monológ  o našom manželskom svete, kde nikoho nepotrebujeme a samy zvládneme nevery, zrady a iné prírodné katastrofy bez najmenšej ujmy náhle stratil význam. Miesto toho vypotím iba smiešnu vetu:

„ Čo je s vami, čo sa stalo?“

Chytí ma za ruku, ako nejakého sprisahanca a prejde na tykanie:

„ Nezájdeme k tebe? Tu každý každého pozná a ja si nemôžem dovoliť žiadne zbytočné reči.“  

 Pokrčím plecami:  

   „ Fajn, ideme.“

-----------------

Zapálim kozub, pustím kvôli atmosfére nejaké to prírodné cvrlikanie. Akože sme nad vecou a vesmír nám pomáha. Donesiem vodu a džús pre budúce mamičky.

S údivom pozerá po byte a iba závistlivo vzdychne:

„ Paráda.“

Trochu polichotená, zamrmlem:

„ To Karol, ešte predtým...“

Zrazu sa rozplače. Usedavo a pritom trochu zúrivo. Presne ako malé dievčatko, ktorému na pieskovisku rozkopali najkrajší hrad.

„  Ja vlastne neviem, netuším... Na tej party sme boli všetci mimo. Nakoniec nič neobvyklé. Ten stres v robote je fakt hustý. Potom stačí pohárik, trochu toho bieleho prášku a fičíte na plné obrátky. No prejde víkend a život ide ďalej.“

 Na chvíľu jej  zasvietia oči, aby vzápätí zhasli, rýchlejšie než prskavka.

 „ Žijem sama a miesto plodných dní sledujem voľné štipendia. Veľmi chcem odísť. Študovať, vidieť svet. Vôbec mi nezaplo, že ten žalúdok na vode nemám iba z popletených faktúr. Keď mi došli súvislosti bolo už neskoro. Bežala som za strýkom a on hneď vedel... Vraj prišiel neskôr, ešte triezvy a videl ma s Karolom. “  

Tak toto počúvať nebudem. Rázne vstanem, rozhodnutá  vyhodiť ju aj s jej  problémami za dvere. Ale, dobre viem, že ich máme spoločné. A tak iba zájdem do kúpeľne, strčím ruky do ľadovej vody a idem ďalej, odhodlaná počúvať ten príbeh, nech to bolí akokoľvek.

„ Počkaj, snáď nechceš povedať , že ťa za mnou poslal Peter?!“

 Rozhodne protestuje.

„ Nie, nie, kdeže... Za to môže tvoj muž. Vytočil ma do nepríčetnosti. To jeho nič neviem, nič si nepamätám. Nevinný a bez poškvrny! A pritom mne sa zrútil svet, všetky skvelé plány! Musela som mu urobiť  niečo hnusné,  aby som nepraskla od jedu! “  

Bezradne sledujem to nešťastné stvorenie, schúlené v kresle. Je mi zrazu nepochopiteľne blízka. A pritom práve ona je predsa ten nepriateľ zlý a najhorší, ktorý zničil môj dokonale vyšperkovaný život bez jedinej chybičky, kde sme boli krásni, zdraví a bohatí.  

 No stačilo, že odhalila vlastné karty, ktoré za veľa nestáli a moja zlosť je rozpustená  v hmle pomotaných myšlienok. Asi práve úprimnosť je cesta k vzájomnému súcitu. Taká malá odbočka do miesta kde sme všetci úbohí a slabí. Ako keď bezmocný psík ukáže brucho a ten silnejší neublíži, iba znechutene odíde.

Sedíme ticho, obe smutné a utrápené. Načo zbytočné slová, ktoré iba všetko pokazia.  

Donesiem horúce kakao:

 „ Neboj bude dobre.“

Zaskočená materinským inštinktom ju nesmelo pohladím po ruke. Veď keby som v osemnástich šťastne nepotratila s tým bláznom z vedľajšej triedy mala by som práve takúto dcéru. A potom, že vraj  život máme  vo svojich rukách! Dokonale naivná predstava! Ako keď sa rútime po diaľnici čo to dá, s bezstarostným úsmevom, presvedčené že práve nám sa nemôže nič stať!

Sladká chuť pomáha. Objíma horúci hrnček a previnilo vysvetľuje:  

„ Ver mi, ja by som ho v živote nechcela. Myslím Karola. Veď vy dvaja pasujete k sebe ako zips na tej kabelke. Ste práve takí luxusní a bezchybní. “

Prstom ukáže na chanelku pohodenú vedľa vešiaka a znovu fňuká:

„ Mám dvadsať, rozumieš dvadsať. Čo ja s tým?“

Zúfalo ukazuje na rastúce bruško. Pozerám do zeme, neviem radiť na počkanie.  A jej už vôbec nie. Po chvíli vstane a smutne odchádza do vlastného osamelého života.

-----------------------

 Dnes Dáška doniesla skvelé krémeše. Najlepšie v meste. Opatrne ich ukladá na tanieriky, spolu so starostlivými otázkami:

„ No čo milá moja ? Ako dopadlo veľké upratovanie? Zuza vydrhnutá do biela?

Otrávene premiešam kávu.

„ Jasné, že nie. Práve naopak. Univerzálne pravidlo platí všade. Čím viac vieš, tým menej rozumieš.“

Ticho prikývne. A ja ju bez výstrahy zasypem zúfalými otázkami:

„ Neviem či je Peter naozaj až taký nehorázny podliak, že bez rozpakov zneužije vlastnú neter, len aby získal lepší podiel vo firme. Neviem či je Zuza naivná koza, alebo hnusná mrcha, ktorá ma chcela obrať o muža a keď jej to nevyšlo hrá úlohu chuderky, ktorej sa zrútil svet ?! Neviem či  práve Karol je naozaj ten jediný nevinný, škaredo oklamaný?!

Rozvážne zahryzne do tenkej čokolády:

 „ Netreba riešiť druhých. Čo chceli a čo nechceli. Dôležitý je výsledok, iba ten sa počíta. A ten tvoj nie je najhorší.  Peter zariadil čo treba, Zuzana sa drží spiatky a Karol zistil, že práve ty si tá jediná a nenahraditeľná. Dobré skoré, nie?!“

 Jej schopnosť vidieť iba tú lepšiu stranu mince je proste neprekonateľná!  No ja tú pozitívnu vlnu akosi nestíham, všade vidím čierne tiene:

„ Fajn, ale čo ten malý, ako k tomu príde. Otca nemá, mama ho nechce...“

Hneď ma preruší:

„ Preboha Janka, nerob z toho drámu. Ty nevieš o tom, že na biele bábätko ľudia čakajú celé roky ?! “

Pokojne ďalej točím svoju pesimistickú pesničku:

„ Ale možno adopciu nezvládne a bude z nej zatrpknutá, zlá a nervózna mama?!“

 Trochu ironicky zakončí debatu:

„ Nechceš sa postarať radšej ty sama, teta dokonalá ?!

 Keby to bol niekto iný, som urazená do tretieho kolena. Ale pri nej strávim aj horšie veci, veď trochu čierneho humoru nezaškodí.  

Zamyslene ďalej chlipkám kávu, momentálne bez cukru a šľahačky. Musím. Z toho stresu priberám viac než po štyroch svadbách! Telo vyhodnotilo môj duševný stav, ako vážne ohrozenie na živote a tak šialeným tempom buduje tukové zásoby!  

-------------------

Dáta lietajú po obrazovke rovnako rýchlo, ako moje splašené nápady. Áno, musím hovoriť s Petrom. On je ten dielik z rozbitej skladačky, čo mi chýba. Potom možno konečne  dostanem šancu prijať realitu bez zbytočného trápenia.

No ak ho požiadam, hoci len o desať minút, hneď ma automaticky zaradí do svojho biznis bločku s patričnou prípravou. A ja budem odsúdená iba na suchý rozhovor  s dokonalým majstrom sveta. Musím ho prekvapiť. Našťastie dobre poznám jeho vojenský režim. Ak je vo firme, určite ho nájdem o jedenástej na káve.

Sedí za stolom, presne ako som predpokladala. Má svoje obľúbené mafiánske miesto v rohu, krytý stenou, s výhľadom na dvere. Trochu zaskočený mi hneď ponúkne stoličku:

„ No nie, Janka čo ty tu? Karol je predsa mimo. Môžem nejako pomôcť?“ 

Trápne zahrám pani popletenú:

„ Jasné, veď je štvrtok úplne som zabudla... Asi ten nízky tlak. “

Mračná vonku pomáhajú. Drzo poprosím kávu. Má slušnú výchovu, vie čo sa patrí. Nenechá dámu sedieť samú len tak pri stole.

 V panike hľadám vhodné slová. Ale dá sa vôbec niekoho slušne spýtať, či tie jeho špinavé ťahy sú zámer, alebo šťastná zhoda okolností ?!  Keď už dosť zúfalo točím dokola hlúpe frázy o ničom  pomôže náhoda. Z bufetu dobehne  sekretárka. Vraj konečne poslali formulár  z tej americkej univerzity. Hneď ho pochválim: 

„ Už chápem prečo Karol nedá na teba dopustiť. Čo sľúbiš, to splníš. Zuzana môže začať baliť.“

Moje uznanie ocení. Nadšene začne prezentovať vlastné geniálne ťahy:

„ Nie je to ľahká situácia, ale robím čo viem. V každom prípade, oceňujem tvoje pochopenie. Ešte treba dotiahnuť adopciu, ale žiaľbohu tieto veci majú trochu iný režim. Veľa toho nevybavíš.“

Ani nepodplatíš, myslím si v duchu. Moje mlčanie ho znervózni. Bezmocne rozhodí rukami:

„ Naozaj som nemohol tušiť... Ten večer bol fakt  šialený.“

Chvalabohu včas stíchne. Automaticky sledujem jeho gestá, hlas, mimiku. Neverbálna komunikácia  dáva jasnú odpoveď.  Z tohto muža žiadneho zloducha nevyrobím. Aj keby som stokrát chcela.         

No pravda je, že to čo delí víťazov od porazených nie sú perfektne vypracované plány ale schopnosť rýchlej reakcie na náhodné a nečakané okolnosti.  A Peter patrí práve medzi tých, čo ihneď každú zmenu vítajú podstatnou otázkou: Aký zisk z toho všetkého môžem mať ja?

Moje ticho náhle preruší rýchlou rozlúčkou:

„ Rád som ťa videl, mimochodom vyzeráš výborne. Napriek všetkému.“

Slušne poďakujem. Za kávu a vôbec. Predsa nebudem pred ním hrať užialenú manželku.  

Cestou domov prekvapená zisťujem, že mi práve poskytol spoľahlivý návod na prijatie smutnej reality. Účinný a overený časom. Je zbytočné hľadať príčiny a vinníkov. Zásadná otázka je vždy a všade stále rovnaká: Aký zisk z toho všetkého môžem mať ja?

--------------

V poslednej dobe často vídavam Zuzanu. Býva neďaleko a tak niet divu, že občas na seba narazíme. V obchode, na ulici. Zvláštne, niekedy utečiem na druhú stranu  a niekedy mám chuť ju pozvať na kávu. Ako práve dnes. Samozrejme, že to neurobím, na miesto toho dobiedzam do Karola. Pijeme podvečerný čaj s domácim medovníkom a ja mu musím pokaziť chuť.

„ Nemal by si jej aspoň občas zavolať, zariadiť?“

Odhryzne poriadny kus a zúrivo začne zbierať omrvinky.

„ Nemyslím.“

Stručná ľadová odpoveď je jasná správa. Taký ten veľký zápor na všetky slovesá, ktoré by ma mohli v súvislosti s ňou napadnúť. Nebudem, nechcem, nemôžem. Zlé ticho sadne na prázdny tanierik. Vopchá do seba posledný kus sladkého koláča a vypľuje horkú vetu:

„ Myslím, že pri troche snahy, by si konečne mohla pochopiť čo znamená vybavená záležitosť.“

Pozeráme na seba, ako dve vybité baterky. Nemáme silu. Na lásku, debaty, rodičovské plány. Tak vôbec, na život. Keď ho váhavo pohladím, iba unavene vzdychne.

„ Rehabilitácia potrebuje čas.“

Fajn. Zaleziem do postele a čučím do stropu. Aj tak sa dá.

---------------

Vonku je príjemné teplo, mokrý apríl zatiaľ nehrozí. Prechádzame sa spolu po obľúbených miestach neďaleko parku. Opičky myšlienky veselo jedna cez druhú poskakujú v mysli. Šéf, nové topánky, mamin žlčník, zabudnuté uteráky v práčke, naše bozky. Moje nervové bunky sú výnimočne prieberčivé, nič im nestojí za dlhšiu pozornosť ako pár sekúnd. Karol pokrivkáva rezkým krokom. Už dva týždne nemôže behať a je z toho nervózny, viac než stará dievka pred vydajom.

„ Neboj to povolí.“

 Moje slová ho neutešia. Práve naopak. Len čo som zbytočne vytiahla štupeľ z fľaše plnej  hnevu.

„ CT a testy o ničom, terapia, masáže. Vraj všetko je super, až na nepodstatnú maličkosť, tá noha stále bolí.“ 

Normálne zúri a ja podvedome vypustím z úst dosť šialenú vetu:

„ Odmietaš vlastné dieťa...“

Pozrie na mňa, úplne zdesene. Akoby ma niekto premenil na nejaké podivné  strašidlo.

Mám strach z jeho hnevu a tak začnem rýchlo motať reči o celostnej medicíne. Vraj každá bolesť je prejavom rozbitej vnútornej harmónie.

Jeho silné objatie ma umlčí. Pozerám mu do očí a márne hľadám zmysluplný preklad. Chce aby som konečne prestala s hlúpymi rečami, alebo súhlasí s mojou mystickou diagnózou?! Fakt neviem. Našťastie sa usmeje a napätie povolí:   

„  Radšej budem skackať až do smrti, ako byť bez teba.“

To vyznanie ma dostane. Kráčame mlčky domov, s tým veľkým otáznikom medzi nami.

-----------------

Prešiel ďalší týždeň a pre istotu som začala krivkať aj ja. Strašne ma bolela päta. Keď som Dáške  rozprávala o našich zdravotných patáliách začala mi nezvykle vážne vysvetľovať :

„ Zuza je na vine. Jednoznačne. Nohy bolia, lebo obaja utekáte pred niečím, čo vás aj tak dobehne. Moja milá treba zastať a prijať čo ti život ponúka.“

Nervózne ďobem ceruzkou do stola.

„ Mne nič neponúka, iba berie. Milovaného muža, spokojný život, domácu pohodu.“

Nechápavo pokrúti hlavou :

 „ Ver mi, rovnováha nepustí. Niečo stratíš, niečo získaš. Vždy. Len treba otvoriť srdiečko a zahnať vlastné ego do kúta. “

  Z tých rečí začnem smokliť. Vrúcne ma objíme, presne ako šimpanz, z toho jej výskumu. Znovu a znovu.

----------------------

Karol je preč, a ja nemôžem  sama zaspať. Splietam vlastný život, zatočená do kruhu ako pomotané klbko. Márne sa snažím odstúpiť a zachytiť ten správny koniec nitky. Prenasleduje ma dotieravá  otázka.  Čo mi život ponúka tu a teraz, bez ohľadu na moje sny a priania?! Peter je hnusný pragmatik a Dáška mystická, láskavá víla. A pritom obaja majú niečo spoločné. Ten jasný odkaz. Prestaň fňukať, otvor oči a skús nájsť zlaté zrnko v prachu vlastného trápenia. Jediné, schované iba pre teba. Neviem, nedokážem. Zaspávam naliata kakaom, omámená levanduľou.

Ráno motám po izbe stuhnutými nohami, ako v horúcom lete po šiestich pivách. Vyjdem na terasu a zhlboka dýcham. Myslím na Karola, moju lásku. Už ho konečne prestanem bombardovať výčitkami. Musím pripustiť,  že jeho dieťa bude aj naše. Neviem, či to zvládnem, ale v tom zmätku chcem mať aspoň nejaký cieľ.  

Zamierim naspäť do kuchyne. Tie zámená mi nejdú z hlavy. Tvoje, naše.  A zrazu ma napadne:  Tvoje, naše, moje.  No jasné, ak je niečo naše je aj moje. Zuzana je predsa rozhodnutá pre adopciu. Je zbytočné  hľadať rodičov, keď otcovi, okrem vlastnej pýchy nič nebráni postarať sa?! Mám šancu byť mama! Mama Karolovho dieťaťa! 

-------------------

Prečo majú odvážne zámery tak často krátky život?! Na moment zablikajú a vzápätí zhasnú v tme vlastných pochybností. Zostane iba matná spomienka na svetlú chvíľu keď sme v sebe našli odvahu vyraziť  do boja.  

Nie som iná. Prešlo pár dní, a môj nečakaný nápad mi prišiel úplne šialený. Veď nemám dosť sily na vlastného potomka. No stačilo stretnúť Zuzanu a červík v hlave vŕtal veselo ďalej.

A tak tú myšlienku tajne opatrujem, ako môj vlastný vymyslený príbeh.  Nikto netuší, nikto nevie...  Dáška by  bola nadšená, pretože neexistuje nič z čoho ona nadšená nie je. Mama zhrozená, pretože  tiež neexistuje nič, z čoho by zhrozená nebola.  Ale čo Karol? Jediný a najdôležitejší. Pol roka dozadu neváham ani sekundu. Vždy vedel prvý o všetkom čo ma napadlo.  Ale teraz?! Tie dva pevné piliere každého vzťahu dôvera a istota, ledva ako tak stoja po tom zemetrasení, čo sme spolu zažili.

  A tak radšej volím únikovú činnosť. Zisťujem po úradoch čo sa dá a vôbec nerozmýšľam či niekedy, niečo s tým urobím.

Výsledok vyzerá dosť komplikovane. Adopcia v praxi znamená stretnutia, nie práve príjemné pohovory, sociálni pracovníci, preverovanie majetku a k tomu kopu ďalších hlúpostí. No existuje aj rýchla skratka. Stačí, ak sa matka v plnom rozsahu vzdá rodičovských práv v prospech otca. Z tej formulácie mi normálne naskočia zimomriavky. To má byť  vylúštená tajnička môjho trápenia?!  

------------------

 Cítim na chodidlách jemný tlak citlivých prstov. Thajská masáž je skvelá. Nielen stáročiami vycibrenou technikou, ale najmä dokonale nezúčastneným a tichým personálom. Nikto nehíka nad vašim vekom a neobdivuje váš účes v trápnej snahe zapáčiť sa, kvôli pár eur navyše. Príjemne omámená vlhkom a teplom napoly vnímam dizajnovo vyšperkovanú miestnosť. Užívam si luxusné kúpele premyslené do posledného detailu.   

Boľavá päta a zmätok v duši mi totiž v hlave  vygenerovali  skvelý nápad. Relaxačný manželský víkend. A Karol vôbec neprotestoval. Lieky na koleno nezaberali a vidina zázračného fyzioterapeuta bola pre neho neodolateľná.

Pochutnávam si na skvelom jedle, romanticky snívam večer v bare a v noci zaspávam utopená v sladkom milovaní. Tá zmena miesta, nás na milosrdnú chvíľu vrátila v čase. Znovu do dní, keď sme boli iba my dvaja a celý vesmír okolo nestál za reč.

No v noci prebudená vlastným dychom, viem že to už nie je pravda. Sme traja. Ten zatiaľ maličký zhluk buniek v bruchu cudzej ženy je s nami. Navždy.

Ráno pozerám do  zrkadla. Som krásne zrelaxovaná, pleť nadopovaná super kozmetikou. Vyzerám naozaj dobre. Ťažko vzdychnem. Ani táto skvelá forma nezaberá. Ja osoba viac než zbabelá, márne dúfam, že naberiem guráž na zásadný rozhovor o jeho, našom a už trochu aj mojom dieťati. Veď kedy ak nie teraz?! 

Karol našťastie neregistruje moje duševné muky. Nadšene poskakuje okolo postele. Koleno prestalo trucovať a vidina, že konečne zas vybehne do svojho športového sveta z neho v momente vyrobila  šťastného človeka. Pozerám na sebaistého vysmiateho chlapa do nepohody, ktorý znovu  hravo zvláda celý svet a ešte kúsok vesmíru navyše. Obúva tenisky a len tak mimochodom utrúsi:

„ Miláčik máš pravdu. Moje dieťa naozaj nie je a nikdy nebude vybavená záležitosť na ktorú po čase spokojne zabudneme.“       

  Potom urobí drep a pokračuje:

„ Bol som za Zuzou. Napriek hormónom ju žiadne materské city nechytajú. Má dvadsať a predstava mimina je pre ňu rozsudok na doživotie. No adopcia ju fakt desí. Všetky tie formality a vôbec. Našťastie vidina americkej univerzity pomáha. Tak som jej navrhol elegantné právnické riešenie: Vzdanie sa rodičovských práv v plnom rozsahu v prospech otca.“

Stiahne šnúrky a konečne mi venuje pohľad. V poslednej chvíli. Keby ma rýchlo neobjal, omdliem rovno medzi tie starostlivo vyskladané hodvábne vankúše.

„ Miláčik, prepáč... Vybalím to na teba, ako nejaký idiot. “

Nežne ma pohladí.

„ Máme čas. Všetko v pokoji preberieme. Je to zatiaľ iba nápad.  Bez tvojho súhlasu nepohnem prstom.“  

  Potom natiahne nohu:

„ Skúsim to rozbehať a ty to zatiaľ pre dýchaj  Dobre? “

Ticho prikývnem. Šťastná, prešťastná.

--------------------

Po necelej hodine dobehne na izbu. Bez otázok a bez starostí. Koleno drží a to je tá najdôležitejšia vec na svete. Pritúlim sa k nemu s túžbou povedať niečo veľmi krásne a romantické. Ale môžete chlapovi rozprávať, že je skvelý, ak čaká dieťa s cudzou ženou a ešte k tomu, tak akosi omylom?!

Tak iba fňukám a splietam divné vety o utrápených nociach, zmätku a začarovanej tajničke nášho vzťahu, ktorú možno práve jeho nápad konečne vyrieši.    

Prekvapene počúva, so skrytou obavou, či to naozaj myslím vážne. Pre istotu začne vysvetľovať:

 „ Vieš, po našej dovolenke som naozaj veril , že koncept „vybavená záležitosť“ nie je zlý nápad. No stačil jediný pohľad na teba a mne došlo , že to nefunguje a fungovať nebude. Nikdy.  Žiaľbohu život je často nie o tom čo by sme chceli, ale o tom čo musíme.“

Schúlení do seba, ako dvojčatá z pohody mlčíme. Nemáme dosť odvahy nahlas rozmýšľať, spriadať plány a predstavy. Karol náhle energicky vyskočí: 

„ No čo budeme rodičia, je tam toho!  “

Aby zvýraznil, že byť mamou a otcom nie je nič zložité, zavelí:

„ Ideme na večeru! “

------------------

Čarovný víkend je za nami.  Ani jeden z nás nemá dosť odvahy rozoberať naše spoločné rozhodnutie. A pritom visí vo vzduchu, ako nejaký zaseknutý balón. Chodíme okolo neho opatrne, so strachom, že ho odplašíme, poškodíme, ale nebodaj prepichneme.

A tak sme obaja doma, pre istotu strašne zaneprázdnení. Stále upratujem, nasilu vypekám zložité koláče. Karol dokonca začal kontrolovať elektroinštaláciu. Vraj počul divné pukanie. Behá po byte so skúšačkou okolo zásuviek so zvláštnym ustarosteným výrazom. Mám divný pocit, že by najradšej  otestoval mňa, či správne na zeleno zablikám.

Večer pri voňavej sviečke napätie povolí a on splieta priznanie s hanblivým úsmevom:

„ Mám z toho nervy. Čo keď si to celé rozmyslíš?“

 Miesto odpovede iba  zopakujem otázku:

 „ Mám z toho nervy. Čo keď si to celé rozmyslíš?“

So smiechom pokrúti hlavou:

„ Zajtra začnem vybavovať čo treba.“

---------------------

 Karola každé rozhodnutie neuveriteľne naštartuje. Fičí naplno a neuhne ani o krok. Niet divu, že prešiel necelý mesiac a on so Zuzou dohodol všetko. Ale, že naozaj všetko. Od leteniek, cez zdravotné poistenie a najlepšieho gynekológa.

Nechcem byť pozadu a tak som pozvala budúcu mamičku na čaj. Prekvapivo nemá námietky. Vraj začína preberať veci do školy a chvíľa relaxu jej príde vhod. Trochu nervózne chystám zdravé dobroty, keď počujem zvonček.

„ Ahoj, tak ako?“

Začnem nesmelo opatrnou otázkou. Čakám tehotenské sťažnosti na opuchnuté nohy a pokazený žalúdok. Ako veľmi sa mýlim! Stačí prejaviť trochu záujmu a som zasypaná podrobnosťami o elitných profesoroch, stážach, štipendiách a neuveriteľných možnostiach pre tých lepších, vyvolených. Samozrejme dúfa, že už čoskoro bude medzi nimi. Normálne nechápem. Akoby to bruško k nej ani nepatrilo. Hlava dokonale oddelená od tela. Hormóny stratili nárok.

Musím priznať, to jej nadšenie mi veľmi imponuje. Som síce obyčajná lenivá buchta, ale o to viac obdivujem ženy s ambíciami na míle vzdialenými od kuchynskej linky a kočikárne. Miesto dupačiek a detskej výživy preberáme ekonomiku a politiku. Odíde pred polnocou.

Večer v horúcej vani sama seba presviedčam, že by to celé malo byť úplne inak. Nie som nejaká divná, ak dokážem drkotať celé hodiny s mužovou náhodnou milenkou?! A čo ona ?!  Je fakt  hrozná , ak v siedmom mesiaci nemyslí na dieťa, čo nosí pod srdcom. Dokonca, ak to poviem natvrdo je rada, že sa ho zbaví. Prečo ju vôbec nemám chuť odsudzovať za to čo vykonala a hlavne za to čo vykoná?!

Pripúšťam, že každú spoločnosť držia pokope nepísané zákony, ktoré určujú hlavné  ľudské role s náležitým kostýmom a scenárom správania. Matka, manželka, otec, chlap... Kto nehrá podľa pravidiel musí z kola von. Ale je to naozaj nutné?! Čo ak pravé tie výnimky, akokoľvek nepochopiteľné ,nám dávajú  šancu byť  aspoň trochu milosrdní, súcitní a láskaví. A možno práve vďaka nim dokážeme zniesť vlastné zlyhania, keď občas zacítime ako vonia sloboda.  

------------------

O dva mesiace sa nám narodil synček. Vyletel rýchlo a nadšene do sveta, presne ako jeho biologická matka. Ja si užívam materskú. Dokonca som začala kojiť. Stačilo pár dní  k sebe túliť to bezmocné telíčko. Dáška je nadšená, mama zatiaľ zhrozená. Eva so Soňou sú momentálne strašne zaneprázdnené. Chvalabohu, dokonalá materská s dokonalými ženami nehrozí.

Karol predal Petrovi celú firmu. Robí sám na živnosť privátneho konzultanta. Má kopu času na malého. Biznis a všetko okolo neho, je uzavretá kapitola. Minulé storočie.  Z nášho predošlého života sme zostali iba my traja.   

 No náš rodičovský príbeh má nečakaný koniec. Takú povestnú čerešničku na torte. Keď môj muž zapíjal vo firme  definitívny odchod Peter nevydržal nápor skvelej whisky zamiešanej so zlým svedomím. Nešťastný a opitý vykreslil firemnú party v trochu inom svetle.  On totiž nikoho nevyrušil, ako tvrdil v najlepšom. Iba ich našiel  oboch chrápať, úplne na šrot v rovnakej izbe. Čo sa naozaj stalo, alebo nestalo, nevie nikto.

 Až neskôr  keď za ním dobehla  nešťastná Zuzana zavetril netušené možnosti. Mala totiž totálne okno a jediné čo si pamätala bol losos v marináde, ktorý vracala ďalšie tri dni. Neváhal a naplno využil nečakanú príležitosť na zbohatnutie.  Výsledok je naozaj absurdný. Náš syn má neznámeho otca. Túto nečakanú informáciu mi Karol naservíroval iba tak, trochu ľahostajne, medzi rečou  pri večernej káve. Keď som zdesená, skoro prehltla lyžičku, bratsky ma pobúchal po chrbte:

„ Pozri moja, môžeš byť pokojná. Rodný list malého nepustí.  Nech už to bolo akokoľvek, vo firme sú všetko fajn chlapi a nadpriemerne IQ je zaručené. Tak čo ?!“

Stratila som reč. Jeho  racionálne argumenty nepustia. Neviem či som len trochu šikovnejší šimpanz, zhluk baktérii alebo poslušný nástroj nemilosrdných génov, ale keď vidím malého, nepochybujem ani sekundu, že práve on je moje zlaté zrnko, ťažko vydolované z vlastného trápenia.