Spomienka

 

SPOMIENKA

Pomaly prechádzam po triede. Za oknom prebleskuje zubaté slniečko.  Zas jedno nekonečne únavné popoludnie. Siedma hodina je často za trest.

Nádejní maturanti, rozvalení v laviciach, otrávene žmúria do ticha. Vysnívané idoly už dávno v románoch nehľadajú.

Napriek tomu im ďalej trpezlivo rozprávam o krásnych knihách , plných citu, vášne a pritom rozmýšľam, čo by ich prebralo k životu. 

„ Peter, aký je váš názor na Evu ?“

Skúšam priamu otázku. Fešák z tretej lavice je zaskočený. Rozbor hlavnej postavy mu nič nehovorí.

„ No ona vlastne, no vlastne nevedela čo ako a tak odišla, tak celkove od muža, akože.“

So smiechom poďakujem za slušnú prehliadku zámen.

„ A ty Ivana čo myslíš ?“

„ No proste, ja neviem. Asi to mala na háku. Celé manželstvo. A tak. “

Hodím povzbudivý úsmev. Hoci príbeh  zaľúbenej ženy , ktorá musí voliť medzi láskou a manželstvom ich príliš nezaujíma.     

Radšej diktujem zadanie samostatnej práce a pritom sledujem rozbité oblaky za oknom.

Milka v zadnej lavici nečakane vstane:
„ Pani učiteľka môžem otázku?“

Nadšene prikývnem. Chvalabohu aspoň nejaký záujem!

„ Ja len, že čo si myslíte vy o tej Eve, opustila muža, dieťa, vraj kvôli láske, nie je to celé tak trochu mimo?! “

Nervózne hľadám slová : „ Ako, tak trochu mimo?“

„ No ja mám niekedy pocit, že akože láska je taká fajn pohodlná  nálepka na každý nezmysel. “

 Do debaty nečakane vstúpi Matej:

„ No práve, môžeš pohnojiť všetko, čo sa pohnojiť dá, ale nevadí. Pohoda, veď predsa láska. “

Ivan nadšene súhlasí:

„No presne, moja teta. Na každej rodinnej oslave, po prvom poháriku, vznešene prednáša :  „vraj kedysi ľúbila.“  Pritom má tragický výraz, akoby nikto na svete,  okrem nej nedostal kopačky. No a kvôli tej nešťastnej láske, má dobrý dôvod celý život kašlať na všetko a všetkých.“

Prejde chvíľa a trieda ožije. Argumenty, názory, otázky... Literatúra na živo, to milujú.

„ Ale láska je predsa jediná a najdôležitejšia.“

Poviem rozhodne a možno príliš hlasno. Chcem obhájiť všetkých, ktorí verne ľúbia bez ohľadu na následky.

Stíchli. Hladí na mňa dvadsať párov prekvapených očí. A ja viem, že ony vedia. Pozerám do zeme, nie je príjemné, ak vám vlastní študenti nastavia zrkadlo. Áno, ich pani učiteľka je komická stará dievka. Roky nemilovaná a stále hlúpo zamilovaná!  

Našťastie chvíľa  pravdy je v živote len malý záblesk, také nenápadne kuk spoza čierneho závesu. Sekunda prejde a všetko beží ďalej  v milosrdnom klame. Hodina končí, balím zošity a pomaly kráčam domov.

-----------------------

Keď otvorím dvere môjho maličkého bytu spokojne vzdychnem. Konečne sama vo vlastnej láskavej bublinke. Narovnám vankúšiky, vyberiem kávu a usalaším sa do kresla.   

Zamyslene krútim v prstoch horúcu šálku. Ten vytúžený pocit domácej pohody, akosi nie a nie prísť. Tá  hlúpa debata z dnešnej hodiny mi nejde z hlavy. Ale prečo vlastne?! Veď už toľko rokov spokojne  fungujem osamelá, len so svojimi knihami.

Láska je predsa najdôležitejšia vec na svete.  Potichu opakujem sama pre seba zaklínadlo vlastného príbehu. Môj drahý Martin.... Už ho nikdy nechcem stretnúť, počuť, vidieť. Zavriem oči a zrazu vidím seba... Vtedy ,dávno, pradávno, kdesi v praveku pred pätnástimi rokmi. 

„ Mária nemôžem bez teba dýchať.“

Hovoril vážne a čítal mi Shakespeara. A ja som bola prekrásna Júlia, odhodlaná ísť na smrť .Vtedy som ešte netušila, že kvôli niekomu žiť je stokrát ťažšia voľba.

  Nechodili sme do krčmy, tancovať, na výlety. Nikoho a nič sme nepotrebovali, len jeden druhého.  Stále, každú voľnú minútu.  

  Cítili sme pod kožou  ten mystický zázrak, nádhernú lásku tisíckrát opísanú v najkrajších básňach.  Boli  sme  TÍ VYVOLENÍ.

 Mama, osamelá a rozvedená nič neriešila. Jeho rodičia práve rozbiehali úspešný biznis, stavali dom, cestovali. Nebol čas na synove romantické úlety.  Mohli sme nerušene snívať sladké sny bez konca.

A potom prišla ona. Krásna nová susedka v novej vilovej štvrti, kde sa Martin spolu s rodičmi, za veľkej slávy presťahoval. Spočiatku vyzeralo všetko nevinne. No jeho mama moja hneď vycítila šancu. Veď zdraviť spoza  plota najlepšieho chirurga v meste je príležitosť, ktorú treba využiť.  Práve jeho dcéra  by mohla byť  pravá nevesta pre jej syna!

 A tak začali milé návštevy,  posedenia, kávičky. Samozrejme s Martinom a samozrejme bezo mňa. Prečo aj ? Nejaká spolužiačka, šedá myš, čo nestojí za reč.  

My  dvaja sme síce  ďalej žili  na vlastnej ružovej planéte, no dokonalá  Janka s famóznymi mierami už nenápadne vplávala do našich dní.  Občas chcela s niečím poradiť, nastaviť  počítač, požičať knihu. Proste tisíc drobností, ktoré dohromady znamenali niečo oveľa , oveľa vážnejšie: spoločný čas.  

 Martin vyzeral, že je nad vecou. Ignoroval  pavučinu , do ktorej ho nenápadne zamotávali. Ale potom prišla ich prvá spoločná dovolenka, v super luxusnom rezorte pri mori.  Tatko pri poháriku s pánom doktorom spokojne navrhol: „Zoberieme aj mladých, nech je veselo.“  Dámy so smiechom  súhlasili.

A bolo vymaľované. Z Turecka akoby prišiel cudzí muž, ktorý nadšene básnil o úžasnej Janke.  Môj Martin asi niekde  spadol z útesu, zmizol vo vlnách, zostal rozpustený v morskej pene. Neviem. Proste navždy stratený v minulosti.

 Miesto rozlúčky zamrmlal, že ide s ňou do Londýna na jazykový pobyt. Vraj  rodičia všetko vybavili a že teraz „akosi nemá priestor pre naše spoločné aktivity.“ Tá hnusná veta ma mátala po nociach. Nie, že kašle na mňa, ale že nemá priestor. Pre Janku bolo miesta viac než dosť. Ďalšie prázdniny už plánovali svadbu. Jednoducho zlý a krutý koniec.  

Mňa čakal najhorší rok v živote. Nechýbalo veľa a skončím ako tá slávna Júlia.  Muži zmizli z môjho života.  Načo by mi boli?! Môj starý Martin totiž zostal navždy pri mne. JA som bola predsa TÁ VYVOLENÁ, tá ktorá TO zažila! Ten mystický zázrak, tisíckrát opísaný v najkrajších básňach.

 Po nociach ma zvierala úzkosť :

 „Nesmieš zradiť a zabudnúť! Ten rozchod s vlastným srdcom jednoducho neprežiješ! “

 A tak som  v mene našej lásky,  začala žiť osamelý život.

-----------------------

 Znovu odpijem  z horúcej kávy a ťažko vzdychnem.  V duchu sama seba presviedčam,  že tie minulé  roky som predsa  nemohla žiť ináč ! Preboha, veď je to absurdné !!! Nejaký smiešny chalan zo 4D povie pár hlúpych viet o nejakej tete a ja začne pochybovať o vlastnom starostlivo vybudovanom svete?! Prečo?!  Pomóc !!!

 No život je minca, ktorá má dve strany. Žiješ jednu a druhú polku nevidíš. Iba tušíš krivé zrkadlá.  A v nich už nie som  tá  ušľachtilá  bytosť , ktorá obetuje všetko do poslednej nitky  pre lásku, ale obyčajná lenivá chudera bez kúska odvahy  znovu naplno dýchať.  Presná kópia Ivanovej tety z tretieho kolena.

Nie, ten rozsudok predsa nemôže byť  až taký krutý !!! Zrazu veľmi túžim niekomu všetko vysvetliť.

Do kostola nechodím, dôverné priateľky dávno zmizli v čase, rodina ma nikdy nezaujímala..... Široko-ďaleko, žiadna blízka duša na obzore.

Nakoniec skončím pri počítači. Ťuknem stránky dôverné , pre zranené  duše. Tá toľko kritizovaná virtuálna realita je vlastne skvelé miesto. Píšem dopletené vety, ťukám do sveta svoje osamelé roky a pochybnosti dnešného večera.   Prejde hodina a ja vidím pred sebou šesť dlhých strán !!!!  Úľava neskutočná!  Vypijem horký čaj na nervy a zaľahnem.

-----------------------------

Ráno poctivo drhnem zuby, polievam večne opadnuté kvety, natieram chlieb, češem stále redšie vlasy.

„  Deň jeden z mnohých a predsa iný.“

Spievam  starú pesničku a z hlavy vyhadzujem  včerajšie trápenia.  Pobalím pár drobností a utekám do školy.

Hodiny odsýpajú v slušnom tempe. Som spokojná , práca je vždy príjemná istota v  rozkolísanom svete. Cez prestávku automaticky prebehnem maily a zo zvedavosti pozriem môj včerajší monológ. Svieti pod ním pár komentárov. Samé duchaplné rady  v otrepanom štýle večného úsmevu, ktorý každého privedie do raja.  Posledný odkaz mi však  vyrazí dych:  

 „Ak je láska dar, treba ho rozdať , nie zamknúť v srdci. Naše víkendové kurzy  mentálnej obrody zbavia vašu dušu zbytočnej bolesti.“

 Preboha ! Práve ma zaradili medzi blúdiacich chudákov, ktorých treba odchytiť a komerčne využiť ! Hnusný biznis, ani náhodou im na to neskočím.

No červík mi už veselo vŕta v hlave.  Čo keď naozaj potrebujem pohľad na vlastný život z tak trochu inej dimenzie?! Toľké roky sama seba presviedčam, že ináč žiť nesmiem, nemôžem a neviem.  A pritom stačí pár náhodných viet  a som rozhodená, ako karty na stole !

 A vôbec, jeden víkend ma nezabije. Aj tak celú nedeľu čumím z okna  a hovorím tomu meditácia.

Stiahnem  prihlášku, pošlem dáta a pre istotu vypnem počítač.

-----------------------

Ráno mám v pošte mail od  našej večnej spolužiačky Milky. Stále organizuje stretávky, posedenia, má dokonalý prehľad  čo, kto a kedy. Pestuje v našej bývalej triede zvláštne a pre mňa osobne, nepochopiteľné presvedčenie, že práve spolužiaci zo strednej každého zachránia!

Vraj náhodou narazila na moje meno, lebo externe robí marketing pre rôzne firmy duševného rozvoja a má dokonalý prehľad. Vraj musí pochváliť môj výber, lebo práve „ môj kurz “ je momentálne špička. Že akože fakt, robím dobre. 

 V duchu zanadávam. Dnes už je každý ťuk v počítači vec verejná. Ťažko   prehltnem horkú slinu a vypotím zo seba aspoň trochu slušnú vetu.

--------------------------

Keď o pár týždňov príde termín mojej duševnej obrody, najradšej by som zaliezla niekam hlboko a ďaleko. Ale poriadna dušička pani učiteľky nepustí. A tak poslušne vyrazím.

 O dve hodinky zastanem pred príjemným penziónom.  Ticho, príroda. Pár ľudí posedáva na terase, niektorí práve prichádzajú. S hanblivým úsmevom pozdravia. Ktovie, čo im osud prihral do cesty.

 Tesne pri mne zastane luxusné volvo.  Nenápadne pozriem na šoféra. Neverím a hlavne nechcem uveriť.  Ten muž, ktorý sedí za volantom a chce „zbaviť myseľ a srdce zbytočnej bolesti “,  je  totiž môj večne milovaný Martin.

 Na moje počudovanie, nie je vôbec prekvapený. Akoby mentálna obroda bola našim osudom.  Stačí pár popletých slov a už  sedíme spolu na káve a miešame lyžičkou svoje príbehy.  

„ Vieš, vtedy.... Jana bol veľký omyl. Všetko spískali naši. Nič som nemohol urobiť.  Teraz som už šťastne rozvedený. “

Kývnem hlavou a nasilu precedím cez zuby :

„ Žila som a žijem sama.“

Chcem pridať tie zvyčajné vety o tom, že som strašne spokojná, vyrovnaná a práca je fajn. Lenže slová zostali v hrdle. Akosi už niet o čom.

On spustí  zvláštny monológ:

„Boli  sme obaja príliš mladí, naivní...  Veď vieš. Ale teraz máme šancu. Toto stretnutie  nie je žiadna náhoda!  “

Nečaká odpoveď. Usadený pohodlne v kresle , sype slová , ako piesok medzi prstami. Som úplne  stratená v tom prúde reči o ničom.

 ON predsa nič zlé neurobil. ON za nič nemôže. On, on, na tisíc podôb....

   Zhlboka dýcham jeho vôňu, vnímam zvláštnu melódiu hlasu. Sledujem nervózne tenké prsty.  Nájdem známe  znamienko na líci, roztrhnutú žilku na ruke, krivý malíček. Smiešne. Cítim sa ako patológ z nejakého uleteného seriálu. Vedľa mňa sedí totiž, neskutočne umrnčaný divný chlap, ktorý vyzerá úplne,  ako môj Martin. Dokonalá podoba.

Preboha veď ja už pätnásť rokov ľúbim spomienku na niekoho, kto už dávno neexistuje !

To vedomie ma úplne ohromí.  Mlčím a ďalej počúvam toho cudzieho človeka, ktorý donekonečna opakuje svoj príbeh. Ako mu všetci ubližujú a hrajú tú zlú neférovú  hru, čo sa volá jeho vlastný život.

Akosi nedokážem dostať zo seba jediné slovo. To veľké ticho ho zaskočí.  Možno preto bez výstrahy zapotí :   

 „Vieš , ale my sme boli TÍ VYVOLENÍ. My sme TO zažili.“  

V tvári mu pohráva spokojný úsmev. Akoby do hry hodil eso a on vie, že ja ho nemám čím prebiť.

 A tak radšej len automaticky opakujem jeho slová:

 „ Áno, máš pravdu. My sme boli TÍ VYVOLENÍ. My sme TO zažili.“

 Neviem čo čaká. Stratený čas predsa nepotrebuje žiadne  vysvetlenia. Proste je preč.  Nervózne pozriem na hodinky: 

„ Snáď by sme mohli už ísť, myslím na kurz. Vraj naozaj dobrý. Písala Milka.“

Prekvapene protestuje:

 „ Po tom všetkom čo som ti povedal, vysvetlil, ponúkol...   To nemôžeš myslieť vážne ! “

Pozerám na urazené  štyridsaťročné decko, ktorému nechcú dať hračku a on nevie čo so sebou. Rýchlo niečo drmolí, že je teraz dosť vyťažený a ten kurz je príliš dlhý.   

Na koniec miesto  rozlúčky ma obdarí zúfalým pohľadom v štýle :  „ Zas mi niekto zničil život !  “ a zmizne.

Ťažko vydýchnem.  Krutá pravda sedí vyškerená pod slnečníkom. Žiadny guru, múdre knihy, duchovní vodcovia. Samá vata. Len naši blízki, nenávidení a ľúbení, majú v rukách kľúč na vzájomné bolesti. Martin mi zlomil srdce a teraz po rokoch prišiel a v momente ma vyliečil. 

Vojdem do penziónu a zavoniam tvarohové koláčiky medzi pripraveným pohostením. Začnem sa napchávať. Tá sladká chuť mi dodá odvahu. Asi zostanem.  Snáď to nebude celkom haluz. Vylížem rozsypané hrozienka  z tanierika a poslušne nastúpim na prvú hodinu.

-----------------------

 Víkend ujde rýchlo. Keď v nedeľu večer konečne zapadnem domov som nadmieru  spokojná. Pestrí ľudia, pestré príbehy, zaujímavé techniky. Celkom fajn čas.

Aj svet okolo  je o trochu láskavejší a vľúdnejší , než predtým.  Dokonca aj tá otravná susedka ma už nerozčuľuje.  

 Už trochu spím, keď zazvoní telefón. No, nie zas otravná Milka. Hlasom sladším, ako jej fialová príbuzná začne kotkodákať nezmysly. Vraj, či som bola spokojná , čo ubytovanie, strava, lektori.... A po desiatich minútach nenápadná otázka: „  A čo nejakí spoloční známi, neprišli ? “

Hneď mi docvaknú súvislosti.  Vraj osudové stretnutie !  Hovno s makom! Naša snaživá Miluška, všetko zariadila.  Hodila kontakt Martinovi a ako správna mentorka  usmernila tok informácii správnym smerom. Budem jej nadosmrti vďačná !