Rok ženy

JANUÁR

Celý rok bez problémov odolávame. Nekompromisne odmietame všetky budovateľské  návody na lepší život.

Tie krásne túžby, premenené na akčné vety:  budem mať 65 kíl, šprtať angličtinu, prestať odkladať mokré príbory, začať odkladať suché príbory, evidovať účty. Blá, blá.... Proste tisíc hlúpostí poskladaných na ceste k temer dokonalému  JA.

Jednoducho, my ženy budúcnosti, sme imúnne. Úprimné priania do Nového roku s noblesou ignorujeme. Nie, žiadne marketingové ťahy nás nedostanú.  Zbytočné  rady o tom čo treba bezpodmienečne urobiť na ceste k super zmenám, ktoré aj tak končia v tvare kruhu.

 Prežijeme Silvester, dolámané vyspíme opicu. Trochu živé, trochu mŕtve privítame prvé hodiny januárových dní. Zhlboka  dýchame novoročný vzduch. Okolo nás je veľké biele nič a svet skrytý pod trblietavým snehom. Dokonalá ilúzia.  

A zrazu , aspoň na chvíľočku, dúfame. V lepší začiatok. Znovu prichádza tá odveká mystická hra. Strach, úzkosť, rozhodnutie a dlhá púť s dobrým koncom.

Pretože, každá cesta je sama o sebe veľké víťazstvo. Veď nakoniec,  ísť musíme.

FEBRUÁR

Sú dni, ktoré utekajú rýchlo a ešte rýchlejšie. No ten najkratší mesiac, je hrozne pomalý.

V indiánskom symbolickom kalendári mal február jednoznačné pomenovanie: mesiac hladu.

Mám celkom konkrétnu predstavu. Zásoby na minime, noci ešte príliš dlhé. Zima stále krutá a korisť je ďaleko.

Preložené do súčasnej reči: pohoda a dobrá vôľa vyčerpaná počas Vianoc, hormóny svetla stratené v tme, láska je preč za siedmimi horami, siedmimi riekami.

 A my bosé , bez sedemmíľových čižiem, sme samy so studenými nohami a dušami.

Možno preto na Valentína, plné neopätovanej lásky, kupujeme kilá čokolád, srdiečok, bonbónov. Lížeme, chrúmame a veríme, že sladká chuť prenikne nás a hlavne tých druhých. Dôležitých druhých.

Ale prečo sviatok zamilovaných ? Veď tí naozaj postihnutí, oslavujú  každú sekundu.

Navrhujem malú úpravu .

Spomienka na deň keď SME BOLI ZAMILOVANÉ.

Spomienka na lásku  sladkú, s chuťou čokolády.

Oslavujme, že sme ľúbili.  Aspoň raz, aspoň voľakedy. Možno deň Valentína prinesie nádej, že láska príde znovu, dokonca aj k nám.

MAREC

Marec, poberaj sa starec. Ale prečo ? Smutné a strašne nespravodlivé. Veď prežil zlú a dlhú zimu.  Skoro ako ja. Ledva doklepávam deň po dni, s pocitom vycucaného bonbónu bez chuti. A  k  tomu všetkému mi v hlave  svieti červený semafor :  POZOR! JARNÁ ÚNAVA.

Hrozí deficit vitamínov, hormónov, minerálov a vôbec. Proste som hotový chudák na odstrel. Idem do lesa. Dúfam, že ma preberie, naštartovaný a plný života. Výsledok  je žalostný. Som stále neprebudená a stále viac unavená. Jar proste nie je v mojich silách.

No  príroda vždy ponúka bohatý výber:  

 Môžem sa premeniť na hľuzu. Budem zbierať živiny a čakať ďalší rok. Optimista dúfa v dobrý koniec, pesimista pripúšťa, že zhnije. Tiež sa dá parazitovať  na niekom lepšie „ na dupanom " a vyklíčiť. Alebo nebudem robiť vôbec nič ! S vierou , že lepšie zajtrajšky musia prísť. 

Všetky tieto nápady sú dosť pasívne. Žiadna veľká akcia neprebieha. Treba  jednoducho  počkať na  slnečný lúč, určený len pre nás. Trpezlivo, pokorne, ako jarný kvietok, ktorý presne vie kedy príde jeho čas.

APRÍL

Mám ho rada. Prináša  legálne možnosti hovoriť somariny. Napíšem, zakričím, že v hlave spieva červík a zašitá pančucha uteká po očkách do neba. No a čo ?!

 Veď predsa tí, do úmoru seriózni, nás kŕmia tonami hlúpostí od rána do večera.

Malý test. Stačí otázka a vytypovaný jedinec. Koľko odpovedí  je skutočných a koľko tzv. „objektívnych “?

Prvé bývajú stručné a vyvolávajú jednoznačné pocity ,ako prst na platni. Páli alebo nepáli. Nič medzi tým.

Druhé sú jednoducho  očarujúce . Plné poznatkov a prinášajú toľko uhlov  pohľadu , že geometria je chudobná príbuzná. Nekonečné vysvetlenia. Výsledok je, že akosi neviem či mám prst alebo platňu.

 Smiech a plač zliaty do jediného úškľabku, ktorý neprináša  úľavu, ako naozajstný úsmev   a naozajstné slzy.  Len grimasa, kŕč.

Preto odporúčam liečivý čaj s priliehavým názvom : Aprílová myseľ.  Má veselé zloženie:

 hlúpa otázka, nápad zo škôlky, absurdný skutok, zakázané sny schované v škatuľke  od dedka.  Pijeme, najlepšie ráno. Zvlášť urputné  postavy znesú aj večernú šálku.

MÁJ

Máj je pre mňa láska.

Aká? No predsa úžasná. Z krásnych kníh a filmov, so šťastnými koncami, kedy svetlo zhasne a vstúpi ten pravý . Zavalené ružovými srdiečkami, gumujeme trápenie a zúfalstvo.

 Skutočnú bolesť len tušíme. Máme strach naozaj milovať.

A tak pre istotu rozmieňame naše životy na drobné. Len trochu citu, len trochu sexu. Tenké ústrižky spoločného života. Zo všetkého kúsok, kúsoček.  Aby nezostalo sú sto v krku. Pomaly a bezpečne prehltnúť. Nezmoknúť vo vlastných  búrkach. Veď stačí trochu vlahy. Opatrne kráčať po zemi. Hlavné je fungovať.

Láska však  nie je sladký údel.  Ani náhodou. Je živá od bolesti . Vonia po slzách a túžbe, ktorá bráni dýchať, hovoriť.  Naplánované čiary a linky života rozpité  v jedinej machuli.

Stratíte seba a nemáte nič. Keď to všetko prežijete, nie z vlastného rozhodnutia, ale jednoducho preto, že to nemôže byť ináč, príde zázrak.

Dve zrnká v čase, ktoré cítia, že musia byť spolu, pohnú zem a všetko tu bude len pre nich. Celý vesmír zrodený, pochovaný i znovu nájdený .

JÚN

Najkratšia noc roka. Veta nabitá erotikou, zmysly prebudené do zbláznenia. Hry slnka vytvárajú neskutočné obrazy, vône sú plné živočíchov v nás. Sladké jahody rozpustené v slaných kvapkách potu stekajúceho po tvári. Dotyky tráv. Jemné, jemnučké,  ako bozky poletujúce v snoch.

Letný slnovrat je nádherná oslava prapodstaty života. Všetko navyše je zbytočné. Úvahy, rozumy, príčiny, dôsledky.  Vrstvy predsudkov, ktoré ukladáme na seba, ako zimné svetre do skrine.

Je ľahké vyzliecť šaty. Ale ťažké, preťažké vyzliecť seba. Zahodiť ochranné pancieriky a pochybné istoty.

Premilovať krátku noc. Tak sladko dlhú, predlhú pre naše spomienky. Horúce objatia svietia v očiach, ponorených do nádhernej hmly. A my budeme znovu najkrajšie na svete. V pohanskej modlitbe dvoch tiel.

JÚL

Chaos. Horúci a prázdninový.  Obloha je plná  výhovoriek všetkých druhov. Leto je pomaly diagnóza s dvoma druhmi vírusov : pred a po dovolenke. Čo je horšie neviem, čo lepšie netuším.

Doby dávno minulé, boli v znamení odporných bielych tabuliek s obligátnym textom :

Čerpanie dovolenky -zatvorené. Poletovali po meste, ako malé adrenalínové lastovičky, ktoré zobali v dlhých  otravných  radoch  pred  úradmi. Oddychovali v prázdnych krčmách, keď chýbalo  pivo .

A potom prišla zmena. Zázračné zvončeky peňazí očarili temer každého. Veď práve teraz môžem zarobiť, predať, kúpiť. Oddych dostal nálepku niečoho nepatričného, nedôstojného. Predsa by mohol prepadnúť ten super kšeft. Odísť zákazník, stratiť trh.

Je zaujímavé, že nikto nepovedal : Nemôžem lebo môj syn je smutný, manželka neukojená, rodičia ďaleko. Ach tie priority !

Dnes je svet naopak a dovolenka je povinná  vstupenka do  lepšieho sveta  medzi vyvolenými. Kategória A - luxusné safari,  B- Bhután a Himaláje. XL- doma v záhrade. Medzi tým všetko, čo je momentálne in. Bez ohľadu na to, čo chcem a na čo mám.

 No naozajstné leto nečaká v hoteloch. Nenápadne zahniezdi v hlave  a vonia lenivými dňami.  Má v sebe čarovné zaklínadlo každej povinnosti : ZAJTRA. Lebo dnes je priestor na sny.

AUGUST

 Z dovolenky znovu pomaly a opatrne  našľapujeme do práce. Ľudia okolo už akoby pochopili horúce dni. Nádherné a rozpustené v asfalte. Tí, za každú cenu svieži, rezignovali. Ostatní odovzdane utierajú pot. Iba pár obmedzených vytrvalcov presviedča vesmír, že predsa nemôže byť tak horúco.

Už dychtivo neskáčeme do jazier a bazénov. Vieme, že osvieženie je len prechodný stav mysle. Voda plynie a čas  preteká medzi prstami.

Vášnivé nočné posedenia skrátime do akurátnych rozmerov. Už v nich nestihneme zmeniť svet, presvedčiť toho pravého, že má vedľa seba ľavú a my ho zachránime.  Začína byť chladno a tie zázračné skoré ráno prespíme doma v posteli.

V každom z nás je ešte stále kúsok leta. Šéfovia nepúšťajú hrôzu a kolegyne zabudli byť pani dokonalé. Kravata na krivo, rúž trochu rozmazaný. A okolo hromadný výskyt zahmlených pohľadov.  

My akurátne, chceme  rýchlo zabudnúť. Čo najskôr zamknúť nevhodné spomienky. Ale  prečo vlastne?! Veď majú iba vymedzený kratučký život zabudnutého sna.

 Treba radšej vypiť malé presso, tam vonku pod slnečníkom. Prižmúrte oči a vychutnajte posledný  kúsok leta.
SEPTEMBER

V hlave mám dávno zabudnutú spomienku. Na september. Vtedy totiž začali povinné školské brigády.  Rozbehol sa zber  všade a všetkého. Zemiaky, hrozno, paprika. Revolúcia v praxi a výstrel ako z dela: Na pole! Dnešné Slovensko oproti tomu zíva chudobou. Niet čo zbierať.

Pekným študentkám, zohnutými nad vedrami, chýbala na zadku už len nálepka:  „made in Slovakia, 90-60-90, životnosť pár mesiacov do ďalšieho zamilovania.“

 Potom prišla kontrola  zásob. Počítanie ha, hl, ton, kg.  Všetkého vraj  bolo dosť. Uhlia, mrkvy, zemiakov aj pračiek.

Čas plynul, zásoby ubúdali a čarovný prútik ich premenil na strašiaka nazývaného akútny nedostatok. Čoho ? Znovu všetkého.

A tak konečný víťaz je môj obľúbený cvrček. Určite poznáte tú krásnu rozprávku.  Nikdy nič nemal, iba pesničky v hlave. Na začiatku aj  na konci.

Dnes máme všetko a málokomu je do spevu. Prečo?

Možno preto, že neskladujeme podstatné veci života. Mám tajnú predstavu dokonalej špajze. Na polici poukladané konzervy  zakázaných  úsmevov. Vedľa sladké  kompóty neskorých príchodov. V mikroténových  vreckách  miesto klobás , zamrazené bezstarostné letné noci. Štipľavé feferónky nahradia naložené pivné hlúposti. A na tajnom mieste odložené  sirupy  milovania , spolu s horkými likérmi prvých rozchodov.

 Keď budem zapaľovať prvú septembrovú sviečku a tieň padne akosi príliš skoro  na podvečernú kávu  vytiahnem niečo z tejto skvelej ponuky. A začnem snívať sny jesene.    

OKTÓBER

Po lete vždy dúfame, že jeseň bude teplá a dlhá.  A my, ako vždy, všetko zvládneme. Deti, manžela,  rodičovské združenia,  pracovné úsmevy. No povinností je stále viac a svetla  menej. Nálady poletujú vzduchom  spolu s listami plnými  farieb.

Každý, každučký je iný. Ako naše túžby. Koľko z nich len zazrieme, koľko strácame? Zasnene  pozeráme do jesenného vetra. Veď leteli tak blízko.

No náš život je akoby trápne  prilepený len na jeden jediný, rovnakého tvaru, farby, veľkosti. Prežije s nami nielen celú jeseň, ale celý rok. Všetky snehy a letá. Pricapnutý na doživotie.

A najhorší je pocit, že sme si ho vlastne samy nevybrali. Len akosi omylom, náhodou je tu.

Keď budete spolu s deťmi hľadať ten najkrajší a najfarebnejší  list do šlabikára a šuchotať nohami po tej kráse, nezabudnite, výber je možný VŽDY.

NOVEMBER

Mladosť v háji a do dôchodku ďaleko. Presne taký je november. Pozerám na ľudí. Motajú ufúľané kroky  po tmavých uliciach. Klesajú pod ťarchou  zimných večerov, keď milovanie je stratené  v šedej obrazovke. Najlepší je záver dňa. Posteľ.

Ráno je hotová prírodná  katastrofa.  Žiadny super nápoj a zdravé oplátky, značky nejedlé, nepomáhajú. Čo s tým? Prestať žiť nemôžem.  A tak len túžim byť medveďom.

V hlave mám krásny sen. Prechádzka v lese. Kožuch síce ešte hreje, ale maliny sú studené a opršané, vyžraté myšky zalezené. Pobehujú len nervózne anorektičky. Studený vietor fičí v kostiach. A tak zaleziem do diery a spím dva mesiace. Nefungujem.

No keď otvorím oči , celý svet do mňa hustí , ako žiť naplno. Vraj stačí správna kombinácia stravy, raz delenej, inokedy farebnej, po šampanskom dúhovej a žiarite neustále. Aj v novembri.

 Zúfalo kričím :  Nie a ešte raz nie! Budem unavená, otrávená, zmoknutá v duši.  No a čo!  Milenci odplávali do teplých krajín. Maliny zhorkli v pokazených likéroch. Leto je preč a biela zima ďaleko.

 Už viem čo urobím. V práci si  pre seba zavediem tajné prestávky. S dcérami budem miesto známok preberať frajerov. Polrok je ďaleko. Zdravú výživu zruším a budem požierať VŠETKO v geometrickom rade. Plavky dám na dno skrine a vytiahnem univerzálny  kožuch,  vhodný pre všetky veľkosti. Miesto teplých večerí zavediem chlieb s masťou a cibuľou. Vážnu literatúru zruším. Kúpim maľované krížovky s pestrými farbičkami. Tak a november bude  zrazu najkrajší mesiac roka !

DECEMBER

V decembri padajú vločky, nákupné rekordy a gazdinky od únavy rovno pod vianočný stôl.  Sviatky, so silou morovej rany, zasiahnu všetkých. Niet pred nimi úniku.

Čakajú v obchodoch,  na uliciach, v práci voňajú kapustnicou. Posielajú pozdravy cez špinavé záclony a vyklepané koberce.

Ja, klasicky, ako každý rok, napiecť nestihnem, šunku nenaložím na tri dni a okná neumyjem.

Deti, miesto nadšenia v očiach, sucho oznámia, že   „možno” budú doma. Manžel hundre nezmysly o poslednom kvartáli. A pesimistický seriál veselo  pokračuje.

Vyberané dobroty bez hladu sú len zbytočnými kalóriami navyše. Žiadny darček nie je  dokonalý, lebo to, čo naozaj chcem, si môžem kedykoľvek kúpiť.

A tak len v kútiku duše verím, že všetko dobre dopadne a láska príde. Mať tak tajné zaklínadlo! Vyslovíme ho a všetci na chvíľu zabudneme.  Na zlé slová, ktorými sa častujeme, ako koledami. Sebecké výbuchy o tom, že predsa MY nikoho nepotrebujeme.

 A potom večer, v tom úprimnom tichu, tú čarovnú formulku  zrazu nájdeme. Lásku v nás. Poudieranú, zájdenú časom a škaredými skutkami.

Zrazu cítime, že tí drzí neznesiteľní dementi, je to najkrajšie, čo nás v živote stretlo.

Naše deti. A otravný manžel je muž, ktorého milujeme.

Vianoce prišli.