ROZPRÁVKA PRE MUŽA

Vyšla som na balkón nášho špinavého paneláku a zavrela oči. Vetrík mi fúkal na líca. Voňal po zemi, vlhkom lístí a túžbe. Prišli prvé jarné dni , každý rok rovnako krásne a neuveriteľné.

„Januška, poď vypadneme niekam.“

 Zavriem oči  a zacítim dotyky môjho muža. V jeho náhlom objatí som sladko ľahká, ľahučká.  

 No rev z detskej izby , horší než  budík v nedeľu, ma bez milosti vráti na zem. Zúfalá vbehnem do izby. Naše dve malé princezničky hádžu  po sebe všetko, čo im príde pod  ruky.

Vlado je v pohode. Zdvihne ich vysoko naučeným zápasníckym hmatom a ony pozerajú na mňa ,ako dve mačence, nevinným pohľadom.

„Lásky moje krásne, ideme von! “

Skríkne  nadšene a začne vyťahovať zo skrine všetky tie hlúposti, ktoré so sebou vždy vláčime. Hračky, termosku, pančuchy do rezervy.....

Odovzdane prikývnem  a začnem krájať rožky. Emka a Timka musia stále niečo prežúvať a každý bufet pri ceste je pre rodinný rozpočet ťažký luxus.

Po chvíli už vytešene cupitajú k autu. Všetci traja džavotajú jeden cez druhého, plní energie. Ledva sa za nimi  vlečiem. Som ako stará  neprebudená kukla, zakuklená. Ten  motýľ vo mne už dávno uschol.

Motor smrdí a vrčí, horšie než ten protivný dedo od susedov. Po chvíli jednoducho skape.

 Pocítim hnusnú únavu hlboko zalezenú pod kožou. Vlado ma utešuje, ako vždy.

  „ Neboj, zavolám Petrovi .“

Rezignovane prikývnem. Peter je totiž také milé dievča pre všetko. Dávny kamarát z pieskoviska, verný skautský brat, záchranca pri spoločnej štátnici a bezúročná banka pre naše financie.

Má dobrú povesť, skvelú robotu,  vždy je  pripravený pomôcť rodine, priateľom. Jeho spôsob fungovania pripomína milosrdnú sestru na telefóne. Úplne zabudol na vlastný život.  Samozrejme, že ho všetci známi  patrične obdivujú. Ale ja za tým vidím aj jeho strach zo záväzkov. Už by nebol pán dokonalý.   

 Sedím na špinavej tráve a Timka mi nosí zvädnuté sedmokrásky. Vlado netrpezlivo prešľapuje okolo nás. 

„ Aha, pozri už ide! “

Nadšene ukazuje na cestu.   

Peter  pokazený motor nerieši. Naloží nás do auta a hor sa do prírody. Zastaneme ďaleko od dediny na starom zašitom mieste pod obrovským dubom.

Vytiahnem deku,  zavriem oči a spadnem do krásneho bez času. Len oblaky, zem a ja malý pozemský mravček. Spokojne driemem pod šuchotavým lístím.  Akoby z diaľky počujem  veselé pišťanie , ktoré mi pripomína tie stupídne  reklamy na rodinné šťastie. Vlado vie deti dokonale poblázniť.  On totiž miluje všetky naháňačky, schovávačky a iné nezmysly.

 Čas vonku beží nemilosrdne rýchlo. Je kopa hodín a mne  v hlave naskakuje ten kolotoč, čo všetko ešte večer treba.  Chvalabohu nás Peter  pozve cestou domov na palacinky do jeho obľúbeného bistra. Vraj z vďaky za krásny výlet. Hurá ! Aspoň nemusím variť!

 A veru, keď zavriem dvere bytu nikto nepýta jesť a baby hneď zaspia. Tomu hovorím zázračná nedeľa!

---------------------

 Neznášam pondelky. Dlhé, vôbec nie modré a hlavne nekonečné. Cestou z roboty stretnem susedu. Presne ten typ, čo vyzerá ako luxusný ozdobný kvetináč , ktorý záhadným omylom skončil v zaprášenej panelákovej chodbe.

Strčí mi pod nos nejakú divnú petíciu. Bez slova zoberiem papier a zahodím ho pri najbližšom koši. Ja, kedysi aktívna a angažovaná občianka !

Doma otvorím prázdnu chladničku a vysypem do práčky posledné zvyšky Tixu. Smutne pozriem na Vlada:

„Nemáš  nejaké drobné ?“

Beznádejná otázka padne na stôl. 

„ Zlato dobre vieš, že JA nič nemám, lebo JA nič nepotrebujem. “

Na dôkaz svojho filozofického vyhlásenia začne spokojne prežúvať suchý chlieb, zabudnutý na tanieri.

 Odovzdane vzdychnem. V hlave mi zatiaľ utekajú zbytočné zoznamy, čo všetko treba. Pastelky, lístky na obedy, nové pančuchy.... Radšej mlčím.

Nežne mi pohladí mastné vlasy. Šampón došiel a kaderníčku som od svadby nestretla.

„ Láska, ľúbená,  nádherná! Nám predsa stačí, že SME. “

Keď malé zaspia, krásne ma presvedčí, že  jeho telo uspokojí  VŠETKY moje potreby. Po TOM spokojne  chrápe.

Pomilovaná do poslednej kvapky tela,  pozerám sama  do tmavej noci a ticho spomínam na spoločné roky minulé.

Boli sme taký správne uletený ezoterický pár.  V ošúchaných sandáloch pili čaj po divných baroch,  čítali východné múdrosti a snívali o vlastnom svete bez peňazí.  Lietala som v oblakoch, neskutočne zamilovaná, zavesená na každom jeho slove. Bol môj guru. Žiadne kšefty a prachy ho nezaujímali.

 ON je stále  rovnaký,  ďalej  spokojne vegetuje vo svojom vesmíre. Lenže JA ,s našimi deťmi, musím každý deň bojovať v materiálnej džungli o život!

-------------------------

 Ráno utekám do práce. Rozospatý Vlado zatiaľ s úsmevom  chlipká horúce kakao v posteli.  

„ Láska, neboj. JA niečo vymyslím.“

Pomaly vstane a pozoruje oblaky s tým svojím budhistickým úsmevom. Má predsa kopu času. Robí v dvoch neziskových  združeniach za pár drobných,  kedy chce. Reálny a pravidelný príjem ho netrápi. A tak som to ja, kto poctivo hnije za počítačom osem hodín každý deň. 

 Cestou z roboty urputne premýšľam, z čoho navarím večeru. Asi nakoniec skončím  pri obyčajnej krupicovej kaši.

 No keď otvorím dvere bytu, zacítim strašne dobré vône. Zarazená neverím vlastným očiam. V kuchyni sedí vytešený Peter a melie niečo o  receptoch na obľúbenom kuchárskom webe, ktoré vyskúšal.

„ Napadlo ma, po včerajšom výlete, že možno aj vy ochutnáte.“

Hovorí bez rozpakov, akoby  nachovať štvorčlennú rodinu bola samozrejmosť.

 Na stole je rozložená chrumkavá paprička, hríbiky, o restované kúsky mäska. Olizujeme prsty a chválime.

 Umyjem riady a mám čas na tichú kávu. Timka aj so sestričkou predsa ujovi musia ukázať všetky hračky.

Spokojný Vlado si prisadne so smradľavým čajom.

„Vidíš hovoril som ti, že niečo vymyslím. Peter je v poslednej dobe osamelý a ja mu rád pomôžem. Koniec koncov, ako on mne, keď treba.“

Naoko prikyvujem a pritom pozorujem oblaky. Síce bez budhistického úsmevu, ale predsa! Veď aj ja môžem, aspoň chvíľu!

------------------

Až za pár dní mi konečne docvaklo čo môj drahý manžel vlastne vymyslel! Peter bez výstrahy zmutoval do adoptovaného  otecka číslo dva.  Začal k nám chodiť, ako na pivo. Varí dobroty, občas zaskočí do škôlky, odvezie  k lekárovi, kúpi čo treba. Spokojný Vlado nič viac nerieši.  Prečo aj? Veď spolu fungujú už od škôlky. Takže žiadna zmena.

Ja som z toho dosť mimo. No keď Eve v robote do kávy zamiešam svoje trápenia s nedobrovoľne rozšírenou rodinou , normálne ma vysmeje: 

„ Ty máš ale skvelý život, doma dvaja chlapi a pritom nemusíš vôbec variť! “ 

Nadšene do seba  pchá ďalší krémeš, že by ma ľutovala to naozaj nehrozí.

Zo smutných úvah nepochopenej ženy ma preberie pípanie mobilu.  

„ Láska máme voľný večer, Peter zoberie  malé do divadla. Príď čo najskôr. Ľúbim ťa moc.“

Zvláštne, tá kopa srdiečok na konci ma nerozveselí. Ani trochu.

Pomaly šuchám nohami domov po šedivom sídlisku. Všade okolo samé babky a mladé mamičky. Jedny v cieli, druhé na štarte. A pritom vedľa seba. Zvláštny kruh života.

Doma je ticho a tmavo. Vlado zatiahol  staré dotrhané rolety, zapálil sviečky a brnká na gitaru. Sladké pesničky našich zaľúbených začiatkov.  Stačí jeho jediný pohľad a ja viem, že po desaťročnom manželstve som STÁLE  MILOVANÁ.

„No povedz Januška , nemáme krásny život ?! “

 Hladká mi nečakane  voňavé vlasy. Peter nám  doniesol sadu vlasovej kozmetiky, reprezentačný  darček od obchodného partnera.

„ Radšej by som bola s babuľkami v divadle.“

  Pohladím ho po na gelovanom účese. V balíčku bol aj produkt pre „ nového muža .“

Vlado odmietavo pokrúti hlavou:

 „Tie lístky  sú po dvadsať eur. “

„Nevadí, máme napáleného krtka a boli by sme spolu doma, len my štyria .“

Rozčúlene vstane:

„  Preboha Jana, veď sme spolu snívali o slobodnom živote niekde v komúne! A dnes ti vadí môj najlepší priateľ.  Čo sa s tebou stalo?! Chceš zaprdenú rodinku len pre seba! Hotová sliepka domáca!“ 

„ V komúne nie sú lístky na divadlo po dvadsať eur.“ 

Priložím  zlé poleno do debaty, ktorá má rýchly koniec. Mlčíme, zazeráme po sebe. Radšej sfúknem sviečky a zaleziem do sprchy. Voda spláchne čo treba, aspoň na chvíľu.

Keď vyleziem z vane už ma čakajú moje dve krásky. Samozrejme spolu s Petrom.  Nadšene rozprávajú o veľkom drakovi a malom princovi, ktorý zvíťazil. Všetci sedia v kuchyni, pijú kakao a jediné smutné oči sú tie moje.

------------------

Ráno ma Timka prekvapí nečakanou otázkou:

 „Mamička prečo  stále chodíš  do práce ?“

Zaskočená, prehltnem odpoveď. Ona na mňa  klipká rozospatými očami a pokračuje ďalej, s detskou samozrejmosťou.

  „Ocko povedal,  že on  nemusí, lebo ujo Peter má dosť peňazí . “

 Jej vyhlásenie ma zaskočí.  Ledva lapám po dychu z toľkej úprimnosti.

 V robote zamyslená ťukám čísla do počítača  a pritom  v hlave skladám slávnostný prejav pre vlastného muža. Má pracovný názov: „Takto to ďalej nepôjde.“ 

Keď cestou domov, vidím Petra s mojimi deťmi na pieskovisku , nemám ďaleko k infarktu. Radšej zrýchlim a zabodnem oči do zeme.

 Z nášho bytu ide príjemná vôňa pečených zemiakov s bylinkami, ktoré milujem. Vlado stojí vo dverách so širokým úsmevom a papučami v ruke.  Hotový obraz rodinnej pohody.  A mne ten môj  premyslený monológ zostane visieť v krku. Jediné, čoho som schopná, je zopakovať svoj ranný dialóg s Timkou.

Môj muž iba zamyslene  pokrúti hlavou a zašomre :

 „ No snáď  by to aj šlo, neviem... Možno by stačilo, keby si Petrovi  sem-tam spravila nejaké papiere“

 Otočený k trúbe nahlas rozmýšľa. Ja zatínam zuby a hrám vyrovnanú ženu.  No stačí chvíľa a začnem ziapať na celé kolo :   

„  Možno by stačilo, ísť s ním do postele! Čo povieš?! Keď už máme žiť v tej komúne !“

 Trúba  treskla a zemiaky skončili pod stolom. Nečakám na odpoveď, vybehnem von do blízkeho baru.

----------------------

 Po dvoch pohároch  mám jasný plán. Taká antická dráma v slovenskej podobe. Nie klasické buď JA alebo ONA, ale buď JA alebo ON . A pritom vôbec nie sú ružoví bratia ! Absurdný život!

 Rýchlo zaplatím a utekám  domov. Alkohol ma správne naštartoval. Podvedome  tuším, že triezva stratím odvahu.

Deti už spia a moji dvaja muži hrajú na počítači nejakú debilnú piskľavú hru. Odvážne zakričím do nekonečnej vesmírnej paľby.  

„Vlado chcem ti niečo povedať “  

Pootočí hlavu a pozerá zvedavými očami.

„ No čo láska, čo máš na srdci?“

S tragickým výrazom ukážem prstom na Petra.  

„ Buď JA alebo ON .“

 Náš milosrdný brat okamžite zareaguje:

  „ Ježiš  Janka, čo blázniš ?! Ja  som chcel iba  pomôcť. Fakt! “

Vlado  nechutne očervenie. Domáca pohoda v momente zmutuje do domácej katastrofy.

„To ako, čo ?! Sme v materskej škôlke a TY budeš známkovať mojich priateľov?“

Zo zaťatými zubami stále opakujem  svoj, vodkou podfarbený monológ.

„Buď JA alebo ON.“

Pozrie na mňa škaredými očami:

 „Dobre, ako chceš. Ale v tom prípade odchádzam. Nebudem žiť s takou obmedzenou kravou! “

 Hádže pár svojich vecí do tašky a ťahá Petra z bytu.

Tresknú  dvere a je ticho. Sedím za stolom a neveriacky pozerám  na  obrazovku. Vesmírne obludy práve ničia  ďalšiu planétu. Pif, paf a všetko zmizne! Presne , ako moje manželstvo.  Bum, bác a hotovo! Je preč. Aké jednoduché!

---------------------

No až ráno pochopím  skutočný rozsah katastrofy.  Moje dcéry pištia horšie, než myši natiahnuté na kľúčik.  Žiadne pohodové čajíčky do postieľky a preberanie sukničiek podľa nálady neprichádza do úvahy. Ja totiž na rozdiel od ich otecka musím prísť načas do práce ! Našťastie je nakúpené a navarené. Plná chladnička je jediná pekná spomienka na „ mojich mužov.“ 

Ďalšie dni majú síce trochu  šialený nádych, ale bežný život rýchlo prehodí výhybku a znovu ďalej  fičí po nových koľajniciach.  

Dokonca prekvapená  zisťujem, že ani peňazí príliš  neubudlo. Vlado bol totiž len naoko taká asketická hviezda.  Čo naozaj chcel, to si bez váhania  doprial. Knižku, pivko, cigarety. Vlastné konzumné nároky neobmedzil ani o milimeter. Pritom stále bol ON ten geniálny, ktorý vlastne akože nič nepotrebuje a pokojne  kráča v tom trápnom materiálnom  svete.

  A mne zatiaľ v hlave hrala stále tá istá platňa. Neviem, nedokážem, nie som dosť dobrá...  A k tomu , ako horká čerešnička na torte večný  strach, čo bude s nami.

 Musím priznať, odkedy  nemám jeho,  pána dokonalého  za chrbtom, kráčam životom  tak akosi, naľahko. Ktovie , možno  pribalil do tašky aj moje večné  pochybnosti a výčitky.  Som nečakane  spokojná. Snívam o lodičkách, bez hanby pozerám hlúpe zamilované filmy, znovu čítam iba rozprávky a detektívky. Problémy sveta ma obchádzajú veľkým oblúkom. Nemám potrebu ich riešiť a vôbec sa za to nehanbím.

Zvláštne, všetko stíham. Už chápem, že môj čas nežrali  povinnosti, ale napätie v hlave. Spotrebovalo kopu energie a chuti do života.   

 Evka v robote pri káve neveriacky krúti hlavou:

„Počuj, starká ty normálne kvitneš! Mala by si napísať príručku : Ako šťastne stratiť manžela. Keď tak na teba pozerám, máš na knihu roka .“

----------------------

 Piatok večer milujem, viac než celý víkend. Aj dnes nadšene behám po byte a objímam svoje krásavice. Nalejem plnú vaňu voňavej peny. Spievame spolu veselé pesničky a potom všetky tri okúpané vlezieme do postieľky. Čítame rozprávky bez strašidiel s veselým koncom. Už pomaly driememe, keď ma Emka tuho stisne a  nadšene  zakričí :

 „Maminka, už by mohol prísť aj ocko. Pravda?“

Jej otázka ma úplne omráči. Našťastie nepotrebuje odpoveď.  Spokojná sama so sebou pokračuje:

„ Veď si hovorila , že odišiel preto, lebo si bola smutná. Teraz sa stále usmievaš. Takže sa môže vrátiť.“

Timka jej veselo prikývne  a obe spokojne zaspia.

Ja schovaná  pod perinou ticho plačem. Slzy sú najlepšia terapia. Odplavia všetko. Vladove špinavé pyžamo je stále pod vankúšom.  Tak „ akoby náhodou“.   Strašne ho chcem. Tá túžba je zlá a ostrá, ako nôž.

------------------------

Na druhý deň v robote ma Evka zaskočí  nečakanou otázkou:

 „ Janka a kde  vlastne býva tvoj muž?“ 

 Naoko ľahostajne pokrčím plecom :

 „ Určite je u Petra. Svokru, odkedy sa Vlado oženil, trápia tak akurát  zľavy v Tescu. “

Chápajúco prikývne a nenápadne ukazuje na stôl:  

„  Vieš, ja len či nie je náhodou niekde pod mostom. Vrátnik hovoril, že tu bol ešte pred piatou.“

 V pohári , na mojom mieste rozvonia malá kytička. Taká z lásky. Telom mi prejdú zimomriavky, čo krásne pália.

--------------------

Poobede bežím do škôlky. Povinnosti a denný kolotoč je najlepšia  droga. Spoľahlivo vymažú zbytočné myšlienky.

Dievčatá plné energie letia po schodoch. Ja nevládzem, ledva za nimi prepletám nohami.  Z diaľky počujem nadšené výkriky.

„ Ocko, ocko ja som vedela, že prídeš.“

Timka  ziape na celý panelák.

Vlado stojí pri dverách. Rýchlo odomknem byt. Vojde dnu a pozerá okolo nesmelými očami.  Ja pre istotu začne zarovnávať všetky dečky po stoloch. Fakt, ako debil.

Len naše princezné nemajú žiadny problém. Skáču po mužovi a melú všetko dokopy. Život bez neho zmestia do jednej vety. Akoby iba na chvíľu  odbehol niekam po cigarety. Náhodou.

Vlado  nevie čo so sebou. Plač na krajíčku a úsmev majstra sveta moc nejdú dohromady. Ja mám aspoň tie dečky.

 Emka ho zachráni. Vtisne mu do ruky knižku. Našu obľúbenú rozprávku. O dvoch cestách a Jankovi, ktorý nevedel, kade má ísť. Rovnou a širokou, alebo zarastenou a kľukatou ?  Dievčatá mu vždy, tak krásne detsky, držali palce.  Lebo on  odvážne  vykročil  po tej ťažkej, preťažkej. Cez tŕnie a chrastie. Práve tak získal srdce princeznej.

Môj muž odovzdane číta a potajomky utiera uslzené oči. Ja dojatá,  nasilu prehĺtam  guču v hrdle.  

Odloží knižku, nesmelo ma chytá za ruku, objíma naše dcéry a zbiera odvahu. Nemusí nič hovoriť, viem, že on sám práve  opustil ľahký široký chodník a pokorne stojí  znovu na začiatku. Raz-dva. Vykročiť do  bolesti a trápenia.  S nádejou, že to má zmysel. Niekde ďaleko.

Na stôl položí  pracovnú zmluvu. Plný úväzok v jeho obore, slušný plat. Potom večer,  v postieľke, znovu a znovu uveríme, že tá cesta pred nami je spoločná.

Ráno mám nečakane slnečné. Za oblokom i v duši. Viem celkom iste, že už dokážem žiť tak,  ako naozaj chcem.  S mužom aj bez neho. Ten ľahký pocit mi už nikto nikdy nevezme!